znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 141/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   základného   práva   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň a tiež základného práva podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť zaručeného   v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 16/2006 a jeho rozsudkom z 29. januára 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 66/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2009 doručená sťažnosť P. T. (ďalej len sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a tiež   základného   práva   na slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj základného   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   zaručeného   v čl. 35 ods. 1   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 16/2006 a jeho rozsudkom z 29. januára 2008, ako aj postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 66/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ bol na základe rozhodnutia riaditeľa Colného   úradu   Č.   zo   dňa   4.   5.   2006...   prepustený   zo služobného   pomeru   z dôvodu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom... Predmetné rozhodnutie... bolo potvrdené rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 3. 7. 2006...

Ako   vyplýva   z   vyššie   uvedených   rozhodnutí,   sťažovateľ   mal   porušiť   základné povinnosti colníka... tým, že v dennej zmene dňa 26. 3. 2006 na stanovisku dovoz na PCU U.   nedôslednou,   povrchne   a   nedbalo   vykonanou   colnou   kontrolou   motorového   vozidla AUDI...   prepustil   v   predmetnom   motorovom   vozidle   cigarety   v   celkovom   množstve 220 škatuliek cigariet zn. Prima Sribna označených kontrolnou známkou UA, čím konal v rozpore s článkom 46 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady EHS č. 918/83 z 28. marca 1983... ako aj v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 písm. o) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve.

Na   základe   žaloby   sťažovateľa   boli   tieto   rozhodnutia   predmetom   preskúmania v konaní   na   Krajskom   súde   v   Prešove,   ktorý   rozsudkom   zo   dňa   29.   1.   2008...   žalobu zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   vyššia   miera   zodpovednosti   je odzrkadlená   v   zákone   a   tomu   musia   zodpovedať   aj   vyššie   možnosti   postihu   zo   strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 21. 1. 2009... potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že podľa jeho názoru si správne orgány oboch stupňov pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti colníka, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok skutkových podkladov a vyvodili z nich správny právny záver.“.

2. Sťažovateľ   sa   domnieva,   že „predmetnými   rozsudkami   prvostupňového a druhostupňového súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR“.

3. Podľa   názoru   sťažovateľa „oba   súdy   dospeli na   základe zisteného   skutkového stavu   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci,   a   tým   k   porušeniu   Ústavou   SR garantovaných   práv.   Z   administratívneho   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ vynaložil maximálne úsilie a vykonal v uvedenom vozidle dôslednú kontrolu, ktorej spôsob podrobne opísal do zápisnice zo dňa 5. 4. 2006. Na základe takto zisteného skutkového stavu   nie   možné   dospieť   k   záveru,   že   sťažovateľ   vykonal   kontrolu   povrchným   a nedôsledným spôsobom.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   21. 1. 2009, č. k. 2 Sžo 66/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 1. 2008, č. k. 2 S 16/2006-37 porušil základné právo sťažovateľa súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   21. 1. 2009, č. k. 2 Sžo 66/2008,   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   29. 1. 2008, č. k. 2 S 16/2006-37 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   advokátovi   sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je namietané porušenie   označených   základných práv zaručených ústavou postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich rozhodnutiami v jeho pracovnoprávnej veci (upravenej zákonom č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

5. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol aj postup krajského súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup krajského súdu, keďže proti nemu   bol   prípustný   zákonom   ustanovený   prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľ   využil, keď proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 16/2008-37 z 29. januára 2008 podal odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 66/2008 z 21. januára 2009 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Z tohto dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   66/2008 z 21. januára   2009,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy najmä tým, že „oba súdy dospeli na základe zisteného skutkového stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci“.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 66/2008 z 21. januára 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel sťažovateľovmu odvolaniu a potvrdil   prvostupňový   rozsudok,   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„... Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací...   prejednal   vec...   Dospel   k   záveru,   že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol na odvolacom pojednávaní podľa § 250ja ods. 3 OSP... rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

Z   obsahu   predložených   spisov   odvolací   súd   zistil,   že   predmetom   súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Č. zo dňa 4. mája 2006... o prepustení žalobcu zo služobného pomeru... Služobný úrad prepustil žalobcu zo služobného pomeru na tom skutkovom základe, že v nočnej zmene dňa 26. 03. 2006 na stanovisku dovoz na hraničnom prechode PCÚ U. nedôslednou, povrchne a nedbalo   vykonanou   colnou   kontrolou   motorového   vozidla   zn.   Audi...   prepustil v predmetnom   motorovom   vozidle   cigarety   v   celkovom   množstve   220   Škatuliek   cigariet zn. Príma Sribna označených kontrolnou známkou UA na značenie tabakových výrobkov, čím konal v rozpore so zákonom. Podstatou námietok žalobcu boli opakované tvrdenia, že on neporušil služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, lebo bežnou kontrolou nebolo možné odhaliť pašované cigarety a policajti zastavili predmetné vozidlo len preto, lebo mali informáciu, že preváža cigarety. Žalobca tiež namietal, že na úplnú vnútornú kontrolu neboli vytvorené podmienky. So všetkými relevantnými námietkami žalobcu sa vyporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd SR preto nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   a   ani   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   na   ne   ako   na   vecne   správne   a postačujúce odkazuje...   V súdnom   odvolacom   konaní   nevyšli   najavo   žiadne   také   nové   skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny. Správne orgány oboch stupňov   si   pre   záver,   že   žalobca   svojím   konaním   porušil   základné   povinnosti   colníka, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok skutkových podkladov a vyvodili z nich správny právny záver.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny... potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania... ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby...“

Keďže   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvolával   na „vecne správne   a odôvodnené...   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu“,   považuje ústavný súd za právne relevantné citovať podstatné časti odôvodnenia tohto prvostupňového rozhodnutia:

„... Krajský   súd...   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   v   spojení s prvostupňovým   správnym   rozhodnutím   v rozsahu   a z dôvodov   uvedených   v žalobe... vypočul účastníkov konania a oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu u ostatného spisového materiálu a dospel k záveru, žaloba nie je dôvodnú...

Z pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca patril ku skúseným colníkom s približne 15 ročnou praxou. Zo záznamu napísaného dňa 26. 3. 2006 Úradom hraničnej a cudzineckej polície PPZ Riaditeľstvo hraničnej polície v S., oddelenie hraničnej kontroly PZ U. vyplýva, že dňa 26. 3. 2006 v čase o 11.00 hod. hliadka OHK U. vykonávala službu v služobnom obvode na štátnej ceste 1/74 na križovatke ciest U. – L. – K., kde zastavila   a   kontrolovala   vozidlo   Audi...,   ktoré   riadil   vodič   V.   P...,   ktorý   bol   vyzvaný veliteľom hliadky, aby odkryl priestor za sedačkou vodiča, pričom vodič odpovedal, že tam má ukrytých 5 kartónov cigariet. Následne bol vyzvaný, aby vozidlom išiel na OHK U., kde bola   vykonaná   kontrola   vnútorných   priestorov   vozidla,   a v predných   sedačkách   bolo nájdených 10 kartónov značky Prima Sribna. Dva kartóny cigariet boli nájdené v zadnom blatníku motorového vozidla, zabalené v ženských pančuchách, ďalších 10 kartónov bolo nájdených vo vnútornom zadnom odkladacom priestore, teda celkovo bolo nájdených 22 kartónov   cigariet.   K   vstupu   z   Ukrajiny   na Slovensko   uviedol,   že   prekročil   hranicu   cez hraničný priechod U. – M. B. toho istého dňa okolo 10.40 hod., kde jazdil po štátnej ceste 1/74 v smere do S. Colný úrad Č. napísal dňa 26. 3. 2006 úradný záznam z výkonu služby zo dňa 26. 3. 2006 s referentom P. T. Ten uviedol, že v uvedený deň bol zaradený vedúcim zmeny na pracovisko. K motorovému vozidlu Audi, ktorého vodičom bol V. P. uviedol, že po pasovej kontrole vyzval vodiča, že či dováža nejaký tovar k precleniu, pričom odpoveď znela,   že   nedováža   žiaden   tovar   k   precleniu.   Pri   colnej   kontrole,   ktorú   vykonal   podľa rozkazu   RCÚ   č.   5/1998   MDP   vodiča   prostriedkami   možnými,   ktoré   sú   na   pracovisku nezistil   žiadne   nedostatky,   preto   vozidlo   prepustil   na   územie   SR   zápisom   v   programe TALON v čase o 10.45 hod. Úplná colná kontrola bola vykonaná zo zameraním na predný a zadný   nárazník,   všetky 4 kolesá s rezervným kolesom,   priestorom pod ním a v okolí rezervného   kolesa,   dutiny   predných   a   zadných   blatníkov,   podbehov   všetkých   4   dverí, priestoru pod prednými a zadnými sedačkami, v samotnej sedačke aj operadla hmatom, dosky   za   operadlom   zadnej   sedačky,   prístrojovej   dosky   a   priestoru   v   nej,   strechy a čalúnenia, následne priestorov pri motorovej časti, chladiča, svetlometov, priestoru pod stieračmi, vzduchový filter a iné časti pohľadom, ktoré sú súčasťou colnej kontroly. Celkový   colný dlh bol vyčíslený na nie menej   ako 10 249 Sk,   Na základe takto zistených   skutočností   vedúci   pobočky   Colného   úradu   U.   podal   návrh   na   uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi. Riaditeľ Colného úradu Č. rozhodnutím zo dňa 4. 5. 2006 č. R - 17676/2006-5334 podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona ostatnej službe colníkov prepustil žalobcu zo služobného pomeru. Jeho konanie považoval za porušenie služobnej prísahy,   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom   a   jeho   ponechanie   v   služobnom pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov   štátnej   služby.   Predchádzajúci   súhlas s prepustením žalobcu zo služobného pomeru dal závodný výbor ZO SLOVES pri Colnom úrade Č. dňa 4. 5. 2006.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   colníkom   sa   rozumie   fyzická   osoba,   ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Jednou   z   podmienok   vzniku   služobného   pomeru   colníka   je   zloženie   služobnej   prísahy. Tá obsahuje aj sľub čestnosti,   statočnosti,   disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku. Od služobnej prísahy colníka sa odvíjajú jeho služobné povinnosti uvedené   v   ustanovení   §   43   a   §   44   tohto   zákona.   Základnou   povinnosťou   colníka, vychádzajúc z citovaných ustanovení, je dôsledne plnenie si svojich povinností stanovených nielen zákonmi a všeobecne záväznými predpismi, ale aj služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Ustanovenie § 180 zákona č. 200/1998 Z. z. vymedzuje rozsah spôsobov skončenia služobného pomeru colníkov. Ustanovenie § 183 vymedzuje spôsoby skončenia služobného pomeru prepustením. Dôvodom na skončenie služobného pomeru porušením služobných povinností je iba ustanovenie § 183 ods. 1 písm. d) citovaného zákona.

Podľa ust. § 183 ods. 1 písm. d) citovaného zákona služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak

- porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej disciplíny   ostatných   pracovníkov,   ktorých   činnosť   je   založená   na   zmluvnom   vzťahu a posudzuje sa podľa   zákonníka   práce. Vyššia   miera,   zodpovednosti   colníkov   je   teda odzrkadlená v   zákone   a tomu   musia   zodpovedať   aj vyššie   náležitosti   postihu   zo   strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník dopustiť aj z nedbanlivostí a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo zakladať   aj   prípadnú   trestnú   zodpovednosť   (pozri   stanovisko   správneho   kolégia Najvyššieho súdu SR z 9. 5. 2002, rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž 35/2002). V danom prípade žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán kvalifikoval konanie žalobcu v súlade so zákonom a to najmä s prihliadnutím na množstvo dovážaného tovaru a jeho uloženie v osobnom motorovom vozidle. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že vo veci nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   že   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   a   že   bolo vydanú v rozpore so zákonom.

Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, námietky žalobcu uvedené v žalobe nie   sú   takými   námietkami   s   ktorými   by   sa   už   nebol   žalovaný   vo   svojom   rozhodnutí dostatočne podrobne vyporiadal, preto tieto námietky nemohli obstáť.

Žalobca   v   žalobe   neuviedol   žiadne   relevantné   skutočnosti,   ktorými   by   bolo preukázané porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv alebo že by sa preukázalo, že správne orgány pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov porušili zákon.

Z   týchto   podstatných   dôvodov   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie žalovaného je správne a zákonné, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (tiež   krajského   súdu)   obsahuje   podľa názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá   by bola popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 34/09).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa odvolacími   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

8.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009