znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛,Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, vedenépod sp. zn. Rvp 22779/2013 až sp. zn. Rvp 22781/2013, sp. zn. Rvp 22786/2013,sp. zn. Rvp 22836/2013 až sp. zn. Rvp 22838/2013, sp. zn. 23322/2013 až sp. zn.Rvp 23326/2013, sp. zn. Rvp 23330/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako ajnamietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súduv Žiline sp. zn. 20 CoE 68/2013 z 12. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 63/2013 z 30. apríla2013, sp. zn. 3 CoE 97/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn. 7 CoE 56/2013 z 31. júla 2013,sp. zn. 8 CoE 100/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 3 CoE 83/2013 z 22. augusta 2013,sp. zn. 3 CoE 258/2012 z 28. augusta 2013, sp. zn. 7 CoE 72/2013 z 28. augusta 2013,sp. zn. 6 CoE 84/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 6 CoE 48/2013 z 28. marca 2013a sp. zn. 2 CoE 43/2013 z 25. septembra 2013, ako aj postupom a uznesením Okresnéhosúdu Žilina sp. zn. 18 Er 1407/2005 z 10. mája 2013, sp. zn. 20 Er 2048/2005 zo 6. augusta2012, sp. zn. 20 Er 1129/2004 z 3. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1213/2006 zo 6. augusta2012, sp. zn. 20 Er 1757/2005 z 2. augusta 2012 a sp. zn. 24 Er 1084/2004 z 20. septembra2012, postupom a uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 Er 324/2009z 25. októbra 2012 a sp. zn. 10 Er 90/2004 z 21. októbra 2011, postupom a uzneseniamiOkresného súdu Čadca sp. zn. 8 Er 10/2005 z 11. apríla 2012 a sp. zn. 11 Er 247/2005z 23. apríla 2012, ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikulášsp. zn. 3 Er 665/2006 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnostiobchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛,vedenépod sp. zn. Rvp 22779/2013 až sp. zn. Rvp 22781/2013, sp. zn. Rvp 22786/2013,sp. zn. Rvp 22836/2013 až sp. zn. Rvp 22838/2013, sp. zn. Rvp 23322/2013až sp. zn. Rvp 23326/2013, sp. zn. Rvp 23330/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22779/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. novembra2013, 21. novembra 2013 a 10. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 22779/2013až sp. zn. Rvp 22781/2013, sp. zn. Rvp 22786/2013, sp. zn. Rvp 22836/2013 až sp. zn.Rvp 22838/2013,sp.zn.Rvp23322/2013ažsp.zn.Rvp23326/2013,sp. zn. Rvp 23330/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavya čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 20 CoE 68/2013 z 12. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 63/2013 z 30. apríla 2013,sp. zn. 3 CoE 97/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn. 7 CoE 56/2013 z 31. júla 2013,sp. zn. 8 CoE 100/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 3 CoE 83/2013 z 22. augusta 2013,sp. zn. 3 CoE 258/2012 z 28. augusta 2013, sp. zn. 7 CoE 72/2013 z 28. augusta 2013,sp. zn. 6 CoE 84/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 6 CoE 48/2013 z 28. marca 2013a sp. zn. 2 CoE 43/2013 z 25. septembra 2013 (ďalej spolu len „napadnuté uzneseniakrajskéhosúdu“),akoajpostupomauznesenímOkresnéhosúduŽilinasp. zn. 18 Er 1407/2005 z 10. mája 2013, sp. zn. 20 Er 2048/2005 zo 6. augusta 2012,sp. zn. 20 Er 1129/2004 z 3. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1213/2006 zo 6. augusta 2012,sp. zn. 20 Er 1757/2005 z 2. augusta 2012, sp. zn. 24 Er 1084/2004 z 20. septembra 2012,postupom a uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 Er 324/2009 z 25. októbra2012, sp. zn. 10 Er 90/2004 z 21. októbra 2011, postupom a uzneseniami Okresného súduČadca sp. zn. 8 Er 10/2005 z 11. apríla 2012 a sp. zn. 11 Er 247/2005 z 23. apríla 2012, akoaj postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er 665/2006z 29. novembra 2012 (ďalej spolu len „okresné súdy“ a „napadnuté uznesenia okresnýchsúdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcetzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňouzvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkovvydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základesplnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencomdlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorýchboli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konaniabolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnutéo zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľkysvojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ichnesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovenípríslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveňposkytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sana uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdova krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastaveníuvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušenékonanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskychspoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusína to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovanýo svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásadakontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámcipreskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkovkonania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorýna tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, podľa čl. 47 charty, ako ajporušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniamiokresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresných súdov a krajskéhosúdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,podľa čl. 47 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutýmirozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod vedenépod sp. zn. Rvp 22779/2013 až sp. zn. Rvp 22781/2013, sp. zn. Rvp 22786/2013,sp. zn. Rvp 22836/2013 až sp. zn. Rvp 22838/2013, sp. zn. Rvp 23322/2013až sp. zn. Rvp 23326/2013, sp. zn. Rvp 23330/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013, z tohtoobsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.

II.B K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 23324/2013, sp. zn. Rvp 23326/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súdv tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súdeprebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná prizhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jedenz uvedených znakov totožnosti veci.

Porovnanímsťažnostívedenýchpodsp.zn.Rvp22836/2013,sp. zn. Rvp 22837/2013asp.zn.Rvp22838/2013asťažnostívedenýchpod sp. zn. Rvp 23324/2013, sp. zn. Rvp 23326/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013 ústavný súdzistil,ženimisťažovateľkanamietapostupyOkresnéhosúduŽilina(sp. zn. Rvp 22836/2013,sp.zn.Rvp22837/2013,sp.zn.Rvp23324a sp. zn. Rvp 23326/2013) a Okresného súdu Dolný Kubín (sp. zn. Rvp 22838/2013a sp. zn. Rvp 23331/2013), ako aj krajského súdu v totožných súdnych (exekučných)konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakúvýšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 22836/2013 bráni tomu,aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. Rvp 23326/2013. Súčasne začatiekonania pod sp. zn. Rvp 22837/2013 bráni tomu, aby vo veci prebiehalo ďalšie konanievedené pod sp. zn. Rvp 233242013, a napokon začatie konania sp. zn. Rvp 22838/2013bráni tomu, aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie pod sp. zn. Rvp 23331/2013. Uvedenézistenie odôvodňuje odmietnutie sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 23326/2013,sp. zn. Rvp 23324/2013 a sp. zn. Rvp 23331/2013 ako neprípustných podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotvenémuv § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami okresných súdov a im predchádzajúcim postupom

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolania ako riadneopravné prostriedky (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolopotrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, akovo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia navykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúruNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádanýchrozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutísúdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniachsp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012,č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako ajďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažnostísťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverovrozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavenív stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podkladektorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilýmiexekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľkyo pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastaveníuvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhuna prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadostiSúdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaníEurópskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinnýprostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právona rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutýmuzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduich zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014