znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 141/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Partizánske sp. zn. 0 Tp 1/2012 z 5. januára 2012, ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 3/2012 z 24. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2012 doručená sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 1/2012 z 5. januára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 3/2012 z 24. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa: 5. 1. 2012 som bol vzatý do väzby rozhodnutím Okr. súdu v Partizánskom spojeným s rozhodnutím Kraj. súdu v Trenčíne zo dňa 24. 1. 2012, kde na HP som do zápisnice o HP zo dňa: 5. 1. 2012 uviedol, že využívam právo podania návrhu nahradenia väzby finančnou zárukou, čo som aj uskutočnil a to ústnou formou,   keďže   prechádzajúci   návrh   som   nemohol   fyzicky   naplniť   z   dôvodov,   že   išlo o písomný sľub ponúkaný súdu, avšak taktiež ústnou formou...

Do väzby som bol vzatý, avšak bez akejkoľvek reakcie na ponúkaný (ústny) návrh nahradenia resp. ponechania ma na slobode okresným súdom. Som názoru, že ponúkaná alternatíva   nie   je   podmienená   práve   písomnou   ako   materiálnou   formou,   nakoľko   išlo o návrh finančnej záruky, kde to zákon – podľa môjho názoru – bližšie nešpecifikuje. Teba je nesporné, že tento návrh (fin. záruky) som podal v súlade s Tr. poriadkom. Ďalej je nesporné, že – porušiteľ – Okr. súd v PE mal o tomto návrhu vedomosť, keďže   bol   podaný   priamo   na   pojednávaní,   ako   aj   písomný   sľub,   ktorý   však   nenaplnil materiálne podmienky. I keď tieto alternatívy boli navrhnuté v poradí reagovanie a samotné rozhodovanie súdom bolo len o jednom návrhu, v tomto prípade o ponúkanom pís. sľube. Absenciu   rozhodovania   o   návrhu   nahr.   finančnou   zárukou,   tým   zároveň i odôvodnenia považujem za nesprávne konanie, čím mi bolo odopreté právo na súdnu a právnu ochranu, čo o. i. zahŕňa právo na odôvodnenie a prejednanie uvedené v čl. 46 ods. 1 Ú-SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že   som   podal   síce   opravný   prostriedok   proti prvoinštancii, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne – sťažnosť, ktorú som však z iných dôvodov neodôvodnil sám.

Keďže   druhoinštancia   –   KS-TN   rozhodoval   o   podanej   sťažnosti,   zo   zákonnej povinnosti prináležalo preskúmať i konanie, ktoré mu predchádzalo, avšak ani tento sa nijak   nevyjadril   a ani   sám nerozhodol...   čím taktiež   – podľa   môjho   názoru –   pochybil a správoplatnil   takouto   procesnou   vadou   trpiace   rozhodnutie   okresného   súdu,   čím   sa priamo podieľal na porušení vyššie spomínaných práv. (nespomínajúc na „redukciu“ práva na obhajobu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj podmienku, ktorú musí spĺňať účastník konania pred ústavným súdom si dovolím navrhnúť, aby v prípade stotožnenia sa s mojimi argumentami   voči   porušeniu   spomínaných   práv,   mi   stanovil   advokáta   v   tomto   konaní, vzhľadom na to, že sa nachádzam vo väzbe a nemám fin. prostriedky v prípade, že ide o sťažnosť zrejme úspešnú.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Okresný súd v Partizánskom v konaní pod č. k. 0 Tp 1/2012 zo dňa 5. 1. 2012 porušil čl. 46 ods. 1 Ú-SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že sa nezaoberal podaným návrhom M. P. Krajský súd v Trenčíne v konaní pod č. k. 2 Tpo/3/2012 zo dňa 24. 1. 2012 porušil čl. 46 ods. 1 Úst. SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že sa nezaoberal podaným návrhom M. P. Uznesenia oboch súdov sa zrušujú, jednak uznesenie Okresného súdu v Partizánskom pod č. k. 0 Tp 1/2012 ako i uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod č. k. 2 Tpo/3/2012.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd, ako aj krajský súd v predmetnom konaní o jeho vzatí do väzby nerozhodli o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   okresného   súdu z 5. januára 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   190 ods.   1 Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania.

Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu   z   5.   januára   2012   má   sťažovateľ   možnosť   využiť   účinné   právne   prostriedky, predovšetkým podanie sťažnosti. Rozhodovanie o sťažnosti patrí do právomoci príslušného nadriadeného   súdu,   ktorý   bol   oprávnený   posúdiť   všetky   relevantné   skutkové   aj   právne okolnosti daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia okresného súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského   súdu z 24. januára 2012

Podľa zistenia ústavného súdu zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa na okresnom súde z 5. januára 2012 vyplýva, že okresný prokurátor podal proti sťažovateľovi návrh na jeho vzatie do väzby, ktorý mu bol doručený do vlastných rúk pred začatím jeho výsluchu. Po poučení sťažovateľa o jeho právach a uskutočnení výsluchu sťažovateľa i okresného prokurátora, okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým sťažovateľa podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzal do väzby a súčasne ho poučil o možnosti podať opravný prostriedok, ktorú sťažovateľ hneď využil vyhlásením, že proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby podáva sťažnosť. Okresný súd následne pristúpil k poučeniu sťažovateľa týkajúcemu sa jeho práva podať žiadosť o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, na ktoré obvinený reagoval vyhlásením, že žiadal o nahradenie väzby finančnou zárukou.

Podaním z 13. januára 2012 (doručeným okresnému súdu 18. januára 2012) doplnil sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   dôvody   sťažnosti,   v   ktorých   poukazoval predovšetkým na skutkové okolnosti svojho prípadu, avšak žiadosť o nahradenie väzby sťažovateľa peňažnou zárukou sa v rámci obsahu tohto podania nenachádza.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. januára 2012 nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Z   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   z   24.   januára   2012   vyplýva,   že   tento   súd o nahradení väzby sťažovateľa peňažnou zárukou nerozhodoval. Krajský súd však v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. januára 2012 nemal dôvod preskúmavať návrh sťažovateľa, ktorý si v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby, pred okresným súdom neuplatnil.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd nad rámec svojich povinností navyše sťažovateľovi na základe jeho výzvy oznámil, že o jeho návrhu nerozhodol vzhľadom na to, že ho urobil až po vyhlásení uznesenia okresného súdu z 5. januára 2012, a zároveň ho opätovne   poučil   o   práve   podať   žiadosť   o   prepustenie   na   slobodu,   ktorú   môže   spojiť s návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy sťažovateľovi   na   jej   doplnenie.   Z   toho   istého   dôvodu   sa   bezpredmetným   stalo   aj rozhodovanie   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012