SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 142/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, doručovacia adresa ⬛⬛⬛⬛, a
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom,advokáti s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
⬛⬛⬛⬛O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajúporušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívaniemajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu BratislavaIV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010 (ďalej aj„napadnuté konanie“). Sťažnosť neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, pretoústavný súd vyzval 18. januára 2016 sťažovateľov na jej doplnenie. Doplnenie sťažnostibolo doručené ústavnému súdu 15. februára 2016.
2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkminapadnutého konania„vo veci vydania veci (krádeže nábytku a vybavenia ich bytu)“nazáklade ich žaloby podanej 17. mája 2010. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom8. decembra 2015 až po 18 nariadených pojednávaniach (tri z nich boli zrušené) tak, že ichžalobu zamietol. Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolanie.
3. Podľa sťažovateľov okresný súd nekonal správne a v súlade so zákonom, keďprerušil konanie na jeden rok 4. apríla 2012 (toto obdobie považujú za prieťah), a nesúhlasiaani so stanoviskom predsedníčky okresného súdu, ktoré prezentovala v odpovedi na ichsťažnosť na zbytočné prieťahy podanej 1. decembra 2015, keď uviedla, že ich sťažnosť nieje dôvodná z dôvodu, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní nebola zistená.Obdobne porušenie svojich označených práv vidia tiež v tom, že postup okresného súdu bolneefektívny a s prieťahmi aj pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, keďžepodľa ich názoru sú spotrebiteľské spory od tejto povinnosti oslobodené, a za prieťahpovažujú aj odmietnutie ich podania na základe uznesenia okresného súdu z 1. júla 2010.Okresný súd mal podľa nich vo veci samej rozhodnúť už na prvom pojednávaní.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezomrozhodol, že základné práva sťažovateľov označené v bode 1 v napadnutom konaníporušené boli, a súčasne požadujú priznať (každému) finančné zadosťučinenie v sume9 500 € z titulu majetkovej ujmy a 15 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej žiadajú, abyim ústavný súd priznal trovy konania spolu v sume 420 €.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom.
8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, idevtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať ajz toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať(m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).
9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je údajne prieťahový a neefektívny postupokresného súdu v napadnutom konaní, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).
11. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmomautonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovenélehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavnýsúd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenieuvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnostidanej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postupdotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré bybolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (podobneaj čl. 6 ods. 1 dohovoru)napr. I. ÚS 63/00. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou(II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranuzákladnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy lenvtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniuoznačeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručeniasťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označenéhopráva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie jespôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03, I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavnéhosúdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri MiroslavMazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
12. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že„Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ichnečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnomkonaní“ (II. ÚS 41/00, II. ÚS 152/06).
13. Ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, námietok sťažovateľov a svojich zistení,konštatuje, že priebeh napadnutého konania zatiaľ neosvedčuje, že v tomto napadnutomkonaní došlo k porušeniu označených práv uvedených v bode 7 a 9. Na základe skutočnostíuvedených sťažovateľmi (pozri bod 3) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťnamietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné hoci aj vzhľadom nacelkovú dĺžku tohto konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, a to preto, že ichsťažnosť (bez splnenia zákonom predpísaných náležitostí) jednak bola podaná v čase, keďokresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom (a sťažovatelia vedeli o tomto zámereokresného súdu už skôr 27. októbra 2015, keď okresný súd odročil pojednávanie na účelyvyhlásenia rozsudku na 8. december 2015), ale tiež preto, že ich argumenty vôbecnepresvedčili ústavný súd o opísaných obdobiach neodôvodnenej nečinnosti (prerušeniekonania nemožno považovať za taký prieťah, ktorý by ústavný súd považoval za zbytočný)a sťažovatelia presne v sťažnosti ani neuviedli, prečo rešpektovali prerušenie konania aviac ako rok nežiadali, aby okresný súd vo veci začal konať. K posúdeniu tejto otázky majúnavyše v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnucod princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viaczodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosťalebo účelnosť zvoleného procesného postupu. Ani nedostatok efektivity okresného súdu,ktorý videli sťažovatelia v množstve pojednávaní v okolnostiach posudzovanej veci,nemožno považovať za rozhodujúci, ak okresný súd vo veci samej už rozhodola v súčasnosti len pripravuje podklady na predloženie spisu odvolaciemu súdu. Samotnénapadnuté konanie a jeho trvanie do vydania rozsudku bolo predovšetkým ovplyvnenénajmä nedostatočnou súčinnosťou sťažovateľov a ich podielom na predlžovaní konania,tieto dôvody spolu nevytvárajú v súčasnosti možnosť prijatia záveru s údajným tvrdenýmporušením ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a to napriek tomu, že od podania žaloby do vydania rozsudku uplynulo dlhšieobdobie. Procesný postup okresného súdu bol v zásade plynulý, smeroval a smerujek odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti,ktoré by v kontexte celej veci predstavovali v súčasnosti zásah do ich označených práv.Okresný súd navyše v čase podania ešte nekvalifikovanej sťažnosti (7. december 2015) užnemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadneprieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05 I. ÚS 559/2014, I. ÚS 37/2015).
14. Ústavný súd teda zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súdviackrát konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľov, ktorí opakovane podávalineúplné procesné návrhy, zmeny petitu a podobne, v dôsledku čoho ich musel okresný súdvyzývať na odstránenie nedostatkov (napr. 26. mája 2010, 26. marca 2013 ), neskôr napriekodňatiu oslobodenia od súdnych poplatkov najmä sťažovateľ podával žiadosti o oslobodenieod súdnych poplatkov (25. septembra 2012 alebo 31. mája 2013), s ktorými sa okresný súda odvolací súd museli vysporiadať, a tiež sa obidvaja nedostavili na pojednávanie, ako touviedla predsedníčka okresného súdu v odpovedi č. Spr. 2134/2015 z 31. decembra 2015.Sťažovateľka bola pripustená do konania (na strane žalobcov) napokon až 6. mája 2013,keď o tom uznesením rozhodol okresný súd.
15. Rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných kódexov(napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte predvlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súdprihliadol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sa namieta porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tým aj právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajúporušenie svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol nateraz pre jej zjavnúneopodstatnenosť.
17. Ústavný súd k tomu dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veciza predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočnýmprieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
18. Sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, tiež v časti sťažnosti namietaliporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažnosťv tejto časti neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti ustanovené v § 20ods. 1, pretože neobsahuje žiadne vecné odôvodnenie) a tiež porušenie základného práva naochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ústavy, ktoré je bez bližšieho označeniakonkrétneho ustanovenia ústavy. Čo sa týka namietaného porušenia práva na pokojnéužívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré malo spočívať predovšetkýmv nečinnosti okresného súdu, pretože nemohli užívať majetok, ktorý im bol údajneodcudzený, k tomu ústavný súd dodáva s odkazom na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 324/05a predtým IV. ÚS 221/03 – uznesenie z predbežného prerokovania z 5. decembra 2003)a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati proti Grécku z 26. 10. 1999č. 38459/97, Versini proti Francúzsku z 10. 7. 2001 č. 40096/98), že majetkové dôsledkyspôsobené neprimeranou dĺžkou konania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, ale sú len následkom porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v danomprípade zatiaľ zistené nebolo.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“. Podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu „každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoréstanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“.
20. Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť spôsob, akým okresný súd postupujev spore o vydanie veci, ak navyše bolo zastavené trestné stíhanie proti osobám, proti ktorýmsťažovatelia podali žalobu o vydanie veci. Ústavný súd nemôže nahradzovať všeobecnésúdy pri ich rozhodovaní v rozsahu ich právomoci upravenej ústavou. V posudzovanomprípade je na okresnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky navydanie veci, resp. na rozhodnutie o majetkovej, resp. nemajetkovej ujme, ktoré otázky súpredmetom sporu. Keďže vlastnícke právo je predmetom konania, ktoré do dnešného dňaneskončilo, ústavný súd nemôže predchádzať výsledok tohto konania vlastnými úvahami.
21. Z uvedených dôvodov (pozri bod 18) aj túto časť sťažnosti sťažovateľovodmietol ústavný súd pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),hoci tak mohol urobiť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016