znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 142/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   v spojení   s   čl.   35   a   čl.   36   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 týkajúcej sa konania vedeného Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 4 C 1620/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl. 48   ods.   2   v   spojení   s   čl.   35   a   čl.   36   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 týkajúcej sa konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 1620/98.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených základných a iných práv postupom najvyššieho súdu vo veci konania vedeného pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 týkajúceho sa veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1620/98, prikázal najvyššiemu súdu konať v označenom konaní a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 99 000 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   z   obsahu   svojich   skorších   rozhodnutí   o   skorších   sťažnostiach sťažovateľa týkajúcich sa postupu najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 a postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 1620/98 zistil toto:

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4 C 1620/98-9   z   19.   marca 2002 zastavil   konanie o žalobe   sťažovateľa   (smerujúcej   proti   odporcom   –   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej republiky a Okresnému úradu Bardejov o „neoprávnené pozastavenie výkonu pracovnej činnosti“) podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že žaloba nemala všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 OSP.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   20.   apríla   2002 najvyššiemu   súdu   (prostredníctvom   okresného   súdu)   dovolanie,   ktoré   doplnil   podaním z 10. júna 2002.

Najvyšší súd o podaní sťažovateľa z 20. apríla 2002 nerozhodol ani rozsudkom, ani uznesením, ale vybavil ho prípisom z 22. augusta 2002 (doručeným sťažovateľovi podľa jeho   tvrdenia   15.   októbra   2002),   ktorým   oznámil   okresnému   súdu,   že   spis   vracia   ako nesprávne predložený a uviedol: „So zreteľom na podanie žalobcu (podanie sťažovateľa z 20. apríla 2002, pozn.) proti uzneseniu prvostupňového súdu, prichádza do úvahy iba mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – cez Generálnu prokuratúru SR (§ 243e O. s. p.). Preto bolo treba spis postúpiť Krajskej prokuratúre v Prešove a nie Najvyššiemu súdu SR...“

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   26.   novembra   2002   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci jeho dovolania z 20. apríla 2002 vedeného pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 a ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k. III.   ÚS   5/03-7   z   8.   januára   2003   tak,   že   ju   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú a v dôvodoch svojho uznesenia uviedol:

«Z   listinných   dôkazov   pripojených   k   sťažnosti,   ako   aj   z   tvrdení   sťažovateľa   je zrejmé,   že   svojím   dovolaním   z   20.   apríla   2002   napadol   rozhodnutie,   ktoré   bolo   síce právoplatné,   avšak   nešlo   o   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   zmysle   §   236   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   243b   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku dovolací súd v takýchto prípadoch dovolanie uznesením odmietne ako neprípustné.

Najvyšší súd však za daných okolností vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale vrátil spisový materiál okresnému súdu s tým, aby bolo sťažovateľovo podanie posúdené (z hľadiska   jeho   obsahu)   ako   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   a v tomto zmysle postúpené Krajskej prokuratúre v P., pretože z okolností daného prípadu vyplývalo, že len tento postup (mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom) by mohol viesť k meritórnemu preskúmaniu uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 1620/98-9 z 19. marca 2002, čo bolo v konečnom dôsledku cieľom sťažovateľovho podania z 20. apríla 2002...

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by postup najvyššieho   súdu   v   uvedenom   prípade   predstavoval ústavne neakceptovateľný   zásah do sťažovateľom   označených   práv.   Sťažovateľ   svojím   podaním   z   20.   apríla   2002   napádal právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa. Postup v zmysle ustanovení § 236 až 243d Občianskeho   súdneho   poriadku   nemohol   preto   (vzhľadom   na   procesnú   situáciu)   viesť k preskúmaniu   napadnutého   uznesenia   dovolacím   súdom   a   jeho   následnému   potvrdeniu alebo zrušeniu   a   vráteniu   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (§   243b   ods.   1   a   2 Občianskeho súdneho poriadku). Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, rešpektoval cieľ, o ktorý sa sťažovateľ prostredníctvom svojho podania usiloval (dosiahnuť preskúmanie a zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 1620/98- 9 z 19. marca 2002), a smeroval k umožneniu uplatnenia takého procesného postupu, ktorý mohol k realizácii toho, čoho sa sťažovateľ v podaní z 20. apríla 2002 domáhal, reálne viesť. Aj keby ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu v uvedenej veci predstavoval sám osebe porušenie zákonnosti, vzhľadom na spomínané konkrétne okolnosti daného prípadu nemôže táto skutočnosť viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. čl. 36 ods. 1 listiny) alebo k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...» Sťažovateľ   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   22.   septembra   2003   domáhal podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom náhrady škody proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu, že najvyššiemu súdu podal dovolanie z 20. apríla 2002 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 1620/98-9 z 19. marca 2002   o   zastavení   konania   a   najvyšší   súd   toto   dovolanie   neprerokoval,   ale   prípisom z 22. augusta 2002 ho vrátil okresnému súdu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 187/03 z 23. marca 2004 zamietol návrh sťažovateľa a Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Co 49/04 z 1. októbra 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   20.   januára   2005   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 187/03   v   spojení   s   postupom   krajského   súdu   v   konaní   o   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 49/04   a   ústavný   súd   o   tejto   sťažnosti   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   47/05-8 z 23. februára 2005 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   ďalšou   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   23.   februára   2009 namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci konania o jeho dovolaní z 20. apríla 2002 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 1620/98 z 19. marca 2002 a ústavný súd o tejto   sťažnosti   rozhodol   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   248/09-9   z   23.   júna   2009   tak,   že   ju odmietol   ako   neprípustnú   s   poukazom   na   svoje   skoršie   uznesenie   č.   k.   III.   ÚS   5/03-7 z 8. januára 2003.

Sťažnosťou,   ktorá   je   predmetom   posudzovania   v   tomto   konaní   a   ktorá   bola ústavnému súdu doručená 2. marca 2012, sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 35 a čl. 36 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Vzhľadom aj na uvedenú judikatúru ústavný súd zistil, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy (ktorý sa v zásade obsahovo zhoduje s právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v súvislosti s postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo   80/02 bolo už predmetom   skúmania v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   III. ÚS 5/03 a namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy opätovne bolo predmetom skúmania v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 248/09.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je v okolnostiach danej veci rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým   sa   napáda   to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený. Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovateľ   už   svojou   skoršou   sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   5   Cdo   80/02   došlo   k   porušeniu   jeho   rovnakých   základných   a   iných   práv,   ako sú označené v jeho sťažnosti posudzovanej v tomto konaní, a o jeho skoršej sťažnosti bolo meritórne rozhodnuté (ako to bolo v konaní o sťažnosti doručenej 26. novembra 2002, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 5/03-7 z 8. januára 2003 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú), uvedené zakladá prekážku res iudicata pre konanie o neskoršej sťažnosti sťažovateľa v rovnakej veci.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   k   odmietnutiu   sťažnosti   sťažovateľa   pre   jej neprípustnosť vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto dochádza   už   druhýkrát,   keďže   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   23.   februára   2009   bola uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 248/09-9 z 23. júna 2009 odmietnutá z rovnakého dôvodu.

Pokiaľ   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namietal   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy v spojení s čl. 35 a čl. 36 ústavy a taktiež namietal porušenie čl. 13 dohovoru, k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že s poukazom na dôvody uznesení ústavného súdu č. k. III. ÚS 5/03-7 z 8. januára 2003 a č. k. IV. ÚS 47/05-8 z 23. februára 2005 nie je možné vidieť príčinnú súvislosť medzi označenými právami a postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 80/02, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012