znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s čl.   12   ods.   4   a   čl.   13   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Tpo 93/10 z 13. januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/10 a 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť B. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Tpo 93/10 z 13. januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/10 a 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa ČVS:   PPZ-22/BOK-Z-2009   z   8.   marca   2010   trestne   stíhaný   pre   celkovo   šesť   skutkov násilnej a majetkovej povahy s prvkom organizovanej skupiny podľa § 20 k § 188 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   0 Tp 121/2010   z 18.   júna   2010   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Proti označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol krajský súd tak, že ju svojím uznesením sp. zn. 2 Tpo 48/2010 zo 14. júla 2010 zamietol. Sťažovateľ požiadal 9. novembra 2010 o prepustenie na slobodu a zároveň poskytol svoj písomný sľub ako prostriedok náhrady výkonu väzby. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo 7. decembra 2010 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu   a taktiež   neprijal   ním   poskytnutý   písomný   sľub.   Proti   označenému rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011, tak že ju ako nedôvodnú zamietol. Prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka generálnej   prokuratúry“)   návrhom   zo   14.   decembra   2010   požiadala   okresný   súd o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 9. mája 2011. Okresný súd uznesením sp. zn.   0   Tp   121/2010   z 27.   decembra   2010   jej   návrhu   vyhovel   a taktiež   rozhodol o nevylúčení   sudcu   pre   prípravné konanie   JUDr.   P.   P.   z vykonávania   úkonov   trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 121/2010. Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľ napadol rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/10 z 13. januára 2011   a sp.   zn.   2   Tpo   95/10, 2   Nto   25/10   zo 13.   januára   2011   a im   predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 7. decembra 2010 a z 27. decembra 2010 ústavnou sťažnosťou, v ktorej zdôraznil nezákonnosť týchto rozhodnutí predovšetkým z dôvodov:

„Pred sudcom pre prípravné konanie... som poukazoval na neodôvodnenosť trvania mojej väzby v podstate tým, že som nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   ktorý   mi   má   hroziť,   argumentoval   som   tým,   že v priebehu   vyšetrovania   mojej   predchádzajúcej   väzobnej   veci   som   sa   sám   prihlásil   na Polícii...   som   s Políciou   spolupracoval   aj   pri   dokumentovaní   tohto   prípadu   a aj   iných obzvlášť závažných zločinoch, ktoré by inak neboli doposiaľ objasnené.

... ako dôvod trvania väzby súd rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní trestnej činnosti,   hoci som bol obvinený za skutky,   ktoré sa mali stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou...

...   mám   za   to,   že   uznesenia   Okresného   súdu...   a uznesenia   Krajského   súdu...   sú nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   moje   vzatie   do   väzby,   boli   vydané   napriek nevysporiadania sa s mnou podanou námietkou zaujatosti. Rovnako nie je z neho zrejmá existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody.“

4.   Na základe všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ v závere navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   na   osobnú   slobodu   B.   Š.   upravené   v čl.   17   ods.   1   ústavy... postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 2 Tpo/93/2010 zo dňa 13. 01. 2011 a rozhodnutím č. k. 2 Tpo/95/2010 2 Nto 25/2010 zo dňa 13. 01. 2011 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a čl. 48 ods. 2/ Ústavy... porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... č. k. 2 Tpo/93/2010 zo 13. 01. 2011 a rozhodnutie č. k. 2 Tpo/95/2010 2 Nto 25/2010 zo dňa 13. 01. 2011 sa zrušujú.

3.   Krajskému   súdu...   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   a zakazuje   sa   pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   121/2010   zo 7. decembra 2010, ktorým tento zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný   sľub,   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   95/2010,   2   Nto   25/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa   do   9.   mája   2011   a nevylúčení   sudcu   JUDr.   P.   P.   z vykonávania   úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 121/2010, boli porušené jeho ústavou garantované základné práva podľa čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

8. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj   skutkovými   okolnosťami významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

12. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

14. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

15. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch...

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt...,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti   je   strana   povinná   vzniesť   bez   meškania,   len   čo   sa   dozvedela   o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Podľa § 32 ods.   6   Trestného   poriadku   o námietke   zaujatosti   strany,   ktorá   je   založená   tých   istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní,   sa   nekoná,   to   platí   aj   o námietke,   ktorá   je   založená   na   iných   dôvodoch   ako dôvodoch podľa § 31...

16.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

17.   Krajský   súd   vo svojom   uznesení sp.   zn. 2 Tpo   93/2010   z 13.   januára 2011, ktorým rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo 7. decembra 2010 v podstatnom argumentoval:

„Na podklade podaných sťažností a ústneho vyjadrenia obv. Š. z 13. 1. 2011 potom Krajský súd v Banskej Bystrici postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj podstatný obsah trestného spisu a zistil, že sťažnosť obvineného B. Š. dôvodná nie je.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu,   sudca pre prípravné konanie v ňom   podrobne   a   dostatočne   presvedčivo   uviedol,   aké   dôvody   ho   viedli   k   zamietnutiu žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam uveril a ktoré okolnosti považoval za nedôvodné, krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením okresného súdu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje a preto už bližšie sa k týmto záverom tak, ako sú uvedené v napadnutom uznesení ani vracať nebude.

Pokiaľ ide o sťažnostné dôvody, ktoré obvinený uviedol pred senátom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   predtým,   ako   súd   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   o   jeho sťažnosti, tu je potrebné uviesť, že každá vec, ktorá príde na Krajský súd v Banskej Bystrici je pridelená do senátu, nie konkrétnemu sudcovi, vec obv. B. Š. bola pridelená do senátu 2 To, 2 Tpo, tento senát je zložený zo sudcov tak, ako sú uvedení v rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici, jednak či už na rok 2010 alebo na rok 2011, sudcovia, ktorí vo veci konali,   sú   zaradení   v   senáte   2   To,   2   Tpo   v   zmysle   rozvrhu   práce   a   preto   námietka obvineného o tom, že vo veci koná nezákonný senát, nie je dôvodná, nemá oporu v zákone. Pokiaľ ide o námietku obvineného o tom, že je vo väzbe už od 1. 7. 2008 nepretržite a teda je vo veci dlhšie, ako je to zákonom pripustené, tuje potrebné uviesť, že dňa 17. 6. 2010 bola jeho väzba v trestnej veci, kde bol vo väznici v N. ukončená tým, že bol z väzby prepustený na slobodu, bol vydaný príkaz, aby bol prepustený z väzby, fakticky aj opustil budovu   väznice   v N.,   pričom   ak   ho   hneď   pred   dverami   zadržali   príslušníci   polície a následne nasledoval nový návrh na jeho vzatie do väzby pre inú trestnú činnosť, takýto postup polície a prokurátora nieje v rozpore so zákonom, týmto momentom začína pre neho plynúť nová lehota väzby a v tejto lehote zatiaľ ešte neuplynula zákonom stanovená doba, aby musel byť obvinený prepustený z väzby na slobodu.

Námietka obvineného, že pred zasadnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 13. 1. 2011 vypovedal plnú moc svojmu obhajcovi JUDr. J. P., tiež nemá vplyvná konanie krajského   súdu,   toto   môže   mať   vplyv   len   na   to,   že   voči   obvinenému   B.   Š.   nemôže vyšetrovateľ až do doby, keď bude mať zvoleného nového obhajcu, resp. kým mu nebude zákonom nový obhajca ustanovený, vykonávať dôkazy, resp. ak by ich vykonal, tak by ich musel za účasti nového obhajcu opakovať. Pokiaľ však s obvineným alebo vo vzťahu k trestnej činnosti kladenej obvinenému za vinu v tomto období, teda v období, kým nemá obhajcu, nebude vykonávať žiadne úkony, neznamená to automaticky, že musí byť obvinený prepustený z väzby na slobodu, resp. že súd vo vecí nemôže konať najmä preto, že pri konaní na neverejnom zasadnutí je vylúčená účasť tak obhajcu, ako aj prokurátora na zasadnutí krajského súdu.“

18. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 zo 7.   decembra   2010   považoval   ústavný   súd   za   podstatné   uviesť   aj   podstatnú   časť odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:

„Tak, ako je to už vyššie uvedené, obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku. Nebol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. poriadku, pretože na rozdiel od jeho tvrdení tu nejde o opakovanú väzbu,, ale o väzbu za ďalšie   skutky,   za   ktoré   doteraz   vo   väzbe   (OS   Nitra)   nebol.   Toľko   uvádzam   opakovane k tvrdeniam obvineného, že za ten istý skutok je znovu vo väzbe.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že:

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď:   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko   alebo   ak   mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

V priebehu vyšetrovania, najmä výsluchmi obvinených... bola potvrdená existencia jednotlivých   skutkov   a   ich   zákonných   znakov.   Usvedčujúcimi   dôkazmi   vo   vzťahu k obvinenému   B.   Š.   a   ďalším   obvineným   sú   aj   vecné   dôkazy   (strelné   zbrane,   strelivo, oblečenie používané pri páchaní trestnej činnosti), závery znaleckých posudkov o výsledku odborného skúmania vecných dôkazov, závery znaleckých posudkov o výsledku odborného skúmania biologických stôp zaistených na miestach činov, ako aj zápisnice o obhliadkach miesta činu, fotodokumentácia vyhotovená pri vykonaní obhliadok miesta činu a obrazové záznamy získané monitorovaním priestorov kamerovými systémami, pričom tieto dôkazy vo svojom súhrne potvrdzujú, jednak to, že skutky pre ktoré je vedené trestné stíhanie boli spáchané,   že   tieto   skutky   majú   znaky   trestných   činov   a   tiež   existenciu   dôvodného podozrenia, že sa ich mal vo vyššie naznačenom rozsahu dopustiť aj obvinený B. Š. Vo vzťahu k námietkam obvineného, že ako ho môžu usvedčovať zbrane, keď nie je sporné, že čin nemal spáchať so zbraňou odpovedám, že tak, že tieto dôkazy potvrdzujú pravdivosť   výpovedí   spoluobžalovaných,   ale   aj   svedkov.   Spoluobžalovaných   potom samozrejme aj v ďalších údajoch, ktoré sa týkajú tých častí výpovedí, v ktorých popisujú účasť osôb na ich páchaní.

Existencia   dôvodov   väzby   u   obvineného   B.   Š.   podľa   §   71   odsek   1   písmeno   a) Trestného poriadku vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i), odsek 3 písmeno b) Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B. Š. spolu s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r. o. - miesto spáchania trestného činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a), i)/, ods. 3 písm. b) Trestného zákona (poškodený J. J.), Trestný zákon   ustanovuje   vysoký   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   od   desať   do pätnásť rokov, ktorý trest je v zmysle platnej judikatúry považovaný za trest vysoký. Pred vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť obvineného na úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie po jeho pobyte a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu, by sa obvinený   vyhýbal   trestnému   konaniu,   prípadne   trestu.   Skutočnosť,   že   obvinený   sa   sám dostavil v rámci pátrania po jeho osobe na políciu neznamená automaticky, že sa trestnému konaniu   nevyhýbal.   Toto   jeho   konanie   vzhľadom   na   vykonávané   pátracie   aktivity nasvedčuje zmene postoja obvineného, ale zostáva zachovaný predpoklad, aj vzhľadom na nové súvislosti a nové skutky, že jeho záujem vyhnúť sa stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej kvalifikácii jeho konania v tom smere, že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine nevylučujú konštatovanie o hrozbe vysokým trestom pretože aj na účastníka sa použije ustanovenie § 21 ods. 2 Tr. poriadku, že jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti konštatovania   pokračujúcej   trestnej   činnosti   tak,   ako   je   to   uvádzané   v   rozhodnutí   NS č. 24/05.

Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým stupňom   organizovania   trestnej   činnosti   s   vopred   určenou   deľbou   úloh,   vrátane sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov (tieto   po   spáchaní   každého   skutku   znehodnotili   v   snahe   znemožniť   ich   odhalenie), oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu, dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“). Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B. Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   Odbor   Západ   pod   spisovou   značkou   PPZ-91/BOK-Z-2008,   v ktorej mu bolo podľa § 205 ods. 1 Tr. poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20: § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil na jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. - obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého ho   navštívili   v ústave   na   výkon   väzby.   Skutočnosť,   že všetci   obvinení a svedkovia   boli vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 19 Tr. poriadku, podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli. Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov, ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010, spisovej   značky   ÚVV-4-7/24-2010   (č.   l.   475   vyplýva,   že   obvinený   B.   Š.   navrhol   iným obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj dva   listy,   ktoré   mal   po   prepustení   z   väzby   prostredníctvom   poštovej   služby   zaslať adresátom.

Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnutú   aj   v   rozhodnutiach   spisovej   značky 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 a spisovej značky 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky III. ÚS 68/08-20 z 18. marca 2008,   podľa   ktorých   existencia   zákonného   dôvodu   kolúznej   väzby   podľa   §   71   odsek   1 písmeno b) Trestného poriadku, nie je determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia   do   väzby   podľa   §   71   odsek   2   písmeno   b)   Trestného   poriadku,   preukázaním dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej povahy dopustiť.

Dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku u obvineného B. Š. je odôvodnený obavou z pokračovania trestnej činnosti so zreteľom na jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní štyroch skutkov (21. 3. 2007, 21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj ako obzvlášť závažné zločiny, pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších skutkov z 19. marca 2008 a zo 6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol pritom doposiaľ dva krát súdne trestaný pre úmyselnú, aj majetkovú trestnú činnosť. Naposledy trestným rozkazom Okresného   súdu   v   Prievidzi   z 2.   júna   2006,   spisovej   značky   1T   68/06,   ktorým   mu   bol uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej tri skutky, pre ktoré je stíhaný   v   tomto   trestnom   konaní,   mal   spáchať   počas   skúšobnej   doby   podmienečného odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je v štádiu konania na Okresnom   súde   v   Prievidzi   vedenom   pod   spisovou   značkou   3   T/191/2009,   za   prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa v skúšobnej dobe neznamená, že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto odsúdenie prihliadať navyše keď je zrejmé,   že   ďalšej   trestnej   činnosti   sa   mal   dopúšťať   počas   plynutia   skúšobnej   doby podmienečného   odsúdenia,   teda   ani   hrozba   zmenou   podmienečného   trestu   na   trest nepodmienečný nemala vplyv na obvineného, aby mu zabránila v ďalšej trestnej činnosti. Možnosť   hodnotenia   osoby   obvineného   v   tomto   smere   napriek   fikcií   zahladenia   jeho odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ obvinený dáva vysoký dôraz na vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie Okresným súdom v Prievidzi, toto rozhodnutie jednak nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné konanie am nepoukazuje.

Pokiaľ ide o písomný sľub obvineného sudca pre prípravné konanie po oboznámení sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a opakovane konštatuje, že písomný sľub je možné prijať a obvineného prepustiť na slobodu ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por., ak obvinený dá písomný sľub. že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v   prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Zo   znenia   ustanovenia   §   80   vyplýva,   že   Trestný   poriadok   nepripúšťa   v   prípade konštatovania   dôvodu   väzby   obvineného   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   poriadku nahradenie   väzby   prijatím   sľubu.   Napriek   tomu   však   sudca   pre   prípravné   konanie vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov vychádzajúcej z nálezov Ústavného súdu SR, a to rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/2004 a I. ÚS 239/2004, z ktorej vyplýva povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   zaoberať   sa   pri   každom   dôvode   väzby obvineného prípadným nahradením väzby iným vhodným opatrením, pričom rovnaký záver vyplýva   aj   z rozhodnutí   NS   SR   č.   1   Toš25/2005   a   1Toš   60/2004   a   ponúkanom   sľube rozhodoval.

Vzhľadom na osobu obvineného, ktorý ako je to už konštatované bol v minulosti za trestnú   činnosť   odsúdený   a   teraz   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   závažnej   trestnej činnosti som toho názoru, že sľub, ako náhrada väzby obvineného neprichádza do úvahy tak vzhľadom na jeho osobu ako aj okolnosti prípadu a neprijal som ho.

Pokiaľ   ide   o   ďalšie   námietky   obvineného,   ktorý   namieta   porušenia   Trestného poriadku a Ústavy v postupe okresného a krajského súdu uvádzam nasledovné:

Je pravdou, že o jeho vzatí do väzby neboli informovaní rodinní príslušníci a že v tomto smere mu pri rozhodovaní o väzbe nebola položená otázka, kto má byť písomne vyrozumený, ale toto pochybenie samo o sebe nemá za následok možnosť konštatovania nezákonnosti jeho väzby ani porušenia jeho základných ľudských práv rozhodnutím o jeho väzbe. Ide tu iba o nesplnenie informačnej povinnosti súdu.

Nie je pravdou, že sudca pre prípravné konanie porušil zákon tým, že nevyhotovil uznesenie o jeho vzatí do väzby ihneď, pretože zákon ustanovuje povinnosť sudcu urobiť tak bez meškania, čo aj urobil. Tomu nasvedčuje aj čas, kedy mu toto uznesenie bolo doručené. Obdobne   tvrdenie   obvineného,   že   bolo   povinnosťou   súdu   predložiť   spis   nasledujúci pracovný deň krajskému súdu s jeho sťažnosťou nemá oporu v zákone, toto ustanovenie Trestného poriadku sa týka prípadu nevzatia obvineného do väzby, ktoré sa uvádza v celom znení do zápisnice o výsluchu obvineného. V prípade obv. B. Š. nemuselo byť uznesenie o jeho vzatí do väzby uvedené celé v zápisnici a predložené mohlo byť odvolaciemu súdu až potom, keď všetky strany v konaní prevzali jeho písomné vyhotovenie a spis bol v súlade s ustanoveniami zákona čís. 543/2005 Z. z. predložený krajskému súdu 1.7.2010. Keď krajský súd o tejto sťažnosti rozhodol 14. 7. 2010 nerozhodol v súlade s ustanovením § 192 ods. 3 Tr. poriadku do piatich dní, ale táto lehota je lehota poriadková a jej nedodržanie nemá za následok   nezákonnosť   väzby   obvineného   Nakoľko   o   väzbe   obvineného   bolo   súdmi rozhodnuté v lehote jedného mesiaca od podania návrhu na vzatie do väzby je možné tento čas považovať naopak za primeraný a v súlade s praxou tak ESĽP ako aj Ústavného súdu SR. Taktiež neobstojí tvrdenie obvineného o tom, že krajský súd bol povinný vypočuť ho keď o to žiadal a rozhodovať na verejnom zasadnutí, pretože je na rozhodnutí predsedu senátu tohto   súdu,   či   považuje   osobný   výsluch   obvineného   za   potrebný   a   samotný   ESĽP   v Štrasburgu   zaujíma   vo   svojich   rozhodnutiach   stanovisko,   že   za   dostatočné   je   možné považovať jeden výsluch obvineného, ktorý urobil okresný súd. Taktiež nie je pravda, že by krajský súd nebol pri rozhodovaní o jeho sťažnosti 14. 7. 2010 oboznámený s jeho ďalšími sťažnosťami a doplnkami, pretože tieto podania z 23. 6. 2010, 25. 6. 2010 boli krajskému súdu   predložené.   Podanie,   ktoré   malo   byť   vyhotovené   6.   7.   2010   sa   v   spise   súdu nenachádza. Pokiaľ ide o to, či o jeho sťažnostiach rozhodovali na krajskom súde zákonní sudcovia   je   nutné   poukázať   na   stanovisko   krajského   súdu,   že   vec   obvineného   bola náhodným výberom pridelená do senátu 2 To, ktorý rozhodoval o jeho sťažnostiach jednak proti vzatiu do väzby, jednak proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu v inom zložení, čo nie je možné považovať za porušenie práva na zákonného sudcu, ak v súlade s rozvrhom práce medzi rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu. K námietkam obvineného   o   tom,   že   s   ním   nie   sú   vykonávané   úkony   konštatujem,   že   prieťahy   vo vyšetrovaní som nezistil, navyše ustanovenia zákona o prednostnom vybavovaní väzobných vecí sa netýkajú iba úkonov s obvinenými, ale celkového vyšetrovania prípadu, ktoré má byť vedené tak, aby obvinení neboli opakovane vypočúvaní s cieľom docieliť ich priznanie (R 38/1968) a pri tomto konštatovaní považujem ešte za potrebné k námietkam obvineného uviesť, že žiadne rozhodnutie súdu neobsahuje odôvodnenie, že by bol vo väzbe preto, že popiera trestnú činnosť.

Napriek uvedeným skutočnostiam považujem za potrebné opakovane dodať vo vzťahu k zdržovaniu pošty, povoľovaniu návštev a telefonátov obvinenému, že zamietavé stanoviská vyšetrovateľa by nemali navodzovať dojem, že ide o nátlak na obvineného v snahe získať jeho priznanie a že väzba obvineného nemôže slúžiť tomuto účelu, nemôže nahrádzať trest. Tiež je potrebné uviesť, že v tomto smere tu neexistuje dohľad sudcu pre prípravné konanie, ale   je   tu   dohľad   iných   orgánov,   na   ktoré   sa   obvinený   môže   obrátiť   s   požiadavkou   na preskúmanie, či nie sú jeho práva obvineného vo väzbe porušované.“

19. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011, ktorým   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010, v podstatnom argumentoval:

„Následne na to potom krajský súd postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnuté   uznesenie,   ako   aj   podstatný   obsah   trestného   spisu   a   zistil,   že   sťažnosť obvineného B. Š. dôvodná nie je.

Keďže   sťažnosť   obvineného   smerovala   proti   dvom   výrokom   sudcu   pre   prípravné konanie v napadnutom uznesení, krajský súd sa bude samostatne týmto dvom výrokom aj venovať.

Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal s tou   časťou   námietky   obvineného   Š.,   keď   namietal   všetkých   sudcov   Okresného   sudu v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku, či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa 14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010, keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej miestnosti   sa   nenachádzala   ani   prokurátorka,   ani   obhajca,   ani   žiadny   iný   nepovolaný účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci zaujatý.

Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre prípravné   konanie   stotožnil.   Nikým   a   ničím   nebolo   preukázané,   že   by   skutočne   došlo k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp. vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.

Námietky uvádzané obvineným aj pri jeho výsluchu pred senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici nemali žiadny podklad vo vykonaných dôkazoch, pokiaľ ide o námietky obvineného   o   tom,   že   súd   nemal   k   dispozícii   celý   spisový   materiál,   keď   rozhodoval o predĺžení   lehoty   väzby,   v tomto   smere   je   potrebné konštatovať,   že prokurátorka pred konaním odvolacieho súdu doplnila do spisového materiálu chýbajúce dôkazy, z týchto je však zrejmé, že tieto sa žiadnym spôsobom nedotýkali konania obvineného Š., preto nemohli žiadnym spôsobom ani negatívne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu o tom, či má alebo nemá predĺžiť väzbu u obvineného Š.

Z týchto dôvodov preto v tejto časti musel krajský súd sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietnuť.

Pokiaľ sa týka ďalšej časti napadnutého uznesenia a to skutočnosti, že obvinenému Š. bola predĺžená lehota trvania väzby až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne podrobne   a   presvedčivo   v   napadnutom   uznesení   uviedol,   ktoré   skutočnosti   vzal   za preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného B. Š. predĺžil do 9. 5. 2011. Krajský súd sa s týmto odôvodnením uznesenia okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, v podobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolností ďalej opakovať nebude. V konečnom dôsledku pokiaľ obvinený pri svojej výpovedi dňa 13. 1. 2011 namietal aj sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici vo svojej námietke a v sťažnosti obhajca obvineného poukazoval, že o tom sudca pre prípravné konanie okresného súdu nerozhodol, tu   je   potrebné   uviesť,   že   taktiež   tak   ako   sa   týka   aj   námietky   obvineného   voči   sudcom okresného súdu, ani námietka obvineného voči celému Krajskému súdu v Banskej Bystrici nebola   podaná   bezodkladne,   táto   námietka   bola   tiež   podaná   až   14.   12.   2010,   pričom obvinený v nej namieta skutočnosti o tom ako mal rozhodovať krajský súd dňa 14. 7. 2010. resp. 23. 9. 2010,resp. ako rozhodol okresný súd o jeho žiadosti o prepustení z väzby na slobodu   z   8.   11.   2010,   kde   je   zrejmé,   že   tieto   úkony   boli   vykonané   v   ďaleko predchádzajúcom   období,   ako   keď   obvinený   podával   námietku   zaujatosti   vo   vzťahu   ku všetkým sudcom krajského súdu. Keďže táto námietky nebola podaná bezodkladne, nemohol o nej ani potom krajský súd v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať.

Pokiaľ obvinený pred krajským súdom namietal aj tú skutočnosť, že vo veci koná nezákonný senát, tu je potrebné povedať, že na krajskom súde sa jednotlivé trestné veci prideľujú   senátu,   ktorý   je   zložený   z   troch   sudcov,   trestná   vec   obvineného   B.   Š.   bola pridelená   do   senátu   2   To,   2   Tpo,   tento   senát   je   podľa   rozvrhu   práce   Krajského   súdu v Banskej Bystrici zložený z troch sudcov, v prípade ak niektorý z týchto sudcov čerpá dovolenku alebo nie je prítomný na pracovisku, tak ho riadne zastupuje v zmysle tohto rozvrhu práce iný sudca a to zo senátu 5 To, 5 Tpo a tak sa aj stalo pri prvom konaní; keď krajský súd rozhodoval o sťažnosti obvineného a to dňa 14.7.2010, následne na to pri konaní o ďalšej sťažnosti obvineného dňa 23.9.2010 už zasadal vo veci ( 2 Tpo 65/10 ) senát 2 Tpo v riadnom zložení tak ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica na rok 2010 a v súčasnosti ( 2 Tpo 93/10, resp. 2 Tpo 95/10 ) zase koná v zložení tak, ako to vyplýva z rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica pre rok 2011, čiže zákonným sudcom pre vec obvineného B. Š. sú členovia senátu 2 Tpo tak, ako sú stanovení v rozvrhu práce pre Krajský súd Banská Bystrica platný, či už pre rok 2010, a to platí aj pre konania v tomto roku, resp. podľa rozvrhu práce na rok 2011, čo platí pre toto konanie, resp. aj pre prípadné ďalšie konania, ak sa vo veci budú konať.

Podľa § 32 ods.6 Tr. por. o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods.4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Tr. por.

Z uvedeného je zrejmé, že jednak námietka obvineného B. Š. voči sudcom krajského súdu nebola podaná bezodkladne a jednak sa týkala procesného postupu súdu, v danom prípade krajského súdu,   kedy obvinený   namietal skutočnosť,   že sudcovia,   ktorí   vo   veci konajú nie sú zákonnými sudcami, je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o takej sa podľa § 32 ods.6 Tr. por. nekoná.

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto Krajský súd v Banskej Bystrici musel sťažnosti obvineného B. Š. voči dvom výrokom napadnutého uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zamietnuť z tých dôvodov, ako to je vyššie uvedené.“

20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011 s potvrdenými závermi uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného súdu:

«Po podaní návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného, obvinený B. Š. písomným podaním zo 14. 12. 2010, doručeným súdu 20. 12. 2010 namietol zaujatosť   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   ako   aj   všetkých   sudcov Krajského súdu Banská Bystrica.

Podanie   obvineného,   ktorým   namietol   zaujatosť   sudcov   krajského   súdu   bolo predložené spolu s jeho sťažnosťou proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu príslušnému   súdu   a   jeho   námietka   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu   bola   predložená všetkým sudcom tohto súdu na vyjadrenie, pričom do termínu jeho výsluchu 27. 12. 2010 aj vzhľadom na to, že ide o obdobie sviatkov a vyhlásených súdnych prázdnin na Okresnom súde Banská Bystrica, v rámci ktorých sudcovia čerpajú dovolenky nebolo zabezpečené vyjadrenie všetkých sudcov k jeho námietke. Bolo však povinnosťou zákonného sudcu o tejto námietke rozhodnúť ešte pred rozhodovaním o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného.

V námietke zaujatosti sudcu pre prípravné konanie JUDr. P. P. obvinený uviedol, že súd rozhoduje tak, ako chce prokuratúra a polícia, porušuje jeho práva zaručené Trestným poriadkom,   Ústavou SR,   Dohovorom,   nedodržiava lehoty stým,   že 16.   8.   2010 po jeho výsluchu sudcom pre prípravné konanie zostal sudca v prítomnosti prokurátorky a už 17. 8. 2010 mu vyšetrovateľ povedal, že jeho žiadosť a žiadosť obv. D. o prepustenie na slobodu boli zamietnuté, čo vyšetrovateľ mal vedieť od prokurátorky a pritom ešte o žiadostiach nebolo ani rozhodnuté. Obdobne keď bol; vypočutý 7. 12. 2010 sudcom pre prípravné konanie,   sudca,   opäť   nerozhodol   hneď   o   jeho   žiadosti   a   zostal   sám   v pojednávacej miestnosti s prokurátorkou a znova o jeho žiadosti rozhodol tak, ako to vyhovovalo jéj. Námietku zaujatosti ďalej odôvodnil poukázaním na dôvody jeho žiadosti o prepustenie na slobodu   z   8.   11.   2010,   z   ktorého   podania   vyplýva,   že   poukázal   na   znenie   čl. 5   ods.   4 Dohovoru, že každý má právo žiadať, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody. Poukázal na to, že Okresný súd Banská Bystrica pri jeho vzatí do väzby porušil zákon, pretože nevyrozumel nikoho o jeho vzatí do väzby, že hneď po jeho vzatí do väzby sudca pre prípravné konanie hneď nevyhotovil uznesenie a doručil mu ho až 22. 6. 2010, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nepredložil spis krajskému súdu ihneď nasledujúci   pracovný   deň,   ale   až   1.   7.   2010,   že   krajský   súd   porušil   zákon   pretože nerozhodol o jeho sťažnosti do piatich pracovných dní od predloženia spisu, ale až 14. 7. 2010, čím oba súdu porušili jeho práva na.urýchlené prejednanie. Ďalej, že krajský súd porušil   Ústavu   SR   keď   ho pred   rozhodnutím   nevypočul,   hoci   to žiadal   a rozhodol   bez kompletného spisu, nakoľko doplnenie jeho sťažnosti mu nebolo doručené. Namietol, že vo väzbe sa nachádza za skutky, za ktoré už vo väzbe bol a je v nej nezákonne. Poukázal tiež na to,   že   krajský   súd   porušil   jeho   právo   na   zákonného   sudcu   tým,   že   o   jeho   žiadosti o prepustenie na slobodu rozhodoval iný senát ako o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby, čo dodatočne   doplnil   podaním   informácie   krajským   súdom.   Tiež   namietol,   že   krajský   súd o tejto   sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí,   hoci   on   žiadal   osobné   vypočutie a rozhodnutie   na   verejnom   zasadnutí.   Citoval   uznesenia   Ústavného   súdu   SR č. PL. ÚS 52/1999, II.ÚS 48/97 a I. ÚS 56/01 o povinnosti štátnych orgánov rozhodovať podľa platných právnych predpisov a zákazu svojvôle. V ďalšej časti žiadosti zopakoval, že v jeho prípade neexistujú dôvody väzby a dôvody, ktoré boli v jeho prípade ustálené v čase, vzatia do väzby sa v podstate nezmenili, čo je v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/04.

V rámci výsluchu 27.12.2010 obvinený uviedol, že nakoľko o jeho námietke nebolo rozhodnuté do termínu konania výsluchu z jeho výsluchom nesúhlasí, poukázal na to, že na predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto sa nevedel na tento výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že bude rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím spisom s tým, že po oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby vyjadrí.

Obhajca   obvineného   sa   faxovým   podaním   zo   dňa   23.   12.   2010   ospravedlnil a výsluchu obvineného sa nezúčastnil.

Podľa § 31 ods. 1. Tr. poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca   alebo   prísediaci'   sudca   (ďalej   len   „prísediaci"),   prokurátor,   policajt   probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer   k   prejednávanej   veci   alebo   k   osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 4 Tr. poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Na   znenie   ustanovenia   §   31   ods.   4   Tr.   poriadku   sudca   pre   prípravné   konanie poukazuje z toho dôvodu, že obsahom námietky zaujatosti obvineného je jeho konštatovanie o správaní sa sudcu, pre prípravné konanie 16. 8. 2010, vo vzťahu ku ktorému je nutné konštatovať, že námietka nebola podaná bezodkladne a preto nie je potrebné onej konať a ani sa k nej vyjadrovať. Obdobné dôvody, v ktorých vidí obvinený zaujatosť sudcu pre prípravné konanie však uvádza vo vzťahu k jeho konaniu. 7. 12. 2010, na ktoré nadväzovalo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu,   ktoré mu bolo doručené 14. 12. 2010 a v ten istý deň podal námietku zaujatosti, čo je potrebné považovať za jej bezodkladné podanie.

K obsahu námietky sudca pre prípravné konanie uvádza, že je síce pravdou, že po výsluchu zostala v pojednávacej miestnosti prokurátorka, zostal tam aj jeho obhajca, ktorý si zbalil svoje veci trochu skôr a odišiel, pričom tak isto, prokurátorka, ako aj sudca pre prípravné konanie si balili svoje pracovné a osobné veci ä následne pojednávaciu miestnosť opustili.   Toto   správanie   nijakým   spôsobom   nenasvedčuje   na   ovplyvňovanie   a   zaujaté správanie sa sudcu pre prípravné konanie, ani na jeho žiadny vzťah k strane v konaní, ktorý vzťah má na mysli ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. poriadku, pretože sudca pre prípravné konanie nemá žiadny pomer k prejednávanej veci, okrem toho, že je v tejto veci zákonným sudcom   a   nemá   žiadny   pomer   k   ani   jednej   zo   strán   v   konaní.   Načasovanie   námietok obvineného skôr naznačuje jeho snahu využiť tak zákonné prostriedky, ako aj prípadné obštrukcie, aby sa dostal na slobodu. Tento záver má oporu aj v skresľovaní skutočností obvineným najmä v tom, že pokiaľ ide o namietnuté správanie sudcu pre prípravné konanie v auguste 2010 a to, že mal byt', vyšetrovateľom upovedomený ešte pred rozhodnutím, že jeho žiadosť a žiadosť obvineného D. boli zamietnuté, považujem za potrebné poukázať na to,   že   to   vôbec   nie   je   pravda,   nakoľko   sudca   pre   prípravné   konanie   po   spomínaných výsluchoch obvinených rozhodol o určení peňažnej záruky a následnom prepustení obv. D. na slobodu

Vo   vzťahu   k ďalším   dôvodom   obvineného,   ktorým   namieta   zaujatosť   sudcu   pre prípravné   konanie   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   tieto   nemajú   atribúty   námietky zaujatosti, ide o jeho procesné námietky a konštatovania o nezákonnosti jeho väzby a preto sa s nimi v rámci rozhodovania o mojom vylúčení nezaoberám, iba poukazujem na to, že nie je zákonnou povinnosťou sudcu pre prípravné konanie rozhodovať ihneď počas výsluchu obvineného o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu.

Vzhľadom na uvedené konštatovania potom sudca pre prípravné konanie rozhodol, že nie je vylúčený z úkonov trestného konania vo vzťahu k obvinenému B. Š. v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 0 Tp 121/2010.

Po rozhodnutí o námietke zaujatosti obvineného vo vzťahu k zákonnému sudcovi tento pristúpil k rozhodovaniu o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby. Obvinený v rámci výsluchu 27. 12. 2010 k návrhu na predĺženie lehoty trvania jeho väzby   uviedol   zhodné   skutočnosti   ako   k   námietke   zaujatosti,   teda   že   nakoľko   o   jeho námietke   nebolo   rozhodnuté   do   termínu   konania   výsluchu   z   jeho   výsluchom   nesúhlasí, poukázal na to, že na predvolaní na výsluch nebol uvedený dôvod jeho predvolania, a preto sa nevedel na tento výsluch pripraviť. Uviedol, že si myslel, že búde rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu a následne požiadal, aby bol oboznámený s vyšetrovacím spisom s tým, že po oboznámení sa s ním sa k návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby vyjadrí.

Podľa § 76 ods. 3 Tr. poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas (čo už sudca pre prípravné konanie konštatoval vyššie) a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť   a prepustením   obvineného   na   slobodu hrozí,   že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Podľa § 120 ods.   1 Tr.   poriadku ak bol obvinený riadne a včas predvolaný na výsluch alebo iný úkon, na tento sa bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, možno ho na tento úkon predviesť. Toto sú jediné povinnosti súdu resp. orgánu činného v trestnom konaní   v tom   smere   ako   má   byť   obvinený   predvolaný.   Teda   nieje   povinnosťou   udávať v predvolaní dôvod tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek tomu považujem za tohto predvolania, zákon neustanovuje ani formu predvolania napriek tomu považujem za potrebné k námietkam obvineného uviesť nasledovné:

Obvinenému B. Š.i bolo predvolanie na výsluch doručené 16. 12. 2010, pričom 14. 12. 2010 bol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a tento mu bol doručený 17.12.2010, preto obvinený vedel, čo je predmetom jeho výsluchu, teda že ide o predĺženie lehoty   trvania   jeho   väzby.   Neobstoja   jeho   námietky,   že   sa   domnieval,   že   pôjde   o rozhodovanie   o   jeho   žiadosti   na   prepustenie   na   slobodu,   keď   o   jeho   žiadosti   bolo rozhodované a toto rozhodnutie mu bolo doručené 14. 12. 2010. To, že obvinený vie, že predmetom výsluchu 27. 12. 2010 bolo rozhodovanie o predĺžení väzby nasvedčuje aj jeho ďalšie konanie - podávanie námietok, teda obštrukcie s cieľom dosiahnuť jeho prepustenie na slobodu v dôsledku znemožnenia rozhodovania v zákonných lehotách. Tomu nasvedčuje aj   jeho   žiadosť,   aby   bol   oboznámený   so   spisom   a   že   po   oboznámení   sa   k   návrhu   na predĺženie lehoty trvania väzby vyjadrí.

Vzhľadom na to, že tu ide o neodkladný úkon, rozhodovanie o väzbe nebolo možné zabezpečiť obvinenému nahliadnutie do spisu v deň rozhodovania o väzbe s tým, že boli určené nasledujúce dni, kedy mu bude spis predložený na oboznámenie a s týmto sa môže oboznámiť na informačnom oddelení Okresného súdu Banská Bystrica.

Vzhľadom   na   tieto   konštatovania   nič   potom   nebránilo,   aby   sudca   pre   prípravné konanie pristúpil k rozhodovaniu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného B. Š. Sudca pre prípravné konanie poukazuje na svoje konštatovania o existencii dôvodov väzby obvineného B. Š. zverejnených v rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu zo 7. 12. 2010 a opakuje, že existencia dôvodov väzby u obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku vyplýva z toho, že za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno c) s poukazom na § 138 písmeno a), písmeno i), odsek 3 písmeno b) Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal zúčastniť aj obvinený B. Š. spolu s ďalšími obvinenými (poškodená spoločnosť H., spol. s r.o. - miesto spáchania trestného činu vo V., okres B.) a obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) a s poukazom na § 138 písm. a), i)/, ods. 3 písm. b) Trestného zákona (poškodený J. J.), Trestný zákon ustanovuje vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od desať   do   pätnásť   rokov,   ktorý   trest   je   v   zmysle   platnej   judikatúry   považovaný   za   trest vysoký. Pred vzatím do väzby Okresným súdom Nitra nebolo možné zabezpečiť prítomnosť obvineného na úkonoch trestného konania, o čom svedčí aj to, že bolo vyhlásené pátranie po jeho pobyte a tieto skutočnosti spolu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu,   by   sa   obvinený   vyhýbal   trestnému   konaniu,   prípadne   trestu.   Skutočnosť,   že obvinený   sa   sám   dostavil   v   rámci   pátrania   po   jeho   osobe   na   políciu   neznamená automaticky,   že   sa   trestnému   konaniu   nevyhýbal.   Toto   jeho   konanie   vzhľadom   na vykonávané pátracie aktivity nasvedčuje zmene postoj obvineného, ale zostáva zachovaný predpoklad,   aj   vzhľadom   na   nové   súvislosti   a   nové   skutky,   že   jeho   záujem   vyhnúť   sa stíhaniu, prípadne trestu by bol opäť aktuálny. Tvrdenia a poukazy obvineného o právnej kvalifikácii jeho konania vtom smere, že nie je spolupáchateľ ale účastník na trestnom čine nevylučujú konštatovanie o hrozbe vysokým trestom, pretože aj na účastníka sa použije ustanovenie § 21 ods. 2 Tr. poriadku, že jeho čin je rovnako trestný ako čin páchateľa a spolupáchateľa. Jediný rozdiel je v možnosti konštatovania pokračujúcej trestnej činnosti tak, ako je to uvádzané v rozhodnutí NS č. 24/05.

Dôvody väzby obvineného B. Š. podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku vyplývajú zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keďže obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti zo zištného motívu, ich činnosť mala byť charakteristická plánovitosťou, vysokým stupňom   organizovania   trestnej   činnosti   s   vopred   určenou   deľbou   úloh,   vrátane sofistikovanej prípravy jednotlivých členov - zaobstaranie si vecí: telefónnych prístrojov (tieto   po   spáchaní   každého   skutku   znehodnotili   v   snahe   znemožniť   ich   odhalenie), oblečenia, kukiel, rukavíc, použitie odcudzených motorových vozidiel, použitie odcudzených evidenčných čísiel, neoprávnené obstaranie si strelných zbraní a streliva rôzneho druhu, dlhodobé sledovanie obetí, plánovanie ďalších postupov v prípade neúspešného prevedenia činu (použitie predmetov, ktoré bránia v sledovaní), predstieraním činov ako policajných zásahov (používanie vonkajších znakov Policajného zboru - nápisy na oblečení „Polícia“). Ďalšou skutočnosťou určujúcou dôvody tzv. kolúznej väzby má byť zistenie, že obvinený B. Š. v inej trestnej veci vedenej vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   Odbor   Západ   pod   spisovou   značkou   PPZ-91/BOK.-Z-2008,   v ktorej mu bolo podľa § 205 ods. 1 Tr. poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia, pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20/§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zákona a iné (skutok sa stal 19. marca 2008), pôsobil na jedného z páchateľov s poukazom na údaje v zápisnici o výsluchu obvineného M. F. - obvineného v inej trestnej veci, č. l. 345 a R. Š., č. l. 348-351 prostredníctvom osôb, ktorého ho   navštívili   v ústave   na   výkon   väzby.   Skutočnosť,   že všetci   obvinení a svedkovia   boli vypočutí neznamená automaticky zánik jej dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 19 Tr. poriadku, podľa ktorého súd pri rozhodovaní môže prihliadať iba na dôkazy, ktoré boli pred ním vykonané. Navyše z vyjadrení obvineného vyplýva, že sa domáha vykonania konfrontácie a z toho hľadiska si odporuje keď tvrdí, že všetky výsluchy už vykonané boli. Uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré umožnili obvineným úspešné vykonanie činov organizovanou skupinou zakladajú dôvodnú obavu z marenia objasňovania trestnej činnosti obvineným, najmä odstraňovaním vecných stôp, ovplyvňovaním spoluobvinených a svedkov, ktorých výsluchy je ešte stále nevyhnutné vykonať. Zo správy Ú. v N. zo 17. júna 2010, spisovej   značky   ÚVV-4-7/24-2010   (č.   l.   475   vyplýva,   že   obvinený   B.   Š.   navrhol   iným obvineným osobám, s ktorými bol umiestnený na cele, možnosť odposlania korešpondencie bez cenzúry a počas jeho prehliadky boli medzi jeho osobnou korešpondenciou nájdené aj dva   listy,   ktoré   mal   po   prepustení   z   väzby   prostredníctvom   poštovej   služby   zaslať adresátom.

Sudca pre prípravné konanie v tomto opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnutú   aj   v   rozhodnutiach   spisovej   značky 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 a spisovej značky 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky III. ÚS 68/08-20 z 18. marca 2008,   podľa   ktorých   existencia   zákonného   dôvodu   kolúznej   väzby   podľa   §   71   odsek   1 písmeno b) Trestného poriadku, nieje determinovaná, na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia   do   väzby   podľa   §   71   odsek   2   písmeno   b)   Trestného   poriadku,   preukázaním dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé, založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol, v prípade ponechania na slobode, konania kolúznej povahy dopustiť. zreteľom na jeho osobu, keďže sa dopustil v predmetnom trestnom konaní štyroch skutkov (21. 3. 2007, 21. 9. 2007, 19. 10. 2007, 23. 1. 2008) právne posúdených aj ako obzvlášť závažné zločiny, pričom obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších skutkov z 19. marca 2008 a zo 6. júna 2008, za ktoré je stíhaný v inom konaní. Obvinený bol pritom   doposiaľ   dva   krát   súdne   trestaný   pre   úmyselnú,   aj   majetkovú   trestnú   činnosť. Naposledy trestným rozkazom Okresného súdu v Prievidzi z 2. júna 2006, spisovej značky 1T 68/06, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní na jeden rok a tri mesiace s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby do 4. novembra 2007, teda najmenej tri skutky, pre ktoré je stíhaný v tomto trestnom konaní, mal spáchať počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia a okrem toho je proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré je v štádiu   konania   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi   vedenom   pod   spisovou   značkou 3 T/191/2009,   za prečin   neoprávneného   používania   cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona. Skutočnosť, že súd rozhodol o jeho osvedčení sa v skúšobnej dobe neznamená, že sudca v rámci hodnotenia jeho osoby nemôže na toto odsúdenie prihliadať navyše keď je zrejmé, že ďalšej trestnej činnosti sa mal dopúšťať počas   plynutia   skúšobnej   doby   podmienečného   odsúdenia,   teda   ani   hrozba   zmenou podmienečného   trestu   na   trest   nepodmienečný   nemala   vplyv   na   obvineného,   aby   mu zabránila v ďalšej trestnej činnosti. Možnosť hodnotenia osoby obvineného v tomto smere napriek fikcii zahladenia jeho odsúdenia je v súlade s rozhodnutím NS č. 10/1974. Pokiaľ obvinený   dáva   vysoký   dôraz   na   vyhlásené   oslobodzujúce   rozhodnutie   Okresným   súdom v Prievidzi,   toto rozhodnutie jednak nie je právoplatné a tiež naň sudca pre prípravné konanie ani nepoukazuje. Konštatovania o existencii tohto dôvodu väzby sú podporené aj postavením obvineného v inom konaní, v ktorom síce bola podaná obžaloba na Okresný súd Trnava na iné osoby, ale obvinenému B. Š. tu bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, ktorá skutočnosť potvrdzuje obavu z pokračovania trestnej činnosti obvineným v prípade jeho prepustenia na slobodu.

Nie   bez   významu   je.   vo   vzťahu   k   dôvodom   väzby   obvineného   aj   rozhodnutie Ústavného   súdu   SR,   ktoré   je   spomenuté   vyššie,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   ako   zrejme neopodstatnená zamietnutá.

Vzhľadom na rozsiahlosť vyšetrovania trestnej veci obvineného B. Š., spolu s ktorým sú stíhané aj iné osoby za viaceré skutky, ktoré mali páchať dlhší čas á na väčšom území SŔ konštatujem,   že   vyšetrovanie   tejto   veci   je   obtiažne,   pričom   prepustením   obvineného   na slobodu,   najmä   vo   vzťahu   ku   vyššie   uvedenému   konštatovaniu   existencie   dôvodov   jeho väzby by mohol byť zmarený účel trestného konania a preto som rozhodol o predĺžení lehoty trvania   jeho   väzby   do   9.   mája   2011,   ktorý   čas   považujem   za   primeraný   na   vykonanie úkonov potrebnosť ktorých uvádza vo svojom návrhu prokurátorka.».

21.   Vo   vzťahu   k obom   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   93/2010 z 13. januára 2011 a sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011 sťažovateľ namieta   nedostatok   súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody z hľadiska   požiadavky   kvality   preskúmania „...   nie   je...   zrejmá   existencia   skutočného verejného   záujmu   odôvodňujúceho   vzhľadom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“, ktoré obidva už označené rozhodnutia krajského súdu z 13. januára 2011 sú „nezákonné a arbitrárne“, a to aj z dôvodu, že „... neobsahuje vo   vzťahu   k mojej   osobe   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   moje   vzatie   do   väzby“, v ktorej sa sťažovateľ má nachádzať nezákonne.

II.A K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011 a sp. zbn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011

22. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

23. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   121/2010   zo   7.   decembra   2010,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku   ktorým dospel   krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci,   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z hľadiska   relevantných   zákonných   ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou, pričom v jeho rozhodovacej činnosti boli prítomné aj sťažovateľom nastolené výhrady k rozhodovacej činnosti okresného súdu, jeho návrh na nahradenie väzby jeho písomným sľubom, súd sa taktiež vysporiadal s jeho námietkou dĺžky trvania výkonu väzby nepretržite už „... 25 mesiacov...“, pričom ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe okresný súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami a menovitým uvedením jednotlivých vykonaných dôkazov v prebiehajúcom prípravnom trestnom konaní, ktoré boli navyše   okresným   súdom   aj   podrobne   rozobraté   podľa   jednotlivých   dôvodov   väzby, s ktorým   odôvodnením   sa   krajský   súd   v plnej   miere   stotožnil,   a z tohto   odôvodnenia   je taktiež možné aj vyčítať úvahy, ktorými sa súd pri hodnotení aj vykonaného dokazovania, aj dôvodov väzby v konfrontácii s námietkami sťažovateľa riadil.

24.   Ústavný   súd   taktiež   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto 25/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010, konštatuje, že krajský súd opätovne prehodnocoval dôvody trvania väzby sťažovateľa a konštatoval splnenie formálnych podmienok trvania väzby tak, ako sú predpokladané zákonom v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. V tejto   súvislosti   uviedol,   že   prvostupňový   súd   v konaní   týkajúcom   sa   rozhodovania o predĺžení väzby sťažovateľa vychádzal zo žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry o jej predĺženie, ktorá bola podporená potrebou vykonania konkrétnych procesných úkonov, „... poukázala... na to, že ešte je potrebné vykonať vyšetrovací pokus vo vzťahu ku skutku spáchanému v meste L., analýzu telekomunikačnej prevádzky obvinených, kriminalistické skúmanie   streliva   zaisteného   pri   previerke   výpovede   svedka   B.   H.,   nutnosť   vykonania právnej   pomoci   s gréckymi   justičnými   orgánmi   k obstaraniu   zbrane,   ktorú   tieto   orgány zadržali...“, pričom pri jej predĺžení postupoval v súlade s Trestným poriadkom a dodržal v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. c) a ods. 7 písm. c) Trestného poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu poukazujúcimi na obťažnosť veci   danú   vedeným   trestným   stíhaním   proti   viacerým   osobám   ako   spolupáchateľom, potrebou   vykonania   ďalších   procesných   úkonov   konkrétne   uvedených   v žiadosti prokurátorky   generálnej   prokuratúry   a   potrebou   medzinárodnej   spolupráce   s gréckymi justičnými orgánmi. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok väzby krajský súd (v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   skutkových   a právnych   otázok   relevantných   na rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa)   vychádzal   zo skutkového   a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátorky, ako aj vyplývajúceho z obsahu spisového materiálu predmetnej trestnej veci, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre celkovo šesť skutkov právne posúdených   aj ako obzvlášť závažný zločin, za spáchanie ktorého aj s poukazom na ostatnú právnu kvalifikáciu ďalších skutkov mu hrozí vysoký trest,   a   obťažnosť   preukazovania/dokazovania   trestnej   činnosti   kladenej   mu   za   vinu   je determinovaná aj charakterom   vysoko   organizovaného stupňa páchania trestnej   činnosti a na rozsiahlom území Slovenskej republiky, pričom dôvody ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe boli okresným súdom, na ktorého odôvodnenie krajský súd v plnej miere odkázal, podrobne   rozvedené   podľa   každého   zákonom   predpokladaného   dôvodu   väzby   podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku v konfrontácii s už vykonaným dokazovaním   a jeho   závermi   a potrebou   ďalšieho   vykonania   vyšetrovania   v smere naznačenom v žiadosti prokurátorky generálnej prokuratúry.

25.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   trestnej   veci   sťažovateľa majúce   vplyv   na   jeho   ďalšie   zotrvanie   vo   väzbe   a to   podľa   všetkých   troch   zákonnom predpokladaných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, ktoré posudzoval krajský súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2 Tpo 93/2010 z 13. januára 2011 a sp.   zn.   2   Tpo   95/2010,   2   Nto   25/2010   z 13.   januára   2011,   nedomnieva,   že   závery krajského súdu v predmetných rozhodnutiach boli zjavne neodôvodnené či arbitrárne, alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, dôsledkom   ktorých by mala byť sťažovateľom nastolená jeho nevedomosť o dôvodoch svojho zotrvania vo väzbe: „... nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd rámcovo   uvádza   rozsiahlosť   dokazovania...   údajné   ovplyvňovanie   výpovede   iného páchateľa,   pričom   ale   vôbec   nejde   o tú   istú   trestnú   vec...   a taktiež   poukazuje   na pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali stať   ešte   pred   mojou   predchádzajúcou   väzbou...“, k čomu   krajský   súd v obidvoch napadnutých   rozhodnutiach   argumentoval   ich   podrobným   rozborom podporeným konkrétnymi skutkovými okolnosťami, zohľadnením vykonaného dokazovania a s vec   dozorujúcou   prokurátorkou   generálnej   prokuratúry   nastolenou   a konkrétne zdôvodnenou   potrebou   vykonania   ďalšieho   naplánovaného   dokazovania   aj   s prvkom právnej pomoci do Gréckej republiky – „Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, sudca pre prípravné konanie v ňom podrobne a dostatočne presvedčivo uviedol, aké dôvody ho viedli k zamietnutiu žiadosti obv. Š. z väzby na slobodu, uviedol, ktorým skutočnostiam uveril   a ktoré   okolnosti   považoval   za   nedôvodné...   Pokiaľ   sa   týka...   skutočnosti,   že obvinenému Š. bola predĺžená väzba až do 9. 5. 2011, v tomto smere okresný súd dostatočne podrobne   a presvedčivo   v napadnutom   uznesení   uviedol,   ktoré   skutočnosti   vzal   za preukázané a ktoré ho viedli k tomu, že väzbu obvineného... predĺžil do 9. 5. 2011. Krajský súd   sa   s týmto   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu   v celom   rozsahu   stotožnil, v podrobnostiach na ne poukazuje a preto ani tieto okolnosti ďalej opakovať nebude.“.

II.B K otázke zákonného vysporiadania sa súdov so sťažovateľom vznesenými námietkami zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu

26. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojich označených základných   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   95/2010,   2   Nto   25/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 27. decembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby do 9. mája 2011 a nevylúčení sudcu JUDr. P. P. z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 121/2010 a to aj v dôsledku nezákonného spôsobu, akým sa sudca pre prípravné konanie okresného súdu a následne aj o sťažnosti   rozhodujúci   krajský   súd   vysporiadali   s ním   vznesenou   námietkou   zaujatosti smerujúcou   proti   všetkým   sudcom   okresného   a krajského   súdu: „Po   zamietnutí   mojej žiadosti o prepustenie z väzby som dal písomnú námietku zaujatosti na všetkých sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici ako aj na sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici. Sudca   pre   prípravné   konanie   JUDr.   P.   P.   túto   moju   sťažnosť   ako   aj   sťažnosť   môjho obhajcu... bez akejkoľvek príčiny neodstúpil bez prieťahov k rozhodovaniu na Krajský súd v Banskej Bystrici ba naopak, na deň 27. 12. 2010 nariadil verejné zasadnutie o návrhu prokurátorky... o predĺženie mojej väzby.“

27.   Ako   už   bolo   uvedené, ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ak by vo veci konajúcom orgánom súdnej moci vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

28. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 95/10, 2 Nto 25/10 z 13. januára 2011 k sťažovateľom podaným námietkam zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu v podstatnom argumentoval:

„Pokiaľ sa týka sťažnosti obvineného voči uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol, že nie je vo veci vylúčený, tu treba povedať, že argumenty uvádzané obvineným, resp. jeho obhajcom v sťažnostiach nemajú oporu v zákone, krajský súd preto ani nemohol s týmito argumentami súhlasiť.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé ako sa sudca pre prípravné konanie vyrovnal s tou   časťou   námietky   obvineného   Š.,   keď   namietal   všetkých   sudcov   Okresného   sudu v Banskej Bystrici. Je zrejmé, že sudca pre prípravné konanie riešil ako predbežnú otázku, či je táto námietka podaná riadne a včas a dospel k záveru, že táto námietka obvineného nebola podaná bezodkladne potom ako sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú predmetom námietky, pretože námietka obvineného vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu sa týkala konania sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach v mesiaci august a v mesiaci november 2010, pričom svoju námietku zaujatosti obvinený podal až dňa 14. 12. 2010, čo nebolo bezodkladne potom ako sa dozvedel o okolnostiach, ktoré ho viedli k podaniu námietky zaujatosti, a preto správne okresný súd vo svojom rozhodnutí, ktoré svojou sťažnosťou obvinený napadol, konštatoval že o tejto námietke v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. rozhodovať nebude. Rozhodoval preto len o námietke, ktorú vzniesol voči jeho osobe obvinený Š. v súvislosti s tým, ako mal sudca rozhodovať na konaní dňa 7. 12. 2010, keď zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Tu sudca pre prípravné konanie konštatoval, že pri rozhodovaní nebol nikým a ničím ovplyvňovaný, v pojednávacej miestnosti   sa   nenachádzala   ani   prokurátorka,   ani   obhajca,   ani   žiadny   iný   nepovolaný účastník, vo veci rozhodol nestranne, obvineného nepozná a preto sa necíti byť vo veci zaujatý.

Krajský súd sa v celom rozsahu s takýmto odôvodnením okresného súdu a sudcu pre prípravné   konanie   stotožnil.   Nikým   a   ničím   nebolo   preukázané,   že   by   skutočne   došlo k tomu, že by zostala prokurátorka v pojednávacej miestnosti počas rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, argumentácia obvineného o tom, že sudca má byť zaujatý preto, lebo ho tak ovplyvňuje prokurátor, resp. vyšetrovateľ nie je ničím verifikovaná, domnienky, ktoré uvádza v tejto súvislosti obvinený považuje odvolací súd len za účelové v snahe, aby obvinený čo najviac natiahol čas a aby nemohlo prípravné konanie riadne napredovať.

...   námietka   obvineného   B.   Š.   voči   sudcom   krajského   súdu   nebola   podaná bezodkladne a... sa týkala procesného postupu súdu, v danom prípade krajského súdu, kedy obvinený namietal skutočnosť, že sudcovia, ktorí vo veci konajú nie sú zákonnými sudcami, je to teda námietka na procesný postup súdu v konaní a o takej sa podľa § 32 ods.6 Tr. por. nekoná.“

29. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 95/2010, 2 Nto   25/2010   z 13.   januára   2011   v časti   týkajúcej   sa   spôsobu,   akým   sa   krajský   súd vysporiadal   so   sťažovateľom   vznesenými   námietkami   zaujatosti   sudcov   okresného a krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s právne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne,   a   podľa   právneho názoru ústavného súdu je odôvodnenie označeného uznesenia krajského súdu v tejto časti ústavnoprávne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   účinky   uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné aj v tejto namietanej časti s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, a preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť ako celok odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011