znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 143/05-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. F., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Ct 25/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Ct 25/02 p o r u š i l základné právo Ing. M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. M. F. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Ing.   M. F. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava   I   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Ľ.   Š. č. ú. 2621709054/1100   vedený   v Tatra   banke,   a.   s.,   Bratislava   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júla 2005 č. k. I. ÚS 143/05-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing. M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   Š., ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Ct 25/02.

1. Zo sťažovateľom predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh z 29. októbra 2002 na náhradu mzdy vo výške 115 290 Sk a na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 9 882 Sk proti bývalému zamestnávateľovi Štátnemu fondu rozvoja bývania, B. Okresný súd uznesením č. k. 11 Ct 25/02-25 z 12. novembra 2002 rozhodol tak, že návrh v časti vyplatenia náhrady mzdy v sume 115 290 Sk zastavil a v časti vyplatenia náhrady mzdy v sume 9 882 Sk prerušil. Proti predmetnému uzneseniu podal   sťažovateľ   odvolanie   a žiadal   konanie   prerušiť   do   právoplatného   rozhodnutia Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C   213/01.   Od   podania odvolania   sťažovateľa   z   1.   februára   2003   okrem   vydania   opravného   uznesenia   zo

6. februára 2003 pre formálnu nepresnosť v označení súdu nebol zo strany okresného súdu urobený žiadny úkon, ktorý by smeroval k prejednaniu veci a vydaniu meritórneho súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Je pritom namieste uviesť, že o mojom odvolaní Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 1. 2004 č. k. 10 Co 157/03-40 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...) Podaním zo dňa 1. 6. 2004 (...) som v súlade s § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. podal na Okresný súd Bratislava I sťažnosť (...).

Z písomnej odpovede podpredsedníčky Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 7. 2004 č. Spr.: 2090/04 vyplýva, že neuznáva opodstatnenosť mojej sťažnosti (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd JUDr. E. H. poverená výkonom funkcie predsedu listom sp. zn. Spr 2090/04 z 29. apríla 2005 a doplnením vyjadrenia sp. zn. Spr. 2090/04 z 22. augusta 2004 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu listom z 8. septembra 2005.

2. 1. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2005 uviedol prehľad procesných úkonov v predmetnom konaní a záverom upozornil, že „súd v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov v súlade s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 11 C“.

2. 2. Vo vyjadrení z 22. augusta 2005 okresný súd doplnil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti z 29. apríla 2005 o úkony okresného súdu po tomto období. Súčasne oznámil, že súhlasí   s tým,   aby ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti,   ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

2. 3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného súdu uviedol: „Je nepochybné, že dôvodom na podanie sťažnosti Ing. M. F. podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je porušenie jeho základného práva daného mu podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 11 C 25/03 bola skutočnosť, že tento ako vo veci konajúci súd svojou nečinnosťou toto jeho právo porušil.

Takéto   konštatovanie   podľa   môjho názoru   vyplýva nielen zo samotného   súdneho spisu,   ale   aj   z predmetných   vyjadrení   súdu,   v ktorých   v časovom   slede   uvádza   priebeh konania a úkony ním urobené do okamihu podania ústavnej sťažnosti v zásade v zhode so sťažnosťou menovaného sťažovateľa. (...) už dňa 18. 12. 2003 som na konajúci súd podal žiadosť   o vytýčenie   pojednávania   a súčasne   mu   oznámil   zmenu   adresy   sídla   mojej kancelárie. Neobstojí preto konštatovanie súdu, že v priebehu konania mi bolo doručované uznesenie, ktoré mu bolo vrátené pre zmenu môjho sídla. (...)

Som   toho názoru,   že po   zhodnotení   stanovených kritérií   na posúdenie   otázky,   či v predmetnom   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľa, je ústavná sťažnosť menovaného vrátane jeho návrhu na priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   50.000   Sk   dôvodná,   a to   bez ohľadu na skutočnosť, že 28. 6. 2005 bolo konajúcim súdom vyhlásené rozhodnutie vo veci samej.“

Právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na uvedené žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   M.   F.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava I v občianskoprávnom konaní vedenom pod č. k. 11 Ct 25/02 porušené bolo.

Ústavný súd priznáva Ing. M. F. finančné zadosťučinenie 50.000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. M. F. náhradu trov konania (trov právneho zastúpenia) podľa predloženého vyúčtovania v celkovej sume 9.978 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu vedený v Tatra banka, a. s., č. účtu: 2621709054/1100 do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Záverom právny zástupca sťažovateľa uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie predmetnej veci.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 Ct 25/02:

- 30. október 2002 - sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na náhradu mzdy vo výške 115 290 Sk a náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky vo výške 9 882 Sk proti bývalému zamestnávateľovi Štátnemu fondu rozvoja bývania, B.;

- 12.   november   2002   -   okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   konanie   o zaplatenie 115 290 Sk zastavil a konanie v časti o zaplatenie 9 882 Sk do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 213/01 prerušil;

- 5.   február   2003   -   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. novembra 2002 v časti o zastavení konania;

- 6.   február   2003   -   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie,   v ktorom   opravil   záhlavie uznesenia tak, že namiesto textu „Obvodný“ má byť správne uvedené „Okresný“;

-   11.   apríl   2003   -   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľa (odporca sa vyjadril listom doručeným okresnému súdu 9. mája 2003);

-   5.   máj   2003   -   sťažovateľ   doplnil   dôvody   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. novembra 2002;

- 9. jún 2003 - sťažovateľ predložil okresnému súdu rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 553/02-84 z 20. marca 2003, ktorým tento potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 7 C 213/01-69;

- 8. júl 2003 - okresný súd predložil odvolanie sťažovateľa krajskému súdu;

- 30. január 2004 - krajský súd uznesením č. k. 10 Co 157/03-40 napadnuté uznesenie okresného súdu z 12. novembra 2002 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 12. mája 2004);

- 21. máj 2004 - okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (zaplatený   26.   júla   2004)   a   doručoval   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom   konania (zásielka s uznesením krajského súdu doručovaná právnemu zástupcovi sťažovateľa bola vrátená podľa názoru okresného súdu z dôvodu, že tento zmenil adresu sídla kancelárie a toto neoznámil okresnému súdu);

- 14. júl 2004 - okresný súd si vyžiadal spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 213/01;

- 6. september 2004 - sťažovateľ predložil okresnému súdu dôkazy a návrh na zabezpečenie dôkazov, ktorý okresný súd predložil odporcovi na vyjadrenie;

-   11.   november   2004   -   okresný   súd   urgoval   u   odporcu   zaslanie   vyjadrenia   k návrhu sťažovateľa;

- 2. december 2004 - sťažovateľ predložil okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu odporcu zo 16. novembra 2004;

- 18. marec 2005 - za zákonnú sudkyňu v tejto veci bola menovaná JUDr. M. H.;

- 11. apríl 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 10. jún 2005;

- 10. jún 2005 - uskutočnilo sa pojednávanie vo veci na okresnom súde, ktoré bolo následne odročené na 24. jún 2005;

- 20. jún 2005 - právny zástupca odporcu predložil okresnému súdu vyjadrenie k zmene pracovnej náplne a skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa;

-   24.   jún   2005   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie   na   okresnom   súde,   ktoré   bolo   následne odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 28. jún 2005;

- 28. júl 2005 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, podľa ktorého je odporca povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 125 172 Sk;

- 17. august 2005 - odporca podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 28. júla 2005;

- 26. september 2005 - okresný súd doručoval súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   Ct   25/02   o zaplatenie   náhrady   mzdy,   v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (m. m. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   namietané konanie   vzhľadom   na   jeho   predmet   nemožno   hodnotiť   ako   zložitú   vec.   Napokon   ani okresný súd vo svojich vyjadreniach nepoukázal na zložitosť tejto veci.

Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa,   ústavný   súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania má sťažovateľ podiel v tom, že súdny poplatok za návrh zaplatil až 26. júla 2004, t. j. po viac ako 20 mesiacoch od podania návrhu.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 2. decembra 2004 (sťažovateľ predložil okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu odporcu zo 16. novembra 2004) do 11. apríla 2005 (nariadenie pojednávania na 10. jún 2005), t. j. viac ako 4 mesiace.

Aj   napriek   tomu,   že   kratšie   predĺženia   konania   spôsobené   nedostatkami   alebo pochybeniami v postupe súdu nepredstavujú samy osebe porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s ohľadom však na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   v kontexte   s neprimerane   dlhou   dobou   konania okresného súdu od vydania uznesenia okresného súdu o zastavení konania (12. november 2002) do predloženia veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa (8. júl 2003), t. j. takmer 8 mesiacov, je potrebné označené obdobia kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní (napr. I. ÚS 157/02).

Počas uvedenej doby podal sťažovateľ 5. februára 2003 odvolanie proti citovanému uzneseniu,   okresný   súd   6.   februára   2003   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým   opravil   text uznesenia z 12. novembra 2002 tak, že slovo „Obvodný“ opravil na „Okresný“, a až po vyše   2   mesiacoch   od   podania   odvolania   sťažovateľa   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie k predmetnému odvolaniu, ktorý sa k nemu vyjadril 9. mája 2003.

Z obsahu predloženého spisu okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 12. novembra 2002 bolo krajským súdom 30. januára 2004 zrušené s nasledovným odôvodnením „(...) nebol vôbec daný dôvod v prejednávanej veci pre zastavenie konania pre litispendenciu v časti týkajúcej sa náhrady mzdy žalobcu. Neboli zistené ani ďalšie právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zastavenie konania v uvedenej časti (...)“ a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   bol v citovanom období neefektívny a neviedol k naplneniu účelu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd má tiež podiel na oneskorenom zaplatení súdneho poplatku za návrh, keďže sťažovateľa vyzval na jeho zaplatenia až 21. mája 2004, t. j. až po viac ako 18 mesiacoch od podania sťažovateľovho návrhu okresnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal bez zbytočných prieťahov v konaní.

Keďže v posudzovanej veci už bolo 28. júla 2005 meritórne rozhodnuté, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 50 000 Sk.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   ako   aj   na   podiel   sťažovateľa   na   doterajšej celkovej dĺžke konania ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   sťažovateľovi   nepriznal   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia.

Právny zástupca sťažovateľa si vyúčtoval trovy v celkovej výške 9 978 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej od 1. januára 2005 (ďalej len „vyhláška“). Za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie   sťažnosti   ústavnému súdu   a spísanie stanoviska   k vyjadreniam okresného súdu) patrí sťažovateľovi odmena v sume 3 x 2 501 Sk a 3 x režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky). Za právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom tak vznikol nárok na náhradu trov vo výške 7 953 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov vo výške, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2005