znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 142/04-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   J.   M.   a A.   M.,   obaja   bytom   Ž.   n.   H., zastúpených   advokátkou   JUDr.   L.   P.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 119/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 119/94   p o r u š i l základné právo JUDr. J. M. a A. M., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   V   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   119/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. M. a A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume   po   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava V povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. J. M. a A. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 8. septembra 2004 č. k. I. ÚS 142/04-32 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. M. a A. M., obaja bytom Ž. n.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   L.   P.,   Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 119/94.

1. Z prijatej sťažnosti (z 31. marca 2004, doplnenej podaním z 11. mája 2004, 1. júna 2004   a 10.   júna   2004)   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   právny   predchodca sťažovateľov (ich nebohý syn JUDr. J. M.) podal 23. mája 1994 na okresnom súde návrh na zaplatenie 68 680 Sk za poskytnutie právnej pomoci odporcovi Ing. Z. T. z B. v sporoch vedených   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp. zn. 7 C 191/91   a sp. zn. 16 C 43/91. Okresný súd uznesením č. k. 9 C 119/94-83 z 2. apríla 1998 rozhodol, že bude pokračovať v konaní   so   sťažovateľmi   ako   dedičmi   po   nebohom.   Okresný   súd   ďalším   uznesením (č. k. 9 C 119/94-82) z uvedeného dňa prerušil podľa   ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie v predmetnej veci.

Od uvedenej doby okresný súd v konaní nepokračoval a vo veci vedenej u neho pod sp. zn. 16 C 43/91 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd týmto postupom v predmetnej veci porušil nimi označené základné právo.

2. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   prikázal   okresnému   súdu, „...   aby   pokračoval   v konaní...“,   priznal   im   finančné zadosťučinenie „ 200 000 Sk“ a náhradu trov konania.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   č.   Spr.   3175/04 z 28. septembra 2004 a sťažovatelia prostredníctvom stanoviska svojej právnej zástupkyne k uvedenému vyjadreniu okresného súdu 25. októbra 2004.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 119/94.

1. Predmetné konanie začalo návrhom podaným právnym predchodcom sťažovateľov 26. mája 1994 (pozri vyššie bod 1 I. časti odôvodnenia).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia výslovne napadajú postup okresného súdu po 2. apríli 1998 „... sťažovatelia predkladajú, že nečinnosťou príslušného Okresného súdu Bratislava V. od 02. 04. 1998 ako aj prerušením konania na základe Uznesenia OS Bratislava V. spis zn. 9 C 119/94 zo dňa 02. 04. 1998 vydaného samosudkyňou JUDr. M. F., boli porušené ich základné práva a slobody zaručené Ústavou SR v čl. 48 ods. 2 a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“, nepovažoval ústavný súd za právne   relevantné   podrobne   sa   zaoberať   priebehom   konania   (chronologickým   popisom v ňom vykonaných úkonov) v období pred sťažovateľmi označeným termínom, pričom však pri   komplexnom   hodnotení   posudzovanej   veci   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu označeného základné práva (predmetu sťažnosti) aj na toto obdobie prihliadal.

2. Ústavný súd konštatuje, že v období od nápadu veci (26. máj 1994) do vydania uznesenia   o prerušení   konania   (2.   apríl   1998)   okresný   súd   za   účelom   odstránenia nedostatkov návrhu žiadal navrhovateľa o doplnenie návrhu (14. jún 1994, 7. september 1994),   predvolal   ho   na   informatívny   výsluch   (na   7.   september   1994)   a nariadil 7 pojednávaní (15. december 1994, 14. február 1995, 27. jún 1995, 19. september 1995, 18. jún 1996, 26. september 1996, 3. december 1996), z ktorých boli 3 odročené a jedno zrušené (pre   signalizovanú neprítomnosť účastníkov,   resp.   ich   právnych zástupcov).   Na pojednávaniach   konaných 19.   septembra   1995,   18.   júna 1996   a   3.   decembra 1996   boli vykonané   úkony   smerujúce   k zisťovaniu   skutočností   potrebných   k rozhodnutiu v predmetnej   veci   (upresňovanie   predmetu   sporu   výsluchom   účastníkov).   Z dôvodu,   že medzi   účastníkmi   konania   nebola   vyhotovená   písomná   zmluva   o právnej   pomoci   a ani predom   dohodnutá   výška   odmeny,   nebolo   možné   spor   rozhodnúť   bez   nahliadnutia   do súdnych   spisov   vo   veciach,   v ktorých   navrhovateľ   zastupoval   odporcu.   Tieto   spisy   (už predom   uvedené) požadoval   okresný súd od Okresného súdu   Bratislava I neúspešne od 4. novembra 1994 (vyžiadanie rozhodnutí), resp. od 29. septembra 1995 (3. apríl 1996,

24. jún 1996, 17. január 1997, 15. november 1997, 9. marec 1998). Okresnému súdu bol zapožičaný 10. októbra 1995 a 5. novembra 1996 len súdny spis vo veci sp. zn. 7 C 191/91.

3. Ako je už uvedené (pozri bod 1 I. časti odôvodnenia), okresný súd uznesením (č. k. 9 C 119/94-82) z 2. apríla 1998 prerušil podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie v predmetnej veci „vzhľadom na skutočnosť, že nie je možné pokračovať v konaní bez   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   16   C   43/91   Okresného   súdu   Bratislava   I...“. Okresný   súd   totiž   viackrát „požiadal   Okresný   súd   Bratislava   I o zapožičanie   spisov 7 C 191/91 a 16 C 43/91 potrebných vo veci samej. Z viacerých oznámení Okresného súdu Bratislava I (posledné zo dňa 17. 3. 1998) súd zistil, že konanie vo veci 16 C 43/91 nebolo doposiaľ právoplatne skončené a z toho dôvodu nie je možné zapožičať predmetný spis“ (citované   z odôvodnenia   predmetného   uznesenia).   Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovatelia nepodali odvolanie.

4. Od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o prerušení konania (14.   máj 1998) okresný súd pravidelne zisťoval dopytom na Okresnom súde Bratislava I stav konania vo veci   sp.   zn.   16 C 43/91   a žiadal   (neúspešne)   o zapožičanie   predmetného   súdneho   spisu (4. december 1998, 13. apríl 1999, 6. august 1999, 29. november 1999).

Okresný súd sa listom zo 17. marca 2000 obrátil s prosbou o pomoc v predmetnej veci na predsedu Okresného súdu Bratislava I, ktorý mu oznámil (5. apríla 2000), že vo veci sp. zn. 16 C 43/91 je vytýčený termín pojednávania na 20. apríl 2000 a požadovaný súdny spis mu nemôže zapožičať. Ani ďalším písomným žiadostiam okresného súdu (17. júl 2000, 4. december 2000, 20. február 2001, 17. september 2001, 30. január 2002, 23. júl 2002, 26. február 2003, 6. august 2003, 27. november 2003, 5. máj 2004) nebolo vyhovené buď pre nariadenie pojednávania vo veci (19.   september 2000, 27. marec 2001, 21. február 2002), alebo pre to, že sa požadovaný súdny spis nachádzal v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Bratislave (odpovede z 13. augusta 2002, 17. marca 2003, 6. augusta 2003, 8. decembra 2003). Posledne bolo okresnému súdu 18. júna 2004 oznámené, že vec vedená pod sp. zn. 16 C 43/91 ešte nie je právoplatne skončená.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   uvedenom   vyjadrení   k opodstatnenosti sťažnosti   uviedol: „...oznamujem,   že nemám výhrady k vecnej   stránke prijatej sťažnosti (popis doterajších konaní). Upozorňujem na skutočnosť, že ustanovenie § 111 ods. 2 OSP všeobecne poukazuje na to, že ak je konanie prerušené podľa § 109 bez rozlišovania ods. 1 a 2,   súd   robí   všetky   potrebné   opatrenia,   aby   sa   odstránili   prekážky   ktoré   spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. V danom prípade podľa môjho názoru, súd pravidelne   skúmal,   či   existuje   dôvodnosť   prerušenia   konania   a ak   táto   existuje,   ide o objektívnu skutočnosť a nemôže dochádzať k prieťahu v konaní (...)“

Právna   zástupkyňa   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   konštatovala, že «...Názor odporcu – Okresného súdu Bratislava V. prezentovaný v Uznesení o prerušení konania zo dňa 02. 04. 1998 a to že „nie je možné pokračovať v konaní bez právoplatného rozhodnutia vo veci 16 C 43/91 Okresného súdu Bratislava I.“, nepokladajú sťažovatelia za správny,   nakoľko   pre   rozhodnutie   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom   Bratislava   V.   pod č. k. 9 C 119/94   je   pripojenie   resp.   zapožičanie   daného   spisu   (16   C   43/91)   právne irelevantné.

Opakovane   zdôrazňujú,   že   pohľadávka,   ktorú   právny   predchodca   sťažovateľov uplatil   ako   navrhovateľ   proti   odporcovi   Ing.   Z.   T.   vyplýva   z trov   právneho   zastúpenia v zmysle vyhl. č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci.   Tento   právny   predpis   však   nehovorí   nič   o tom,   že   odmena   právneho   zástupcu spočívajúca v trovách právneho zastúpenia je splatná až právoplatným ukončením súdneho konania. Odmenu mal teda odporca navrhovateľovi uhradiť bez ohľadu na skončenie resp. neskončenie   konkrétneho   právneho   prípadu.   Právny   zástupca   má   nárok   na   úhradu jednotlivého úkonu od klienta po jeho vykonaní.

Otázka   spornosti   výšky   odmeny   napr.   z dôvodu,   že   medzi   advokátom   a klientom nebola   vyhotovená   písomná   zmluva   o právnej   pomoci   a ani   predom   dohodnutá   výška odmeny,   nemôže   byť   závadou   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   nakoľko   v prípade,   ak neexistuje dohoda medzi advokátom a klientom o zmluvnej odmene, použije sa § 2 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 240/1990 Zb., ktorý hovorí:

Ak   nedôjde   k dohode   podľa   odseku   1,   predpokladá   sa,   že   sa   advokát   dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene.

Citované   ustanovenie   v takomto   prípade   jasne   odkazuje   na   §   13   predmetnej vyhlášky, ktorý upravuje sadzby tarifnej odmeny. Práve preto sa sťažovatelia domnievajú, že prerušenie konania z dôvodu žiadosti o zapožičanie spisu z OS BA I. (16 C 43/91) nebolo vôbec nutné. Okresný súd Bratislava V. mohol v takomto prípade rozhodnúť v súlade s § 13 citovanej vyhlášky a takto vypočítané trovy právneho zastúpenia priznať navrhovateľovi. (...)»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   119/94   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za právne alebo fakticky zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria (správania sťažovateľov v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní (jeho napadnutej časti) k zbytočným prieťahom. Na druhej strane však ústavný súd nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že sťažovatelia nepodali voči uzneseniu okresného súdu o prerušení konania odvolanie, čím sa do značnej miery podieľali na stave, ktorý nastal po prerušení konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Sťažovatelia   sa   domáhali   (okrem   namietania   celkovej   dĺžky   konania)   vyslovenia nečinnosti okresného súdu a existencie zbytočných prieťahov v období od 2. apríla 1998, t. j. od prerušenia konania v predmetnej veci.

3.4. Ústavný súd konštatuje, že doterajšie konanie bez rozhodnutia vo veci samej trvá doteraz vyše 10 rokov, z toho sťažnosťou napadnutá etapa konania už vyše 6 a pol roka.

Ako to vyplýva z uvedeného prehľadu (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia) okresný súd v období rokov 1994 až 1996 v podstate konal plynulo a v roku 1997 sa zaoberal právnym nástupníctvom sťažovateľov v konaní.

3.5. Po prerušení konania (2. apríla 1998) však okresný súd zameral svoju aktivitu výlučne   na   požadovanie   predloženia   (a   urgovanie)   spisov   sp.   zn.   7   C   191/91 a sp. zn. 16 C 43/91 od Okresného súdu Bratislava I (pozri bod 4 II. časti odôvodnenia).

Tento   svoj   postup   odôvodnil   okresný   súd   jednak   v uznesení   o prerušení   konania (pozri   bod   3   II.   časti   odôvodnenia)   tým,   že „...nie   je   možné   pokračovať   v konaní   bez právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   16   C   43/91   okresného   súdu   Bratislava   I...“ a zapožičania   predmetného   spisu,   ako   aj   skutočnosťou,   že   robil „...všetky   potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie...“ (pozri bod 2 III. časti odôvodnenia), vychádzajúc z ustanovenia § 109 ods. 2. písm. c) a ustanovenia § 111 ods. 2 OSP.

Podľa   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd robí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

3.6.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   (vysloveného   napr.   aj   v uznesení z 8. septembra 2004 o prijatí tejto sťažnosti) pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v prípadoch konaní pred všeobecným súdom, ktoré sú prerušené, treba rozlišovať, či došlo k prerušeniu konania pred všeobecným súdom z obligatórnych dôvodov (§ 109 ods. 1 OSP) alebo z fakultatívnych dôvodov (§ 109 ods. 2 OSP).

Ak   bolo   konanie   pred   všeobecným   súdom   prerušené   z obligatórnych   dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať ku   zbytočným   prieťahom.   Tieto   konania   nie   sú   spôsobilým   predmetom   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

V zmysle vyššie uvedeného pristupoval ústavný súd aj k posudzovaniu predmetného prípadu, teda predovšetkým skúmal dôvodnosť nečinnosti (nepokračovanie v prerušenom konaní)   okresného   súdu   a právnu   relevantnosť   ním   vykonávaných   procesných   úkonov v čase trvania prerušeného konania.

3.7.   Podstatnou,   právny   názor   tvoriacou   (ovplyvňujúcou)   okolnosťou   je   samotný predmet posudzovaného občianskoprávneho sporu (t. j. vymáhanie náhrady za poskytnuté právne služby v časti konaní prebiehajúcich pred iným súdom).

Táto okolnosť vytvorila okresnému súdu možnosť ( fakultatívny dôvod) prerušenia konania na zabezpečenie si podkladov nevyhnutných na rozhodnutie v merite veci.Absencia   písomnej   dohody   medzi   predchodcom   sťažovateľov   a jeho   klientom (vzhľadom k iným možnostiam výpočtu odmeny) nebola (a ani nemohla byť) zásadnou prekážkou ďalšieho postupu okresného súdu v konaní.

Neskončenie súdnych sporov, v ktorých boli poskytnuté právne služby (okresným súdom   uvádzané   ako   dôvod   prerušenia   konania),   nebolo   podľa   názoru   ústavného   súdu v danom   prípade   takou   skutočnosťou,   ktorá   by   tvorila   zákonom   tolerovanú   prekážku ďalšieho pokračovania v konaní, resp. odôvodňovala jeho doteraz vyše 6 rokov trvajúce prerušenie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   má   vážne   pochybnosti   či v danom prípade existoval dôvod prerušenia konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm.   c)   OSP.   Konečné   stanovisko   v tejto   otázke   (ústavný   súd   sa   v zásade   vyhýba zaujímaniu stanovísk efektívnosti a účelnosti procesných úkonov všeobecného súdu ) mohol zaujať opravný súd na základe podaného odvolania voči uzneseniu o prerušení konania. Keďže   sťažovatelia   toto   svoje   oprávnenie na podanie   odvolania   voči   tomuto uzneseniu nevyužili, opravný súd nemal možnosť zaujať k tejto otázke svoj záväzný právny názor.

3.8.   Aj   keď   okresnému   súdu   v inkriminovanom   období   nemožno   vyčítať nedostatočnú aktivitu (pozri bod 4 II. časti odôvodnenia) zameranú na predloženie mu od Okresného súdu Bratislava I požadovaných súdnych spisov a zisťovanie stavu konania vo veci sp. zn. 16 C 43/91 (ku ktorej bol pripojený spis sp. zn. 7 C 191/91), ústavný súd je toho názoru,   že   okresný   súd   mal   možnosť   urobiť   aj „iné   vhodné   opatrenia“ (resp. „všetky potrebné   opatrenia,   aby   sa   odstránili   prekážky...“) v zmysle   už   citovaných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mu umožnili pokračovať v konaní a rozhodnúť v merite veci na základe takto získaných dôkazov (resp. zisteného skutočného stavu veci).

Nič totiž nebránilo okresnému súdu (ktorý sa výlučne zameral len na požadovanie predloženia súdnych spisov) požiadať vo veci konajúci súd o predloženie kópie aktuálnej časti súdneho spisu, resp. kópie listín preukazujúcich aktivitu navrhovateľa (ním vykonané služby),   alebo   o predloženie   informácie   o frekvencii   jeho   úkonov   vyplývajúcich z príslušného súdneho spisu, prípadne určiť iný spôsob vykonania dôkazov (§ 125 OSP).

3.9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje doterajšiu dĺžku prerušeného konania   za   neprimerane   dlhú   a kvalifikujúc   nečinnosť   (resp.   úzko   účelovo   zameranú aktivitu) okresného súdu v sťažnosťou napadnutej etape konania za nedôvodnú (čakanie na výsledok   sporu   v konaní   pred   iným   súdom   nie   je   v danom   prípade   právne   významnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej).

Postup okresného súdu po 2. apríli 1998 (s prihliadnutím na samotnú doterajšiu dĺžku doby prerušenia) považuje ústavný súd za postup, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, t. j. k rozhodnutiu vo veci samej a významne predĺžil celkovú dobu konania vo veci sp. zn. 9 C 119/94, teda bol postupom, ktorý v konečnom dôsledku spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

3.10. Samotné konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá tak   dlho   (ako   v posudzovanom   prípade,   t.   j.   vyše   10   rokov),   je   možné   podľa   názoru ústavného   súdu   už   len   na   základe   tejto   skutočnosti   (keďže   sa   nejedná   o právne   a ani fakticky zložitú vec) považovať za nezlučiteľné s ustanovením v čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

3.11. Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je v okolnostiach veci dostatočnou nápravou.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk z dôvodu, «... že v ich vysokom veku a pri ich zdravotnom stave musia svoje práva vymáhať až podaním   na Ústavnom súde,   pričom právo   na hladký priebeh   súdneho konania   bez zbytočných prieťahov majú zaručený Ústavou SR a práve toto právo porušovateľ svojou nečinnosťou absolútne znegoval.

Na koniec okrem dôvodov vyššie uvedených navrhovatelia žiadajú priznať primerané finančné   zadosťučinenie   najmä   z toho   dôvodu,   aby   si   porušovateľ   uvedomil   svoje protizákonné   konanie,   z tohto   sa   poučil   a do   budúcnosti   sa   takéhoto   postupu   resp. „nepostupu“ vystríha». Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov, ústavný súd uznal za dôvodné priznať im   finančné   zadosťučinenie,   ktoré podľa   zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   na všetky okolnosti prípadu (vrátane nevyužitia svojho oprávnenia podať odvolanie proti uzneseniu o prerušení   konania   –   pozri   bod   3.   2   tejto   časti)   považuje   za   primerané   vo   výške po 20 000 Sk pre každého z nich.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 1. júla 2004 a vyjadrenie z 25. októbra 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

8.   Ďalším   návrhom   sťažovateľov   (rozšírenie   sťažnosti „z opatrnosti“ o odporcu v 2. rade – Okresný súd Bratislava I a o konanie sp. zn. 16 C 43/91), ktorý je nad rámec vymedzený uznesením č. k. I. ÚS 142/04-32 z 8. septembra 2004 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sa ústavný súd nemohol zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004