znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 12900/2014, sp. zn. Rvp 13399/2014, sp. zn. Rvp 14187/2014 – sp. zn. Rvp 14192/2014, sp. zn. Rvp 14196/2014 – sp. zn. Rvp 14198/2014, sp. zn. Rvp 14935/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14936/2014,   sp.   zn.   Rvp   14960/2014,   sp.   zn. Rvp 15228/2014   –   sp.   zn.   Rvp 15229/2014,   sp.   zn.   Rvp   16307/2014, sp.   zn. Rvp 16319/2014   –   sp.   zn.   Rvp   16321/2014,   sp.   zn.   Rvp   17377/2014   –   sp.   zn. Rvp 17378/2014,   sp.   zn.   Rvp   17381/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17382/2014   a sp.   zn. Rvp 17476/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17483/2014   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a   základných   slobôd   a zároveň   namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 26 CoE 41/2013 z 31. marca 2014, sp. zn. 11 CoE 65/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 472/2012 z 28. februára 2014, sp. zn. 3 CoE 99/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 54/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 3 CoE 94/2014 z 11. septembra 2014, sp. zn. 3 CoE 103/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 3 CoE 52/2014 z 11. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 29 Er 1514/2007 z 8. októbra 2012, sp. zn. 14 Er 651/2006 z 23. mája 2012, sp. zn. 17 Er 767/2011 z 15. februára 2012, sp. zn. 9 Er 622/2010 z 3. septembra 2013, sp. zn. 17 Er 558/2010 z 12. septembra 2013, sp. zn. 18 Er 736/2006 z 9. novembra 2012, sp. zn. 14 Er 1087/2007 z 9. októbra 2012 a sp. zn. 17 Er 982/2010 zo 7. februára 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 81/2014 zo 6. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 860/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 5 CoE 250/2013 z 26. júna 2014, sp. zn. 11 CoE 148/2013 z 22. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 423/2013 z 23. júla   2014,   sp.   zn.   5   CoE   252/2013   z 10.   júla   2014,   sp.   zn.   25   CoE   1/2014 z 2. septembra 2014, sp. zn. 24 CoE 424/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 9 CoE 293/2013 z 29. júla 2014, sp. zn. 21 CoE 249/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 138/2014 z 9. septembra   2014,   sp.   zn.   6   CoE   373/2013   z 25.   septembra   2014,   sp.   zn. 10 CoE 840/2013   zo   4.   septembra   2014,   sp.   zn.   24   CoE   147/2013   z 2.   apríla   2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7 Er 949/2009 z 25. októbra 2013, sp. zn. 8 Er 256/2003 z 9. decembra 2011, sp. zn. 8 Er 723/2005 z 3. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 232/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 492/2004 z 3. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 573/2004 z 3. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 226/2005 zo 17. mája 2012, sp. zn. 9 Er 744/2010 z 13. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 188/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn. 5 Er 358/2008 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 952/2009 z 10. septembra 2013, sp. zn. 5 Er 164/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 153/2009 z 12. novembra 2012, sp. zn. 11 Er 1221/2008 zo 7. septembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 246/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 50/2014 z 22. apríla 2014, sp. zn. 6 CoE 303/2013 z 12. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 241/2013 z 29. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 144/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 107/2013 z 2. septembra 2014 a sp. zn. 6 CoE 118/2014 z 25. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er 2689/2008 z 11. júna 2013, sp. zn. 2 Er 1200/2009 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Er 1305/2008 z 13. mája 2013, sp. zn. 1 Er 880/2009 z 13. augusta 2012, sp. zn. 1 Er 973/2009 z 21. novembra 2013, sp. zn. 2 Er 1275/2008 z 11. októbra 2011 a sp. zn. 1 Er 597/2009 z 13. augusta 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 12/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 5 CoE   180/2013   z 26. júna 2014   a sp.   zn.   7   Er   404/2009   z 25.   apríla   2012   v spojení s uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 3553/2008 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 6 Er 3806/2008 z 27. marca 2012 a sp. zn. 7 Er 404/20009 z 25. apríla 2012 a takto  

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12900/2014,   sp.   zn.   Rvp   13399/2014,   sp.   zn.   Rvp   14187/2014   –   sp.   zn. Rvp 14192/2014,   sp.   zn.   Rvp   14196/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14198/2014,   sp.   zn. Rvp 14935/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14936/2014,   sp.   zn.   Rvp   14960/2014,   sp.   zn. Rvp 15228/2014   –   sp.   zn.   Rvp 15229/2014,   sp.   zn.   Rvp   16307/2014, sp.   zn. Rvp 16319/2014   –   sp.   zn.   Rvp   16321/2014,   sp.   zn.   Rvp   17377/2014   –   sp.   zn. Rvp 17378/2014,   sp.   zn.   Rvp   17381/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17382/2014   a sp.   zn. Rvp 17476/2014 – sp. zn. Rvp 17483/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12900/2014.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli od 3. októbra 2014 do 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)   postupom   Krajského súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho uzneseniami sp. zn. 26 CoE 41/2013 z 31. marca 2014, sp. zn. 11 CoE 65/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 472/2012 z 28. februára 2014, sp. zn. 3 CoE 99/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 54/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 3 CoE 94/2014 z 11. septembra 2014, sp. zn. 3 CoE 103/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 3 CoE 52/2014 z 11. septembra   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 29 Er 1514/2007 z 8. októbra 2012, sp. zn. 14 Er 651/2006 z 23. mája 2012, sp. zn. 17 Er 767/2011 z 15. februára 2012, sp. zn. 9 Er 622/2010 z 3. septembra 2013, sp. zn. 17 Er 558/2010 z 12. septembra 2013, sp. zn. 18 Er 736/2006 z 9. novembra 2012, sp. zn. 14 Er 1087/2007 z 9. októbra 2012 a sp. zn. 17 Er   982/2010 zo 7.   februára 2013 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 81/2014 zo 6. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 860/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 5 CoE 250/2013 z 26. júna 2014, sp. zn. 11 CoE 148/2013 z 22. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 423/2013 z 23. júla 2014, sp. zn. 5 CoE 252/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 1/2014 z 2. septembra 2014, sp. zn. 24 CoE 424/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 9 CoE 293/2013 z 29. júla 2014, sp. zn. 21 CoE 249/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 138/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 6 CoE 373/2013 z 25. septembra 2014, sp. zn. 10 CoE 840/2013 zo 4. septembra 2014,   sp.   zn.   24 CoE 147/2013   z 2.   apríla   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7 Er 949/2009 z 25. októbra 2013, sp. zn. 8 Er 256/2003 z 9. decembra 2011, sp. zn. 8 Er 723/2005 z 3. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 232/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 492/2004 z 3. apríla 2012,   sp.   zn.   8   Er   573/2004   z 3.   apríla   2012,   sp.   zn.   8   Er   226/2005 zo 17. mája 2012, sp. zn. 9 Er 744/2010 z 13. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 188/2009 z 11. apríla 2013,   sp.   zn.   5   Er   358/2008   z 11.   apríla   2013,   sp.   zn.   10   Er   952/2009 z 10. septembra 2013, sp. zn. 5 Er 164/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 153/2009 z 12. novembra   2012   a   sp.   zn.   11   Er   1221/2008   zo   7.   septembra   2011   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 246/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 50/2014 z 22. apríla 2014, sp. zn. 6 CoE 303/2013 z 12. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 241/2013 z 29. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 144/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 107/2013 z 2. septembra 2014 a sp. zn. 6 CoE 118/2014 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského   súdu“)   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn.   1   Er 2689/2008 z 11. júna 2013, sp. zn. 2 Er 1200/2009 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Er 1305/2008 z 13. mája 2013, sp. zn. 1 Er 880/2009 z 13. augusta 2012, sp. zn. 1 Er 973/2009 z 21. novembra 2013, sp. zn. 2 Er 1275/2008 z 11. októbra 2011 a sp. zn. 1 Er 597/2009 z 13. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 12/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 180/2013 z 26. júna 2014 a sp. zn. 7 Er 404/2009 z 25. apríla 2012 (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení   s uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 3553/2008 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 6 Er 3806/2008   z 27.   marca   2012   a sp.   zn.   7   Er   404/20009   z 25.   apríla   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa opakujúcej,   pozn.)   atakuje   závery   vyplývajúce   z rozhodovacej   činnosti   okresných súdov   a krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3.V petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 12900/2014,   sp.   zn.   Rvp   13399/2014,   sp.   zn.   Rvp   14187/2014   –   sp.   zn. Rvp 14192/2014,   sp.   zn.   Rvp   14196/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14198/2014,   sp.   zn. Rvp 14935/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14936/2014,   sp.   zn.   Rvp   14960/2014,   sp.   zn. Rvp 15228/2014   –   sp.   zn.   Rvp 15229/2014,   sp.   zn.   Rvp   16307/2014, sp.   zn. Rvp 16319/2014   –   sp.   zn.   Rvp   16321/2014,   sp.   zn.   Rvp   17377/2014   –   sp.   zn. Rvp 17378/2014,   sp.   zn.   Rvp   17381/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17382/2014   a sp.   zn. Rvp 17476/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17483/2014   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby   zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,   IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti   v tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   týchto   sťažností   a v kontexte   aj svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných sťažnostiach   je   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj   rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené vrátane   záverov   vyplývajúcich   z   rozsudku   Súdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej len,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C- 472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných   súdov   aj   v prípadoch   predošlých,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája   2012,   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012, sp.   zn.   I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013,   sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto   a obdobných prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C 240/98 až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným   súdom   predostreté   v jeho   predošlých   rozhodnutiach   a ktoré   sú   aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bode 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom   je   sťažovateľka,   pozn.),   v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že„možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku   stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých   so spotrebiteľmi   zo   strany   predajcov   alebo   dodávateľov   (rozsudky z 21. novembra   2002,   Cofidis,   C-473/00,   Zb.   s. I-10875,   bod   32,   a Mostaza   Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12.   Taktiež   už   len   dodáva,   že   v súčasnom   období   platná   právna   úprava formulovaná   v   §   58   ods.   2   Exekučného   poriadku,   ktorá   bola   zavedená   zákonom č. 335/2012   Z.   z.   a je   účinná   od   1. januára   2013,   počíta   s možnosťou   nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu   všeobecných   súdov   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   v spojení   s   §   57   ods.   5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uprednostňuje   materiálne   poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS   182/07,   II.   ÚS   410/2010).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   znoriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnychsúdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred orgánom   verejnejmoci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnejprávnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto aninie   je   inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce   sa   postupu   a rozhodnutí   krajského   súdu   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   prihliadajúc   na   zásadu   procesnej   hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015