znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. T., M., zastúpeného advokátkou JUDr. S. T., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., v konaní vedenom pod sp. zn. VK 496/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2013 doručená sťažnosť S. T., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. S. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   základných   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. VK 496/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 2. augusta 2010 na rozhodcovskom súde návrh na začatie rozhodcovského konania o zaplatenie sumy 5 737,48 € s príslušenstvom. Konaniu bola pridelená sp. zn. VK 496/2010. Príslušnosť rozhodcovského súdu bola určená na základe   zmluvy o   dielo   z 26.   novembra   2008   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   ako zhotoviteľom a neziskovou organizáciou M., n. o., v postavení objednávateľa (ďalej len „žalovaný“).

Na základe výzvy rozhodcovského súdu zo 6. augusta 2010 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.

V   písomnom   oznámení   označenom   ako „určenie   rozhodcu,   prijatie   funkcie rozhodcu,   výzva   k   predloženiu   dokladov“ zo   17.   augusta   2010   rozhodcovský   súd   určil rozhodcu JUDr. M. V.

Následne rozhodcovský súd v podaní z 8. novembra 2010 vyzval sťažovateľa, aby sa písomne   vyjadril   k   vyjadreniu   žalovaného.   Stanovisko   sťažovateľa   bolo   zaslané rozhodcovskému súdu 12. novembra 2010. Listom z 21. februára 2011 rozhodcovský súd vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   mandátnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   mestom   M. a žalovaným. Na uvedenú výzvu reagoval sťažovateľ listom z 24. februára 2011, v ktorom rozhodcovskému súdu oznámil, že požadovaným dokumentom nedisponuje. Od doručenia uvedenej výzvy je podľa názoru sťažovateľa rozhodcovský súd nečinný a dosiaľ vo veci samej nerozhodol.

Sťažovateľ   z   dôvodu   presvedčenia   o   existencii   personálnej   prepojenosti   medzi rozhodcovským   súdom   a   štatutárnym   orgánom   žalovaného   podal   13.   októbra   2011 Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   a   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   podnet   na   podozrenie zo spáchania   trestného   činu   a   podnet   na   vykonanie   kontroly   dohľadu.   Uznesením ČVS: ORP-410/KP-VK-2011 z 13. januára 2012 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor   kriminálnej   polície   vo   Veľkom   Krtíši   odmietlo   podnet   sťažovateľa,   pretože neexistoval dôvod na začatie trestného stíhania podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Sťažovateľ tiež uviedol, že 2. februára 2012 podal rozhodcovskému súdu sťažnosť na nečinnosť, na ktorú tento nereagoval. Súčasne podal ministerstvu spravodlivosti podnet na vykonanie kontroly dohľadu, ktoré mu 14. februára 2012 doručilo oznámenie, v ktorom uviedlo, že nie je oprávnené riešiť prieťahy v konaní na rozhodcovských súdoch.

V   poradí   druhú   sťažnosť   na   nečinnosť   zaslal   sťažovateľ   rozhodcovskému   súdu 23. apríla 2012. Na uvedenú sťažnosť reagoval rozhodcovský súd oznámením, že vo veci sťažovateľa nekoná z dôvodu   vedeného trestného konania pod ČVS: ORP-410/KP-VK-2011.

Sťažovateľ   následne   podal   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   podnet   pre   porušenie povinnosti poskytovateľa služby, ktorej vyjadrenie mu bolo doručené 5. júna 2012.

Poslednú výzvu na konanie zaslal sťažovateľ rozhodcovskému súdu 3. septembra 2012. Rozhodcovský súd na predmetnú výzvu nereagoval.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že rozhodcovské súdy „čiastočne vykonávajú funkcie   všeobecného   (občianskoprávneho   alebo   obchodného)   súdu.   V   konaní   pred rozhodcovskými súdmi je nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd zohľadňuje tri kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. K uvedeným kritériám sťažovateľ uviedol, že vo vzťahu k posudzovaniu zložitosti veci nejde o vec takej skutkovej a právnej zložitosti, ktorá by zodpovedala dĺžke napadnutého konania. Ani sám sťažovateľ svojím konaním neprispel k predlžovaniu rozhodcovského konania. Sťažovateľ zastáva   právny   názor,   že   prieťahy   v   konaní   spôsobuje   rozhodcovský   súd   svojou   ničím neospravedlniteľnou nečinnosťou.

Právomoc ústavného súdu v tejto veci konať a rozhodnúť sťažovateľ odôvodňuje skutočnosťou, že o ochrane ním označených práv nerozhoduje iný orgán.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti   navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., IČO: 36 414 603 v konaní vedenom pod sp. zn VK 496/2010 porušil základné právo S. T. podnikajúci pod obchodným menom S... aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o. IČO: 36 414 603 v konaní vedenom pod sp. zn VK 496/2010 porušil základné právo S. T. podnikajúci pod obchodným menom S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoril o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

III. Rozhodcovskému   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s.   r.   o...   v   konaní vedenom pod sp. zn VK 496/2010 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov. IV.   S.   T.   podnikajúci   pod   obchodným   menom   S...   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 6.300,- € (slovom šesťtisíctristo eur), ktoré je Rozhodcovský súd pri Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s.   r.   o...   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o... je povinný uhradiť S. T. podnikajúci pod obchodným menom S... trovy právneho zastúpenia v sume 500,78 € za 2 úkony právnej pomoci – príprava a prevzatie, spísanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. (1 úkon á 200,85 € + režijný paušál á 7,81 € + 20 % DPH) na účet jeho právnej zástupkyni... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   rozhodcovského   súdu,   ktorý   v   konaní sp. zn. VK 496/2010 od 24. februára 2011 nekoná bez ospravedlniteľného dôvodu, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   podstata   rozhodcovského   konania   spočíva   v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní   zákon   počíta   s   minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov   do   výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom   konaní“)   možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť   žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní   zákonnosti.   Aj   keď   toto   rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje   inak,   subsidiárne   sa   aplikujú   ustanovenia   generálnej   právnej   normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva   aplikovateľnosť   čl.   46   ods.   1   ústavy na postup   rozhodcovského   súdu   a   všetky   rozhodnutia   vydané   v   rámci   rozhodcovského konania. V tejto súvislosti ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského   konania.   Jedným   z   predpokladov   založenia   právomoci   rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru   alebo rozhodcovskej   doložky sa   strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu   vykonávanú prostredníctvom   všeobecných   súdov   a   zverujú   ju   rozhodcovskému   súdu,   ktorý   je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci (m. m. III. ÚS 335/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   strany   rozhodcovskej   zmluvy   si   musia   byť   vedomé možných   negatívnych   dôsledkov   svojho   rozhodnutia   uprednostniť   riešenie   medzi   nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby – rozhodcovského súdu pred súdnym   orgánom   Slovenskej   republiky,   čím   sa   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   –   rozsudku,   keď   právny poriadok   Slovenskej   republiky   rozhodcovskému   rozsudku   pripisuje   vlastnosť vykonateľnosti   a   zároveň   je   aj   exekučným   titulom.   Do   tohto   okamihu   je   toto   konanie vo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010).

V   posudzovanom   prípade   sťažovateľ   napáda   postup   rozhodcovského   súdu,   ktorý v jeho veci nekoná bez prieťahov, teda jeho právna vec sa nachádza v štádiu pred vydaním meritórneho   rozhodnutia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   viaceré   aspekty rozhodcovského konania sú upravené priamo v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktorého súčasne vyplýva jeho konsenzuálny základ. Podľa § 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia stály rozhodcovský súd   pripravuje   a   vedie   rozhodcovské   konanie   podľa   svojho   rokovacieho   poriadku. Vzhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny   charakter,   je   vylúčená   možnosť   ústavného   súdu   zasiahnuť do   vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.

Za takejto situácie nemožno považovať za náležité ani odvolávanie sa sťažovateľa na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   162/2011   z   31.   mája   2011,   keď   uvedeným rozhodnutím   bol   riešený   prípad   s   iným   skutkovým   a   právnym   základom,   a   to   najmä s prihliadnutím   na   štádium   konania,   v   ktorom   sa   právna   vec   sťažovateľa   v   súčasnosti nachádza.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013