znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr. J. K., T.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I.   R.,   K.,   vo veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   10/2009, 5 Co 21/2009 a jeho uznesením z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2009 faxom a 21. apríla 2009 poštou doručené podanie MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“, ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva „domáhať   sa   svojho   práva   na súde   Slovenskej republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva „na prístup k súdu“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 10/2009, 5 Co 21/2009 a jeho uznesením z 29. januára 2009.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Na Okresnom súde v Humennom sa pod sp. zn. 11 C   286/2004   vedie   konanie   o ochranu   osobnosti.   V   predmetnom   konaní   vystupuje sťažovateľ ako žalobca a žalovaným je Okresný súd vo Vranove nad Topľou.

Okresný súd v Humennom rozsudkom sp. zn. 11 C 286/2004-305 zo dňa 28. 8. 2008 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 22. 10. 2008 podal sťažovateľ žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. K predmetnej žiadosti priložil listinné dôkazy preukazujúce jeho pomery.

Dna 22. 10. 2008 podal sťažovateľ žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. K predmetnej žiadosti priložil listinné dôkazy preukazujúce jeho pomery.

Dňa   27.   10.   2008   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   uznesenie Okresného súdu v Humennom sp. zn. 11 C 286/2004 zo dňa 22. 10. 2008, ktorým súd uložil sťažovateľovi,   aby   v   lehote   15   dní   od   doručenia   tejto   výzvy   zaplatil   súdny   poplatok za odvolanie vo výške 9 000 Sk.

Podaním zo dňa 27. 10. 2008 sťažovateľ oznámil súdu, že trvá na svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorú súdu podal a žiada, aby súd o nej rozhodol. Zároveň sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal odvolanie a navrhol, aby sudca napadnuté uznesenie zrušil.

Dňa   12. 12. 2008   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   uznesenie Okresného   súdu v Humennom   sp.   zn.   11   C 286/2004   zo dňa 2.   12.   2008,   ktorým   súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/3 nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie... Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 5 Co 10/2009, 5 Co 21/2009 zo dňa 29. 1. 2009 potvrdil uznesenie č. k. 11 C 286/2004-348, ktorým súd žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/3 nepriznal a potvrdil uznesenie č. k. 11 C 286/2004-322, ktorým bola uložená povinnosť žalobcu zaplatiť súdny poplatok z odvolania. Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 19. 2. 2009.“.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa

- na prístup k súdu zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- a právo domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 10/2009, 5 Co 21/2009 zo dňa 29. 1. 2009, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 10/2009, 5 Co 21/2009 zo dňa 29. 1. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 Eur/15 063 Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2009, 5 Co 21/2009 z 29. januára 2009, ktorým boli potvrdené uznesenia okresného súdu z 2. decembra 2008 a z 22.   októbra   2008,   ktorým   sťažovateľovi   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v rozsahu 1/3, resp. ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odvolania.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   posudzovaného   súdneho konania   (vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   286/2004)   je   sťažovateľovo domáhanie sa náhrady nemajetkovej ujmy v sume 500 000 Sk s príslušenstvom z titulu ochrany osobnosti.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   najmä   to,   že   krajský   súd   vo svojom   uznesení   z 29.   januára   2009   ústavne   nekonformným   spôsobom   aplikoval ustanovenie § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri posudzovaní existencie   dôvodov   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov sťažovateľovi. Sťažovateľ vytýkal okresnému súdu a krajskému súdu, že v danom prípade neboli   objektívne   posudzované   jeho   skutočné   osobné   a majetkové   pomery,   ako   aj   jeho dôvodné potreby vyplývajúce z jeho zdravotného stavu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uloženie   poplatkovej   povinnosti   v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup   k súdu   chráneným   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Legálnym   prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho   konania   na   návrh   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov (§ 138 OSP),   ak   to   jeho   pomery   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv smeruje teda proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými mu nepriznali oslobodenie od súdneho poplatku (v plnom rozsahu) v jeho veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 286/2004.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 29. januára 2009   (vrátane   predchádzajúcich   mu   uznesení   okresného   súdu   č. k.   11 C 286/2004-348 z 2. decembra 2008 a č. k. 11 C 286/2004-322 z 22. októbra 2008) uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Predmetné rozhodnutie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne. Krajský súd svoje závery v tomto uznesení relevantne zdôvodnil, keď uviedol:

„Odvolací súd... preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 O. s. p., v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p.   vo   veci   nenariadil   odvolacie   pojednávanie.   Zistil,   že   prvostupňový   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   v   celom   rozsahu postupoval správne....

Prvostupňový súd pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku   v   celom   rozsahu   postupoval   správne,   keď   porovnal   pomery   žalobcu,   ktoré existovali v čase rozhodnutia Krajského súdu v Prešove o priznaní oslobodenia od platenia súdnych   poplatkov   žalobcovi   v   rozsahu   2/3-ín,   t.   j.   k   23.   8.   2005   a   v   súčasnej   dobe. Ako to vyplýva   z   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   6   Co   43/05   zo   dňa 23. 8. 2005, v tom čase boli zohľadnené výdavky na bývanie, zlý zdravotný stav žalobcu i výška jeho príjmu, skutočnosť, že je vlastníkom nehnuteľnosti, dokonca boli zohľadnené aj úspory, ktoré má žalobca spoločne so svojou družkou vo výške 14.000,- Sk. Ďalej bola zohľadnená aj výška súdneho poplatku.

Prvostupňový   súd   tieto   pomery   u   žalobcu   porovnal   s   jeho   aktuálnymi   pomermi a správne   zistil,   že   k   zmene   pomerov   oproti   predchádzajúcemu   obdobiu   nedošlo. Je pravdou, že má vyšší dôchodok, a to vo výške 10.304,- Sk, avšak zvýšili sa mu aj náklady, ktoré potrebuje na svoj život. Zdravotný stav žalobcu je nepriaznivý, sám žalobca vyčíslil aká je cena liekov, ktoré podľa jeho tvrdenia musí denne užívať. Náklady na lieky podľa nevyhnutnosti užívať celý zoznam týchto liekov denne a nie je jasné, akú čiastku z tejto sumy uhrádza   zdravotná   poisťovňa.   Ďalej   bolo   zistené,   že   žalobca   má   výdavky   v   súvislosti s bývaním vo výške 6.125,- Sk mesačne, avšak nie je zrejmé z čoho táto suma pozostáva, pretože   doklady,   ktoré   predložil,   nemajú   presnú   špecifikáciu   týchto   výdavkov.   Náklady, ktoré   mal   v   súvislosti   s   nedoplatkami   na   vodnom   a   za   spotrebu   plynu,   bolí   náklady krátkodobého   charakteru   a   žalobca   ich   vznik   vôbec   nezdokladoval,   pretože   tieto   sumy by mali byť súčasťou inkasných poplatkov vo výške 6.125,- Sk.

Skutočnosť,   že žalobca   platí   za   poistenie   domácnosti,   za   poistenie   stavby,   odvoz smetí,   daň   z   nehnuteľnosti,   sú   skutočnosti,   ktoré   bol   povinný   uhrádzať   žalobca aj v predchádzajúcom období, keď bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 2/3-ín. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne, pretože neboli zistené pomery žalobcu, pre ktoré by bolo potrebné ho oslobodiť od platenia súdneho poplatku v celom rozsahu.

Pokiaľ   sa   týka   odvolacích   námietok,   ktoré   uviedol   vo   svojom   odvolaní   žalobca, je potrebné   uviesť,   že   prvostupňový   súd   presne   popísal   na   základe   akých   skutočností a akými   úvahami   sa   spravoval   pri   porovnaní   príjmov   a   pomerov   žalobcu v predchádzajúcom období a v súčasnom období pri posudzovaní nároku na oslobodenie od platenia súdneho poplatku. To, že žalobca má komplikovaný zdravotný stav je evidentné z kópii lekárskych správ, ktoré predložil, avšak nepredložil žiadne potvrdenie lekára o výške nákladov, ktoré má v súvislostí so svojim komplikovaným zdravotným stavom, ktoré nie sú uhrádzané zo zdravotného poistenia. Taktiež ošetrujúci lekár nepotvrdil, že lieky, ktoré si spísal a ocenil žalobca sú životne nevyhnutné pre žalobcu a musí ich denne každý mesiac užívať.

Ďalším   napadnutým   uznesením   č.   k.   11 C   286/2004-322   prvostupňový   súd   uložil žalobcovi, aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil v kolkoch na tomto tlačive ako súdny poplatok, ktorý neprevyšuje sumu 10.000,- Sk a súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 9.000,- Sk. Zároveň žalobca bol poučený, že ak poplatok v lehote zaplatený nebude, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby. napadnuté uznesenie bolo zrušené. Dňa 22. 10. 2008 podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov v tejto veci.   Sú   u   neho   dôvody   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a   preto   je   potrebné napadnuté uznesenie zrušiť.

Odvolací súd v rámci kompetencií, ktoré mu prislúchajú v súlade s ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. V súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. vo vecí nenariadil odvolacie pojednávanie. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnemu organu a v konaní nebol úspešný.

Podľa   §   5   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   71/1992   Zb.   poplatková   povinnosť   vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak   je   poplatníkom   navrhovateľ,   odvolateľ   a   dovolateľ. V ust.   §   4   ods.   1   a   2   zákona č. 71/1992 Zb. je výslovne uvedené, ktoré konania vo veciach sú oslobodené od platenia súdnych poplatkov a ktoré osoby sú v konaniach oslobodené od platenia súdnych poplatkov. Na   žalobcu   sa   nevzťahujú   žiadne   z   týchto   osôb   ani   konaní   taxatívne   vymenovaných v zákone. Žalobcovi nebolo priznané v celom rozsahu ani oslobodenie podľa § 138 ods. 1 O. s.   p.   Preto,   keďže   neboli   splnené   podmienky,   pre   ktoré   by   žalobca   neplatil   súdny poplatok, jeho oslobodenie podľa § 138 ods. 1 O. s. p. je len v rozsahu 2/3-ín základu súdneho   poplatku,   podľa   zákona   je   poplatníkom   a   vznikla   mu   poplatková   povinnosť. Je preto povinný zaplatiť súdny poplatok v rozsahu tak, ako bol vyrubený prvostupňovým súdom,   ktorá   výška   súdneho   poplatku   sa   rovná   1/3-ine   pôvodného   základu   súdneho poplatku.

Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Ústavný súd poznamenáva, že povinnosť zaplatiť súdne poplatky nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

Vzhľadom   na   zjavne   bezúspešné   uplatňovanie   ochrany   základného   práva prostredníctvom tejto sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009