znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 142/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., N., zastúpeného JUDr. D. B., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 857/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. februára 2007 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 857/01.

Sťažovateľ v nej uviedol, že je účastníkom súdneho konania vedeného Okresným súdom   Humenné pod sp.   zn. 11 C 857/01, pôvodne (od 8. decembra 2000) Okresným súdom   Trenčín,   na   základe   žaloby   o   vrátenie   finančnej   pôžičky   v   sume   120   000   Sk, zaplatenia ktorej sa domáhal od svojej bývalej manželky V. B., rod. N., t. č. H. (v konaní pred   okresným   súdom   „odporkyňa“).   Spis   bol   Okresným   súdom   Trenčín   z dôvodu nepríslušnosti postúpený na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné.

K priebehu   konania   sťažovateľ   uviedol,   že   Okresný   súd   Humenné   (ďalej   len „okresný   súd“)   vo   veci   rozhodol   18.   januára   2002   rozsudkom   č.   k.   11   C   857/01-46, v ktorom zaviazal odporkyňu zaplatiť sumu 120 000 Sk a trovy právneho zastúpenia. Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 243/02 z 25. septembra 2002 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd doplnil dokazovanie a 2. februára 2004 rozhodol   rozsudkom   č.   k.   11   C   857/2001-144,   v ktorom   opätovne   zaviazal   odporkyňu zaplatiť dlžnú sumu a trovy právneho zastúpenia. Aj proti tomuto rozsudku sa odporkyňa odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 70/04 z 10. januára 2005 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, zrušil výrok o trovách konania a vec v tejto časti vrátil súdu prvého   stupňa   z   dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd uznesením č. k. 11 C 857/2001-196 z 22. novembra 2005 rozhodol o trovách konania. Proti rozsudku krajského súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok okresného súdu podala odporkyňa dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol z dôvodu   jeho   neprípustnosti.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podal   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 2. februára   2004   č.   k.   11   C   857/2001-144   v   spojení   s rozsudkom   krajského   súdu z 10. januára 2005 sp. zn. 4 Co 70/04 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, a proti uzneseniu okresného súdu z 22. novembra 2005 sp. zn. 11 C 857/2001 o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi trovy konania, na základe ktorého najvyšší súd 14. decembra 2006 rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 4/2006 zrušil všetky označené rozhodnutia a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že postupom okresného súdu,   ktorý   koná   zdĺhavo   a neefektívne,   dochádza   k porušeniu   jeho   základného   práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol o porušení jeho práv, prikázal okresnému súdu vo   veci   sp.   zn.   11   C   857/01   konať   a   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie i náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 857/01.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Za porušenie práv podľa ústavy a dohovoru označil sťažovateľ postup okresného súdu v konaní, ktoré pôvodne začalo návrhom podaným 8. decembra 2000 Okresnému súdu Trenčín. Spis bol z dôvodu chybne zvolenej miestnej príslušnosti sťažovateľom 25. mája 2001 postúpený okresnému súdu a do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. do 21. februára 2007, nie je vec právoplatne ukončená.

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno vtedy, ak sťažnosť„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), alebo ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa uvedené nepreukázali v čase podania sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že ak „na základe skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno   postup   súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný súd po oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom okresného súdu v predmetnej veci zistil, že sťažnosť nie je opodstatnená. Sťažovateľ sám chybne podal návrh na vrátenie finančnej pôžičky Okresnému súdu Trenčín, ktorý ju potom z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpil okresnému súdu, kde konanie síce trvá takmer šesť rokov, no vo veci konali a rozhodovali všetky články súdnej sústavy (okresný súd, krajský súd i najvyšší súd, ktorý rozhodoval dvakrát – raz o dovolaní účastníka a raz o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora),   takže   uvedenú   dobu   zatiaľ   možno   považovať   aj z pohľadu   štrasburgskej   judikatúry   (porov.   ABDOELLA   p.   Holandsko)   i   judikatúry ústavného   súdu   (porov.   I.   ÚS   35/01,   III.   ÚS   168/03,   II.   ÚS   57/01   a p.)   za primeranú predmetu sporu i správaniu účastníkov konania a príslušných súdov.

S ohľadom   na   túto   skutočnosť   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007