znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   marca   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 120/2011-77 z 19. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 120/2011-77 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   ako   navrhovateľka návrhom   na   začatie   konania   doručeným   2.   novembra   2011   Okresnému   súdu   Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči odporcovi zaplatenia sumy 35,20 € a náhrady trov konania   na   tom   skutkovom   základe,   že „s   odporcom   ako   dlžníkom   uzavrel   zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, na základe ktorej odporca na navrhovateľa previedol vlastnícke právo k bytu, pričom navrhovateľ zaplatil Mestu H. za roky 2008, 2009 a 2010 daň   z   bytu   a   v   zmluve   o   zabezpečovaco   prevode   práva   bolo   dojednané,   že   ak   právne predpisy   budú   vyžadovať   zaplatenie   dane   z   nehnuteľnosti   zaplatiť   ju   odporca,   a   to   aj v prípade, že by ju podľa práva mal platiť dlžník“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 188/2012-57 zo 14. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol a na jej odvolanie krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský   súd   zhodne   s   okresným   súdom   v   rámci   posudzovania   platnosti   zmluvy o zabezpečovacom   prevode   práva,   od   ktorej   sťažovateľka   odvíja   svoje   nároky   ako predbežnej   otázky,   dospeli   k záveru   o   jej absolútnej neplatnosti a   nároky   sťažovateľky posúdili ako nedôvodné.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu ako   odvolacieho   súdu   v   napadnutom   rozsudku,   ako   aj   závermi   okresného   súdu   v   jeho rozsudku, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla:

«…   máme   za   to,   že   zmluvné   dojednanie   zabezpečovacieho   inštitútu   v   súlade so zákonom   nemožno   v   žiadnom   prípade   posúdiť   ako   protiprávne   konanie.   Prijmúc argumentáciu prvostupňového súdu, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, že bolo možné využiť aj inú formu zabezpečenia našej pohľadávky, považujeme za nesprávnu. Stotožnenie sa s predmetnou právnou konštrukciou by znamenalo (ad absurdum), že súd by v každom súdnom konaní z vlastnej vôle zisťoval pre ktoréhokoľvek účastníka konania „správnejšie“ riešenie zmluvného vzťahu, a to založené na vlastnej úvahe súdu a následne by nesprávne riešenie,   napriek tomu, že sa pre uvedené riešenie zmluvné strany rozhodli na základe zásady   zmluvnej   voľnosti   a   v   súlade   so   všeobecne   záväzným   predpisom,   vyhlásil   za rozporné s účelom zákona a teda absolútne neplatné, čo považujeme za neprijateľné. Na základe uvedeného sme toho názoru, že postup súdu, ktorým súd predpisuje účastníkom konania využitie zabezpečovacieho inštitútu, napriek tomu, že zmluvné strany si zmluvne dojednali aplikáciu iného zabezpečovacieho inštitútu, resp. aby trestal dojednanie zákonom aprobovaného právneho inštitútu jeho absolútnou neplatnosťou s odkazom na účel zákona, resp. účel iného zabezpečovacieho inštitútu a možnosť použitia iného zabezpečovacieho inštitútu, je v rozpore s účelom súdneho konania, resp. s úlohou súdu v rámci súdneho konania.   Predstavuje   tak   výrazný   zásah   do   nášho   práva   na   spravodlivý   proces a v neposlednom rade absolútne nenáležitý zásah zo strany súdnej inštancie do právnej istoty subjektov práva a ich zmluvnej voľnosti.

Vyššiu   uvedenú   argumentáciu   Prvostupňového   súdu,   resp.   Odvolacieho   súdu o rozpore s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom považujeme za nesprávnu, a to z toho dôvodu,   že inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, ako aj inštitút záložného práva predstavujú štandardné a zákonom aprobované zabezpečovacie inštitúty, ktorých hlavným účelom je zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi…

Čo sa týka... úvah Prvostupňového súdu ohľadom priradenia zmluvy o úvere pod rámec spotrebiteľského práva, sme jednoznačne toho názoru, že predmetná Zmluva o úvere nie je a nemôže byť posudzovaná ako spotrebiteľská. Argumentácia a prípadné dokazovanie o charaktere zmluvy o úvere však nielenže presahuje, ale nijako nesúvisí s predmetom sporu a s prejednávanou vecou. Napriek tomu máme za to, že Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a je potrebné ju posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka platných a účinných v čase jej uzatvorenia. Sme   toho   názoru,   že   ju   nie   je   možné   označiť   za   zmluvu   spotrebiteľskú   nielen   podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ale   ani   v   zmysle   zákona   o   ochrane spotrebiteľa   platného   a   účinného   v   čase   uzavretia   Zmluvy   o   úvere,   resp.   zákona o spotrebiteľských úveroch. Taktiež sme presvedčení, že odôvodnenie Rozsudku obsahuje i neprípustné poučenia druhého účastníka konania…

V odôvodnení Rozsudku Prvostupňového súdu následne Prvostupňový súd označil postup správcu dane za nesprávny, čím podľa nás neprípustne zasiahol do právoplatného rozhodnutia   vydaného   v správnom   konaní   a   teda   do   právomoci   príslušného   správneho orgánu. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd následne konštatoval, že osobou povinnou zaplatiť daň z nehnuteľností nebol navrhovateľ (pozn. t. j. naša spoločnosť), ale odporca (pozn. t. j. Dlžník).

Ak   aj   Prvostupňový   súd   dospel   vykonaným   dokazovaním   a   právnym   posúdením k zisteniu,   podľa   ktorého   je   Zmluva   o   zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou zaplatiť   daň   z   nehnuteľností   bol   Dlžník   (podľa   práva   mal   plniť   sám),   avšak   daň   bola nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že zo strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a Prvostupňový súd mal uplatnený nárok posúdiť v nami uvedených intenciách, čo však neurobil...

naša spoločnosť daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 reálne správcovi dane zaplatila a od Dlžníka sme na základe čl. IV. bodu 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho   práva   žiadali   iba   náhradu   takto   poskytnutého   plnenia.   Tvrdenie Prvostupňového súdu, ako i tvrdenie Odvolacieho súdu o nemožnosti prenesenia daňovej povinnosti   z   jedného   subjektu   na   druhý   subjekt,   považujeme   vzhľadom   na   uvedené   za irelevantné a nesúvisiace s nárokom, ktorý sme si uplatnili súdnou cestou. Pri výklade právneho úkonu možno na vôľu toho, kto právny úkon urobil, usudzovať tiež s prihliadnutím na následné správanie zmluvných strán. Sme toho názoru, že znenie čl. IV. bodu 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je potrebné vykladať v súlade s prejavom vôle zmluvných strán, ktorá nespochybniteľne vyjadrila ich úmysel ustanovenia zmluvnej povinnosti Dlžníka poskytnúť veriteľovi, t. j. našej spoločnosti, náhradu za zaplatenú daň z nehnuteľnosti za príslušné obdobie, čo vyplýva aj z toho, že daň z nehnuteľnosti vyrubenú správcom dane sme zaplatili a až následne žiadali Dlžníka o jej náhradu, čo v žiadnom prípade   nie   je   možno   vykladať   ako   prenesenie   zákonnej   povinnosti   z   našej   strany   na Dlžníka...

Ak   aj   Prvostupňový   súd,   resp.   Odvolací   súd   dospeli   vykonaným   dokazovaním a právnym   posúdením   k   zisteniu,   podľa   ktorého   je   Zmluva   o   zabezpečovacom   prevode absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou zaplatiť daň z nehnuteľností bol odporca (podľa práva mal plniť sám), avšak daň bola nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že zo strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a súd mal uplatnený nárok posúdiť v uvedených intenciách, čo však neurobil.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že náš uplatnený nárok je oprávnený v prípade, ak je Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva platná (o čom sme bez akýchkoľvek pochybností presvedčení), a to z titulu plnenia zo zmluvy, pričom oprávnený je aj v prípade, ak bude Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva posúdená ako neplatná (s čím   sa   samozrejme   nestotožňuje),   a   to   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   získaného Dlžníkom na náš úkor. Povinnosť súdu rozhodnúť o uplatnenom nároku kladne vyplýva takisto z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyšších inštancií...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „a/ Základné právo spoločnosti H., s. r. o. na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. 4Co/120/2011 zo dňa 19. 01. 2011.

b/ Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. 4Co/120/2011 zo dňa 19. 01. 2011 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

c/ Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti H., s. r. o. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € vrátane DPH… na účet spoločnosti H., s. r. o... v lehote určenej Ústavným súdom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označeného   základného   a   iného   práva v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Naopak,   krajský   súd   svoje   právne   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď skutkový   a   právny   stav   veci   zhrnul   takto: „Z   návrhu   navrhovateľa   vyplýva,   že   svoju pohľadávku   voči   odporcovi   uplatňuje   na   základe   Zmluvy   o   zabezpečovacom   prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007 a to čl. IV. ods. 2, podľa ktorého sa účastníci   zmluvy   dohodli,   že   v   prípade,   ak   príslušné   právne   predpisy   budú   vyžadovať zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností, zaplatí ju dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal platiť veriteľ, a na základe toho, že zaplatil Mestu H. daň z nehnuteľnosti za roky 2008, 2009 a 2010 spolu vo výške 35,20 eur. Súd prvého stupňa najskôr vyriešil ako predbežnú otázku, že Zmluva   o   zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   je   neplatná. Vyslovil právny názor, že dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva v prípade typicky spotrebiteľského a dlhodobého úverového vzťahu navrhovateľa a odporcu svojím obsahom a účelom obchádza účel bežne dosahovaný záložnou zmluvou podľa § 552 Občianskeho zákonníka.   Preto   súd   dospel   k   záveru,   že   zmluva,   na   základe   ktorej   odporca   dočasne, v tomto prípade na 20 rokov, previedol vlastnícke právo k svojmu bytu na zabezpečenie svojho spotrebiteľského dlhu, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore s účelom zákona, konkrétne s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom. Rovnako je táto zmluva v rozpore s dobrými mravmi, keďže vlastníka bytu na dlhú dobu splácania úveru vystavuje svojvôli   výkonu   dočasného   vlastníckeho   práva   navrhovateľa   a   bez   primeraného ekonomického   dôvodu   zbavuje   odporcu   možnosti   disponovať   s   bytom   iným   spôsobom neohrozujúcim zabezpečenie splácania jeho dlhu navrhovateľovi. Vychádzajúc z uvedenej absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá v tomto konaní mala charakter predbežnej otázky, odporca nikdy neprestal byť vlastníkom svojho bytu, a preto je povinný ako daňovník podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov platiť daň z bytu. Preto nesprávne postupoval správca dane, keď zápis navrhovateľa ako vlastníka bytu na základe zabezpečovacieho prevodu práva vyhodnotil tak, že navrhovateľ je   povinný   zaplatiť   daň   z   bytu.   Rovnako   nesprávne   postupoval   navrhovateľ,   keď   takto vymeranú daň zaplatil a následne ju žiadal od odporcu. Osobou povinnou zaplatiť daň z nehnuteľnosti nebol navrhovateľ, ale odporca. Preto navrhovateľ proti odporcovi nemá nárok na náhradu zaplatenej dane a svojho práva sa môže domáhať proti správcovi dane.“ Svoje závery zhrnul takto: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny. K odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

Odvolaciu   námietku   navrhovateľa,   že   súd   prvého   stupňa   nad   rámec   predmetu konania vyslovil názor na zmluvný vzťah účastníkov založených Zmluvou o úvere z 23. 05. 2007, a že ju posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi pohľadávku, ktorej nárok vyplýva z čl. IV. ods. 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007, podľa ktorého sa účastníci zmluvy dohodli, že v prípade, ak príslušné právne predpisy budú vyžadovať zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností, zaplatí ju dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal platiť veriteľ /navrhovateľ/. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd prikláňa k tomu, že minimálne bolo treba posudzovať pre účely tohto konania čiastočnú platnosť tejto zmluvy a to článok IV. ods. 2. Odvolací súd poukazuje na súdnu prax v otázke zaplatenia daní, podľa   ktorej   do   verejnoprávnej   povinnosti,   ktorou   platenie   dane   nesporne   je,   nemôže vstúpiť iný subjekt, ako ten, ktorého stíha daňová povinnosť podľa zákona. Keďže v danom prípade od roku 2007 je navrhovateľ stále vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti /bytu č. 9 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu..., bol povinný podľa § 13 ods. 1 zák. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a VZN Mesta H. č. 7/2007 zaplatiť daň z tejto nehnuteľnosti /bytu/ za rok 2008, 2009 a 2010. Preto správne aj správca   dane   /Mesto   H./   túto   daň   vyrubil   navrhovateľovi.   Navrhovateľ   preto   zmluvne nemohol preniesť svoju povinnosť zaplatiť daň na odporcu. Možno len konštatovať, že v tejto časti je zmluva absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a preto nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky voči odporcovi nie je dôvodný.

Ani   ďalšiu   námietku   navrhovateľa,   že   aj   v   prípade,   že   bude   Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, posúdená ako neplatná, má nárok na žalovanú pohľadávku a to z titulu bezdôvodného obohatenia získaného odporcom na jeho úkor v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Pri uvedenom spôsobe získania bezdôvodného obohatenia ide o prípady, keď je tu právna povinnosť   na   konkrétne   plnenie   u   toho,   za   ktorého   bolo   plnené,   a   naopak,   nie   je   tu povinnosť na strane toho, kto za neho jeho povinnosť splnil. Ten, kto plnenie poskytol za iného, má právo žiadať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil. Nevyhnutným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka však je, že medzi tým, kto plnil za druhého jeho veriteľovi, a tým, komu sa plnilo /veriteľovi/, bolo zrejmé, že je plnené za iného /za dlžníka, ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie tým, že plnením ktoré za neho na splnenie jeho   dlhu   poskytol   niekto   iný,   jeho   dlh   zanikol   splnením   v   zmysle   ustanovenia   §   559 Občianskeho   zákonníka/.   O   takýto   prípad   sa   v   danej   veci   nejedná,   keď   navrhovateľ nezaplatil daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 za odporcu, ale za seba ako vlastníka nehnuteľnosti vedený na liste vlastníctva č. 3207 k. ú. H..“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť záverov krajského súdu, a preto medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   označeným   základným   a   iným   právom sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012