znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. S. a D. S., obaja bytom M., zastúpených advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Bratislava   I   sp.   zn. 600/2300/16961/2001   z   20.   novembra   2001   a   sp. zn.   600/2300/169613/2001 z 20. novembra 2001, rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. II/2300/586/2002/3289 z 28. januára 2002 a sp. zn. II/2300/585/2002/3289 z 28. januára 2002,   rozsudkom   Okresného súdu   Bratislava I sp.   zn. 10 C 131/2005 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 387/2011 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. S. a D. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2012 faxom doručená a podaním doručeným 29. februára 2012 písomne doplnená sťažnosť R.   S.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a D.   S.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   spolu   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. K. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami   Daňového   úradu   Bratislava   I   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   sp.   zn. 600/2300/16961/2001 z 20. novembra 2001, sp. zn. 600/2300/169613/2001 z 20. novembra 2001   (ďalej   len   „rozhodnutia   daňového   úradu“),   rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   sp.   zn.   II/2300/586/2002/3289 z 28. januára   2002   a   sp.   zn.   II/2300/585/2002/3289   z   28.   januára   2002   (ďalej   len „rozhodnutia daňového riaditeľstva“), rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 131/2005 z 22. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 387/2011 z 29. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   ako   navrhovatelia návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhali   od   žalovaného   Ministerstva   financií Slovenskej republiky ako pôvodne žalovaného zaplatenia sumy 2 083 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp.   zn.   10 C 131/2005.   Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili takto: „Sťažovatelia… uzavreli dňa 10. 09. 2001 ako budúci predávajúci s budúcim kupujúcim – obchodnou   spoločnosťou   E.,   s.   r.   o…   zmluvu   o   uzavretí   budúcej   kúpnej   zmluvy… Predmetom…   bol   záväzok   zmluvných   strán…   uzavrieť   v   lehote…   zmluvu   o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam… byt..., k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadenia bytového domu..., spoluvlastnícky podiel k pozemku… za kúpnu cenu… 8 800 000,- Sk… do dňa 10. 05. 2002...

Zmluvné strany… sa dohodli..., že záväzok zmluvných strán ZBKZ zaniká ak v lehote (najneskôr do dňa 10. 05. 2002) budú nehnuteľnosti... zaťažené právami tretích osôb... Daňový   úrad   Bratislava   I...   20.   11.   2001 vydal rozhodnutie   pod číslom konania 600/2300/16961/2001,   600/2300/169613/2001,   na   základe   obsahu   ktorých   na nehnuteľnostiach navrhovateľov... bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie daňového nedoplatku (zo strany navrhovateľa v I. rade) vo výške 761 351,- Sk a to aj napriek tomu, že navrhovateľ v I. rade dňa 27. 02. 2001 vzniesol námietku premlčania nároku uplatneného voči osobe navrhovateľa v I. rade Daňovým úradom Bratislava I...

Voči obsahu predmetných rozhodnutí (600/2300/16961/2001, 600/2300/169613/2001)   Daňového   úradu   Bratislava   I   podal   navrhovateľ   I. rade... odvolanie.   Daňové   riaditeľstvo   SR...   dňa   28.   01.   2001   číslo   konania 11/2300/586/2002/3289,   11/2300/585/2002/3289 napadnuté   rozhodnutia...   (Daňový úrad Bratislava I) potvrdilo.

Rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   SR   (11/2300/586/2002/3289, 11/2300/585/2002/3289)   a   taktiež   rozhodnutia   Daňového   úradu   Bratislava   I (600/2300/16961/2001, 600/2300/169613/2001) boli výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, číslo konania 4 Sž28-29/02 zo dňa 24. 09. 2002 zrušené a predmetná vec   bola   vrátená   Daňovému   úradu   SR   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   zrušení   predmetných   rozhodnutí   bola   ich nezákonnosť...

na   žiadosť   navrhovateľa   v   I.   rade   zo   dňa   07.   05.   2003...   správa   katastra Bratislava I... záložné práva viaznuce na nehnuteľnostiach... v prospech Daňového úradu Bratislava I z... katastra nehnuteľností vymazala...

Navrhovateľ v I. rade... dňa 15. 02. 2002 oznámil... obchodnej spoločnosti E... vyššie uvedený skutkový stav a zároveň navrhovateľ v I. rade navrhol budúcemu kupujúcemu aby vzájomne   uzavreli   dodatok k ZBKZ   za   účelom   predĺženia   lehoty   na uzavretie samotnej budúcej kúpnej zmluvy...

Listom zo dňa 25. 02. 2002... obchodná spoločnosť E... oznámil navrhovateľom, že záväzok uvedený v obsahu ZBKZ uzavrieť s navrhovateľmi kúpnu zmluvu zanikol... nakoľko záložné právo na nehnuteľnostiach bolo zriadené v prospech tretej osoby...

Navrhovatelia   majú… za to,   že k   uzavretiu samotnej… kúpnej   zmluvy… nedošlo z dôvodu vydania nezákonných rozhodnutí zo strany Daňového Úradu Bratislava I ako aj Daňového   riaditeľstva   SR.   Navrhovatelia   po   výmaze   záložného   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam mali naďalej záujem predmetné nehnuteľnosti predať za kúpnu cenu ako bola   dohodnutá   v   obsahu   ZBKZ   resp.   za   vyššiu   kúpnu   cenu,   čo   sa   navrhovateľom nepodarilo vzhľadom na plynutie času a pokles kúpnych cien porovnateľných nehnuteľností v rozhodnom časovom období. Predmetné nehnuteľnosti napokon navrhovatelia predali za najvyššiu ponúkanú možnú kúpnu cenu a to Ľudovej banke a. s. v zmysle obsahu ustanovení kúpnej zmluvy vzájomne uzavretej dňa 05. 06. 2003 za kúpnu cenu vo výške 6 717 000,- Sk. Peňažný rozdiel medzi kúpnou cenou dohodnutou v obsahu ZBKZ (s obchodná spoločnosť E.…   8   800   000,-   Sk   a   kúpnou   cenou   /6   717   000,-   Sk   /   vyplatenou   za   predmetné nehnuteľnosti   v   zmysle   uzavretej   kúpnej   zmluvy   (s   Ľudovou   bankou,   a.   s.)   predstavuje peňažnú sumu vo výške 2 083 000,- Sk. Uvedený peňažný rozdiel medzi kúpnymi cenami predstavuje škodu – ušlý zisk navrhovateľov, ktorá navrhovateľom vznikla práve na základe vydaných   nezákonných   rozhodnutí   /Daňového   Úradu   Bratislava   I   ako   aj   Daňového riaditeľstva   SR/   ako   správnych   orgánov   –   správcov   dane   na   základe   nimi   vydaných nezákonných rozhodnutí. Navrhovateľom na základe uvedeného skutkového stavu vznikol nárok na náhradu škody s poukazom na obsah ust. § 3, § 4 § 9 zákona č. 58/1963 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov...

Navrhovatelia požiadali Ministerstvo financií Slovenskej republiky… o predbežné prerokovanie   svojho   uplatneného   nároku,   pričom   MF   SR   nárok   navrhovateľov neuspokojilo, čím bol tak daný dôvod pre navrhovateľov uplatniť si svoj nárok formou podania žalobného návrhu na… súd…“

Rozsudkom   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľov   zamietnutý.   Proti   rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili takto: „Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava I, resp. Daňového riaditeľstva SR, a škodou, ktorá navrhovateľom… vznikla, existuje… V čase, kedy uzatvorili Zmluvu o budúcej zmluve…, si budúci kupujúci stanovil podmienky týkajúce sa predmetu kúpy… Jednou z týchto podmienok… bolo, aby na predmete kúpy neviazli žiadne ťarchy… V čase, keď   sa   malo   k   predaju   bytu   pristúpiť,   však   navrhovatelia…   neboli   schopní   túto… podmienku splniť, a to v dôsledku konania odporcu, resp. jemu podriadených orgánov, ktoré bolo vyhodnotené ako nezákonné.

Úvahy o tom, že navrhovatelia v I. a II. rade mohli požiadať správcu dane o udelenie súhlasu   s   predajom   nehnuteľnosti,   sú   bezpredmetné,   nakoľko   kupujúci   nemal   záujem nadobudnúť byt, na ktorom by viazli ťarchy. Prípadné udelenie súhlasu s prevodom by teda nič neriešilo…

Čo   sa   týka…   predaja   bytu   –   po   vymazaní   daňového   záložného   práva   – navrhovatelia…   nemali   veľa   času,   nakoľko   ich   veritelia   sa   dožadovali   vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. V tejto situácii teda nemali na výber a boli nútení byt predať záujemcovi, ktorý im v daný okamih ponúkol najvyššiu sumu. Nie je preto správnym záver súdu, že navrhovatelia v I. a II. rade mohli počkať na výhodnejšiu ponuku, a zmluvu s Ľudovou bankou, a. s. uzatvorili slobodne s vedomím, že kúpna cena je nižšia než pôvodne očakávali.   Zmluvu   síce   uzatvárali   slobodne,   avšak   pod   tlakom   okolností,   kedy   nemali možnosť čakať na výhodnejšiu ponuku. Ak by čakali na záujemcu, ktorý by bol ochotný za byt   zaplatiť   pôvodne   očakávanú   kúpnu   cenu   cca   292.100,-   EUR,   mohli   by   prejsť   celé mesiace, ak nie roky, pričom však oni tento čas nemali.

Nárast   cien   bytov   a   nehnuteľností   v   rozhodnom   období   sa   podľa   predložených dôkazov   zvyšovali   predovšetkým   pri   menších   –   jedno   a   dvojizbových   bytoch.   Pri predmetnom byte, ktorý bol vo vlastníctve navrhovateľov v I. a II. rade, sa však jednalo o nadštandardný   byt   –   mezonet   v   centre   B.,   ktorý   ako   predmet   kúpy   bol   zaujímavý a prijateľný pre oveľa užší okruh záujemcov, než bežný dvoj, trojizbový byt. Z uvedeného je preto zrejmé, že aj počet ponúk bol obmedzený.

Navrhovatelia v I. a II. rade sú… toho názoru, že prvostupňový súd sa v prípade zisťovania, či spoločnosť E. s. r. o. mala, alebo nemala finančné prostriedky na kúpu bytu, zaoberal skutočnosťou, ktorá nebola dôležitá pre rozhodovanie vo veci samej a nemala mať na   výrok   rozsudku   ani   žiadny   vplyv.   Ak   by   aj   v   rozhodnom   období   nemala   dostatok vlastných   finančných   prostriedkov,   tieto   si   vždy   mohla   zaobstarať   vo   forme   pôžičky   či úveru, z ktorého by kúpna cena bola uhradená.“

Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   sťažovateľov „Nezákonnými   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Bratislava   I. a Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   vznikol   objektívne   stav,   keď   sťažovateľ v I. rade   a   sťažovateľ   v   II.   rade   napriek   tomu,   že   z   hľadiska   objektívneho   práva   boli vlastníkmi   predmetných   nehnuteľností   práve   pre   existenciu   nezákonných   rozhodnutí nemohli neobmedzene disponovať s predmetom svojho vlastníckeho práva (predmetnými nehnuteľnosťami), predovšetkým nemohli nehnuteľnosti scudziť a to napriek tomu, že mali záujem   a   taktiež   zmluvný   záväzok   (ZOBK)   svoje   nehnuteľnosti   predať.   Vzhľadom   na objektívnu a preukázateľnú skutočnosť, keď nebolo možné bez súhlasu záložného veriteľa nehnuteľnosti predať za vzájomne dohodnutú kúpnu cenu v obsahu ZBKZ (8 800 000,-Sk), vznikla tak sťažovateľovi v I. rade a sťažovateľovi v II. rade škoda vo forme ušlého zisku vo výške 2 083 000,- Sk (69 142,93 € ).“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Napadnutý rozsudok dovolacieho súdu resp. jeho premisy sú v nesúlade so skutkovými zisteniami… Dovolací súd jednoznačne nesprávne aplikoval ustanovenia zák. č. 58/69 Zb.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa v I. rade a sťažovateľa v II. rade na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Daňového   úradu Bratislava I sp. zn.: 600/2300/16961/2001, 600/2300/169613/2001, Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky   11/2300/586/2002/3289,   11/2300/585/2002/3289,   Okresného   súdu Bratislava   I   č.   k.:   10C   131/2005   zo   dňa   22.   06.   2011,   Krajského   súdu   v   Bratislave 5Co 387/11 zo dňa 29. 11. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.: 10C131/2005 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 5Co 387/11 zo dňa 29. 11. 2011 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Bratislava I vracia na ďalšie konanie

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   uhradiť sťažovateľovi v I. rade a sťažovateľovi v II. rade náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na bankový účet ich právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy rozhodnutiami   daňového   úradu,   rozhodnutiami   daňového   riaditeľstva,   rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí v sťažnosti namietať porušenie svojich základných práv. V spojitosti s konaním pred správnymi orgánmi je to možné len vtedy, ak je účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie svojich základných práv. Sťažovateľka účastníčkou správneho konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia, ktorým mali byť porušené jej základné práva, v čase podania sťažnosti nebola.

Keďže sťažovateľka nemala v predmetnom správnom konaní procesné postavenie účastníčky konania, nemohlo posudzovanými rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K porušeniu   základných   práv sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy rozhodnutiami daňového úradu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V   danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   rozhodnutiam   daňového úradu   odvolania,   o   čom   vedel,   odvolania   podal   a   daňové   riaditeľstvo   o   nich   rozhodlo. Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bolo   oprávnené   rozhodnúť   daňové   riaditeľstvo,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozhodnutiami daňového úradu pre nedostatok svojej právomoci.

3. K porušeniu   základných   práv sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy rozhodnutiami daňového riaditeľstva

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa rozhodnutiami daňového riaditeľstva ústavný súd poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci ústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať žalobu o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o čom vedel, žalobu podal a najvyšší súd o nej rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozhodnutiami daňového riaditeľstva z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

4. K porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom okresného súdu

Vo   vzťahu   ku   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov   rozsudkom okresného súdu ústavný súd tiež poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci ústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   časti   namietajúcej   porušenie   ich   základných   práv   rozsudkom   okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

5. K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označeného práva tým, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v nesúlade so skutkovými zisteniami a krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Zákon   o   zodpovednosti   za   škodu   zakladá   objektívnu   zodpovednosť   štátu   za súčasného splnenia troch   podmienok,   a tými sú   nesprávny úradný   postup,   vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Čo sa týka existencie nesprávneho úradného postupu a škody, táto otázka nebola v konaní pred všeobecnými súdmi sporná.

V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo teda zásadnou otázkou určenie, či medzi nesprávnym úradným postupom a škodou sťažovateľov existuje príčinná súvislosť. Úlohou ústavného   súdu   bolo   skúmať,   aké   skutkové   a   právne   úvahy   viedli   krajský   súd k potvrdzujúcemu rozsudku, či v danom prípade krajský súd existenciu príčinnej súvislosti náležite   vysvetlil   a   či   neboli   relevantné   ustanovenia   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľov.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   uvádza: „Vzhľadom   na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd   odôvodnenie   potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. 10. 2008.“

Keďže krajský súd postupoval pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd poukazuje aj na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: «Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to výsluchom   účastníkov   konania,   svedkyne   D.   B.,   oboznámením   sa   s   obsahom   listinných dôkazov založených v spise /ktorých obsah súd cituje v odôvodnení rozsudku nižšie/, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Navrhovatelia vo svojom návrhu boli povinní v zmysle ust. § 79 ods. 1 O. s. p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávali a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania   pravdivým   a   úplným   opísaním   potrebných   skutočností   a označením   dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O. s. p.. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľmi v návrhu, ktorými odôvodňovali svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní.

Z výsluhu navrhovateľov mal súd preukázaný skutkový stav uvádzaný v návrhu, ako aj tú okolnosť, že k predaju nehnuteľností Ľudovej banke a. s. sa rozhodli na základe tej skutočnosti, že ich veritelia žiadali o vrátenie pôžičiek. Tento dôvod navrhovateľ v prvom rade uviedol na pojednávaní konanom dňa 5. 5. 2010.

Z výsluch svedkyne D. B. na pojednávaní konanom dňa 18. 4. 2001 vyplynulo, že ako konateľka spoločnosti E., s. r. o. bola oslovená známym R. K., aby uvedená spoločnosť kúpila   byt   navrhovateľov,   ktorý   sa   mal   následne   predať   záujemcovi   na   C./nevedela   sa presne   vyjadriť   či   išlo   právnickú   respektíve   fyzickú   osobu/.   Svedkyňa   uviedla,   že   byt navrhovateľov spoločnosť E., s. r. o. nekúpila z dôvodu, že cyperský záujemca stratil záujem o   kúpu   bytu   z   dôvodu,   že   na   byte   bolo   zriadené   záložné   právo.   Svedkyňa   uviedla,   že spoločnosť E., s. r. o. nemala dostatok finančných prostriedkov na kúpu predmetného bytu, tento mal byť kúpený z finančných prostriedkov R. K. Svedkyňa uviedla, že s pánom R. K. nemala   uzavretú   žiadnu   písomnú   dohodu,   predmetom   ktorej   by   bol   jeho   záväzok,   že poskytne finančné prostriedky na kúpu bytu navrhovateľov.

Súd v konaní nevypočul svedka R. K., nakoľko odporca zisťoval jeho adresu bydliska, avšak žiadne informácie o osobe svedka po roku 2007 sa nepodarili zistiť. Navrhovatelia netrvali na preverení informácií poskytnutých súdu odporcom a z tohto dôvodu súd adresu R.   K.   nezisťoval   ako   aj   z   dôvodu,   že   by   súd   jeho   výsluch   považoval   za   nadbytočný, vzhľadom   na   rozhodnutie   súdu,   ktorým   súd   návrh   navrhovateľov   zamietol   na   základe vykonaného dokazovania.

Z vykonaného dokazovania a to z písomnej odpovede Národnej asociácie realitných kancelárií   Slovenska   doručenej   súdu   dňa   6.   11.   2009   mal   súd   preukázané,   že   cena luxusných bytov sa mohla v roku 2001 dostať na úroveň kolo 40 000,- Sk m2. V písomnej odpovedi bolo ďalej uvedené, že z celkovej situácie na trhu s nehnuteľnosťami v Bratislave sa ceny nehnuteľností medzi rokmi 2001 až 2003 zvyšovali. Ceny nehnuteľností v uvedenom období rástli miernejším tempom ako v neskoršom období, medziročne možno hovoriť o 10- 15 % náraste cien. Poklesu ceny by mohlo prísť len na základe zmeny, ktorá by individuálne mohla   nehnuteľnosť   znehodnotiť   napríklad   poruchou   byte,   poškodením   predávanej nehnuteľnosti, ako aj iné znehodnotenie nehnuteľnosti.

Z listinných dokladov založených odporcom v konaní a to informácií Národnej banky Slovenska a novín SME že od roku 2002 do roku 2004 sa nadpriemerne zvyšovali hlavne ceny   za   1   m2 jedno   a   dvojizbových   bytov.   Z   uvedených   dôkazov   vyplynulo,   že   možno zovšeobecniť, že ceny nehnuteľností určených na bývanie v podmienkach Slovenska od roku 2002 do roku 2004 pomerne prudko vzrástli /takmer o 60 %/ a v prvých dvoch štvrťrokoch roku 2005 došlo k ich poklesu v porovnaní s priemerom za rok 2004 zhruba o 13 %. Z   písomnej   odpovede   Správy   katastra   pre   hlavné   mesto   Slovenskej   republiky Bratislavu doručenej súdu dňa 16. 5. 2001 vyplýva, že na liste vlastníctva č. 6633 bolo zapísané   záložné   právo   v   prospech   Daňového   úradu   Bratislava   I   dňa   1.   12.   2001   na základe   rozhodnutia   o   určení   záložného   práva   Daňového   úradu   Bratislava   I zn. 600/2300/169618/2001 zo dňa 26. 11. 2001 – PVZ č. 4286/01. V liste vlastníctva č. 6634 bolo zapísané záložné právo v prospech Daňového úradu Bratislava I dňa 1. 12. 2001 na základe   rozhodnutia   o   určení   záložného   práva   Daňového   úradu   Bratislava   I zn. 600/2300/169613/2001 zo dňa 26. 11. 2001 – PVZ č. 4285/01. Obe záložné práva boli zrušené dňa 28. 5. 2003 na základe výzvy navrhovateľa v prvom rade, ktorej prílohu tvoril rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 4Sž28-29/02 právoplatný dňa 28. 10. 2002. Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom   štát zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   ktoré   v   občianskom   súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 3 cit. zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   odvolanie,   rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Súd v zmysle zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vec prejednal a vo veci vykonal   dokazovanie,   keďže   podľa   právneho   názoru   odvolacieho   súdu,   ktorým   je   súd prvého   stupňa   viazaný,   nárok   navrhovateľov   na   náhradu   škody   bol   uplatnený   včas   a nedošlo   k jeho   premlčaniu.   Súd   však   na   náklade   vykonaného   dokazovania   návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, nakoľko na základe vykonaného dokazovania súd má   za   to,   že   neboli   naplnené   podmienky   vzniku   uplatnenej   škody.   Navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava   I,   na   základe   ktorého   bolo   zriadené záložné právo   na   ich predávané nehnuteľnosti, ktoré bolo zapísané na LV č. 6633, 6634, v dôsledku čoho nedošlo medzi navrhovateľmi a spoločnosťou E., s. r. o. k uzavretiu budúcej kúpnej zmluvy, predmetom ktorej   by   bol   prevod   vlastníckeho   oprava   nehnuteľností   patriacich   navrhovateľom   za dohodnutú   kúpnu   cenu   8   800   000,-   Sk. To,   že   navrhovatelia   nehnuteľnosti   v   zmysle uzavretej kúpnej zmluvy s Ľ. a. s. dňa 5. 6. 2003 odpredali za kúpnu cenu 6 717 000,- Sk, bolo ich slobodným rozhodnutím. V tomto prípade sa súd nemohol stotožniť s argumentáciu navrhovateľov, že ceny dvojizbových bytov respektíve, že ceny nehnuteľností poklesli v čase uzavretia kúpnej zmluvy s Ľ. a. s. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že ceny predávaných bytov v čase keď navrhovatelia byt predali teda v období rokov 2002 a 2005 rástli. Navrhovatelia kúpnu zmluvu s Ľudovou bankou a. s., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavreli dobrovoľne, mohli vyčkať na kupujúceho, ktorý by im pôvodne požadovanú kúpnu cenu vyplatil. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovatelia sa rozhodli nehnuteľnosti odpredať v rozhodnom období z dôvodu, že boli požiadaný veriteľmi o vrátenie pôžičiek a podľa názoru súdu z tohto dôvodu byt   predali   za   ponúkanú   cenu.   V   konaní   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   ceny nehnuteľností mali v rozhodnom období rastúcu tendenciu preto, ak navrhovatelia v prvom a druhom rade predali nehnuteľnosť nevýhodne, táto skutočnosť nie jedným z atribútov pre vznik   uplatňovaného   nároku   na   náhradu   škody.   Súdu   sa   žaloba   vzhľadom   na   obsah výpovede   svedkyne   D.   B.   javí   ako   hypotetická,   nakoľko   z   jej   svedeckej   výpovede jednoznačne   vyplynulo,   že   nedisponovala   dostatkom   finančných   prostriedkov   na   kúpu nehnuteľnosti   patriacej   navrhovateľom   a spoluprácu   s pánom   K.   pri   financovaní   kúpy predmetných nehnuteľností, listinnými dôkazmi preukázať nevedela.»

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu, resp. okresného súdu ústavný súd konštatuje,   že   krajský   súd,   resp.   okresný   súd   sa   podrobne   vyjadrili   k   otázke   príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné,   či   nesprávny   úradný   postup   daňového   riaditeľstva   pri   zriaďovaní   daňového záložného   práva   bol   podstatnou   a   rozhodujúcou   príčinou   toho,   že   sťažovatelia   predali nehnuteľnosti za nižšiu sumu aká im vyplývala zo zmluvy o budúcej zmluve, a tým im vznikla škoda. Podľa názoru ústavného súdu postupoval okresný súd správne, keď zisťoval, ako sa pohybovala cena nehnuteľností za obdobie od uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve do uzatvorenia kúpnej zmluvy sťažovateľov s Ľ., a. s., ktorej nehnuteľnosti predali, a tiež keď zisťoval dostatok finančných prostriedkov obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ktorá mala na   základe   zmluvy   o   budúcej   zmluvy   nehnuteľnosť   od sťažovateľov   kúpiť,   a   takým spôsobom   skúmal   reálnu   možnosť   predaja   nehnuteľností   za sumu   uvedenú   v   zmluve   o budúcej zmluve.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľov je v podstate iba polemikou so zisteným skutkovým stavom okresným súdom na to, či bolo alebo nebolo možné predať nehnuteľnosti   po   odstúpení   od   zmluvy   o   budúcej   zmluve   spoločnosťou   E.,   s. r.   o.,   za rovnakú cenu ako bola uvedená v zmluve o budúcej zmluve, resp. či by spoločnosť E., s. r. o., bola alebo nebola schopná napriek potvrdenému nedostatku finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľností v skutočnosti dohodnutú kúpnu cenu vyplatiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že nie je ďalšou opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva   a   skutkové   a   právne   závery všeobecných súdov je oprávnený posudzovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V namietanom rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho mohol kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   odôvodnení   sťažnosťou   namietaného   rozsudku krajský súd, resp. okresný súd podali jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona o zodpovednosti za škodu) a dostatočne vyargumentovali svoje meritórne výroky,   keď   uviedli,   prečo   podľa   ich   názoru   neexistuje   medzi   nesprávnym   úradným postupom a škodou príčinná súvislosť, ktorá zakladá nárok sťažovateľov na náhradu škody.

Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu, resp. okresného súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva náležitým spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnený   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. Ú 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu, resp. okresného súdu.

Keďže   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. Ú 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom sťažovateľom   neodoprel   spravodlivosť,   keď   ich   návrhu   na   náhradu   škody   v   sume 2 083 000 Sk,   ktorá   im   mala   byť   spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom   daňového úradu   a daňového   riaditeľstva,   nevyhovel.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom krajského   súdu   nestotožňujú,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06,   IV.   ÚS   158/2010).   Právne závery   krajského súdu   uvedené   v namietanom rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov   odôvodňujúcu   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom a namietaným porušením označeného základného práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

6.   K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným   postupom   vyhodnotil   a   aplikoval   na   prípad   sťažovateľov   relevantné   právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovatelia nespĺňajú zákonné podmienky (čl. 46   ods.   4   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy)   na   uplatnenie   si   nároku   podľa   čl.   46 ods. 3 ústavy,   pričom   tomuto jeho záveru   sa   nedá   vyčítať arbitrárnosť   ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012