znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 142/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. M. a M. M., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 75/1997 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 75/1997 p o r u š i l základné právo M. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   P   75/1997 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. M.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   M.   a   M.   M.   trovy právneho   zastúpenia   v sume   10   546   Sk   (slovom   desaťtisícpäťstoštyridsaťšesťtisíc slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 142/08   z   29.   apríla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   M.   M.   a M.   M.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 75/1997.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V č. k. 15 C 84/93- 27 z 22. novembra 1993 bolo rozvedené manželstvo rodičov sťažovateľov. Dňa 15. októbra 1998   podali   sťažovatelia   v zastúpení   ich   matky   okresnému   súdu   žiadosť   o zvýšenie výživného zo súdom stanovenej sumy 200 Sk mesačne pre každého na sumu 3 000 Sk mesačne pre každého z nich. Podaným návrhom sťažovatelia žiadali aj doplatenie dlžnej čiastky výživného za obdobie od právoplatnosti rozsudku, ktorým okresný súd rozviedol manželstvo,   do   decembra   1994,   pretože   v uvedenej   dobe   otec   sťažovateľov   súdom stanovené   výživné   neplatil.   Okresný   súd   spojil   konanie   o zvýšenie   výživného s prebiehajúcim konaním o úpravu styku sťažovateľov s otcom vedeným okresným súdom pod sp. zn. 25 P 75/97.

Keďže v uvedenej veci nebolo právoplatne rozhodnuté a „uplynulo takmer 8 rokov“, matka sťažovateľov požiadala podaním z 25. marca 2005 okresný súd o urýchlené konanie. Podanie   s rovnakým   obsahom   matka   sťažovateľov   adresovala   aj   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   ho   postúpil   predsedovi   okresného   súdu. V oznámení,   ktorým   predseda   okresného   súdu   vybavil   podanie,   informoval   matku sťažovateľov,   že   spis   bol   13.   júna   2005   zaslaný   krajskému   súdu   z dôvodu   podaného odvolania. Sťažovatelia však nemali vedomosť, o aké odvolanie malo ísť, a túto skutočnosť nezistili ani zo súdneho spisu, pretože zo súdnych písomností nevyplýva, že by sa v danom čase viedlo odvolacie konanie v tejto, resp. v súvisiacej veci. V spise sa nenachádza ani dožiadanie krajského súdu o zaslanie spisu na účely odvolacieho konania.

Otec   sťažovateľov   19.   augusta   2005   podal   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol na prvom pojednávaní 14. marca 2005 tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovel.

Pojednávanie   vo   veci   návrhu   sťažovateľov   na   zvýšenie   výživného   okresný   súd nariadil   na   22.   november   2007,   ktoré   odročil   na   29.   január   2008.   Na   pojednávanie   sa nedostavil   otec   sťažovateľov,   iba   jeho   právna   zástupkyňa   a okresný   súd   ho   odročil   na 6. marec 2008 a neskôr preložil na 18. marec 2008 z dôvodu účasti zákonnej sudkyne na seminári. Z chronológie postupu súdneho konania opísaného v sťažnosti vyplýva, že súdne konanie prebieha doteraz.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli: «S prihliadnutím na to, že na náš návrh sa pozabudlo, čím súd odôvodňoval svoju nečinnosť za dané obdobie, sa súd nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za túto svoju nečinnosť a za to, že o našom návrhu nerozhodol v primeranej lehote.

Rovnako   však   aj   ďalší   postup   súdu,   predovšetkým   po   zrušení   jeho   prvého rozhodnutia krajským súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, t. j. od septembra roku 2001 doposiaľ bol zdĺhavý a jeho úkony boli zjavne neefektívne a vo svojom súhrne majúce znaky zbytočných prieťahov v konaní...

Odvolací   súd   vyhodnotil   ako   pochybenie   prvostupňového   súdu,   pokiaľ   pri preukazovaní majetkových pomerov rodičov nezisťoval „finančné prostriedky, ktoré rodičia nadobudli za predaj pozemkov s rozostavaným domom...

V ďalšom   konaní   tak   súd,   resp.   na   pojednávaniach   právna   zástupkyňa   otca, opakovane   túto   otázku   prerokúvali.   Pritom   matka   -   a nie   otec,   ktorý   vyššie   uvedené skutočnosti tvrdil - súdu predložila výpisy z účtu... banky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že zo sumy 580.256,85 ATS, ktorú naši rodičia získali z vyššie uvedeného predaja a následne vložili na tento účet, ku dňu 24. 09. 1992, kedy bolo zrušené dispozičné právo otca k účtu, bol   zostatok   8.566,59   ATS.   Až   do   tohto   dátumu   robili   rodičia   všetky   výbery   spoločne, pričom   zostatok   8.566,59   ATS   matka   použila   podľa   dohody   s otcom   na   úhradu   našich výdavkov za roky 1993-1995, proti čomu sa vzdala práva vymáhať od otca výživné za toto obdobie, i keď ho vôbec neplatil...

Aj   napriek   takémuto   zdokladovaniu   však   súd   naďalej,   vrátane   ostatného pojednávania, uvedenú otázku prerokúval...

Súd tak dodnes - už takmer 10 rokov - rozhoduje o zvýšení výživného, ktoré sme od nášho otca požadovali ešte v roku 1998, pričom táto jeho vyživovacia povinnosť mu bola rozhodnutím iného súdu k októbru 2005 zrušená... Pritom v zmysle zákonnej lehoty podľa § 176 ods. 3 Osp mal súd o našom návrhu rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 6 mesiacov odo dňa začatia konania, teda do 15. apríla 1999...»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 75/1997 porušené, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v tejto veci ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov   a aby   im   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk   pre každého z nich, ako aj náhradu trov konania.

Okresný   súd podaním sp.   zn.   Spr.   3278/08   zo 17.   júla   2008   ústavnému   súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. V prílohe tohto podania zaslal ústavnému súdu taktiež stanovisko zákonnej sudkyne v predmetnej   veci,   v ktorom   popísala   podrobnejšie   priebeh   preskúmavaného   konania v období od jeho začiatku, t. j. 15. októbra 1998, do 15. marca 2002 (zaslanie výzvy matke sťažovateľov   okresným   súdom)   a uviedla: „Rodičia   detí   v   konaní   neprodukovali   žiadne dôkazy   samostatne,   iba   na   výzvy   súdu,   ktoré   boli   v   niektorých   prípadoch   i   opakovane urgované.

Súd 1. stupňa vo veci rozhodol dňa 26. 06. 2008. Poukazujem na to, že konanie o vyporiadanie BSM rodičov mal. nie je doposiaľ ukončené, pričom v konaní o zvýšenie výživného súd i napriek komplikovanosti, rozsiahlosti a náročnosti dokazovania rozhodol dvakrát,   pričom   preukazovanie   majetkových   a   finančných   pomerov   rodičov   v   oboch konaniach v inkriminovanom období je identické.

Podľa názoru súdu sa pristupovalo k prejednávanej veci zodpovedne najmä tým, že sa   vykonávalo   rozsiahle   časovo   náročné   dokazovanie   s   poukazom   na   rozhodnutie druhostupňového súdu.

Súd   svojím   konaním   a   postupom   dbal,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu   práv a právom   chránených   záujmov   najmä   maloletých   detí   a   neboli   upreté   práva   všetkým účastníkom konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania o návrhu sťažovateľov na zvýšenie výživného z 15. októbra 1997.

- 13.   júna   1997   bol   doručený   Okresnému   súdu   Bratislava   V návrh   otca sťažovateľov   na   úpravu   styku   s maloletými   sťažovateľmi   z 12.   júna   1997,   ktorý   bol následne zaevidovaný pod sp. zn. 25 P 75/97,

- 1.   augusta   1997   bol   uvedený   návrh   prípisom   odstúpený   z dôvodu   miestnej príslušnosti okresnému súdu,

- 6. októbra 1998 okresný súd odročil pojednávanie na 26. november 1998 s tým, že kolízny   opatrovník   dovtedy   prešetrí   pomery   na strane otca   sťažovateľov   a ich   starej matky, a taktiež vykoná pohovor so sťažovateľmi,

- 15. októbra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľov na zvýšenie výživného z 10. októbra 1998 podaný prostredníctvom ich matky, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 25 P 75/97,

- 28. októbra 1998 bolo okresnému súdu doručené odvolanie matky sťažovateľov voči návrhu otca na úpravu styku s maloletými sťažovateľmi,

- 26. novembra 1998 okresný súd na pojednávaní v tejto veci vyhlásil rozsudok, ktorým   bol   upravený   styk   otca   s   maloletými   sťažovateľmi   (rozsudok   nadobudol právoplatnosť 13. januára 1999),

- 6. júna 2000 okresný súd prípisom vyzval matku sťažovateľov, aby mu oznámila, či trvá na podanom návrhu z 15. októbra 1998,

- 16. júna 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď matky sťažovateľov na výzvu okresného súdu, v ktorej oznámila, že na podanom návrhu trvá,

- 27.   júna 2000   okresný   súd   dal   pokyn   na   predvolanie   matky   sťažovateľov   na informatívny výsluch,

- 5.   septembra   2000   okresný   súd   v predmetnej   veci   nariadil   pojednávanie   na 10. október 2000,

- 26.   septembra   2000   okresný   súd   v konaní   o zvýšenie   výživného   ustanovil maloletým sťažovateľom opatrovníka,

- 10. októbra 2000 okresný súd pojednávanie odročil na 16. november 2000, na ktorom matka sťažovateľov predložila do spisu viacero vyžiadaných listinných dôkazov,

- 16.   novembra   2000   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   12.   december   2000 o 10.30 h, na ktoré sa účastníci nedostavili bez ospravedlnenia (dostavili sa na 12.30 h s tým, že nový termín pojednávania berú na vedomie),

- 25. januára 2000 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o zvýšení   vyživovacej   povinnosti   otca   k   sťažovateľom   a vo   zvyšku   návrh   ich   matky zamietol,

- 20. apríla 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca sťažovateľov proti uvedenému rozsudku,

- 24. apríla 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie matky sťažovateľov proti uvedenému rozsudku a na základe pokynu zákonného sudcu z tohto dňa boli podané odvolania doručené zostávajúcim účastníkom konania na vyjadrenie,

- 16.   mája   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   doplnenie   odvolania   otca sťažovateľov, ktoré bolo následne doručené zostávajúcim účastníkom konania,

- 20. júna 2001 bol spis v predmetnej veci predložený krajskému súdu,

- 31. augusta 2001 krajský súd uznesením rozhodol, že rozsudok z 25. januára 2001 ruší a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 12. septembra 2001 bol okresnému súdu doručený spis v tejto veci (na základe pokynu   z 18.   septembra   2001   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   doručené   účastníkom konania),

- 5. októbra 2001 okresný súd vyzval matku sťažovateľov na predloženie listinných dôkazov   (týkajúcich   sa   skutočností   špecifikovaných   v usmernení   krajského   súdu obsiahnutom v jeho rozhodnutí),

- 2.   novembra   2001   bola   doručená   odpoveď   matky   sťažovateľov   na   výzvu okresného súdu,

- 6. decembra 2001 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu otca sťažovateľov na preukázanie jeho tvrdení o finančnej situácii matky listinnými dôkazmi,

- 15. marca 2002 okresný súd vyzval matku sťažovateľov na podanie oznámenia o štádiu,   v ktorom   sa   nachádza   konanie   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len   „BSM“),   odpoveď   na   túto   výzvu   bola   okresnému   súdu   doručená 2. apríla 2002,

- 17. apríla 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. jún 2002,

- 11. júna 2002 pojednávanie konané v tento deň okresný súd odročil na neurčito za účelom preukázania tvrdení matky a otca sťažovateľov týkajúcich sa naloženia s finančnými prostriedkami za odpredaj rodinného domu a predloženia ďalších listinných dôkazov,

- 3. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie matky sťažovateľov o dočasnej   práceneschopnosti,   v ktorom   zároveň   požiadala   o urýchlené   konanie v predmetnej   veci   a nenariaďovanie   pojednávaní   v čase   od   30.   septembra   2002   do 11. októbra 2002,

- 18. decembra 2002 okresný súd dal pokyn na zaslanie výzvy právnej zástupkyni otca sťažovateľov na predloženie lekárskej správy o jeho zdravotnom stave a oznámenie stavu konania o vyporiadanie BSM,

- 27. februára 2003 okresný súd dal pokyn na urgenciu úpravy z 18. decembra 2002,

- 4.   decembra   2003   okresný   súd   dal   pokyn   na   opätovnú   realizáciu   pokynu   zo 17. decembra 2002, k realizácii ktorého došlo 8. decembra 2003,

- 22. januára 2004 pokyn okresného súdu na urgenciu prípisu z 8. decembra 2003,

- 20. decembra 2004 okresný súd dal pokyn vyžiadať listinné dôkazy o príjme matky,   zistiť   stav   konania   o vyporiadanie   BSM   a zisťovanie   príjmu   otca   (odpoveď zamestnávateľa matky sťažovateľov na výzvu bola doručená 13. januára 2005),

- 28.   januára   2005   okresný   súd   dal   pokyn   na   zaslanie   urgencie   výzvy zamestnávateľovi otca, ako aj výzvy na oznámenie stavu konania o vyporiadanie BSM (odpovede doručené 1. a 2. marca 2005),

- 8.   apríla   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   matky   sťažovateľov, ktorým urgovala nariadenie pojednávania,

- 2. októbra 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. november 2007,

- 3. októbra 2007 bola zaslaná výzva právnej zástupkyni otca sťažovateľov (na zaslanie rozpisu platieb na výživné na toho času už plnoletých sťažovateľov od 1. januára 2001 do dovŕšenia ich plnoletosti), výzva matke sťažovateľov (na rozpis platieb zo strany otca   za   to   isté   obdobie),   výzvy   v tom   čase   už   plnoletým   sťažovateľom   na   zaslanie potvrdenia o ukončení štúdia,

- 19.   novembra   2007   bolo   doručené   ospravedlnenie   právnej   zástupkyne   otca sťažovateľov za neúčasť na nariadenom pojednávaní a žiadosť o jeho odročenie,

- 22.   novembra   2007   okresný   súd   pojednávanie   v predmetnej   veci   odročil   na 29. január 2008 pre neúčasť otca sťažovateľov,

- 3. januára 2008 okresný súd zaslal výzvu právnej zástupkyni otca sťažovateľov na predloženie   rozpisu   jeho   platieb   na   výživné   sťažovateľov   (odpoveď   mu   bola   doručená 25. januára 2008),

- 29. januára 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil otec sťažovateľov, ktoré bolo odročené na 6. marec 2008,

- 20.   februára   2008   okresný   súd   rozposlal   účastníkom   konania   upovedomenie o odročení nariadeného pojednávania na 18. marec 2008,

- 17. marca 2008 bolo doručené vyjadrenie právnej zástupkyne otca k vykonanému dokazovaniu,

- 18.   marca   2008   okresný   súd   vykonal   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 15. apríl 2008,

- 15. apríla 2008 okresný súd pojednávanie konané v tento deň odročil na 22. máj 2008,

- 21.   mája   2008   okresný   súd   účastníkom   konania   oznámil,   že   nariadené pojednávanie sa neuskutoční z dôvodu „nevyhnutnej účasti zákonného sudcu na seminári“,

- 22. mája 2008 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti účastníkov konania, ktoré bolo odročené na 26. jún 2008,

- 26. júna 2008 okresný súd na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok v predmetnej veci,

- 10. júla 2008 okresný súd opravil uznesením výrok vyhláseného rozsudku.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A)Z hľadiska prvého kritéria konanie o zvýšení výživného nemožno považovať za právne zložitú vec, po skutkovej stránke by však prípadná zložitosť veci mohla spôsobiť predĺženie   takéhoto   konania.   Súd sa   v uvedenom   konaní   v   podstate   zaoberá   skúmaním príjmu   rodičov   maloletých   detí   a   ich   majetku,   na   základe   čoho   následne   určí   výšku výživného, ktoré je zaviazaný rodič povinný dieťaťu, resp. deťom platiť. Ústavný súd sa nestotožňuje   s argumentáciou   zákonnej   sudkyne,   v rámci   ktorej   ospravedlňuje   celkovú dĺžku tohto konania poukázaním na rovnako dlhé, dosiaľ však neukončené konanie o BSM, v ktorom je podľa nej rozsah preukazovania majetkových a finančných pomerov rodičov v inkriminovanom období identický. Podľa názoru ústavného súdu je rozsah dokazovania, čo sa týka preukázania finančných a majetkových pomerov rodičov, užší, resp. obmedzený účelom konania o zvýšení výživného, v ktorom súd síce musí získať informácie a dôkazy o majetkových pomeroch rodičov, avšak v porovnaní s predmetom konania o vyporiadaní BSM   jeho   cieľom   nie   je   spravodlivé   rozdelenie   všetkých   vecí   nadobudnutých   počas manželstva, ale zistenie životnej úrovne rodiča v čase rozhodovania súdu o výživnom, na ktorej sa majú právo podieľať aj ich deti.

Metodika   postupu   všeobecných   súdov   vo   veciach   starostlivosti   o   maloletých   je dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu v konaní o výživnom v ňom bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Potrebné je taktiež uviesť, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživnom pre maloleté dieťa, resp. maloleté deti, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde   sa   predpokladá   osobitná   pozornosť   efektívnym   a   rýchlym   postupom   súdu   (m.   m. II. ÚS 2/01).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   nemožno   za príčinu predĺženia preskúmavaného konania považovať skutkovú zložitosť tejto veci.

B)   Pri   hodnotení   kritéria   „správanie   účastníkov“   v preskúmavanej   veci   treba prihliadať   na   skutočnosť,   že   v čase   začatia   konania   boli   obaja   sťažovatelia   zastúpení zákonnou zástupkyňou, ktorá za nich v predmetnom konaní vykonávala procesné úkony. V správaní sťažovateľov ani v správaní ich zákonnej zástupkyne ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   predmetné   konanie   bolo   poznačené   absolútnou nečinnosťou okresného súdu trvajúcou viac ako jeden rok a desať mesiacov, t. j. od podania návrhu sťažovateľov 15. októbra 1998 až do 16. júna 2000, keď okresný súd vyzval matku sťažovateľov,   aby   mu   oznámila,   či   trvá   na   podanom   návrhu.   Žiadne   procesné   úkony v predmetnej veci okresný súd nevykonal ani v období trvajúcom jedenásť mesiacov, t. j. od 22.   januára   2004   (zaslanie   urgencie   právnej   zástupkyni   otca   sťažovateľov)   až   do 20. decembra 2004 (pokyn zaslať výzvy za účelom zistenia majetkových pomerov rodičov). Ďalšie viac ako dva roky a osem mesiacov trvajúce obdobie nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní bolo ústavným súdom zistené v období od 28. januára 2005 (okresný súd   zaslal   výzvu   zamestnávateľovi   otca   sťažovateľov   a zisťoval   stav   konania o vyporiadanie   BSM)   až   do   2.   októbra   2007   (okresný   súd   v tento   deň   nariadil pojednávanie).   Nečinnosť   okresného   súdu   v uvedených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu v preskúmavanom konaní bránila zákonná prekážka, možno považovať za zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd sa v predmetnom konaní v období od 12. septembra 2001 (vrátenie spisu   z krajského súdu) až do   17. apríla 2002 (nariadenie pojednávania) obmedzil na postupné zasielanie výziev účastníkom konania týkajúcich sa preukázania ich majetkových pomerov (5. októbra 2001 zaslanie výzvy matke sťažovateľov, 6. decembra 2001 zaslanie výzvy právnej zástupkyni otca sťažovateľov a 15. marca 2002 zaslanie výzvy matke sťažovateľov).

Ústavný súd ďalej zistil, že na základe pokynu zákonného sudcu z 18. decembra 2002 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu otca sťažovateľov na predloženie viacerých listinných dôkazov. Od zaslania tejto výzvy až do 22. januára 2004 bola činnosť okresného súdu   opätovne   obmedzená   len   na   zasielanie   urgencií   za   účelom   jej   splnenia   (urgencia z 27. februára 2003, 4. decembra 2003, 22. januára 2004), ktoré však nepriniesli žiadaný výsledok, t. j. boli bezúspešné.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že   predmetné konanie   bolo   poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   pretože   súbežným vykonávaním viacerých jednoduchých procesných úkonov, ako aj dôraznejším postupom okresného   súdu   pri   vedení   konania   s využitím   poriadkových   opatrení   mohol   tento   súd zabezpečiť   plynulý   postup   v predmetnom   konaní,   ktorým   by   nebolo   došlo   k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu (od 15. októbra 1998 do 11. marca 2008) už viac ako deväť rokov a štyri mesiace, pričom z uvedeného obdobia bol okresný súd viac ako päť rokov   a päť   mesiacov   nečinný   a v zostávajúcom   období   bolo   uvedené   konanie   navyše poznačené neefektívnou činnosťou.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci   sa rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci   (predovšetkým   v súvislosti   s vyhotovením   a doručením písomného   rozhodnutia   okresného   súdu   v predmetnej   veci   účastníkom   konania,   ako   aj v súvislosti s vykonaním ďalších procesných úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk pre každého z nich od okresného súdu z dôvodov uvedených v ich sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   o návrhu sťažovateľov   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (predovšetkým   povahu predmetu   konania)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   100   000   pre   každého   zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy   pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20%, t. j. na 2 541 Sk) a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný   súd   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2008   pre   dvoch   sťažovateľov   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné podanie na súd) priznal odmenu v sume 10 164 Sk (4 x 2 541 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 382 Sk (2 x 191 Sk) spolu teda v sume 10 546 Sk.

Ústavný   súd   návrhu   na   čiastočné   späťvzatie   sťažnosti,   ktorý   mu   bol   doručený 7. augusta 2008 prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľov, nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008