znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   5CoD/24/2007 z 29. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing. J. T., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5CoD/24/2007 z 29. novembra 2007 (ďalej aj „uznesenie z 29. novembra 2007“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   28.   augusta   2007   odvolanie   proti uzneseniu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 750/2001, Dnot 92/2001 z 30. júla 2007 vo veci prerokovania dedičstva po poručiteľke E. T., rod. G., naposledy bytom Ž. (ďalej len „poručiteľka“). Svoje odvolanie odôvodnil tým, že v konaní, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého uznesenia došlo k procesným chybám, ktoré mohli mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania v tejto   veci   nebolo   umožnené   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom   predloženým   v tomto konaní. Ďalej sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že okresný súd nesprávne určil čistú hodnotu   dedičstva   po   poručiteľke   a „v rozpore   so   zákonom   a výsledkami   dokazovania vykonal vyporiadanie majetku BSM medzi poručiteľku a pozostalého manžela“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol 29. novembra 2007 tak, že uznesenie okresného súdu z 30. júla 2007 potvrdil. Sťažovateľ sa až z doručeného uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2007 dozvedel, že k podanému odvolaniu sa vyjadril dedič Ing. Ľ. T., avšak   jeho   vyjadrenie   nebolo   sťažovateľovi   doručené.   V uvedenom   vyjadrení   sú   podľa sťažovateľa   uvádzané   skutočnosti,   ktoré „doposiaľ   v konaní   neboli   uvádzané   a sú zavádzajúce“, a je   nesporné,   že   k nim   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   prihliadal. Krajský   súd   rozhodol   v tejto   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   čím   podľa   sťažovateľa „porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces formou odňatia práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom, ktoré v konaní boli vykonané“.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s dôvodmi jeho odvolania, o čom svedčí aj to, že „Zo 16-tich strán napadnutého uznesenia odvolací súd odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval celkovo 12 riadkov (na str. 16), aj to všeobecne znejúcimi vetami“. Napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ vyčítal aj skutočnosť, že   sa   v ňom   krajský   súd   nezaoberal „ani   jednou   z   uplatnených   procesných   či   hmotne právnych   skutočnosti,   o   ktoré   sťažovateľ   oprel   svoje   odvolanie.   Rozhodnutie   s   takýmto odôvodnením,   ktoré   preukazuje   prístup   súdu   k   prejednávanej   veci   a   k   rešpektovaniu ústavného práva účastníka konania na spravodlivý proces, nemôže byť ani preskúmateľné, pretože   nie   je   na   ňom   čo   skúmať.   Porušovateľ   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho uznesenia nevysvetlil,   ani jasne   ani   stručne ani výstižne,   ktoré skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých vychádzal či akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,   či   ako   a   prečo   vec   právne   posúdil.   Jeho   odôvodnenie   nemožno   hodnotiť   ako odôvodnenie   presvedčivé.   Odôvodnenie   uznesenia   porušovateľa   je   svojim   obsahom   iba opisom prvostupňového rozhodnutia, odvolania sťažovateľa a vyjadrenia spoludediča, ktoré urobil a podal až v odvolacom konaní. Absentuje v ňom to podstatné, a to vlastnými slovami súdu formulované hodnotenia a závery, podopreté v konaní dokázanými a preukázanými skutočnosťami“.

Podľa   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo   porušené   jeho základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   V súvislosti   s namietaním porušenia tohto základného práva sťažovateľ poukázal na nesprávnosť záveru krajského súdu, podľa ktorého „všetkých 21 parciel musí dediť jeden dedič a ostatných ako možných vlastníkov   vylúčil“, ktorý   je   podľa   neho   v rozpore   s cieľom   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z. “).

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dovolanie   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že mu ako účastníkovi súdneho konania bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ si myslí,   že „dovolacie   konanie   je   nesporné   konanie   o iných   právach   sťažovateľa   ako o porušení   ústavných   a zákonných   ľudských   právach“,   preto   podal   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní aj sťažnosť ústavnému súdu z dôvodu „opatrnosti zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   ním   podanú sťažnosť prijal a vyslovil, že jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a základné   právo   na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   a vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 29. novembra 2007 porušené, a súčasne žiadal, aby napadnuté uznesenie zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I. ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie svojej veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. novembra 2007. K porušeniu uvedených sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že:

- krajský súd na prerokovanie uvedenej veci nenariadil pojednávanie a napriek tomu, že mu nedoručil vyjadrenie ďalšieho účastníka tohto konania, ku ktorému v rámci svojho rozhodnutia   prihliadal,   rozhodol   bez   pojednávania len   na   základe   listinných   dôkazov predložených účastníkmi, čím sťažovateľovi odňal právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v tomto konaní, a porušil tak jeho základné právo na spravodlivý súdny proces,

-odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je   príliš   stručné,   resp.   z celkového počtu 16 strán sa samotnému odôvodneniu rozhodnutia krajský súd venoval celkovo len v 12 riadkoch a zároveň sa v ňom nevysporiadal s „ani jednou z uplatnených procesných či hmotne právnych skutočností, o ktoré sťažovateľ oprel svoje odvolanie“,

-krajský súd podľa sťažovateľa porušil jeho právo vlastniť majetok, pretože v rozpore   s ustanoveniami   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   rozhodol   o nadobudnutí   dedičstva k predmetným   pozemkom   len   jednému   z dedičov   s odôvodnením,   že   uvedený   zákon zakazuje drobenie poľnohospodárskej a lesnej pôdy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci vedenej pod sp.   zn.   5CoD/24/2007   rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   D   750/2001,   Dnot   92/2001   z 30.   júla   2007,   ktorým   došlo k vyporiadaniu   dedičstva   po   poručiteľke   formou   potvrdenia   nadobudnutia   dedičstva dedičom   podľa   ich   dedičských   podielov   v zmysle   §   185q   ods.   1   písm.   d)   OSP s prihliadnutím   na   započítanie   daru   jednému   z dedičov   v zmysle   §   484   Občianskeho zákonníka, ako aj s prihliadnutím na § 21 a nasl. zákona č. 180/1995 Z. z.

V sťažnosti sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   došlo   v súvislosti   s tým,   že   mu   nebolo   doručené vyjadrenie druhého účastníka konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal,   že   uznesením   z 29.   novembra   2007   bolo porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   podľa   §   49   zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd je preto v súlade so svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody fyzických osôb alebo právnických osôb len vtedy, ak o takej ochrane nerozhoduje žiaden iný súd, alebo tiež v prípade, ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný súd svojím rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   a toto   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   súvisí   s právom   na   súdnu ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa   ústavného   súdu   podstata   tejto   sťažovateľovej   námietky   spočíva   v naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ možnosť podať proti uzneseniu z 29. novembra 2007 dovolanie využil a v súčasnosti prebieha dovolacie konanie, v ktorom sa domáha zrušenia označeného rozhodnutia ako nezákonného a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti v súlade s princípom subsidiarity podľa čl. 127 ústavy na jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008