znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 144/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. W., bytom T., a T. W., bytom T., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94   p o r u š i l právo M. W. a T. W., aby sa ich   vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. W. a T. W. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. W. a T. W. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 504 Sk (slovom desaťtisícpäťstoštyri slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ľudovíta Mráza č. 7552/1200 vedený v UniBanke, a. s., Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. augusta 2003 č. k. I. ÚS 144/03-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. W., bytom T., a T. W., bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 1163/94.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľov   R.   W.   podala 26. augusta 1994 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala určiť, že je ako dedička I. T. spoluvlastníčkou nehnuteľností,   na ktoré   sa   mal viazať jej   reštitučný   nárok na   vydanie nehnuteľností. Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd o návrhu žalobkyne o určenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   nerozhodol   a nerozhodol   ani   o jej   procesných návrhoch v predmetnej veci, a to o návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 21. februára 1996   a   o   návrhu   na   zámenu   účastníkov   konania   a   zmenu   petitu   žalobného   návrhu   z 2. marca 1998. Podľa tvrdenia sťažovateľov za obdobie viac ako 8 rokov od podania žaloby súd určil iba 2 termíny pojednávania, a to na 15. jún 1999 (z dôvodu hospitalizácie R. W. a oneskoreného doručenia predvolania bol súd požiadaný o zrušenie termínu pojednávania) a na 9. september 1999 (pojednávanie sa neuskutočnilo, pretože R. W. zomrela).

Osvedčenie o dedičstve bolo okresnému súdu zaslané 18. júla 2000, avšak okresný súd zostal podľa sťažovateľov aj naďalej nečinný. Na prieťahy v konaní upozornila ešte R. W.   listom   z 21.   mája   1999.   Predsedníčka   okresného   súdu   síce   prieťahy   v konaní konštatovala, avšak ospravedlnila ich personálnou skladbou súdu.

Sťažovatelia ako právni nástupcovia po R. W. sa so sťažnosťou z 8. decembra 2000 v tejto veci   obrátili na Európsky   súd pre ľudské   práva v Štrasburgu,   pretože   podľa   ich názoru bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov obsiahnuté v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   to,   aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po poučení tajomníka Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. februára 2003 o povinnosti   vyčerpania   vnútroštátnych   opravných   prostriedkov   podali   sťažovatelia sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   ústavnému   súdu.   Navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal   toto rozhodnutie:

„1. Základné právo M. W. a T. W. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   W.   a T.   W.   priznáva   každému   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100.000.- Sk, ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť M. W. a T. W. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. W. a T. W. priznáva úhradu trov konania spočívajúcu v nákladoch právneho zastúpenia v sume spolu 8.796.- Sk.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., listom zo 6. októbra 2003 sp. zn. Spr 1004/2003 a právny zástupca sťažovateľov listom z 31. októbra 2003.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že:„(...) Žaloba o určenie vlastníctva R. W. proti Liečebným kúpeľom v Trenčianskych Tepliciach   bola   podaná   31.   08.   1994.   Bola   pridelená   JUDr.   M.,   ktorá   prvý   termín pojednávania určila na 29. 04. 1996. Pojednávanie sa nekonalo z dôvodu žiadosti právneho zástupcu   žalobkyne   z dôvodu   jej   hospitalizácie.   Na   žiadosť   Krajskej   prokuratúry v Bratislave bol spis zapožičaný do konca r. 1996 k sp. zn. Kc 4029/96 z dôvodu podnetu žalobkyne na sťažnosť pre porušenie zákona v inej právnej veci.

Od   01.   01.   1997   odišla   JUDr.   M.   v dôsledku   územnosprávnej   reorganizácie   na novovytvorený   Krajský   súd   v Trenčíne.   Vec   bola   pridelená   JUDr.   Č.   Ďalší   termín pojednávania bol určený na 15. 06. 1999. Opätovne sa ho žalobkyňa nezúčastnila a jej právny zástupca požiadal o odročenie termínu pojednávania. Nový termín pojednávania určený na 09. 09. 1999 bol odročený z dôvodu úmrtia žalobkyne.

Od 01. 01. 2000 bola zákonná sudkyňa JUDr. Č. preložená na stáž Krajského súdu v Trenčíne. Spis po jej odchode bol pridelený Mgr. K. Okruh dedičov po zomrelej žalobkyni oznámil jej právny zástupca súdu 19. 07. 2000. V dôsledku odchodu Mgr. K. na materskú dovolenku bol spis pridelený 02. 07. 2001 JUDr. J., ktorá v tom čase mala v oddelení okolo 800 spisov (aj z oddelení E, Er, Ro). Takýto počet spisov mal vo svojom oddelení každý sudca tunajšieho súdu.

Dňa   04.   01.   2002   bola   JUDr.   J.   upozornená   predsedníčkou   okresného   súdu (v súvislosti s kontrolou vecí starších ako 3 roky) na dĺžku trvania konania, ktoré uplynulo od podania žaloby.

Dňa 16. 01. 2002 urobila JUDr. J. v predmetnej veci úradný záznam o tom, že nebol vyrubený   súdny   poplatok,   ani   rozhodnuté   o návrhu   na   zmenu   účastníkov   konania a o návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa   26.   03.   2002   urobila   ďalší   úradný   záznam   o tom,   že   jej   uplynulo   4-ročné funkčné obdobie pre výkon funkcie sudcu.

Dňa   01.   07.   2002   vyžiadala   zapožičanie   spisu   od   Okresného   súdu   Trnava a vyžiadala doklady z katastrálneho úradu. Doklady boli súdu doručené 26. 09. 2002. Na 12. 05. 2003 určila JUDr. J. termín výsluchu právneho zástupcu žalobkyne za účelom zistenia, či trvá na svojom návrhu na zmenu účastníkov a predloženia rozhodnutia o prejednaní dedičstva po R. W. Určila lehotu 10 dní na stanovisko právneho zástupcu dedičov po R. W.

Dňa 10. 06. 2003 vydala zákonná sudkyňa uznesenie pod č. k. 8 C 1163/1994-163, ktorým pripustila zmenu účastníkov a zmenu žalobného petitu. Toto rozhodnutie napadla odvolaním žalovaná 2/, a to dňa 10. 07. 2003. Z tohoto dôvodu bol spis dňa 16. 07. 2003 predložený Krajskému súdu v Trenčíne. Doposiaľ nebol tunajšiemu súdu vrátený.

V súvislosti   s prieťahmi   v konaní   si   dovoľujem   poukázať   na   skutočnosť,   že   od územnosprávnej reorganizácie súdu v roku 1996 je tunajší súd personálne poddimenzovaný. V rokoch 1997-2000 mal každý sudca okolo 1.000 spisov. V roku 2000 na tunajšom súde pracovalo   iba   13   z 23   sudcov.   Počet   spisov   pripadajúcich   na   každého   sudcu   bol   800. Vzhľadom   na   tento   stav   nebolo   možné   prijať   žiadne   účinné   opatrenia   na   zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd. Pri uvedených počtoch vecí pripadajúcich na jedného sudcu nie je možné konať plynulo a rýchle vo všetkých veciach.

Nestotožňujem sa s názorom sťažovateľov, že v konkrétnom prípade nejde o zložitú vec, pretože pre rozhodnutie vo veci samej je nevyhnutné nielen posudzovanie platnosti právnych úkonov podľa predpisu z roku 1948 - 51, ale aj vyriešenie predbežnej otázky týkajúcej sa reštitučných nárokov a prechodu vlastníckeho práva z právnych predchodcov žalobcov.

O komplikovanosti predmetného spisu svedčia i spisy 8 C 1639/93 a 8 C 1429/91, z ktorých sa najmä prvý spis týka tých istých pozemnoknižných parciel a riešil reštitučný návrh jednej zo žalovaných v konaní 8 C 1163/94.

Ani ich tvrdenie, že nezapríčinili odročovanie veci a predlžovanie konania, nie je celkom   pravdivé.   Dňa   29.   04.   1996   sa   nekonalo   pojednávanie   preto,   že   o odročenie pojednávania požiadal zástupca pôvodnej žalobkyne. I keď táto bola hospitalizovaná, nič nebránilo   jej   právnemu   zástupcovi   pojednávania   sa   zúčastniť   a zastupovať   na   ňom oprávnené záujmy svojej klientky. Tak isto sa nezúčastnil pojednávania dňa 15. 06. 1999 s odôvodnením, že mal krátku dobu na prípravu pojednávania. Vzhľadom k tomu, že od podania   žaloby   v roku   1994   sa   nevykonávali   žiadne   dôkazy,   ani   výsluchy   účastníkov, nemožno   toto   jeho   ospravedlnenie   akceptovať.   Najmä   ak   tvrdí,   že   mu   išlo   o urýchlené vybavenie veci.

Tomu, že k prieťahom (najmä pokiaľ ide o účastníkov konania) prispeli žalobcovia, svedčí i vyjadrenie ich právneho zástupcu pri výsluchu dňa 12. 05. 2003, keď uviedol, že nevedel, kto je zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Okruh účastníkov konania (najmä ich pasívnu legitimáciu) stanovuje predovšetkým ten, kto sa domáha vlastníckeho práva.   Žaloba   o určenie   vlastníctva   v tomto   prípade   musí   smerovať   proti   tomu,   kto   je zapísaný v liste vlastníctva ako vlastník, resp. proti tomu, kto vlastníctvo žalobcov popiera (ak je na tom právny záujem).

Výšku   priznania   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľom   v predmetnej   veci ponechávam, vzhľadom na uvedené skutočnosti, na rozhodnutie ústavného súdu.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   liste   z 31.   októbra   2003   zaujal k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu nasledovné stanovisko:

„K   zaslanému   vyjadreniu   Okresného   súdu   v Trenčíne   vo   veci   sťažnosti   mojich mandantov   uvádzam,   že   samotné   toto   vyjadrenie   nespochybňuje,   že   došlo   k prieťahom v konaní pred súdom o návrhu pána M. W. a spol., resp. ich právnej predchodkyne a tým aj k porušeniu   ich   základných   práv   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a na prejednanie veci v primeranej lehote.

V tejto   súvislosti   si   dovoľujem   poukázať   na   formálny   prístup   predchádzajúcich zákonných   sudcov   k podanému   návrhu   a k právam   navrhovateľky,   ale   aj   samotnej predsedníčky súdu k vybaveniu jej sťažnosti.

Predsedníčka   súdu   ako   zavinenie,   že   sa   vo   veci   nekonalo   z dôvodu   na   strane právneho zástupcu, uvádza dva prípady jeho žiadosti o odročenie pojednávania, keď termín pojednávania   bol   určený   v čase   hospitalizácie   navrhovateľky,   resp.   keď   došlo   k úmrtiu navrhovateľky.   Je   nesporné,   že   súd   bez   výsluchu   navrhovateľky,   a k tomu   za   jej   života nedošlo vôbec, by vo veci konať a rozhodnúť nemohol a naviac akékoľvek pojednávanie za stavu, keď zákonný sudca nepoznal zrejme obsah spisového materiálu (dôkazom tohoto tvrdenia je skutočnosť, že o návrhoch navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia, na zámenu   účastníkov   a zmenu   žalobného   návrhu   nebolo   rozhodnuté)   by   bolo   vyslovene formálne   a muselo   by   sa   zopakovať.   Na   takomto   pojednávaní   by   súd   bol   konal s účastníkom,   ktorý   už   nemal   byť   účastníkom   konania,   a to   aj   vzhľadom   na   zmenu vlastníctva nehnuteľných vecí a návrhu na zámenu účastníkov (Sl. liečebné kúpele, š. p.) a naopak nekonal s fyzickou osobou, ktorá mala byť v dôsledku navrhnutej zámeny a zmeny žalobného   návrhu   účastníkom   konania   (M.   S.).   Výsledok   takéhoto   pojednávania pre rozhodnutie vo veci samej by nielenže nebol prínosom, ale naviac by bol aj nehospodárny. Dávam   do   pozornosti   ďalej   aj   tú   skutočnosť,   že   predsedníčka   súdu   na   základe sťažnosti   navrhovateľky   p.   W.   adresovanej   predsedovi   krajského   súdu,   dňa   28. 5. 1999 potvrdila odôvodnenosť sťažnosti a zákonná sudkyňa už dňa 3. 6. 1999 (exp. 8. 6. 1999) určila termín pojednávania vo veci na deň 15. 6. 1999. Keďže o návrhoch navrhovateľky vo veci   samej   rozhodnuté   nebolo,   išlo   teda   len   o formálny   prístup   súdu   k právam navrhovateľky, ako účastníčky konania, ale aj k vybaveniu jej sťažnosti, keď urýchleným určením termínu pojednávania sa malo iba zabrániť, aby sa navrhovateľka nemohla ďalej sťažovať, že súd v jej právnej veci nekoná. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že súd na dve žiadosti z roku 1998 (podané navrhovateľkou a osobitne aj právnym zástupcom) o určenie termínu pojednávania vôbec nereagoval a zostal nečinný.

Konštatovanie predsedníčky súdu, že právny zástupca nevedel dňa 12. 5. 2003, kto je súčasným   vlastníkom   nehnuteľností,   je   bezpredmetné   a to   z hľadiska   návrhu   na   zmenu žalobného návrhu a zámenu účastníkov konania podaného navrhovateľkou už vo februári 1998, čoho dôkazom je aj formulácia samotného uvedeného návrhu.

Záverom chcem uviesť, že pravdepodobne ako jediná, z doteraz vo veci konajúcich zákonných sudcov, až súčasná zákonná sudkyňa JUDr. G. J. sa podrobne oboznámila so spisovým materiálom vo veci samej, čoho dôkazom je aj jej rozhodnutie vydané dňa 10. 6. 2003 na základe návrhu navrhovateľky z februára 1998.

Súčasne na základe výzvy oznamujem Ústavnému súdu SR, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia tieto si uplatňujem za dva úkony právnej pomoci (prevzatie zastúpenia, vypracovanie sťažnosti na ÚS SR) vo výške tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 8 vyhl. č. 163/2002 Z. z. zvýšenej o 20 % podľa § 17 ods. 2 cit. vyhl., celkom   za   jeden   úkon   5.125.-   Sk   (zákl.   sadzba   4.270.-   Sk   +   854.-   Sk   zvýš.   o 20 %) a náhradu výdavkov podľa § 19 ods. 3 cit. vyhl. za každý úkon 128.- Sk. Trovy právneho zastúpenia sú spolu 10.504.- Sk. Môj účet v UniBanke, a. s. Bratislava.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 1163/94:

Dňa 31. augusta 1994 podala právna predchodkyňa sťažovateľov – R. W. (ďalej len „žalobkyňa“) okresnému súdu žalobný návrh o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam proti Slovenským liečebným kúpeľom, š. p., Trenčianske Teplice (ďalej aj „žalovaný“).

Dňa   6.   septembra   1994   súd   doručil   rovnopis   žaloby   žalovanému,   aby   k nej v stanovenej lehote zaujal písomné stanovisko.

Pretože   žalobkyňa   z   titulu   trov   konania   zaplatila   iba   500   Sk,   okresný   súd 9. januára1995   vyzval   žalobkyňu,   aby   oznámila   hodnotu   predmetu   konania,   ktorá   je určujúca pre výšku súdneho poplatku, ako aj pre výpočet trov konania.

Dňa 20. januára 1995 právny zástupca žalobkyne oznámil súdu hodnotu predmetu konania.

Dňa 20. januára 1995 okresný súd vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu vo výške 14 232 Sk v lehote 8 dní pod hrozbou zastavenia konania.

Dňa 31. januára 1995 žalobkyňa požiadala súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa   2.   februára   1995   súd   zaslal   žalobkyni   tlačivo   potvrdenia   o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a vyzval ju, aby ho vrátila vyplnené v lehote 6 dní.

Dňa 21. februára 1996 žalobkyňa podala návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   11.   marca   1996   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) požiadala okresný súd o zapožičanie pripojeného spisu sp. zn. 8 C 1639/93 za účelom preskúmania podnetu na podanie dovolania.

Dňa 18. marca 1996 súd nariadil pojednávanie na 29. apríl 1996.

Dňa   9.   apríla   1996   krajská   prokuratúra   opätovne   žiadala   o zapožičanie   spisu   sp. zn. 8 C 1639/93.

Dňa   26.   apríla   1996   bolo   okresnému   súdu   faxom   doručené   potvrdenie   Fakultnej nemocnice v Trnave, internej kliniky, z ktorého vyplynulo že žalobkyňa vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nie je schopná zúčastniť sa súdneho pojednávania nariadeného na 29. apríl 1996.

Pojednávanie   nariadené   na   29.   apríl   1996   bolo   odročené   na   neurčito   pre neprítomnosť účastníkov konania.

Dňa 2. mája 1996 okresný súd zaslal krajskej prokuratúre pripojený spis sp.   zn. 8 C 1639/93   s tým,   že   ju   zároveň   požiadal   o jeho   vrátenie „v lehote   30   dní,   nakoľko v mesiaci júni 1996 bude stanovené pojednávanie.“

Dňa 14. mája 1996 krajská prokuratúra oznámila súdu, že spis sp. zn. 8 C 1639/93 predložila Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) k sp. zn.VI Pz 123/96, ktorá spis vráti priamo po vybavení podnetu.

Dňa   9.   decembra   1996   bol   spis   sp.   zn.   8   C   1639/93   vrátený   okresnému   súdu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v ten deň bolo súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Mcdo 14/96 z 19. novembra 1996.

Dňa 2. marca 1998 žalobkyňa oznámila okresnému súdu zmenu účastníka na strane žalovaného a upravila petit svojho žalobného návrhu.

Dňa   28.   mája   1999   bol   v   spise   predsedníčkou   okresného   súdu   vyhotovený nasledovný úradný záznam: „V predmetnej veci je podaná sťažnosť na prieťahy. Vzhľadom k tomu, že od posledného úkonu súdu uplynuli takmer tri roky, je nevyhnutné začať konať plynule a rýchle. Kontrolu vykonám o mesiac.“

Dňa 3. júna 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. jún 1999.

Dňa 15. júna 1999 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania   účastníkov,   pretože   právny   zástupca   žalobkyne   ospravedlnil   neúčasť   svojej mandantky   na   pojednávaní   z dôvodu   jej   hospitalizácie   a   okrem   toho   súdu   oznámil,   že predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené až 14. júna 1999, čo považoval za krátku dobu na prípravu na pojednávanie. Aj právny zástupca žalovanej strany ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní.

Dňa 15. júna 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. september 1999.

Dňa 2. septembra 1999 predsedníčka okresného súdu pri kontrole plynulosti konania veci staršej ako dva roky urobila v spise nasledovný záznam: „Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania žaloby je nevyhnutné konať vo veci plynule a rýchlo, vykonávať úkony smerujúce k ukončeniu veci.“

Pojednávanie   nariadené   na   9.   september   1999   bolo   pre   neprítomnosť   účastníkov konania odročené na neurčito.

Dňa 21. septembra 1999 právny zástupca oznámil okresnému súdu, že žalobkyňa zomrela. Súčasne oznámil súdu, že ako dedičia prichádzajú do úvahy po neb. R. W. jej manžel M. W., syn T. W., teda sťažovatelia, a dcéra poručiteľky G. M., rod. W.

Dňa   23.   septembra   1999   právny   zástupca   sťažovateľov   predložil   súdu plnomocenstvá,   ktoré   mu   udelili   dedičia   na   zastupovanie   v predmetnom pokračujúcom konaní pred súdom.

Dňa 24. marca 2000 okresný súd požiadal generálnu prokuratúru „o vrátenie svojho spisu sp. zn. 8 C 1639/93, ktorý Vám bol dňa 9. 5. 1996 zaslaný Krajskou prokuratúrou Bratislava.   Predmetný   spis   je   potrebný   pre   rozhodnutie   súdu   o návrhu   navrhovateľky v spore   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   1163/94,   ktorý   doposiaľ   nebol ukončený a ku ktorému je žiadaný spis pripojený.“

Generálna prokuratúra 5. mája 2000 oznámila okresnému súdu, že žiadaný spis 8 C 1639/93 predložila spolu s dovolaním najvyššiemu súdu 25. júna 1996 pod sp. zn. VI Pz 123/96-47. O dovolaní rozhodol najvyšší súd 19. novembra 1996 pod sp. zn. Mcdo 14/96 „a uvedené spisy mal vrátiť v decembri 1996“.

Dňa 5.   mája 2000 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného   súdu   pokyn,   aby pripojila spis tohto súdu sp. zn. 8 C 1639/93.

Dňa 7. júna 2000 predsedníčka okresného súdu vydala vo veci nasledovné opatrenie: „V zmysle § 2 ods. 2, 3 vyhl. 66/1992 Zb. určujem presun celej agendy vybavovanej JUDr. Č. B. do oddelenia Mgr. P. K. s účinnosťou od 18. 5. 2000“ s poznámkou „Upozorňujem, že v predmetnej veci je nevyhnutné konať plynule a rýchle najmä vzhľadom ku skutočnosti, že od podania návrhu uplynula dlhšia doba.“

Dňa 7. júna 2000 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu fotokópiu potvrdenia Notárskeho úradu JUDr. Z. v Trnave č. Dnot 274/99 o tom, že ako dedičia zo zákona po zomrelej R. W. prichádzajú do úvahy jej manžel M. W. a deti G. M. a T. W.

Dňa   2.   júla   2000   predsedníčka   okresného   súdu   v   súvislosti   s dlhodobou práceneschopnosťou   a následnou   materskou   dovolenkou   Mgr.   P.   K.   vydala   vo   veci opatrenie, ktorým pridelila na vybavenie JUDr. G. J. o. i. aj napadnutú   vec sp. zn. 8 C 1163/94.

Dňa 19. júla 2000 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu fotokópiu osvedčenia o dedičstve sp. zn. Dnot. 274/99, 11 D 1009/99 vydaného 11. júla 2000.

Zo   dňa   4.   januára   2002   sa   nachádza   v spise   nasledovný   záznam   predsedníčky okresného súdu: „Upozorňujem, že od pridelenia veci uplynula doba dlhšia ako pol roka bez úkonu, nie je rozhodnuté o PO! Vzhľadom k tomu, že od podania žaloby uplynulo viac ako 6 rokov, vykonám kontrolu opätovne o mesiac.“

Dňa 16. januára 2002 spísala predsedníčka okresného súdu ďalší úradný záznam: „Po preštudovaní spisu som zistila, že doposiaľ nebol vyrubený súdny poplatok z návrhu ani rozhodnuté o návrhu navrhovateľky z č. l. 25 na oslobodenie od súdnych poplatkov. Ďalej sa zisťuje, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o návrhu na zámenu účastníkov z č. l. 46.“ Dňa 16. januára 2002 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby realizovala úpravu sudkyne z č. l. 66, t. j. aby pripojila spis okresného súdu sp. zn. 8 C 1639/93. Kancelária uvedenú úpravu konajúcej sudkyne realizovala.

Dňa 26. marca 2002 bol v spise vykonaný tento úradný záznam JUDr. G. J.: „Dňom 26. 3. 2002 uplynulo zákonnej sudkyni JUDr. G. J. štvorročné funkčné obdobie pre výkon sudcovskej funkcie. V dôsledku nekreovania Súdnej rady SR a tým znemožnenia postupu podľa čl. 154b ods. 1 Ústavy SR nemohla zákonná sudkyňa od uvedeného dňa vo veci sp. zn. 8 C 1163/94 konať.“

Dňa 1. júla 2002 bol vyžiadaný od Okresného súdu v Trnave spis sp. zn. 11 D 1009/99   a   od   Správy   katastra   Trenčín   list   vlastníctva   ohľadom   parc.   č.   843   (záhrada) o výmere   201   m²   a parc.   č.   844   (dom   s dvorom)   o výmere   356   m²   nachádzajúcich   sa v katastrálnom území Trenčianske Teplice.

Dňa   1.   júla   2002   Správa   katastra   Trenčín   doručila   súdu   listy   vlastníctva   č.   843 a č. 844, na ktorých sú uvedené parcely zapísané.

Dňa 19. júla 2002 Okresný súd v Trnave oznámil súdu, že spis sp. zn. 11 D 1009/99 nemôže zaslať, pretože je pripojený k veci, ktorá dosiaľ nie je skončená.

Dňa 8. augusta   2002 bol kancelárii okresného súdu   daný pokyn, aby od Správy katastra Trenčín vyžiadala spis č. V 1124/01.

Dňa   26.   septembra   2002   Správa   katastra   Trenčín   zaslala   súdu   fotokópiu   spisu vkladového konania vedeného pod č. V 1124/2001.

Zo   7.   októbra   2002   sa   nachádza   v spise   ďalší   úradný   záznam   JUDr.   G.   J.   s poznámkou: „sudkyňa vymenovaná za sudcu bez časového obmedzenia dňa 4. 10. 2002.“

Dňa 12. mája 2003 sa uskutočnil vo veci výsluch sťažovateľov, ktorí uviedli, že trvajú   na   svojom   návrhu   na rozšírenie   žalobného   petitu   o alternatívny   petit,   tak   ako   to uviedli vo svojom návrhu doručenom okresnému súdu 2. marca 1998. Ohľadne okruhu účastníkov na strane žalovaného uviedli, že po nahliadnutí do spisu písomne v lehote do 10 dní oznámia súdu, koho žiadajú pripustiť do konania ako ďalšieho žalovaného.

Dňa 26. mája 2003 právny zástupca sťažovateľov oznámil súdu, že zatiaľ nenavrhujú vstup ďalšieho účastníka do konania.

Dňa 10. júna 2003 okresný súd uznesením č. k. 8 C 1163/1994-163 pripustil do konania na strane žalobcov sťažovateľov a G. M., pripustil zámenu účastníkov na strane žalovaného tak, že z konania vystúpi doterajší odporca Slovenské liečebné kúpele, š. p., Trenčianske Teplice a na jeho miesto vstúpi M. S., T. T., a napokon súd pripustil zmenu žalobného petitu.

Dňa 10. júla 2003 podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie M. S.

Dňa 16. júla 2003 bol spis doručený Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 1163/1994-163.

Dňa 23. októbra 2003 krajský súd uznesením č. k. 17 Co 136/03-175 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 1163/1994-163 z 10. júna 2003 odmietol.

Dňa 5. novembra 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 7. novembra 2003 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 136/03-175 bolo doručené účastníkom konania.

Dňa 25. februára 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. február 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa   27.   februára   2004   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   ešte   nenadobudol právoplatnosť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94, v ktorom   sťažovatelia   vystupujú   ako   žalobcovia,   dochádza   k porušovaniu   ich   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovatelia,   ktorí   sa   stali   účastníkmi napadnutého konania na základe univerzálnej sukcesie, môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, v ktorom bola účastníčkou konania ich nebohá manželka, resp. matka R.   W. (pozri mutatis mutandis I.   ÚS 52/01 alebo I.   ÚS 219/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v napadnutom konaní môže skutočne predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci najmä s nutnosťou riešenia viacerých predbežných otázok, avšak   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali existujúci   takmer   desaťročný   priebeh   konania   jeho   zložitosťou.   Táto   dĺžka   konania   je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov, resp. ich právnej   predchodkyne   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Námietky predsedníčky okresného súdu o tom, že žalobkyňa a jeho právny zástupca sa nezúčastnili na viacerých pojednávaniach   a prispeli   tak   k prieťahom   v napadnutom   konaní,   nemožno   akceptovať, pretože neúčasť žalobkyne na pojednávaniach bola vždy ospravedlnená (vážne zdravotné dôvody, hospitalizácia), a pokiaľ ide o jej právneho zástupcu treba uviesť, že predvolanie na   pojednávanie   na   15.   jún   1999   mu   bolo   skutočne   doručené   iba   deň   pred   týmto pojednávaním,   takže postup súdu nezodpovedal   ustanoveniu §   115 ods.   2 Občianskeho súdneho   poriadku,   a preto   odročenie   tohto   pojednávania   nemožno   pripísať   na   vrub právnemu   zástupcovi   sťažovateľov.   Rovnako   predkladanie   návrhov   napr.   na rozšírenie účastníkov   konania   nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 31. augusta 1994 a bez právoplatného rozhodnutia trvá už takmer desať rokov. Na túto skutočnosť nebolo možné neprihliadnuť,   najmä   keď okresný súd bol   v napadnutej veci   od 6.   septembra 1994   do 9. januára 1995 (štyri mesiace), od 9. decembra 1996 do 3. júna 1999 (dva roky a päť mesiacov),   od   9.   septembra   1999   do   1.   júla   2002   (dva   roky   a deväť   mesiacov)   a od 7. októbra 2002 do 12. mája 2003 (sedem mesiacov) bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov v podstate nečinný. Okresný súd napr. v období od 9. septembra 1999 do 1. júla 2002 okrem zadovažovania svojho spisu sp. zn. 8 C 1639/93 nevykonal žiadny úkon, pričom vrátenia tohto spisu sa ešte aj 24. marca 2000 domáhal na generálnej prokuratúre, hoci   tento   spis   sa   už   od   9.   decembra   1996   nachádzal   v spisovni   okresného   súdu.   Na okresnom   súde   teda   vyše   šesť   rokov   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu a vzhľadom na   to,   že   ani   v   ďalších   obdobiach   neboli   vo   veci   vykonané   efektívne   úkony   smerujúce k odstraňovaniu   právnej   neistoty   sťažovateľov   (napr.   o   návrhu   žalobkyne   na   zmenu účastníka na strane žalovaného a zmenu petitu žalobného návrhu z 2. marca 1998 rozhodol okresný súd až 10. júna 2003), ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   postupom okresného súdu.

Pokiaľ ide o údajnú „personálnu poddimenzovanosť“ okresného súdu, ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Medzi   okolnosťami,   ktorými   nečinnosť okresného súdu po dobu viac ako šiestich rokov vysvetlila jeho predsedníčka, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietané prieťahy boli v rozhodujúcej miere spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako šiestich   rokov   bolo   preto   v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné považovať za „zbytočný prieťah“   v zmysle čl.   48 ods.   2 ústavy a v zmysle čl.   6 ods.   1 dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd 27. februára 2004 vyhlásil vo veci rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančného zadosťučinenie každý z nich vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   na opakované dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu považuje za primerané každému vo výške 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľov   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil celkove vo výške 10 504 Sk, teda nižšou   sumou,   než   ktorú   priznáva   sťažovateľom   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   že   uplatnená   náhrada   trov   za poskytovanie právnych služieb neprevyšuje jej výšku stanovenú vyhláškou, a preto uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 10 504 Sk.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené   pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004