znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 143/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. P., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 109/98 (pôvodne pod sp. zn. 21 C 169/93) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 109/98 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 12/00 z 26. septembra 2000 p o r u š i l   právo M. P., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   109/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet advokátky Mgr. R. Z. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. augusta 2003 č. k. I. ÚS 143/03-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   v Trnave   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   109/98 (pôvodne pod sp. zn. 21 C 169/93) v období od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 12/00 z 26. septembra 2000.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta opakované porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorému dochádza postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   109/98   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   už 26. septembra 2000 nálezom sp. zn. II. ÚS 12/00 konštatoval v danej veci porušenie jej označeného   základného   práva.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Okresný   súd   v Trnave   pri posudzovaní môjho prípadu koná neúmerne dlho, pri svojom postupe neakceptuje Ústavný nález č. II ÚS 12/00 zo dňa 26. 09. 2000 a ani po jeho vydaní nevykonal žiadny úkon smerujúci   k   prejednaniu a rozhodnutiu   sporu   (a   teda   k odstráneniu   mojej   právnej neistoty)“. Na postup súdu podľa tvrdenia sťažovateľky nemala vplyv ani skutočnosť, že znovu podala aj sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov, a dodala, že „vzhľadom na moje skúsenosti vo veci podávania sťažností proti prieťahom   v konaní   a spôsobe   ich   vybavovania   Okresným   súdom   v Trnave   (...),   ako   aj v snahe napokon domôcť sa meritórneho prejednávania v mojej veci, ako jediné východisko z tejto situácie som videla v zmene miestnej príslušnosti súdu“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala aj na to, že jej predmetný žalobný návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy bol podaný okresnému súdu ešte v roku 1993 a táto vec   dodnes   nebola   právoplatne   skončená,   pričom   podľa   názoru   okresného   súdu   od skončenia tejto veci závisí pokračovanie konania aj v ďalšej jej (reštitučnej) veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 C 92/92.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd opätovne konštatoval porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v predmetnej veci, domáhala sa toho, „aby ste zakázali pokračovať v porušovaní mojich zákonom chránených práv a ak je to možné, aby prikázali spory konečne ukončiť“, a pretože „mám 72 rokov a som po 10 rokoch zbytočných prieťahov chorá na srdce a zatiaľ som získala iba vysoký krvný tlak (...)“, sťažovateľka sa dožadovala priznať jej aj „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk“.Sťažovateľka si uplatnila aj trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby v sume 8 820 Sk.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. H. G., listom zo 6. októbra 2003 sp.   zn.   Spr   1266/03   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. októbra 2003.

Predsedníčka okresného súdu v relevantnej časti svojho prípisu uviedla, že:„Sudkyňa vo veci dňa 20. 10. 2000 rozhodla tak, že nariadila predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1., 2., 3. rade ukladá zákaz scudzenia parciel č. 2139/1, 2140/1, 2139/5, 2139/6   vedených   na   LV   č.   1572   na   KÚ   Trnava.   Odporkyni   v 2.   rade   sa   uznesenie doručovalo do Kanady.

Odporca T. W. voči uzneseniu podal odvolanie dňa 26. 10. 2000, lebo podľa neho M. P. jeho matku R. W. dohnala v jej ťažkej chorobe k zúfalstvu a snaží sa získať majetok, ktorý jej nepatrí.

Sudkyňa   odvolanie   opakovane   doručovala   účastníkom   konania,   opätovne   aj   do Kanady vyzývala odporkyňu v III. rade aby predložila plnomocenstvo v predmetnej veci, lebo v predložených plnomocenstvách nie je overený podpis. Právny zástupca M. P. dňa 28. 3.   2001   podal   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti,   lebo   má pochybnosti,   že   Krajský   súd   v Trnave   rozhodne   nestranne   vo   veci   odvolania   proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava.

Súd predložil vec na rozhodnutie NS SR prípisom zo dňa 22. 1. 2002, ktorý vo veci rozhodol uznesením dňa 30. 4. 2002, súdu bolo doručené 23. 5. 2002.

Sudkyňa dňa 10. 6. 2002 vzniesla námietku zaujatosti, Krajský súd v Trnave rozhodol uznesením   dňa   19.   7.   2002.   Následne   súd   odstraňoval   chybu   vo   veci   udelenia   nového plnomocenstva, k jej odstráneniu došlo dňa 18. 11. 2002. Sudkyňa dňa 12. 12. 2002 určila termín   pojednávania   na   deň   11.   2.   2003,   ktoré   bolo   odročené   na   25.   3.   2003.   Dňa 22. 4. 2003 si spis vyžiadala Krajská prokuratúra v Trnave. Spis bol vrátený dňa 3. 7. 2003. Prípisom zo   dňa 7.   7.   2003   bol spis   zaslaný Ústavnému   súdu   SR,   ktorý   ho vrátil   dňa 22. 8. 2003.

Sudkyňa úpravou zo dňa 4. 9. 2003 dala pokyn na predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave, podľa úpravy Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 6. 2000 (č. l. 316) na opravu   písomne   vyhotoveného   rozsudku   zo   dňa   27.   11.   1996.   Po   rozhodnutí   Krajským súdom v Bratislave bude tun. súd môcť ďalej konať. Sudkyňa o strate dokumentov nevie nič. Zo   spisu   vyplýva,   že   k predĺženiu   konania   prispela   aj   navrhovateľka,   keď prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. A. žiadala prikázať vec inému súdu, o čom bol príslušný   rozhodnúť   NS   SR.   Tiež   bolo   potrebné   odstraňovať   chyby,   keď   navrhovateľka predložila plnomocenstvo pre Mgr. Z.

Tvrdenie navrhovateľky, že došlo k odstráneniu spisu tun. súdu 17 C 92/92 nie je pravdivé. Vo veci tun. súdu 17 C 92/92 bolo uznesením tun. súdu dňa 24. 1. 1994 konanie prerušené do právoplatného skončenia veci 17 C 109/98, lebo vo veci sa rieši otázka, ktorá má zásadný význam vo veci 17 C 92/92.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„Predovšetkým   si   Vás   dovoľujem   oboznámiť   so   skutočnosťou,   že   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci prikázania mojej veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, (...) mi napokon dňa 03. 12. 2002 bolo doručené, aj keď rozhodnutie bolo prijaté dňa 23. 05. 2002. Ohľadom   vyjadrenia   Okresného   súdu Trnava   zo dňa 06.   10.   2003 si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že súdne pojednávania v mojej veci vedenej pod č. k. 17 C 109/98 sa   uskutočnili   na   moju   písomnú   žiadosť   zo   dňa   24.   01.   2003,   a to   dňa   11.   02.   2003 a 25. 03. 2003.

Na pojednávaní zo dňa 11. 02. 2003 súd uskutočnil len výsluch svedkov – odporcov, a to   z dôvodu,   že   súdu   nebolo   zo   strany   odporcov   predložené   riadne   plnomocenstvo splnomocneného zástupcu (...).

Pojednávanie zo dňa 25. 03. 2003 sa síce týkalo merita veci, avšak napokon bolo odročené na neurčito z dôvodu, že doposiaľ nebola realizovaná úprava súdu z č. l. 435 a za týmto účelom mal súd predložiť spis vyššiemu úradníkovi, ktorý mal rozhodnúť o znalečnom (...). Napriek   pokynu   súdu,   do   dnešného   dňa   rozhodnutie   o znalečnom   vypracované nebolo, aj keď predmetný znalecký posudok bol spracovaný ešte v priebehu roku 1995. Prieťahy   v konaní   je   potrebné   vidieť   aj   v tom,   že   sudkyňa   úpravou   až   zo   dňa 04. 09. 2003 dala pokyn na predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave podľa pokynu Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 06. 2000. O takomto konaní som informovaná nebola a do dnešného dňa mi nie je zrejmé, o akú chybu rozhodnutia ide.

V kontexte   všetkých   udalostí   súd   pojednávanie   od   marca   2003   do   dnešného   dňa nenariadil.

Z dôvodu urýchlenia konania som, napriek zaplombovaniu listov vlastníctva pod č. Z 3980/97, dňa 07. 04. 2003 požiadala Správu katastra Trnava o identifikáciu parciel (...), nakoľko súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie.

Správa katastra Trnava mi odpovedala listom zo dňa 26. 05. 2003(...). Domnievam sa, že informácia tohto štátneho orgánu je tak zásadného charakteru, že súdu už nič nebráni, aby nariadil v čo najskoršom termíne pojednávanie a vydal meritórne rozhodnutie.

Záverom si dovoľujem poukázať na niekoľko nezrovnalostí nachádzajúcich sa vo vyjadrení Okresného súdu Trnava:

-ohľadom tvrdenia súdu, že T. W. v odvolaní zo dňa 26. 10. 2000 uviedol, že som jeho matku dohnala v jej ťažkej chorobe k zúfalstvu a snažila som sa získať jej majetok, poukazujem predovšetkým na skutočnosť, že T. W. nepodával žiadne odvolanie, toto podával   jeho   otec   M.;   súdu   však   bolo   doručené   vyjadrenie,   ktoré   v mene   T.   W. podpísal jeho otec bez toho, žeby na takéto konanie bol splnomocnený;

-ohľadom tvrdenia súdu, o tom, že som tvrdila, že došlo ku strate spisov vedených v rámci konaní č. k. 17 C 92/92 a 17 C 109/98 uvádzam, že som len poukazovala na skutočnosť, že tieto spisy mali byť spojené na základe uznesenia Okresného súdu Trnava   zo   dňa   04.   01.   1995   a spojené   v skutočnosti   neboli;   následkom   takéhoto postupu   bolo,   že   príslušná   sudkyňa   prejednávajúca   môj   prípad   nemala   pre vykonávanie   dokazovania   a prejednávanie   sporu   k dispozícii   celý   relevantný materiál;

-domnievam sa, že tvrdenie súdu o tom, že som prispela k prieťahom v konaní tým, že som   podala   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu,   je   potrebné   považovať   za irelevantné; odôvodnenie svojho postupu som Ústavnému súdu Slovenskej republiky už uviedla v mojom podaní zo dňa 09. 07. 2002, (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   17   C   109/98   v období   od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 12/00 z 26. septembra 2000:

Sťažovateľka podala 29. októbra 1993 okresnému súdu žalobný návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 21 C 169/93. Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu zo 16. augusta 1995 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   z 18.   marca   1996,   ktoré   však   v dôsledku dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím rozsudkom z 30. októbra 1997 sp. zn. 5 Cdo 49/97 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Konanie sa po tomto rozhodnutí najvyššieho súdu vedie na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 109/98.

Dňa 26. septembra 2000 ústavný súd svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 12/00 vyslovil, že:„Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 21 C 169/93 a 17 C 109/98 bolo porušené.“

Dňa   20.   októbra   2000   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   109/98-322   nariadil predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1. rade, 2. rade a 3. rade uložil zákaz scudzenia parciel č. 2139/1, 2140/1, 2139/5, 2139/6 vedených na LV č. 1572 v kat. území Trnava do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 109/98. Proti tomuto uzneseniu podali odporcovia 7. novembra 2000 odvolanie.

Dňa   22.   februára   2001   právny   zástupca   sťažovateľky   JUDr.   P.   A.   urgoval   na okresnom súde zaslanie uvedeného odvolania, ku ktorému sa mal vyjadriť (tvrdil, že mu toto   odvolanie   nebolo   doručené).   Konajúca   sudkyňa   úpravou   z   2.   marca   2001   dala kancelárii   okresného   súdu   pokyn,   aby   bolo   obratom   doručené   predmetné   odvolanie právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Dňa 28. marca 2001 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na prikázanie veci inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti.   Okresný   súd   11.   apríla   2001   vyzval   sťažovateľku   na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, ktorý   sťažovateľka uhradila 23.   apríla   2001. Dňa   28. mája 2001 okresný   súd   predložil predmetný   spis   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 109/98-322.

Dňa   30.   októbra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 28. septembra 2001 č. k. 11 Co 232/01-372, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Dňa 28. januára 2002 bol predmetný spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti.   Najvyšší   súd   uznesením z 30. apríla   2002   sp.   zn.   Ndc   54/02   nevyhovel   návrhu   sťažovateľky   na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Spis bol okresnému súdu vrátený 23. mája 2002.

Dňa 10. júna 2002 konajúca sudkyňa JUDr. M. Ď. oznámila predsedníčke súdu, že sa vo veci cíti zaujatá v dôsledku neustáleho napádania jej postupu vo veci sťažovateľkou. Spis bol   predložený   20.   júna   2002   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o uvedenej   námietke zaujatosti. Krajský súd uznesením z 19. júla 2002 č. k. 8 Nc 21/02-415 nevylúčil JUDr. M. Ď.   z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci   a spis   bol   9.   augusta   2002   vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 11. februára 2003 a 25. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predloženia spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby rozhodol o znalečnom pre znalca Ing. R. S. Dňa 9. apríla 2003 vyšší súdny úradník vrátil spis konajúcej sudkyni bez rozhodnutia o znalečnom z dôvodu, že „vec je skutkovo zložitá a po   geodeticko-kartografickej   stránke   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   pre   absenciu praktických   skúseností   v tomto   odbore   len   ťažko   zrozumiteľná“ a pretože „vo   veci rozhodovania   o znalečnom   bude   možno   potrebné   doplniť   dokazovanie   podrobným výsluchom znalca (...) a súdny úradník k tomu nie je oprávnený“.

Dňa   23.   apríla   2003   požiadala   Krajská   prokuratúra   v Trnave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   o zaslanie,   spisu   pretože   M.   W.   a spol.   podali   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania.

Konajúca sudkyňa úpravou zo 7. mája 2003 dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby po vrátení spisu z krajskej prokuratúry bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na   opravu   písomného   vyhotovenia   jeho   rozsudku   č.   k.   Z-2-11   Co   256/96,   Z-2-11   Co 466/96-184   z   27.   novembra   1996   v súlade   s jeho   vyhláseným   znením   na   pojednávaní 27. novembra 1996, kde absentuje výrok zrušujúceho uznesenia o znalečnom.

Dňa 3. júla 2003 krajská prokuratúra vrátila spis okresnému súdu. Po zapožičaní spisu ústavným súdom dala konajúca sudkyňa 4. septembra 2003 pokyn na predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave za účelom opravy „písomne vyhotoveného rozsudku zo dňa 27. 11. 1996“.

Dňa   25.   novembra   2003   bol   spis   vrátený   z Krajského   súdu   v Bratislave   so sprievodným listom v tom zmysle, že spis sa vracia bez vyhotovenia opravy písomného vyhotovenia   rozsudku   z dôvodu,   že   predmetné   uznesenie,   ktoré   je   súčasťou   rozsudku z 27. novembra   1996,   nebolo   vyhlásené   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej,   a preto   nebolo potrebné, aby bolo obsahom výrokovej časti zápisnice o pojednávaní na odvolacom súde.Dňa 15. decembra 2003 okresný súd uznesením priznal odmenu znalcovi Ing. R. S.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II.   ÚS   32/02). Podľa   rovnakých kritérií   postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie neplatnosti zmluvy vedenom pod sp. zn. 17 C 109/98 (pôvodne pod sp. zn. 21 C 169/93), v ktorom sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v období od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 12/00 z 26. septembra 2000 až doteraz, t. j. počas vyše troch rokov konania pred okresným súdom.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 12/00 konštatoval, že posudzovaná vec „nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci“, a hoci si niektoré skutočnosti v danom prípade vyžadovali znalecké dokazovanie, doterajší, celkovo neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého   konania   a   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   však   ústavný   súd   nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil štyri mesiace trvajúcu prekážku postupu okresného súdu v období od 28. januára 2002 do 23. mája 2002, keď najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľky na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, ktorému nebolo vyhovené. Na jednej strane totiž ak sťažovateľka ako účastníčka konania je oprávnená využiť na svoju obranu všetky procesné   prostriedky   dané   jej   príslušným   procesným   kódexom,   na   druhej   strane   musí počítať   s tým,   že   ich   využitie   môže   mať   za   nevyhnutný   dôsledok   spomalenie   postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne   úspešne   pričítať   výlučne   postupu   konajúceho   súdu   a len   z tohto   dôvodu vyvodzovať porušenie jej práv podľa cit. článku ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 167/03). Inak ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že napriek tomu, že v napadnutom konaní ústavný súd svojím nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   12/00   už vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a napriek skutočnosti, že od právoplatného rozhodnutia predmetnej veci je závislé aj rozhodovanie okresného súdu vo veci začatej už v roku 1992 (vec sp. zn. 17 C 92/92), okresný súd bol vo veci aj po 26. septembri 2000 viackrát nečinný alebo neboli vykonané vo veci efektívne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalobkyňa počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Takto od 23. mája 2002 (keď bol spis vrátený okresnému súdu) do 11. februára 2003 (keď sa uskutočnilo vo veci pojednávanie), t. j. počas vyše ôsmich mesiacov, bol okresný súd prakticky bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný. V ďalšom období od 25. marca 2003 (keď bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom predloženia spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby rozhodol   o znalečnom, ktorý o ňom z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu nerozhodol) prakticky až doteraz treba považovať jeho postup za konanie, ktorým okresný súd neodstraňoval právnu neistotu sťažovateľky ako účastníčky predmetného konania. S ohľadom na všetky závažné okolnosti pri posudzovanom konaní (napr. že od právoplatného rozhodnutia predmetnej veci je závislé aj   rozhodovanie   okresného   súdu   vo   veci   začatej   už   v roku   1992)   nezodpovedá   účelu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, aby všeobecný súd počas (alebo v dôsledku) rozhodovania o takej vedľajšej otázke konania,   akou   je   rozhodovanie   o znalečnom,   vôbec   nevykonával   úkony   zamerané   na rozhodnutie vo veci samej (mutatis mutandis I. ÚS 89/02). Takéto predĺženie konania je prieťahom,   za   ktorý   zodpovedá   okresný   súd.   K týmto   prieťahom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk ktoré odôvodnila aj tým, že neúmerne dlhé konanie na ňu psychicky dolieha kvôli   svojmu   staršiemu   veku   a od   napadnutého   súdneho   konania   závisí   pokračovanie konania v jej ďalšej, reštitučnej veci vedenej na okresnom súde už od roku 1992.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vzhľadom už aj na skutočnosť, že ústavný súd už tak raz rozhodol, nie je žiadnou garanciou toho, aby okresný súd nepokračoval v nečinnosti v napadnutom konaní, a iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   už   nie   je   ani   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky vrátane jej podielu na predĺžení konania (pozri bod 2 tejto časti), ale najmä vzhľadom na opakovanú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu (pozri bod 3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 70 000 Sk. Ústavný súd pri priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   osobitne   prihliadol   na   to,   že   v posudzovanom   konaní   pred okresným súdom ústavný súd už konštatoval porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 24/03).

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátkou Mgr. R. Z., B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby v hodnote po 4 270 Sk (základom pre   výpočet   výšky   odmeny   za   úkon   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004