znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 142/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   bez   označenia   spisovej   značky   v   konaní a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Cbsi 1/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2010   doručená   sťažnosť   E.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) bez označenia spisovej značky v konaní a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/2007.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Napriek tomu, že návrh žalobcu bol Okresnému súdu v Trnave doručený dňa 10. 10. 2000 vec bola z dôvodu vecnej príslušnosti postúpená na Krajský súd v Bratislave až dňa 29. 7. 2002, teda takmer po 1 roku a 8 mesiacoch od podania   návrhu,   pričom   právny   zástupca   žalobcu   listom   zo   dňa   13.   12.   2000   žiadal o urýchlené konanie vo veci. Ako vyplýva zo spisového materiálu vec bola opatreniami Okresného súdu v Trnave prideľovaná viacerým sudcom, pričom v spise neboli vykonané žiadne   procesné   úkony   až   do   postúpenia   predmetnej   veci   na   Krajský   súd   v   Bratislave z dôvodu vecnej príslušnosti...

Krajský súd v Bratislave následne takmer až po 4 mesiacoch od prevzatia veci až 26. 11. 2002 vydal uznesenie o nezaplatení súdneho poplatku žalobcom, ktoré bolo zrušené uznesením 28 Cb. 720/02 zo dňa 13. 1. 2003. Z uvedeného vyplýva, že súd až takmer až po 4 mesiacoch od postúpenia veci vyzýval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku.

Pojednávanie   vytýčené   na   deň   29.   5.   2003   bolo   pre   neprítomnosť   žalovaného odročené až na skoro 5 mesiacov, konkrétne na 9. 10. 2003.

Pojednávanie   v   predmetnej   veci   vytýčené   na   deň   9.   10.   2003   bolo   odročené   na neurčito. Následne v tejto veci začal Krajský súd v Bratislave opätovne konať až vytýčením pojednávania   na   deň   13.   5.   2005,   teda   po   ďalšom   roku   a   7   mesiacoch   nečinnosti. Spomenuté pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 13. 5. 2005 bolo odročené až na 23. 9. 2005 čo sú ďalšie 4 mesiace nečinnosti.

Na   pojednávaní   konanom   dňa   27.   10.   2006   sťažovateľ   žiadal   o   prešetrenie zákonného sudcu, predmetná vec bola odročená na neurčito. Ďalšie pojednávanie vo veci sa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uskutočnilo dňa 25. 5. 2007. Z uvedeného vyplýva, že súd takmer 7 mesiacov rozhodoval o predmetnej žiadosti o prešetrenie zákonného sudcu. Na pojednávaní konanom dňa 25. 5. 2007 súd rozhodol o opätovnom zamietnutí návrhu   sťažovateľa   o   prerušenie   predmetného   konania   až   do   právoplatného   skončenia trestnej veci vedenej pod ČVS KRP-15/OVEK-2004-PO na Úrade justičnej a kriminálnej polície   v T.   Po   odvolaní   sťažovateľa   voči   zamietnutiu   návrhu   sťažovateľa   o   prerušení predmetného konania bolo ďalšie pojednávanie vo veci vytýčené na deň 22. 12. 2007, teda po uplynutí ďalších 7 mesiacoch. Následne boli uskutočnené pojednávania dňa 4. 4. 2008, 16. 5. 2008, 27. 6. 2008, 5. 9. 2008, 5. 12. 2008, 27. 2. 2009, 15. 5. 2009, 9. 10. 2009, 4. 12. 2009 a 16. 12. 2009...

Dňa   16.   12.   2009   vydal   Krajský   súd   v   Bratislave...   rozsudok,   ktorým   rozhodol o povinnosti   sťažovateľa   ako   žalovaného   vydať   žalobcovi   bezdôvodné   obohatenie...“ Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1... dohovoru... bolo porušené   postupom   Okresného   súdu...   a   Krajského   súdu...   vedenom   pod   sp.   zn 8 Cbsi 1/2007 porušené bolo.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,-   Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,   ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť podľa zavinenia prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

6.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia   § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   predbežne   skúmal,   či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním.

8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom (konkrétnou spisovou značkou neidentifikovaného, pozn.) okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. l dohovoru.

II.A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

9. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, vo svojej sťažnosti nešpecifikuje, ktorým   konaním/postupom   okresného   súdu   malo   dôjsť   k   zásahu   do   jeho   ústavou zaručených práv. V petite sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie svojich práv postupom „... Okresného súdu v Trnave...“, ale neuvádza spisové čísla, pod ktorými okresný súd vo veci konal. Takto formulovaný petit sťažnosti nie je vymedzený presne/určito/zrozumiteľne, teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v uvedenej veci (bod 7). Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je teda v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná, a preto ide o neúplný návrh, keďže neobsahuje predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Uvedený nedostatok sťažnosti sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, zakladá dôvody na to, aby ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

10. Okrem uvedeného v bode 9 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol: „... vec bola z dôvodu vecnej príslušnosti postúpená na Krajský súd... 29. 7.   2002...“. Sťažovateľ   sa   o   namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu okresného súdu dozvedel (bod 5) ešte v roku 2002, teda dávno pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť smerujúcu proti okresnému súdu odmietol aj ako podanú oneskorene.II.B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

11.   V   prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 376/06)   vyžaduje preukázanie   využitia   právneho   prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd so zreteľom na uvedené (aj v bode 6) v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

12.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods.   2 zákona o ústavnom súde);   takéto dôvody   v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

13. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

14. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

15.   Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   ani   z odpovede   krajského   súdu   z 25.   marca   2010 ústavný súd nezistil, žeby sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti podal predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/2007. Ústavný súd z uvedeného dôvodu vyhodnotil sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú z dôvodov podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

16.   Navyše   ústavný   súd   dodáva,   že   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05). Krajský súd vykonal všetky úkony spojené   s prerokovaním   a rozhodnutím   veci,   pretože   v   merite   veci   rozhodol   ešte 16. decembra 2009. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom už má rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 23. februára 2010, urobil tak nepochybne v čase, keď k prieťahom v konaní pred krajským súdom nedochádzalo.

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010