znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 143/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 270/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. P. Z., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., B., ktorou namietal základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 270/2005.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy   a   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo   270/2005   z 15.   decembra   2005   s tým,   aby sa   najvyššiemu   súdu   prikázalo prejednať vec spravodlivo.

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 C 509/01-182 z 28.   mája   2004   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   voči   žalovanému   J.   S.   o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 4 Co   217/04   z 19.   mája 2005 bol   rozsudok   okresného súdu potvrdený.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi 2. februára 2006.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a dohovoru. Najvyšší súd mal konať o dovolaní podanom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd a krajský súd odňali sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   nevykonali   ním   navrhnutý   dôkaz (nezabezpečili účtovné doklady za roky 1991 – 1995). Práve takýto postup všeobecných súdov   bol dôvodom   oprávnenosti   podaného dovolania. Najvyšší   súd ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nesprávne interpretoval a aplikoval, keď dovolanie považoval za neprípustné. Dovolanie bolo prípustné aj podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 30/94 z 15. júna 1994. Išlo o stanovisko týkajúce sa existencie, resp. neexistencie konzorcia, prípadne inej dohody a s tým súvisiaci vznik podielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 238 ods. 2 treba vykladať tak, že pod právnym názorom dovolacieho súdu sa nemá na mysli právny názor vyslovený v danej veci, ale právny názor vyslovený v obdobnom prípade.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

S odvolaním   sa   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 vyplýva, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté. Sťažovateľ považoval dovolanie za prípustné podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho   poriadku   na tom   základe,   že odvolací   súd nezabezpečil sťažovateľom navrhovaný dôkaz, t. j. účtovné doklady za roky 1991 – 1995. Ak   by   boli   takého   doklady   súdu   predložené,   bolo   by   možné   zaujať   k nim   konkrétne stanovisko a vyjadriť sa. Ak neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, potom   podľa   názoru   sťažovateľa   nevykonanie   dôkazu   by   malo   byť   ešte   závažnejším porušením   správneho   postupu   súdu.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolanie   nebolo prípustné. Nešlo totiž ani o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   ani   o vec,   v   ktorej   by   už   predtým   dovolací   súd rozhodoval a vyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Dovolanie   smerovalo   voči   potvrdzujúceho   rozsudku,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd nevyslovil prípustnosť dovolania [§ 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku]. Napokon nešlo ani o situáciu predvídanú ustanovením § 238 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005, t. j. že bol potvrdený rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Prvším rozsudkom okresného súdu č. k. 1 C 509/01-83 z 30. apríla 2002 totiž nebolo o nároku sťažovateľa rozhodnuté inak, keďže žaloba bola už aj vtedy zamietnutá. Napokon najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V občianskom súdnom konaní rozhodnutie o tom, ktoré   z navrhovaných   dôkazov   budú   vykonané,   patrí   výlučne   súdu   a nie   účastníkovi konania. Účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ale to neznamená, že súd je povinný všetky nimi označené dôkazy vykonať. Takúto povinnosť neukladá súdu žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a v konečnom dôsledku prípadne aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 jasne vyplýva, prečo podľa názoru najvyššieho súdu nebolo v danej veci prípustné dovolanie,   a to   ani   na   základe   §   237,   ale   ani   na   základe   §   238   Občianskeho   súdneho poriadku.   Ani   z pohľadu   ústavného súdu   nemožno   prisvedčiť   argumentácii sťažovateľa, podľa   ktorého   fakt,   že   všeobecný   súd   nevykonal   dôkaz   navrhnutý   sťažovateľom   ako účastníkom   konania,   je   potrebné   považovať   za   postup,   ktorým   sa   účastníkovi   odňala možnosť konať pred súdom. Bolo totiž vecou zváženia všeobecného súdu, či navrhnutý dôkaz vykoná.

Sťažovateľ považuje uznesenie za nesprávne aj z toho dôvodu, že podľa jeho názoru bolo   dovolanie   prípustné   aj   preto,   že   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu pred tým už vysloveného. Ustanovenie § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vykladá totiž tak, že týmto ustanovením sa má na mysli právny názor dovolacieho súdu,   ktorý   nemusí   byť   vyslovený   v danom   konkrétnom   prípade,   lebo stačí,   ak   bol vyslovený v analogickom prípade, ktorý možno považovať za precedentný. Vzhľadom na to, že sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania z tohto titulu v samotnom dovolaní vôbec neuvádzal, keďže prípustnosť dovolania vyvodzoval výlučne len z ustanovenia § 237 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   najvyšší   súd   sa   týmto   jeho   argumentom   priamo nezaoberal. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou však konštatoval, že tento dovolací dôvod je daný iba vtedy, ak v danej konkrétnej veci vyslovil už dovolací súd svoj právny názor. Ani v tomto smere nezistil ústavný súd arbitrárnosť či nedostatočnú odôvodnenosť stanoviska najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2006