znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 142/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., konateľom a advokátom Advokátskej kancelárie K., B., B. – advokáti, s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 6/2005 z 15. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 37/2010 z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., konateľom a advokátom Advokátskej kancelárie K., B., B. – advokáti, s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 6/2005   z   15.   novembra   2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 37/2010 z 11. januára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súd“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu rozhodnuté, že predseda senátu JUDr. T. K. a členovia senátu JUDr. J. M. a JUDr. K. H. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 T 6/2005.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd uznesením zamietol a trestnú vec vedenú krajským súdom pod sp. zn. 1 T 6/2005 tomuto súdu neodňal.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „V predmetnej trestnej veci... podal dňa 27. 09. 2010 podnet na Súdnu radu SR voči všetkým sudcom senátu. Zároveň podal na všetkých členov senátu trestné oznámenie. Tento podnet bol odstúpený predsedníčke Krajského súdu v Bratislave.

K predmetnému podnetu ako aj k trestnému oznámeniu sa vyjadrili písomne samotní členovia senátu 1 T 6/05, ktorí uviedli,   že podané námietky obžalovaného považujú za nepodložené, zavádzajúce, ale aj urážajúce.

Na základe tejto skutočnosti podal obžalovaný dňa 12. 11. 2010 na Krajskom súde v Bratislave námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu,   a to z dôvodu,   že u nich existuje dôvodná obava, že sú voči obžalovanému subjektívne zaujatí a nebudú rozhodovať nestranne a nezávisle. Podkladom tohto konštatovania bolo práve vyjadrenie samotných členov senátu. Ďalším dôvodom tiež bola skutočnosť, že medzi obžalovaným a jednotlivými členmi   senátu   sa   vedie   na   Okresnom   súde   v   Bratislave   občianskoprávne   konanie o poškodzovanie dobrého mena a náhradu nemajetkovej ujmy, a že obžalovaný podal na členov senátu trestné oznámenie.“.

V   tejto   súvislosti   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   uznesením   krajského   súdu a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   poukazujúc   na   konštantnú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu a najvyššieho súdu, a týmito súdmi uplatňovanú „teóriu zdania“, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu.

Podľa   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   členovia   senátu   krajského   súdu   sú   proti   nemu zaujatí, čo vyplýva z ich neštandardného prístupu k jeho osobe už od začiatku trestného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 T 6/2005, keď nechávali sťažovateľa predviesť na hlavné pojednávanie napriek jeho vyčerpanosti spôsobenej viac ako 50-dňovou hladovkou,   vykonávali   dôkazy,   ktorých   nezákonnosť   sťažovateľ   v   konaní   opakovane namietal, odmietali vyhotovovať pre sťažovateľa preklady rozhodnutí do jeho materinského jazyka (ukrajinský jazyk).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2010 pod sp. zn. 1T 6/05 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 01. 2011 pod sp. zn.: 2 Tost 37/2010, porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 314,18 Eur (2 úkony právnej pomoci á 123,50 Eur + 2 x 7,41 Eur   režijný   paušál   + 20   %   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená krajským súdom pod sp. zn. 1 T 6/2005 nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Z   obsahu   sťažnosti   je   tiež   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol   o   sťažovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   senátu krajského súdu tak, že predsedu senátu JUDr. T. K. a členov senátu JUDr. K. H. a JUDr. J. M.   nevylúčil   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v   trestnej   veci   vedenej   proti sťažovateľovi. Súčasne sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zamietnutá.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V konaní o námietke zaujatosti vedenom krajským súdom mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti na najvyššom súde, ktorému   v   súlade   s   §   147   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   prináleží právomoc preskúmať správnosť výroku napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci postup. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie krajského súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že k namietanému porušeniu označených práv malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   aj   keď   všetky „kroky   a   postupy   členov senátu... vzbudzujú a utvrdzujú u obžalovaného presvedčenie, že členovia senátu Krajského súdu   v   Bratislave...   sú   voči   jeho   osobe   zaujatí   a   mali   byť   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.: 1T 6/05“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 12. novembra 2010 proti predsedovi senátu, ako aj obom členom senátu krajského súdu námietku zaujatosti, v ktorej poukázal na dve zásadné okolnosti, z ktorých vyvodzuje zaujatosť celého senátu krajského súdu. Prvá okolnosť spočíva vo vyjadrení sudcov senátu, ktorí podanie sťažovateľa Súdnej rade   Slovenskej   republiky   (z   dôvodu   vecnej   príslušnosti   postúpené   na   vybavenie predsedníčke krajského súdu), na základe ktorého predsedníčka krajského súdu nepristúpila k   podaniu   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania,   považovali   za   urážlivé   proti   ich osobám.   Druhý   argument   sťažovateľa,   z   ktorého   odvodzuje   zaujatosť   celého   senátu krajského súdu, spočíva v tom, že 27. septembra 2010 podal proti všetkým jeho členom okrem   podnetu   na   disciplinárne   konanie   aj   trestné   oznámenie   a   súčasne   je   medzi sťažovateľom v postavení žalobcu a jednotlivými sudcami senátu v postavení žalovaných vedené občianskoprávne konanie o poškodzovanie dobrého mena a náhradu nemajetkovej ujmy.

Krajský súd uznesením z 15. novembra 2010 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu a   jeho   oboch   členov   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v   trestnej   veci   vedenej krajským súdom proti sťažovateľovi. Uvedené uznesenie sťažovateľ napadol sťažnosťou.

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bola uznesením najvyššieho súdu   zamietnutá   ako   nedôvodná,   pričom   najvyšší   súd   s   poukazom   na   obsah   vznesenej námietky zaujatosti dospel k uvedenému záveru: „Ak sudca považuje trestné oznámenie, podnet na disciplinárne konanie alebo občianskoprávnu žalobu podľa obsahu týchto podaní za   nepodložené,   zavádzajúce   a   voči   jeho   osobe   za   urážlivé,   nič   sa   nemení   na   jeho povinnosti postupovať v konaní nestranne a aj v ostatných smeroch v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov o sudcoch a prísediacich). To mu   však   nebráni   v   konaní   vedenom   na   základe   niektorého   z   vyššie   uvedených   podaní vyjadriť svoj postoj k nemu a k veci, pretože je tiež procesné dotknutou osobou, alebo (v prípade súdnej žaloby) už priamo aj účastníkom konania.

A   naopak,   nemožno   ktoréhokoľvek   sudcu   (všetkých   sudcov)   diskvalifikovať z vykonávania   úkonov   trestného   konania   podaním   s   účelovo   zameraným   negatívnym obsahom, pokiaľ sa k podaniu na výzvu orgánu, do pôsobnosti ktorého vec patrí, vyjadrí. Aj takáto odpoveď   by mohla vyjadrovať negatívny pomer k autorovi   príslušného podania, ktorý by znamenal vylúčenie sudcu z rozhodovania v ním prejednávanej veci, nie však vtedy, ak sudca vo svojom vyjadrení podanie hodnotí z hľadiska jeho dôvodnosti vo vzťahu ku svojej osobe, a to bez prejavov nevraživosti voči dotknutej strane.“

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné konanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom   konaní a taktiež aj zo strany súdov   naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (mutatis mutandis napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, I. ÚS 278/09).

Proti   nesprávnemu   a   nezákonnému   procesnému   postupu   súdu   prvého   stupňa   sa sťažovateľ môže brániť, pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu prvostupňového konania, podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Sťažovateľ   môže   navyše   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v súlade s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa § 386 ods. 1 a 2 prvej vety Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších štádiách   trestného   konania   k   dispozícii   právne   prostriedky   na   účinnú   obranu   ním označených   práv,   o   ktorých   po   ich   uplatnení   budú   nielen   oprávnené,   ale   aj   povinné rozhodnúť   vecne   príslušné   všeobecné   súdy.   Za   týchto   okolností   by   prijatie   sťažnosti sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity,   na   ktorom   je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011