znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/2015-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 46ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 Nt 17/2014z 30.   júla   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   3   Tos   204/2014z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Vo včas podanej ústavnej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky(ďalej len „ústavný súd“), ktorá po jej spísaní a doplnení advokátom spĺňa formálnenáležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

1

jeho   sudov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) (ďalej len „sťažovateľ“) navrhol, aby ústavný súd konštatoval porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zrušil v záhlavíoznačené   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktorými   bol   zamietnutý   jeho   návrhna obnovu   trestného   konania,   po   ich   zrušení   vec   vrátil   Okresnému   súdu   Galanta(ďalej len „okresný súd“) na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.  

2.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   síce   namietal   arbitrárnosť   napadnutýchrozhodnutí,   porušenie   práva   na   nezávislé   a nestranné   konanie   a na   spravodlivosťrozhodnutí   všeobecných   súdov,   ale   skutkovo   sa   viažuce   na rozhodnutia   vydanév základnom   konaní,   v ktorom   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchaniadrogového zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, za ktorý mu bolokresným   súdom   uložený   trest   v trvaní   10   rokov,   ale   v rozpore   so   stanoviskomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 32/2011.

3. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnostia túto svoju právomoc vykonáva okrem iného tým, že podľa čl. 127 ods. 1 a 2 ústavyrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb proti právoplatnémurozhodnutiu   a inému   zásahu   orgánu   verejnej   moci   do   ústavou   (ratifikovanoumedzinárodnou   zmluvou)   zaručených   základných   práv   a slobôd   (§   49   zákonao ústavnom súde). Z uvedeného vyplýva, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,preto ani nie je oprávnený na inštančný prieskum ich rozhodnutí bez ohľadu na to, či jenamietaná vecná nesprávnosť nimi vydaných rozhodnutí. Právomoc ústavného súdu jezaložená výlučne na prieskum rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska dodržiavaniaústavnoprávnych   princípov,   t.   j.   či   v konaní   (rozhodnutí   v ňom   vydaných)   nebolidotknuté   predpismi   ústavnoprávneho   poriadku   chránené   práva   alebo   slobody   jehoúčastníka.

4. O taký prípad však v pojednávanej veci nešlo.

5. V danej veci je totiž významné, že v konaní o návrhu na povolenie obnovytrestnej veci jej meritom nie je otázka viny trestného činu ani otázka trestu, ale ibaposúdenie   –   pri   rešpektovaní   prezumpcie   správnosti   právoplatného   rozhodnutia   –charakteru dôkazov a skutočností predkladaných navrhovateľom z hľadísk uvedenýchv § 394 ods. 1 Trestného poriadku; zároveň však treba dodať, že už s ohľadom na čl. 13ods.   4   ústavy   nemožno   ani   v konaní   o mimoriadnych   opravných   prostriedkochrezignovať na inštitucionálne záruky spravodlivého procesu, ktorého sú práva uvedenév čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru základom.

6. Kontradiktórnosť sa v súdnom procese nevzťahuje len na dokazovanie [napr.v zmysle čl. 6 ods. 3 psím. d) dohovoru], ale zahŕňa i právo zoznámiť sa s argumentmipredloženými   druhou   stranou   a vyjadriť   sa   k nim.   Z princípu   kontradiktórnostia rovnosti   účastníkov   konania   je   preto   potrebné   vychádzať   aj   pri   hľadaní   ústavno-konformného výkladu § 394 ods. 1 Trestného poriadku a jeho vzťahu ku všeobecnejúprave   sťažnosti   podľa   185   a nasl.   Trestného   poriadku   a ku   konaniu   o návrhuna povolenie obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku.

Pritom nemožno pustiť zo zreteľa špecifickú povahu obnovy konania, ktorá narozdiel   od   dovolania   slúži   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   odstránenienedostatkov právoplatného rozhodnutia skutkovej povahy, čomu korešponduje, že protinemu zákon pripúšťa riadny opravný prostriedok (práve sťažnosť) podľa § 402 ods. 3Trestného poriadku.

7. Z námietok uvedených v obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ ibanesúhlasil so závermi, ktoré všeobecné súdy vo veci vyvodili, a zo strany ústavnéhosúdu sa domáha ich prehodnotenia spôsobom, ktorý by mal svedčiť o opodstatnenostijeho názoru. Ústavnému súdu však neprislúcha prehodnocovať či dopĺňať skutkový stavveci   zistený   všeobecnými   súdmi,   rovnako   tak   mu   neprislúcha   nahradzovať   právnehodnotenie   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   Ústavný   súd   overil,   že   vo   vecirozhodujúce súdy sa celou vecou riadne zaoberali, svoje rozhodnutia celkom logickým,zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom odôvodnili a podrobne rozviedli, akýmiúvahami   sa   pri   svojom   rozhodovaní   riadili,   podľa   ktorých   zákonných   ustanovenípostupovali a rovnako rozhodli predvídateľným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľ sozávermi všeobecných súdov nesúhlasí, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť ústavnejsťažnosti vo vzťahu k právoplatnému súdnemu rozhodnutiu.

8. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uzneseniekrajského súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánuústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola preto odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,keďže   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušeniaoznačených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšiekonanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015