znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 144/02-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2002   predbežne prerokoval   sťažnosť   J. V.,   t.   č.   Ústav   na výkon   väzby B. B.,   vo   veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. novembra 2002 doručené podanie J. V., t. č. Ústav na výkon väzby B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené   ako   „Návrh   na   začatí   konání   ve   věci   individuální   ochrany   základních   práv a svobod“   (ďalej   len   „sťažnosť“),   v ktorom   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v kontexte s ďalšími ustanoveniami ústavy (čl. 50), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) (čl. 40 ods. 3) a medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách   postupom   Ústavu   na   výkon   väzby   Banská Bystrica (ďalej len „ústav“).

Sťažovateľ uviedol, že ústav porušil jeho základné právo na „dostatok možností na prípravu obhajoby“ tým, že odmietol v plnom rozsahu vyhovieť jeho žiadosti o umožnenie prístupu   k odbornej   literatúre   právnického   charakteru,   k legislatívnym   normám a k rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ ďalej uviedol, že na základe pohovorov s vedením ústavu   (26. augusta 2002, 2. a 3. septembra 2002) dostal k dispozícii   účinnú   ústavu,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon   „s tým,   že   na   ostatní požadované   normy   nemám   nárok“.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   právny   prostriedok, ktorým sa môže obrátiť na okresnú prokuratúru, je neúčinný, pretože dozorový prokurátor nerieši sťažnosť v tejto veci efektívne (1 Pn 2163/02-12) a vybavenie veci ponecháva na svojvoľné   rozhodnutie   ústavu,   ktoré   je   obmedzené   zákonným   poskytnutím   finančných prostriedkov ústavu zo štátneho rozpočtu. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd nariadil ústavu zabezpečenie požadovaných titulov podľa jeho žiadosti a priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 3 000 000 Sk.

Nakoniec sťažovateľ uviedol, že ústavný súd v tejto veci rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 150/02-5   z 23.   októbra   2002   o neprípustnosti   jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   však požadoval,   aby   ústavný   súd   túto   sťažnosť   prejednal   vzhľadom   na   „nové   skutočnosti o uplatnení opravných prostriedkov“, ktoré teraz uvádza. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiadne doklady, na ktoré sa v texte sťažnosti odvoláva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   24   zákona o ústavnom   súde   návrh   nie je prípustný,   ak a) sa   týka   veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené (...).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   21   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov knižničný   fond   ústavu   sa   dopĺňa   o trestnoprávne   predpisy,   beletriu,   odbornú   literatúru a náboženskú literatúru a podľa potreby aj o cudzojazyčnú literatúru (...). Podľa § 17 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   156/1993   Z.   z.   o výkone   väzby   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) obvinený môže na zabezpečenie svojich   práv   podávať   sťažnosti   a žiadosti   štátnym   orgánom,   ktorých   odoslanie   je   ústav povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať. Podľa § 17 ods. 2 zákona o výkone väzby ak o to obvinený požiada, umožní sa mu rozhovor s riaditeľom ústavu alebo ním povereným príslušníkom zboru; rozhovor sa mu umožní aj s osobou, ktorá v ústave vykonáva dozor nad výkonom   väzby   alebo   jeho   kontrolu.   V zmysle   §   18   ods.   1   zákona   č. 153/2001   Z.   z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba (...), sa dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov (...) aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Na základe § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Predmetom   sťažnosti   je   údajné   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy v kontexte s ďalšími základnými právami, najmä základnými právami podľa čl. 50 ods.   3   ústavy   a   čl.   40   ods.   3   listiny,   postupom   ústavu   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti o umožnenie prístupu k odbornej literatúre právnického charakteru, k legislatívnym normám a k rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   150/02-5 z 23. októbra   2002   ústavný   súd   ako   neprípustnú   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou namietal   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 40 ods. 3 listiny ústavom na tom základe, že ústav mu neumožnil prístup k odbornej literatúre v súvislosti s prípravou svojej obhajoby. Konkrétne sťažovateľ uvádzal, že 21. augusta 2002 podal žiadosť vedeniu ústavu,   aby   mu   bol   umožnený   prístup   k právnickej   literatúre,   k právnym   predpisom a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   a že   s ním   boli   v tejto   súvislosti uskutočnené pohovory (26. augusta 2002, 2. a 3. septembra 2002) a boli mu dané ústava, Trestný poriadok a Trestný zákon. Sťažovateľ ďalej vtedy uvádzal, že na to, aby sa mohol obhajovať, potrebuje aj ostatné právne predpisy, a žiadal preto, aby ústavný súd prikázal ústavu zabezpečiť mu požadovanú literatúru a právne predpisy a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 000 Sk. Ústavný súd uvedenú sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodov, že sťažovateľ nepreukázal ani netvrdil, že   podal   sťažnosť   dozorujúcemu   prokurátorovi,   v ktorej   poukázal   na   porušovanie zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   z hľadiska   obsahu   a návrhu   na   rozhodnutie   je terajšia sťažnosť sťažovateľa   totožná so sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol cit. uznesením č. k. III. ÚS 150/02-5. Na tomto závere nemôže nič zmeniť, ani terajšie tvrdenie sťažovateľa   o neúčinnosti   právneho   prostriedku   podľa   zákona   o prokuratúre.   Sťažovateľ okrem svojho tvrdenia neúčinnosť tohto právneho prostriedku nepreukázal.

Sťažnosti a žiadosti obvinených podľa § 17 ods. 1 zákona o výkone väzby vrátane žiadostí podľa § 17 ods. 2 zákona o výkone väzby sú právnymi prostriedkami, ktoré zákon o výkone väzby v spojitosti s podnetom podľa § 18 a opakovaným podnetom podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytuje   obvineným   na   ochranu   ich   práv   a právom   chránených záujmov. Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (I. ÚS 106/02). Zo sťažnosti nevyplýva a sťažovateľ ani netvrdí, že podal opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu okresným prokurátorom, ktorý vybaví jeho nadriadený prokurátor podľa 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

Vzhľadom   na   to,   že   predmetná   sťažnosť   sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už rozhodol,   a sťažovateľ   nepreukázal,   že   „v   ďalšom   návrhu   už   podmienky   konania   boli splnené“, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2002