znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 159/2012 z 23. októbra 2012   v   spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   5   Tos   60/2012   z   29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2013 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 159/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej   len   „uznesenie   z   23.   októbra   2012“)   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 60/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 29. novembra 2012“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   ho   trestným   rozkazom sp. zn. 3 T 159/2012 z 20. augusta 2012 (ďalej len „trestný rozkaz z 20. augusta 2012“) doručeným mu 28. augusta 2012 uznal vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov a zároveň mu bola uložená povinnosť zaplatiť poškodenej T. F., rod. J., P., náhradu škody v sume 600 € z titulu poškodených okuliarov a škodu v sume 1 307,30 € z titulu bolestného.

Na svoje zastupovanie v predmetnej veci sťažovateľ splnomocnil advokátku JUDr. D. S., ktorú 5. septembra 2012 z dôvodu straty dôvery a nespokojnosti s poskytnutými službami odvolal. V ten istý deň splnomocnil na svoje zastupovanie v tejto veci advokáta JUDr. A. F., ktorý túto skutočnosť oznámil okresnému súdu podaním z 10. septembra 2012.

Trestný   rozkaz   z   20.   augusta   2012   bol   advokátke   JUDr.   D.   S.   doručený   10. septembra   2012,   t.   j.   5   dní   potom,   ako   jej   sťažovateľ   vypovedal   splnomocnenie. Sťažovateľov   advokát   JUDr.   A.   F.   podal   proti   trestnému   rozkazu   z 20. augusta   2012 (doručenému mu 3. októbra 2012) v zákonnej lehote 10. októbra 2012 na okresnom súde odpor. Okresný súd svojím uznesením z 23. októbra 2012 podľa § 355 ods. 5 Trestného poriadku odpor sťažovateľa odmietol ako podaný oneskorene.

Uznesenie z 23. októbra 2012 okresný súd odôvodnil tým, že osemdňová zákonná lehota   na   podanie   odporu   proti   trestnému   rozkazu   z   20.   augusta   2012   začala   plynúť dňom doručenia uvedeného trestného rozkazu advokátke JUDr. D. S., t. j. 10. septembra 2012, a skončila 18. septembra 2012 o 24.00 h, pričom v uvedenej lehote okresnému súdu odpor nebol doručený ani od sťažovateľa, ani od žiadnej inej oprávnenej osoby alebo ním splnomocneného   zástupcu.   S   ohľadom   na   uvedené   trestný   rozkaz   z 20. augusta   2012 nadobudol právoplatnosť 19. septembra 2012. Okresný súd konštatoval, že advokátka JUDr. D. S. mu 17. septembra 2012 oznámila písomne, že zastupovanie sťažovateľa, resp. jeho obhajobu ukončila. Advokát JUDr. A. F. okresnému súdu 12. septembra 2012 písomne oznámil, že prevzal zastupovanie sťažovateľa v predmetnej veci, podľa názoru okresného súdu však tomuto advokátovi „plynula lehota na podanie odporu v lehote splnomocnenej obhajkyni JUDr. D. S., a nie samostatná lehota“.

Prostredníctvom svojho advokáta JUDr. A. F. podal sťažovateľ 2. novembra 2012 sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 23.   októbra   2012,   ktorú   odôvodnil   tým,   že okresný súd nesprávne právne posúdil otázku doručenia trestného rozkazu z 20. augusta 2012 resp. nesprávne právne posúdil začiatok plynutia lehoty na podanie odporu proti nemu. Advokátka JUDr. D. S. už 10. septembra 2012, t. j. v čase doručenia trestného rozkazu z 20. augusta   2012   jeho   zástupkyňou,   resp.   obhajkyňou   nebola,   a   preto   prevzatie   uvedeného trestného   rozkazu   touto   advokátkou   nemohlo   vyvolať procesné   účinky   začatia   plynutia lehoty na podanie odporu. Sťažovateľ v sťažnosti taktiež poukázal na skutočnosť, že od 5. septembra 2012 až do súčasnosti je jeho jediný obhajca advokát JUDr. A. F., čo znamená, že len on bol jediným oprávneným obhajcom na prevzatie trestného rozkazu z 20. augusta 2012. Keďže JUDr. A. F. bol trestný rozkaz z 20. augusta 2012 doručený 3. októbra 2012, odpor proti nemu podal v zákonnej lehote 10. októbra 2012.

Krajský   súd   sa   v   uznesení   z   29.   novembra   2012   v   plnom   rozsahu   stotožnil s právnymi závermi okresného súdu uvedenými v jeho uznesení z 23. októbra 2012 a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol ako neodôvodnenú. V   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   29.   novembra   2012   sa   krajský   súd   stotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého lehota na podanie odporu začala v jeho veci plynúť dňom doručenia trestného rozkazu z 20. augusta 2012 JUDr. D. S., t. j. 10. septembra 2012, a súčasne konštatoval, že „Oprávnenie obhajcu zastupovať obvineného a uplatňovať si práva ale zároveň aj plniť si povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 44 Tr. poriadku vznikajú dňom splnomocnenia“. V závere odôvodnenia krajský súd uviedol, že okresný súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď uznesením okresného súdu z 23. októbra 2012 odmietol odpor sťažovateľa ako podaný oneskorene.

Uznesenie   okresného súdu   z 23.   októbra   2012,   ako   aj uznesenie krajského   súdu z 29. novembra   2012   považuje   sťažovateľ   za   nesprávne   a   nezákonné.   Odôvodnenie uznesenia   krajského   súdu   z   29.   novembra   2012   je   podľa   sťažovateľa   nezrozumiteľné, zmätočné,   vzájomne   si   odporujúce   a   nepreskúmateľné,   pretože   sa   v   ňom   krajský   súd nevysporiadal   so všetkými   skutočnosťami,   ktoré   uviedol   v   podanej   sťažnosti,   bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia sa priklonil k právnemu názoru okresného súdu, ako aj preto, že sa v ňom krajský súd nezaoberal sťažovateľom namietanou skutočnosťou, ktorá mala zásadný význam pre právne posúdenie tejto veci, a síce, že advokátka JUDr. D. S. okresnému súdu 17. septembra 2012 oznámila skončenie obhajoby v predmetnej trestnej veci k 5. septembru 2012, čo bolo v konaní preukázané predložením písomnej výpovede splnomocnenia z 5. septembra 2012. Napriek tomu, že advokátka JUDr. D. S. prevzala trestný rozkaz z 20. augusta 2012 v rámci plynutia odbernej lehoty, „v žiadnom prípade nemožno priznať procesný účinok v zmysle Trestného poriadku a to začatie plynutia 8 dňovej lehoty na podanie odporu a už vôbec sa nemožno stotožniť s právnymi názormi súdov,   že   týmto   prevzatím   začala   plynúť   lehota   na   podanie   odporu   môjmu   novému obhajcovi JUDr. A. F.“.

V súvislosti s odôvodením uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2012 sťažovateľ poukázal na znenie § 44 Trestného poriadku,   z ktorého podľa   neho vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce zo zastupovania obvineného vznikajú obhajcovi dňom podpisu splnomocnenia, a nie dňom jeho oznámenia súdu. Z uvedeného možno potom jednoznačne odvodiť, že oprávnenie obhajcu zastupovať obvineného a uplatňovať si práva, ale zároveň aj plniť si   povinnosti   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   44   Trestného   poriadku   zanikajú dňom odvolania splnomocnenia, a nie až dňom oznámenia tohto odvolania súdu.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnym   názorom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní v predmetnej   veci,   podľa   ktorého   oprávnenie   jeho   právnej   zástupkyne,   resp.   advokátky JUDr.   D.   S.   zastupovať ho   v konaní zaniklo až momentom   oznámenia sťažovateľovho odvolania jej udelenej plnej moci súdu. Pokiaľ by uvedený právny názor platil, potom by advokátka   JUDr.   D.   S.   mohla   totižto   vykonávať   všetky   úkony   v   rámci   jeho   obhajoby (vrátane   preberania   korešpondencie)   odo   dňa   vypovedania   splnomocnenia,   t.   j.   od   5. septembra 2012, až do oznámenia tohto úkonu súdu, t. j. do 17. septembra 2012, hoci takéto jej konanie by nezodpovedalo vôli sťažovateľa. Takýmto konaním JUDr. D. S. by došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu, čo je v právnom štáte neprípustné.

Splnomocnenie   je   jednostranný   právny   úkon   adresovaný   advokátovi,   tzn.   týmto úkonom   sa   zakladá   právny   vzťah   medzi   obhajcom   a   klientom,   pričom   oznámenie splnomocnenia súdu má len deklaratórny účinok vo vzťahu k súdu. Sťažovateľ poukázal aj na   záver   ustálenej   právnej   praxe,   podľa   ktorého „pre   prípad   zániku   plnomocenstva odvolaním zo strany zastúpeného v zásade platí, že po zániku plnomocenstva už právne úkony zástupcu zastúpeného nezaväzujú“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 23. októbra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. novembra 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, zruší uvedené uznesenia a prikáže okresnému súdu, aby v trestnej veci sp. zn. 3 T 159/2012 nariadil   pojednávanie a vec prerokoval a aby mu priznal náhradu trov konania v sume 331,12 €.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie   sťažovateľom označených   základných   práv   uznesením   okresného   súdu   z   23.   októbra   2012   v   spojení s uznesením krajského súdu z 29. novembra 2012, ktoré sťažovateľ považuje za nesprávne a nezákonné.   Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia z 29. novembra 2012 nevysporiadal s ním predloženým argumentom, ktorý mal pre právne posúdenie tejto veci zásadný význam a podľa ktorého advokátka JUDr. D. S. okresnému súdu 17. septembra 2012 oznámila ukončenie obhajoby sťažovateľa v predmetnej trestnej veci k 5. septembru 2012, čo bolo v konaní preukázané predložením písomnej výpovede splnomocnenia z 5. septembra 2012, a preto prevzatím trestného rozkazu z 20. augusta 2012 touto   advokátkou   nemohol   nastať   procesný   účinok   začatia   plynutia   lehoty   na   podanie odporu jeho novému obhajcovi, resp. advokátovi JUDr. A. F.

II.A   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením okresného súdu z 23. októbra 2012

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195   Trestného   poriadku)   na   krajskom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť napádané   uznesenie   z   23.   októbra   2012   a   vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   alebo   sám rozhodnúť   [§   194   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku].   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a uznesenie z 23. októbra 2012, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu z 29. novembra 2012

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu z 29. novembra 2012, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 23. októbra 2012 ako nedôvodnú.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   29.   novembra   2012 a uznesením okresného súdu z 23. októbra 2012 sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 29. novembra 2012 krajský súd uviedol: „Trestný rozkaz bol obvinenému J. T. doručený dňa 28. 8. 2012 a jeho obhajkyni JUDr. D. S. dňa 10. 9. 2012.

Dňa   10.   10.   2012 bol   Okresnému súdu Spišská   Nová   Ves   doručený   odpor proti trestnému   rozkazu   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   20.   8.   2012   sp.   zn. 3 T 159/2012 podaný obvineným J. T. prostredníctvom obhajcu JUDr. A. F.

Podľa § 355 ods. 1 Tr. por. odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, a to do   8   dní   od   jeho   doručenia.   Ak   sa   trestný   rozkaz   doručuje   obvinenému   aj   jeho obhajcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané neskôr.

Okresný súd správne v napadnutom uznesení uviedol, že keďže neskôr vykonané doručenie obhajkyni   JUDr.   D.   S.   bolo   dňa   10.   9.   2012   od   tohto   dňa   plynula   8-dňová zákonná lehota na podanie odporu obvineným J. T. Zákonná lehota na podanie odporu uplynula dňa 18. 9. 2012 o 24.00 hod.

Keďže obvinený J. T. nepodal odpor proti vyššie uvedenému trestnému rozkazu v zákonnej lehote, trestný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20. 8. 2012 sp. zn. 3 T 159/2012 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 9. 2012.

Vzhľadom na uplatnené námietky obvineným J. T. v ním podanej sťažnosti, krajský súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že z predloženého trestného spisu zistil, že obhajkyňa obvineného JUDr. D. S. Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 17. 9. 2012 oznámila ukončenie   obhajoby   obvineného   J.   T.   Obhajca   JUDr.   A.   F.   oznámil   Okresnému   súdu Spišská Nová Ves dňa 12. 9. 2012, to znamená potom, čo už bol dňa 10. 9. 2012 doručený trestný rozkaz obhajkyni JUDr. D. S., že prevzal obhajobu obvineného J. T.

Z ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. por. je jednoznačne zrejmé, ako si môže obvinený, alebo ako mu môže iná oprávnená osoba zvoliť obhajcu. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým je splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie, ktoré je adresované tretím osobám. Oprávnenie obhajcu zastupovať obvineného a uplatňovať si práva ale zároveň aj plniť si povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 44 Tr. por. vznikajú dňom splnomocnenia. Keďže však   ide   pri   splnomocnení   o   úkon   nielen   medzi   obvineným   a   advokátom,   resp.   inou oprávnenou osobou a advokátom, lebo ten by sám o sebe nič neznamenal, ale o úkon, ktorým sa vo vzťahu k tretím osobám, ktorým sa dáva na vedomie, že advokát je oprávnený zastupovať obvineného ako obhajca, má aj vo vzťahu k súdu právnu relevanciu spojenú s ďalšími právnymi účinkami tento právny úkon len doručením splnomocnenia súdu, a to takého, z ktorého je bez pochybností možné zistiť, že ide o obvineného, ktorý advokáta splnomocňuje, alebo že ide o takú osobu, ktorá je podľa § 39 ods. 2 Tr. por. oprávnená zvoliť obvinenému obhajcu a že ide o advokáta, ktorý je zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom advokát musí byť identifikovaný tak, aby si túto skutočnosť mohol súd overiť.

Žiadny iný úkon, či už zo strany obvineného, inej oprávnenej osoby, alebo samotného advokáta, alebo aj iného obhajcu predtým zvoleného, či ustanoveného nemá žiadne právne účinky   v   tom   smere,   žeby   mal   konať   vo   veci   nový   zvolený   obhajca,   pokým   tento   nový obhajca, alebo obvinený, alebo osoba oprávnená podľa § 39 ods. 2 Tr. por. nepredloží súdu splnomocnenie nového zvoleného obhajcu. To znamená, že buď ho doručí súdu spôsobom predpokladaným v § 62 ods. 1 Tr. por., alebo ho predloží osobne pri úkone, ktorého má právo sa zúčastniť, alebo ho vykonať a prípadne doručenie splnomocnenia môže advokát spojiť aj priamo s ďalším podaním, napr. žiadosťou, návrhom, opravným prostriedkom, na ktoré je oprávnený podľa § 44 ods. 2 Tr. por.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   okresný   súd   postupoval   v   súlade   so   stavom   veci a zákonom,   keď   napadnutým   uznesením   podľa   §   355   ods.   5   Tr.   por.   odmietol   odpor odsúdeného J. T. zo dňa 10. 10. 2012 podaný proti trestnému rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20. 8. 2012 sp. zn. 3 T 159/2012 ako odpor podaný oneskorene.“

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 23. októbra 2012 posudzoval krajský súd z   hľadiska   rozhodnutia   predmetnej   veci   zásadnú   otázku   týkajúcu   sa   okamihu   začatia plynutia lehoty na podanie odporu v predmetnej veci. Záver krajského súdu, podľa ktorého lehota na podanie odporu začala plynúť odo dňa doručenia trestného rozkazu z 20. augusta 2012 advokátke JUDr. D. S. (t. j. od 10. septembra 2012) napriek tomu, že v čase jeho doručenia   sťažovateľ   tejto   advokátke   udelené   splnomocnenie   na   svoje   zastupovanie   v predmetnej   veci   odvolal,   nemožno   považovať   za   svojvoľný   alebo   arbitrárny.   Uvedený záver, podľa ktorého účinky zastupovania sťažovateľa advokátom JUDr. A. F. nastanú až dňom oznámenia splnomocnenia vo veci rozhodujúcemu súdu, je v súlade so znením § 36 ods.   5   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   účinky   zastupovania   obhajcom   nastávajú okamihom   doručenia   splnomocnenia   alebo   opatrenia   o   ustanovení   obhajcu   konajúcemu orgánu   činnému   v   trestnom   konaní   alebo   súdu.   Povinnosť   sťažovateľom   odvolanej advokátky   JUDr.   D.   S.   zastupovať   sťažovateľa   v   predmetnej   veci   až   do   skutočného prevzatia obhajoby zvoleným zástupcom vyplýva aj z § 43 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je však povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.

Závery   krajského   súdu   napokon   potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   v   rámci   ktorej   tento   súd   vyslovil: «... Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu, či prevezme zastúpenie „na poslednú chvíľu“, resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho rozsahu a ako sa tento obhajca so svojimi zákonnými a etickými povinnosťami vyrovná. Z toho jednoznačne vyplýva aj tá skutočnosť, že zmenou v osobe zvoleného obhajcu nie je preto všeobecný súd v priebehu konania, čo do jeho režimu, nijako viazaný.» (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008).

Z uvedeného vyplýva, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2012   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   nevysporiadal   s   právne   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností relevantných   na   rozhodovanie   o   tejto   otázke,   ktorá   mala z   hľadiska   posúdenia   dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013