znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 141/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov vo veci   výživného   pre   maloleté   dieťa   podľa   čl.   41   ods.   1   a 4   a čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Čadca   pod   sp.   zn. 11 P 18/1995 a sp. zn. 10 C 684/1998 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007 doručená   sťažnosť   A.   K.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   vo   veci   výživného   pre maloleté dieťa podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 P 18/1995 a sp. zn. 10 C 684/1998.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 11 P 18/1995 sa rozhodovalo o zverení vtedy ešte maloletej sťažovateľky do výchovy jej matky, ako aj o výživnom. Hoci sa sťažovateľka medzitým stala už dospelou, vyštudovala a vydala   sa,   okresný   súd   pre   ňu   svojou   nečinnosťou   a prieťahmi   dodnes   nezabezpečil primerané výživné zo strany jej otca. Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 P 18/1995-522 z 12. apríla 2007 bol návrh na zvýšenie výživného pre sťažovateľku zamietnutý, pričom rozsudok dosiaľ nie je právoplatný.

Konanie o rozvod manželstva rodičov sťažovateľky bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 10 C 684/1998. V rámci neho sa rozhodovalo aj o výživnom na čas po rozvode manželstva.   Vec   ohľadom   výživného   dodnes   nebola   právoplatne   skončená,   keďže   pre pochybenie   okresného   súdu   nebolo   dosiaľ   doručené   právoplatné   rozhodnutie.   Je   to   tak preto,   že   podľa   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   10   C   684/1998-138,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 6. marca 2003, bolo stanovené platiť výživné nesprávnej procesnej strane – matke   sťažovateľky,   ktorej   bola   sťažovateľka   zverená   do   výchovy,   namiesto   otca sťažovateľky.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 11 P 18/1995   a sp.   zn.   10   C   684/1998   s tým,   aby   bol   okresný   súd   zaviazaný   zaplatiť sťažovateľke   primerané   zadosťučinenie   v   sume   150   700   Sk   a náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom v sume 6 296 Sk.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 P 18/1995-522 z 12. apríla 2007 vyplýva, že návrh na zvýšenie výživného pre sťažovateľku bol zamietnutý. Podľa názoru okresného súdu   v rozhodujúcom   období   nedošlo   k takej   zmene   pomerov,   ktorá   by   odôvodňovala priznanie zvýšeného výživného.

Z podania   sťažovateľky   z 11.   mája   2007   adresovaného   Krajskému   súdu   v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktoré   mu   bolo   doručené   okresným   súdom,   vyplýva,   že sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 P 18/1995-522 z 12. apríla 2007 odvolanie.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002 vyplýva, že otec sťažovateľky bol zaviazaný prispievať na jej výživu od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode   2   500 Sk mesačne. Dlžné výživné za minulé obdobie v sume 25 200 Sk bol povinný   platiť   k rukám   matky   sťažovateľky   a odo   dňa   plnoletosti   sťažovateľky   priamo sťažovateľke.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 30/04 z 1. decembra 2004 vyplýva, že ním bolo   odmietnuté   odvolanie   matky   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002. Podľa názoru krajského súdu predmetný rozsudok okresného súdu bol doručený právnemu zástupcovi matky sťažovateľky 11. februára 2003, a   preto   odvolanie   podané   matkou   sťažovateľky   až   v roku   2004   treba   považovať   za oneskorene   podané.   Pokiaľ   ide   o odvolanie   proti   opravnému   uzneseniu   vydanému v súvislosti s rozsudkom okresného súdu, o tomto bude rozhodnuté samostatným uznesením po odstránení formálno-procesných nedostatkov v konaní vedenom okresným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Sťažnosť v časti smerujúcej voči konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 10 C   684/1998   treba   považovať   za   oneskorene   podanú.   O vyživovacej   povinnosti   otca sťažovateľky   voči   sťažovateľke   na   čas   po   rozvode   manželstva   rozhodol   okresný   súd rozsudkom ešte z 29. októbra 2002. Odvolanie matky sťažovateľky proti tomuto rozsudku krajský súd odmietol ako oneskorene podané ešte 1. decembra 2004. Preto sťažnosť na zbytočné prieťahy v tomto konaní treba považovať za oneskorene podanú.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 18/1995. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   okresného   súdu   bolo skončené 12. apríla 2007, keď okresný súd o uplatnenom nároku už rozhodol. Napriek tomu sa   sťažovateľka   na   ústavný   súd   obrátila   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   doručeným 26. júna 2006, t. j. v čase, keď porušenie označeného práva na okresnom súde už netrvalo a keď konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní namietané porušenie práva už netrvalo, a   teda   bola   odstránená   jej   právna   neistota   v tomto   konaní.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti v danom prípade pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007