znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 141/04-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., bytom N. D., zastúpeného advokátom JUDr. J. H. Advokátska kancelária, B., ktorou

1.   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Topoľčany postupom   a   uznesením sp. zn. 8 Tp   91/03   zo 4.   novembra   2003   a v konaní vedenom   na Krajskom   súde   v Nitre postupom   a uznesením   sp. zn.   1   Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   namieta   porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky nezákonným pozbavením slobody;

2.   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Topoľčany   postupom   a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre postupom   a uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   namieta   porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   ako   aj čl. 17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s právom na nestranný súd a prezumpciu neviny;

3. v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania;

4. v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť P. L., bytom N. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., ktorou

1.   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Topoľčany (ďalej   len   „okresný   súd“) postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 a v konaní vedenom na Krajskom   súde   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   postupom   a uznesením sp. zn. 1 Tpo 218/03 z 18. decembra 2003 namieta porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), § 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) nezákonným pozbavením slobody;

2. v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4.   novembra   2003   a v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   postupom   a uznesením sp. zn. 1 Tpo 218/03 z 18. decembra 2003 namieta porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na nestranný súd a prezumpciu neviny;

3. v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   v súvislosti   s právom   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas konania;

4. v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nasledovné porušenia jeho základných práv:

1. v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4.   novembra   2003   a v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   postupom   a uznesením sp. zn. 1 Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   porušenie   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a   4 dohovoru,   §   8 ods. 1,   2,   3   a 5   listiny,   ako   aj   čl. 17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   nezákonným pozbavením slobody;

2. v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4.   novembra   2003   a v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   postupom   a uznesením sp. zn. 1 Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   porušenie   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na nestranný súd a prezumpciu neviny;

3. v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania;

4. v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru,   ako   aj čl. 17   ods.   1,   2   a 5   v spojení   s čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   ďalej   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 8 Tp 91/03   zo   4.   novembra   2003   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 218/03 z 18. decembra 2003 alebo alternatívne sám vyslovil, že pozbavenie slobody sťažovateľa bolo v období od 7. novembra 2003 do 24. februára 2004 nezákonné, prípadne   v rámci   ďalšej   alternatívy   prikázal   okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8   Tp   368/03   rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a o jej nahradenie písomným sľubom.

Napokon sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia po 300 000 Sk   tak od   okresného   súdu,   ako   aj od   krajského   súdu   a náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 2. novembra 2003 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin pokusu ublíženia na zdraví a výtržníctva. Neskorším uznesením z 15. decembra 2003 bol sťažovateľ obvinený aj z trestného činu ublíženia   na   zdraví   z nedbanlivosti.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03 zo 4. novembra 2003 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s účinnosťou od 1. novembra 2003. Proti uzneseniu okresného súdu   sťažovateľ   podal   hneď po   jeho   vyhlásení   4.   novembra   2003   do   súdnej   zápisnice sťažnosť.   Dňa   7.   novembra   2003   podal   sťažovateľ   aj   žiadosť   o prepustenie   z väzby (v skutočnosti podľa zistenia ústavného súdu je žiadosť sťažovateľa datovaná 6. decembra 2003).   Dôvody   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   doplnil   podaním   z 5.   januára 2004,   ktoré   adresoval   už   krajskému   súdu.   Toho   istého   dňa   doplnil   aj   dôvody   žiadosti o prepustenie   z väzby   zo   7. novembra   2003   (t.   j.   správne   6.   decembra   2003).   Ďalším doplnením   žiadosti   z 20.   januára   2004   alternatívne   pre   prípad   nevyhovenia   žiadosti o prepustenie   z väzby   požiadal   aj   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom.   Konanie o sťažnosti proti vzatiu do väzby sa viedlo na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03. Krajský súd uznesením z 18. decembra 2003 sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, pričom uznesenie   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   doručené   27.   mája   2004.   Konanie   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03, pričom o žiadosti dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Okresný prokurátor v Topoľčanoch podal v trestnej veci sťažovateľa okresnému súdu obžalobu   6.   februára   2004.   Trestným   rozkazom   okresného   súdu   č.   k.   2   T   13/04-132 z 11. februára 2004 bol sťažovateľ uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody, ako aj trest zákazu riadiť motorové vozidlá. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 bol sťažovateľ prepustený z väzby. Uznesenie   sa   realizovalo   24.   februára   2004.   Toho   istého   dňa   podal   sťažovateľ   proti trestnému rozkazu odpor. Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 13/04-171 z 23. marca 2004 bol sťažovateľ opätovne uznaný vinným podľa obžaloby a boli mu uložené rovnaké tresty. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté.   Dňa 19. apríla 2004 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietal, že postupom a rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv na zákonné pozbavenie slobody, na nestranný súd a prezumpciu neviny, na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, ako ja na to, aby bol súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 87/04-29 z 5. mája 2004 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tp 386/03, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o jej   nahradenie   sľubom   v súvislosti   s   právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov, ako aj v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti vzatiu do väzby, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol.

1. Pokiaľ sťažovateľ v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 a v konaní vedenom na krajskom súde postupom a uznesením   sp. zn.   1 Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, § 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nezákonným pozbavením slobody, poukazuje na tri rôzne námietky:

a)   Sťažovateľ   je   predovšetkým   toho   názoru,   že   bol   vzatý   do   väzby   v rozpore s právom, lebo došlo k prekročeniu lehoty zadržania, ako táto vyplýva z § 8 ods. 3 listiny. Uvedené ustanovenie limituje zadržanie na 24 hodín na rozdiel od čl. 17 ods. 3 druhej vety ústavy, podľa ktorého je táto lehota 48 hodín. I keď s účinnosťou od 1. júla 2001 bola lehota zadržania podľa ústavy predĺžená na 48 hodín, k novelizácii § 8 ods. 3 listiny nedošlo. Keďže   ústava   a listina,   ktorá   je   ústavným   zákonom,   majú   rovnakú   právnu   silu,   bolo povinnosťou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v súvislosti   so   zadržaním   sťažovateľa postupovať podľa § 8 ods. 3 listiny, lebo tento ustanovuje prísnejšie podmienky pre zásah do   základného   práva   na   osobnú   slobodu   a zabezpečuje   väčší   rozsah   tohto   práva   ako čl. 17 ods. 3 ústavy. Tento rozsah neodporuje ústave, a preto vzhľadom na čl. 152 ods. 1 ústavy   treba   aplikovať §   8 ods.   3 listiny. Sťažovateľ   poukazuje v tejto súvislosti   aj na legislatívne pravidlá a tiež na ustanovenie § 3 ods. 1 listiny, podľa ktorého v ústave možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú listinou, nie však zúžiť, ako tomu bolo v tomto prípade. Napokon sťažovateľ v tejto súvislosti polemizuje s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v uznesení č. k. I. ÚS 100/04-76 z 9. júna 2004 v obdobnej veci.

b)   Ďalej   sťažovateľ   namieta   neexistenciu   väzobného   dôvodu   vyplývajúceho z ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že by v jeho prípade jestvovali konkrétne skutočnosti nasvedčujúce obave, že by pobytom na slobode pokračoval v trestnej činnosti, resp. dokonal trestný čin, o ktorý sa pokúsil. Samotná skutočnosť, že sa proti nemu vedie   trestné   stíhanie,   nie   je   takouto   okolnosťou,   ako   ani tvrdenie,   že   sa   mal   dopustiť priestupku   proti   verejnému   poriadku.   Za   takúto   okolnosť   nemožno   považovať   ani podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, pre ktoré v čase rozhodovania o vzatí do väzby ešte nebol ani stíhaný. Navyše, v prípade nedbanlivostného trestného činu aplikácia väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vôbec neprichádza do úvahy, lebo tento väzobný dôvod je možný len v prípade úmyselných trestných činov. Pokiaľ bol v minulosti trestne stíhaný a právoplatne odsúdený pre lúpež a neuposlúchnutie   rozkazu,   boli   tieto   odsúdenia   zahladené,   pričom   od   spáchania   týchto trestných činov uplynula dlhá doba, počas ktorej sa sťažovateľ riadne správal. Uznesenia okresného súdu a krajského súdu neuvádzajú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti alebo z jej dokonania.

c)   Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   uvalenie   väzby   bolo   v danom   prípade neprimerane   prísnym   opatrením,   keďže   vzhľadom   na   povahu   a závažnosť   stíhaného trestného činu, závažnosť usvedčujúcich dôkazov, očakávaný trest v prípade uznania viny, jeho   charakter,   doterajší   život,   osobné   a sociálne   pomery   a jeho   spoločenské   väzby a správanie nebolo potrebné väzbu uvaliť.

2. Pokiaľ sťažovateľ v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 a v konaní vedenom na krajskom súde postupom a uznesením   sp.   zn. 1 Tpo   218/03 z 18.   decembra 2003 namieta porušenie čl. 5 ods.   1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl.   50   ods.   2   ústavy   v súvislosti   s právom   na   nestranný   súd   a prezumpciu   neviny, poukazuje   na   to,   že   podľa   jeho   názoru   konajúca   sudkyňa   sa   nejavila   ako   nestranná. V uznesení okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 je totiž uvedené: „(...) Je nesporné, že obvinený trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu, spáchal, čo i uznal s tým, že je to skreslené a bol pod vplyvom alkoholu.“ Podľa názoru sťažovateľa je tým zároveň porušené aj jeho právo na prezumpciu neviny. Skutočnosť, že okresný súd prezumuje vinu, zároveň zakladá aj pochybnosť o jeho nestrannosti. Krajský súd nesplnil v tejto súvislosti svoju prieskumnú povinnosť a pochybenie okresného súdu neodstránil. Tým aj on porušil právo sťažovateľa na nestranný súd a prezumpciu neviny.

3. Pokiaľ sťažovateľ v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený   počas   konania,   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd,   ktorý   nerozhodol   o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom, porušil právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Stanovisko okresného súdu, ktorý je toho názoru, že o tejto žiadosti nemôže rozhodnúť, je protiprávne a znamená, že dodnes nebolo ustálené, či pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa od podania žiadosti do prepustenia na slobodu bolo alebo nebolo zákonné.

4. Pokiaľ sťažovateľ v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   v súvislosti   s právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov, argumentuje tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby okresný súd nerozhodol a z prípisu okresného súdu z 27. apríla 2004 vyplýva, že o tejto žiadosti okresný súd ani nemieni rozhodnúť. To znamená, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o zákonnosti či nezákonnosti väzby sťažovateľa v období od podania žiadosti o prepustenie z väzby do prepustenia z nej.

Zo   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   sťažovateľa   v súvislosti   s rozhodovaním o uvalení väzby sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 vyplýva, že sťažovateľ bol súdom vypočutý a k veci uviedol: „Bol som pod vplyvom alkoholu, je mi ľúto to, čo som urobil. Vykonal som to, čo je tam uvedené, avšak je to skreslené.“ Na otázku prokurátora, či je pravdou,   že   už   v deň   zadržania   v poludňajších   hodinách   sa   dopustil   protispoločenskej činnosti, sťažovateľ uviedol že: „dopoludnia, keď ho kamarát vyložil z auta, vystrelil 2-x z poplašnej pištole, je to to isté ako keby hodil piráta, na nikoho nemieril.“ Na ďalšiu otázku prokurátora, či bol sťažovateľ účastníkom dopravnej nehody v okrese Topoľčany, sťažovateľ uviedol že: „bol, v piatok ráno.“ Po výsluchu sťažovateľa okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým podľa § 68 ods. 1 z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby   s účinnosťou   od   1.   novembra   2003   o 19.00   h.   Sťažovateľ s obhajcom prehlásili, že proti uzneseniu podávajú sťažnosť. Sťažnosť je odôvodnená tým, že nie sú dané konkrétne dôvody, ktoré by preukazovali obavu z pokračovania v trestnej činnosti, pretože sťažovateľ je stíhaný len za jeden skutok v štádiu pokusu a tento skutok je zároveň aj ďalším trestným činom výtržníctva. Preto v danom štádiu iné trestné stíhanie pre iný trestný čin sa proti sťažovateľovi nevedie. To sa vzťahuje tak na dopravnú nehodu, ktorá by bola iba nedbanlivostným trestným činom, ako aj na streľbu z plynovej pištole, ktorá nemá znaky trestného činu. Vzhľadom na tieto skutočnosti nejestvuje obava z pokračovania v trestnej činnosti.

Z písomného   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo 4. novembra 2003 vyplýva totožný výrok ako zo zápisnice zo 4. novembra 2003. Okresný súd   predovšetkým   poukazuje na návrh   prokurátora, z ktorého   vyplýva, že sťažovateľ sa dopustil pokusu trestného činu úmyselného ublíženia na zdraví, ako aj výtržníctva tak, že 1. novembra 2003 o 19.00 h. pred barom na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol J. S., najmenej 5 x ho udrel pravou rukou so sadrovým obväzom do tváre a celého tela, zahryzol mu do palca ľavej ruky, ako aj do lýtka a predkolenia. Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vidí prokurátor v tom, že sťažovateľ sa toho istého dňa dopustil priestupku, keď o 13.45 h. pred budovou hotela strieľal z poplašnej pištole. Ďalej je obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   podopretá   výpisom   z registra   trestov,   podľa ktorého bol sťažovateľ 20. mája 1999 odsúdený pre trestný čin lúpeže na podmienečný trest odňatia   slobody   a 20.   januára   2001   pre   trestný   čin   neuposlúchnutia   rozkazu   taktiež na podmienečný   trest   odňatia slobody.   Ďalej je podozrivý   z trestného činu   ublíženia na zdraví   z nedbanlivosti.   Všetky   tieto   skutočnosti   podľa   názoru   prokurátora   odôvodňujú obavu, že sťažovateľ bude v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Podľa názoru okresného súdu návrh prokurátora na uvalenie väzby je dôvodný. Je nesporné, že sťažovateľ trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu, spáchal, čo aj uznal s tým, že je to skreslené a že bol pod vplyvom alkoholu. Je preto nesporné, že sú dané dôvody na vzatie sťažovateľa do väzby, lebo v prípade ponechania na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti, resp. by dokonal trestný čin, o ktorý sa pokúsil.

Z doplnenia dôvodov sťažnosti z 30. decembra 2003 vyplýva, že sťažovateľ vytýka okresnému   súdu   porušenie   prezumpcie   neviny,   ako   aj   požiadavky   nestrannosti   súdu vzhľadom na to, že v uznesení okresného súdu je jeho vina vopred deklarovaná. Sťažovateľ ďalej namieta, že uvalenie väzby v danom prípade nebolo primeraným opatrením. Napokon vytýka aj nepreskúmateľnosť uznesenia okresného súdu pre nedostatočné odôvodnenie.Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 218/03-33 z 18. decembra 2003 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa a jeho obhajcu bola zamietnutá. Krajský súd sa bez podstatnejších výhrad   stotožnil   s úvahami   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o opodstatnenosť   obavy,   že sťažovateľ   by   sa   dopustil   konaní   predpokladaných   v ustanovení   §   67   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku. Na vzatie sťažovateľa do väzby boli splnené materiálne podmienky uvedené v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože skutočnosti, na ktoré poukázal okresný   súd   a ktoré   majú   podklad   v predloženom   spisovom   materiáli,   najmä   vo výpovediach   poškodeného   S.,   zakladajú   opodstatnenú   obavu   z pokračovania   v trestnej činnosti.   Správny   je   aj   výrok   o určení   začiatku   lehoty   trvania   väzby,   lebo   v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 6 Trestného poriadku bola táto lehota určená od zadržania sťažovateľa,   pričom   nedošlo   k prekročeniu   doby   48   hodín   od   jeho   zadržania   do   jeho odovzdania okresnému súdu.

Z uznesenia   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v   Topoľčanoch sp. zn. ČVS: ORP-767/TO-03 z 2. novembra 2003 vyplýva, že   voči   sťažovateľovi bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin pokusu úmyselného ublíženia na zdraví a výtržníctva za to, že 1. novembra 2003 o 19.00 h. pred barom na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol J. S., ktorého najmenej 5 x udrel pravou rukou so sadrovým obväzom do oblasti tváre a celého tela, zahryzol mu do palca ľavej ruky, ako aj do oblasti lýtka a podkolenia.

Z obžaloby   sp.   zn.   Pv   920/2003   zo   6.   februára   2004   vyplýva,   že   doterajšie   dve právoplatné odsúdenia sťažovateľa sú zahladené.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   368/03   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   je   datovaná   6.   decembra   2003.   Z prípisu   okresného   súdu sp. zn. 8 Tp 368/03   z 27.   apríla   2004   adresovaného   sťažovateľovi   vyplýva,   že   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nemôže rozhodovať, lebo uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 bol už prepustený na slobodu. Okrem toho žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola podaná predčasne, lebo uznesenie o vzatí do väzby nadobudlo právoplatnosť až 18. decembra 2003.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 87/04 vyplýva, že sťažovateľ podal 21. apríla 2004 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou

1. v konaní vedenom na okresnom súde uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 namietal

a) porušenie   čl.   5 ods.   1 písm.   c)   a ods.   3   dohovoru   a   čl. 17 ods.   2 a   5 ústavy nezákonným pozbavením slobody;

b) porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 17 ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   2   ústavy   porušením   práva   na   nestranný   súd   a na prezumpciu neviny;

2. v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy nerozhodnutím   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   resp.   o nahradenie   väzby   písomným sľubom v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov;

3. v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy nerozhodnutím   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo 4. novembra 2003 v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl.   50   ods.   2   ústavy   nerozhodnutím   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 8 Tp   91/03   zo   4.   novembra   2003   v súvislosti   s   právom   na nestranný súd   a na prezumpciu neviny;

c)   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   nerozhodnutím o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo   4.   novembra   2003 v súvislosti   s nezákonným   pozbavením   slobody   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003.

Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 87/04-29 z 5. mája 2004 ústavný súd:

1. Sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Tp   368/03,   ktorou   namietal   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby   písomným   sľubom   v súvislosti   s právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov, a v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003, ktorou namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy nerozhodnutím   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo 4. novembra 2003 v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, prijal na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietol.

Z odôvodnenia odmietajúcej časti uznesenia ústavného súdu vyplývajú nasledovné argumenty:

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tp 91/03 svojím uznesením zo 4. novembra 2003 porušil čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezákonným pozbavením slobody sťažovateľa, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy porušením práva na nestranný súd a na prezumpciu neviny, nebolo možné prijať na ďalšie konanie vzhľadom na nedostatok právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť o tejto časti sťažnosti. Ako to vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Keďže v danom prípade voči postupu a uzneseniu okresného súdu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje krajský   súd,   je   v právomoci   krajského   súdu   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľa. To zároveň znamená, že v uvedenom rozsahu nie je daná právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom v súvislosti s právom   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania,   považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ tu totiž tvrdil, že v dôsledku prieťahov zo strany okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie sľubom došlo k tomu, že bol protiprávne držaný vo väzbe. Takýto záver je predčasný,   lebo   okresný   súd   sa   k nastolenej   argumentácii   sťažovateľa   požadujúcej prepustenie na slobodu vyjadrí až v uznesení, ktorým o žiadosti rozhodne.

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal v konaní vedenom na okresnom súde pod sp.   zn. 8 Tp 368/03 porušenie čl.   48 ods.   2 ústavy nerozhodnutím   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie písomným sľubom v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, bolo treba taktiež považovať za zjavne neopodstatnenú. Základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy je obsiahnuté už v čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý je v pomere špeciality ku všeobecnému ustanoveniu čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, bolo treba rovnako považovať za zjavne neopodstatnenú na základe tých istých dôvodov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom odseku.

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy nerozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu   v súvislosti   s porušením   práva   na   nestranný   súd   a na   prezumpciu   neviny,   ako   aj porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v súvislosti s protiprávnym vzatím sťažovateľa   do   väzby   uznesením   okresného   súdu,   bola   tiež   zjavne   neopodstatnená. Sťažovateľ   videl   porušenie   práva   na   nestranný   súd   a na   prezumpciu   neviny,   ako   aj porušenie   práva   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   v tom,   že   krajský   súd nerozhodnutím   o sťažnosti   nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   podľa   názoru sťažovateľa nerozhodoval nestranne a porušil prezumpciu neviny, keď v uznesení o vzatí do väzby   vyslovil,   že   sťažovateľ   spáchal   trestný   čin,   za   ktorý   je   stíhaný,   a navyše   vzal sťažovateľa do väzby protiprávne. Je zrejmé, že krajský súd môže zaujať k týmto otázkam stanovisko   iba   vo   svojom   rozhodnutí   o opravnom   prostriedku   a   len   týmto   svojím rozhodnutím   by   mohol   eventuálne   označené   práva   sťažovateľa   porušiť.   Samotnými prieťahmi pri rozhodovaní nemohlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu týchto práv dôjsť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, § 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nezákonným pozbavením slobody v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   postupom   a uznesením   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo 4. novembra 2003 (bod 1 záhlavia uznesenia), ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy v súvislosti s právom na nestranný súd a na prezumpciu neviny v konaní vedenom na okresnom súde postupom a uznesením sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 (bod 2 záhlavia uznesenia) nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody je subsidiárna a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo   4.   novembra   2003   bola   prípustná   sťažnosť,   o ktorej   rozhodoval krajský súd. Bolo teda v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu právam, ktorých porušenie   sťažovateľ   vytýka.   Preto   bolo   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, § 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nezákonným pozbavením slobody v konaní krajského súdu postupom a uznesením sp. zn. 1 Tpo 218/03 z 18. decembra 2003 (bod   1   záhlavia   uznesenia)   treba   sťažnosť   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú,   a to ohľadom všetkých troch uplatnených námietok.

a)   Sťažovateľ   predovšetkým   namietal,   že   došlo   k prekročeniu   lehoty   zadržania v trvaní 24 hodín, ako táto vyplýva z § 8 ods. 3 listiny.

Ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   sa   odchýlil   od   právneho   názoru,   ktorý   vyslovil v obdobnej právnej veci sp. zn. I. ÚS 100/04. Vo svojom uznesení č. k. I. ÚS 100/04-76 z 9. júna 2004 uviedol, že z hľadiska procesnoprávneho nie je v právomoci všeobecných súdov posudzovať súlad právnych predpisov nerovnakej právnej sily, teda v danom prípade nebolo v právomoci krajského súdu posudzovať súlad ustanovenia § 75 Trestného poriadku s § 8 ods. 3 listiny, lebo takúto právomoc má iba ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a ) ústavy. Pokiaľ by bol krajský súd dospel k právnemu názoru zhodnému s právnym názorom sťažovateľa (napr. na základe takto formulovanej námietky sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom), mohol konanie prerušiť a podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Pokiaľ krajský súd takto nepostupoval, bol viazaný zákonom   a bolo   jeho   povinnosťou   zákon   dodržiavať.   Požiadavka   sťažovateľa,   aby   sa ustanovenie § 75 Trestného poriadku interpretovalo a aplikovalo v súlade s § 8 ods. 3 listiny bez   konania   na   ústavnom   súde   priamo   všeobecným   súdom,   je   nesplniteľná,   lebo   jasné a jednoznačné znenie ustanovenia § 75 Trestného poriadku týkajúce sa lehoty zadržania neumožňuje jeho interpretáciu a aplikáciu vychádzajúcu z § 8 ods. 3 listiny. Z hľadiska hmotnoprávneho podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými   normatívnymi   právnymi   aktmi,   ale   i pred   ústavnými   zákonmi,   ktoré nadobudli účinnosť pred dňom účinnosti ústavy. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústava má prednosť i pred listinou. Preto ak čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a § 8 ods. 3 listiny na 24 hodín, potom platí ustanovenie čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín.

Skutkový stav v tomto prípade je celkom analogický so skutkovým stavom, ktorý ústavný súd posudzoval vo vyššie uvedenom prípade. Preto aj jeho závery sú totožné.

Navyše možno v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorý poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 listiny, uviesť nasledovné:

Podľa tohto ustanovenia možno základné práva a slobody upravené v listine v rámci Ústavy   Slovenskej   republiky   rozšíriť.   Z toho   vyplýva,   že   ich   nemožno   v rámci   Ústavy Slovenskej republiky zúžiť. Listina bola prijatá ústavným zákonom z 9. januára 1991 za existencie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V rámci federatívneho usporiadania štátu ústava spoločného štátu a jej ústavné zákony mali prednosť pred ústavami a ústavnými zákonmi   Českej   republiky   a Slovenskej   republiky.   Preto   bola   logická   požiadavka,   aby Ústava   Slovenskej   republiky   rešpektovala   ako   minimum   základné   práva   a slobody vyplývajúce z listiny. Súčasný stav je však podstatne iný. Česká a Slovenská Federatívna Republika už neexistuje, došlo k jej rozdeleniu a od 1. januára 1993 existuje Slovenská republika   ako   samostatný   štát.   Jej   ústava   už   nie je podriadená   listine   ako   federálnemu ústavnému zákonu, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 1 ústavy má pred ňou prednosť.

Aj keby sa vychádzalo z právneho názoru sťažovateľa, podľa ktorého treba listinu a ústavu   považovať   za   právne   normy   rovnakej   právnej   sily,   nebolo   by   možné   dospieť k záveru o priorite listiny pred ústavou. V prípadoch právnych noriem rovnakej právnej sily, ktoré nie sú vzájomne v súlade, orgán aplikujúci právo používa v podstate dve interpretačné metódy. Predovšetkým skúma, či odporujúce si normy sú alebo nie sú navzájom v pomere špeciality   a generality.   Pokiaľ   tomu   tak   je,   potom   platí,   že   špeciálne   ustanovenie   má prednosť   pred   generálnym ustanovením   (lex   specialis derogat   legi   generali).   Ak   takýto vzájomný vzťah nie je daný (a to je aj predmetný prípad), potom platí pravidlo, podľa ktorého neskoršia norma neguje skoršiu normu (lex posterior derogat legi priori). Je to v podstate   akási   nepriama   novelizácia.   Keďže   ústava   bola   prijatá   a nadobudla   účinnosť neskôr ako listina, bolo by možné dospieť k záveru o nepriamej novelizácii § 8 ods. 3 listiny ustanovením čl. 17 ods. 3 druhej vety ústavy.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom námietku prekročenia lehoty zadržania podľa § 8 ods. 3 listiny vôbec neuplatnil. Prvýkrát sa na ňu odvoláva až v konaní pred ústavným súdom.

b) a c) Sťažovateľ ďalej namietal neexistenciu väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tvrdením, že nejestvovali konkrétne skutočnosti nasvedčujúce obave, že by pobytom na slobode pokračoval v trestnej činnosti, resp. dokonal trestný čin, o ktorý sa pokúsil. Taktiež namietal, že v danom prípade bolo uvalenie väzby neprimerane   prísnym   opatrením,   lebo   vzhľadom   na   všetky   rozhodné   okolnosti   nebolo potrebné väzbu uvaliť.

Treba uviesť, že oba argumenty sťažovateľa možno hodnotiť vcelku.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ktorá je v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené nasledovné podmienky: Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   musia   existovať   skutočnosti   osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 67 ods. 1 Trestného poriadku.

Námietky sťažovateľa nesmerujú voči existencii uznesenia o vznesení obvinenia, ale ani voči existencii skutočností osvedčujúcich kvalifikované podozrenie, že sa trestného činu podľa   uznesenia   o vznesení   obvinenia   dopustil.   Napokon   sťažovateľ   sám   uvádza,   že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 2. novembra 2003 a v rámci výsluchu pred okresným   súdom   4.   novembra   2003   spáchanie   skutku   nepopiera,   pretože   ako   výhradu uviedol iba to, že „je to skreslené“. Okresný súd mal k dispozícií, ako na to poukazuje krajský súd, výpoveď poškodeného, ktorá kvalifikované podozrenie zo spáchania skutku potvrdzovala. Sťažovateľ namieta existenciu obavy z toho, že by ponechaním na slobode mohol pokračovať v trestnej činnosti, resp. dokonať to, o čo sa pokúsil. V tejto súvislosti vytýka nedostatok konkrétnych skutočností odôvodňujúcich túto obavu, tomu primerané nedostatky odôvodnenia rozhodnutia a aj neprimeranosť väzby v danom prípade.

Podľa   názoru ústavného súdu   nemožno tieto námietky sťažovateľa považovať za dôvodné.

Uznesenie okresného súdu o vzatí do väzby a uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti treba považovať za jeden celok. Z oboch uznesení sa dá vyvodiť, že vzhľadom na výpoveď   poškodeného,   ako   aj   vzhľadom   na   právoplatné   odsúdenia   z minulosti,   ďalej s poukazom na skutok, ktorého sa sťažovateľ dopustil toho istého dňa dopoludnia, a na očakávané   obvinenie   z trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   z nedbanlivosti   v súvislosti s dopravnou nehodou boli súdy toho názoru, že obava z pokračovania v trestnej činnosti, resp.   z dokonania   skutku,   o ktorý   sa   pokúsil,   je   daná.   Tieto   obavy   všeobecných   súdov považuje ústavný súd za odôvodnené s výnimkou odkazu na očakávané vznesenie obvinenia z nedbanlivostného ublíženia na zdraví, keďže treba prisvedčiť sťažovateľovi, že väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vo vzťahu k dokonaniu pokusu je možný iba v prípadoch úmyselných trestných činov. Skutočnosť, že odsúdenia sťažovateľa z minulosti za lúpež a za neuposlúchnutie rozkazu boli už zahladené, síce znamená, že sa na sťažovateľa   hľadí,   ako   keby   odsúdený   nebol,   avšak   nevyplýva   z toho,   že   by   sa   naňho hľadelo,   ako   keby   sa   skutkov,   za   ktoré   bol   odsúdený,   vôbec   nedopustil.   Uvedené skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   zakladali   v tom   čase   obavu   z pokračovania v trestnej činnosti, resp. z dokonania pokusu. Z týchto skutočností bolo možné dospieť aj k záveru o tom, že väzba bola primeraná, resp.   v danom konkrétnom prípade ju nebolo možné považovať za neprimerané opatrenie.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4   v spojení s čl. 6 ods.   1   a 2   dohovoru,   ako   aj   čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   2   ústavy v súvislosti   s právom   na   nestranný   súd   a prezumpciu   neviny   v konaní   krajského   súdu postupom   a uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   218/03   z 18.   decembra   2003   (bod   2   záhlavia uznesenia) je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd v uznesení sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 výslovne deklaroval jeho vinu zo spáchania trestných činov uvedených v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

Sťažovateľovi   treba   prisvedčiť   v tom,   že   v uznesení   okresného   súdu   sa   naozaj konštatuje nespornosť toho, že sťažovateľ trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu, spáchal, pričom sa odkazuje na jeho výpoveď pred okresným súdom zo 4. novembra 2003 vrátane výhrady sťažovateľa, že je to skreslené a že bol pod vplyvom alkoholu. Takáto formulácia okresného súdu nepochybne znamená porušenie princípu prezumpcie neviny a je objektívne spôsobilá vzbudiť závažné pochybnosti o nestrannosti súdu.

Aj v tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že uznesenie okresného   súdu   s uznesením   krajského   súdu   tvoria   jeden   celok,   pričom   krajský   súd k predbežnému   záveru   o vine   sťažovateľa   nedospieva.   Krajský   súd   pri   úvahách o dôvodnosti   väzby   poukazuje   na   výpoveď   poškodeného   a na   ďalšie   dôkazy,   a to   aj v súvislosti   s existenciou   kvalifikovaného   podozrenia   z toho,   že   sa   sťažovateľ   dopustil skutku,   za   ktorý   je   vznesené   obvinenie.   Takéto   konštatovanie   je   v súlade   so   zásadou nestrannosti   súdu   a s prezumpciou   neviny.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd pochybenie okresného súdu svojím uznesením napravil. V tejto súvislosti treba poukázať aj na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   v zápisnici   zo   4. novembra   2003 nestrannosť   súdu   a porušenie   princípu   prezumpcie   neviny   nenamietal.   To   napokon   ani nemohol   urobiť,   lebo   namietaná   skutočnosť   vyplynula   až   z písomného   vyhotovenia uznesenia   okresného   súdu.   Sťažovateľ   túto   námietku   uplatnil   až   v doplnení   dôvodov sťažnosti   z 30.   decembra   2003,   teda   až   po   tom,   ako   krajský   súd   svojím   uznesením z 18. decembra 2003 sťažnosť zamietol.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 v súvislosti s porušením práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania (bod 3 záhlavia uznesenia) treba uviesť, že ústavný súd o tejto požiadavke   sťažovateľa   už   konal   a rozhodol   vo   svojom   uznesení   č.   k.   I.   ÚS   87/04-29 z 5. mája   2004,   keď   túto   časť   predchádzajúcej   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   s poukazom   na   jej   predčasnosť,   lebo   okresný   súd   sa   k argumentácii sťažovateľa požadujúcej prepustenie na slobodu na základe prijatia písomného sľubu môže vyjadriť až vo svojom uznesení, ktorým o žiadosti rozhodne. Sťažovateľ teraz požaduje na základe rovnakého skutkového stavu a totožných námietok znova to isté, hoci okresný súd dosiaľ o jeho žiadosti nerozhodol.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť v tejto časti neprípustná. Na tomto závere nič nemení skutočnosť,   že hoci   v predchádzajúcom   konaní   totožný   skutkový   stav   a totožné námietky sťažovateľ podradil pod ustanovenia čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, zatiaľ v tomto konaní ich navyše podradil aj pod čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   ešte   dodať,   že   za   súčasného   stavu   treba   žiadosť sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   považovať   za   bezpredmetnú,   lebo   bol   z väzby   už predtým prepustený. O prepustení z väzby rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro.   Nie   je   teda   možné   rozhodovať   o prepustení   z väzby   so   spätnou   účinnosťou (I. ÚS 87/04).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.   8   Tp   368/03   v súvislosti   s právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez zbytočných   prieťahov (bod 4 záhlavia uznesenia) treba uviesť,   že vyslovenie porušenia týchto   práv   uplatnil   sťažovateľ   už   vo   svojej   prechádzajúcej   sťažnosti,   ktorá   uznesením ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   87/04-29   z 5.   mája   2004   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ v predchádzajúcej sťažnosti ten istý skutkový stav a tie isté námietky podradil pod ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   citovaným   uznesením   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol poukazujúc na to, že ochrana podľa čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje v sebe aj ochranu vyplývajúcu z čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Z uvedených skutočností je potrebné vyvodiť, že táto časť sťažnosti je neprípustná vzhľadom na prebiehajúce iné konanie s rovnakým predmetom (prekážka litispendencie). Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ teraz navyše ten istý skutkový stav a tie isté námietky subsumuje aj pod ustanovenia čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   táto   časť   sťažnosti neprípustná v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, keďže o nej už bolo citovaným uznesením ústavného súdu rozhodnuté.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004