znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. O. a H.   O., obaja bytom K.,   zastúpených   advokátom JUDr.   M.   J.,   K.,   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného   práva   na   ochranu   svojho   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 124/2008 z 28. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. a H. O.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 faxom a 30. apríla 2009 poštou doručená sťažnosť J. O. a H. O. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu svojho majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 124/2008 z 28. novembra 2008.

1. Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že «Na   Okresnom   súde   Košice   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   podal   dňa   22.   februára   2006   proti   nám   sťažovateľom   žalobu   T.   H... Konanie... sa viedlo pod sp. zn. 17 C/36/2006. Žalobca vzal dňa 27. apríla 2007 svoju žalobu späť... Obaja sťažovatelia sme súhlasili so späťvzatím žaloby. Uplatnili sme si proti žalobcovi   náhradu   našich   trov   konania...   Na   základe   týchto   prejavov   okresný   súd uznesením z 18. marca 2008... konanie zastavil. Zároveň okresný súd rozhodol o náhrade trov konania. Proti uzneseniu okresného súdu sme podali odvolanie dňa 7. apríla 2008. O   našom   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach...   dňa   28.   novembra   2008 uznesením, č. k. 3 Co/124/2008-128..., ktoré nám bolo doručené (prostredníctvom právneho zástupcu) dňa 27. januára 2009...

Podaním, ktoré sme doručili okresnému súdu sme si uplatnili náhradu trov konania vo výške 61.074 Sk, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby a to prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, porada s klientom   k   pojednávaniu   vo   vecí   samej,   účasť   na   pojednávaní,   porada   s   klientom k späťvzatiu žaloby a vyjadrenie k späťvzatiu žaloby.

Tarifnú hodnotu veci sme určili podľa § 10 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov... podľa ktorej ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva   sa považuje   aj hodnota   pohľadávky a hodnota záväzku...

Sám žalobca udáva v žalobe celkovú hodnotou dedičstva sumou 1.135.525,90 Sk, ktorá vyplýva aj z osvedčenia o dedičstve. Kúpna cena podľa kúpnej zmluvy V 10845/05 je 1.100.000 Sk.

Uznesením   okresného   súdu   nám   tento   súd   priznal   náhradu   trov   konania   spolu vo výške 6.896 Sk, Okresný súd vec posúdil tak, že aplikoval § 11 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadril v peniazoch alebo ak ju možno zisti! len s nepomernými ťažkosťami...

Napokon okresný súd nepriznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby spočívajúce   v   porade   advokáta   s   klientom   pred   pojednávaním   a   pred   vyjadrením sa k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu a to z toho dôvodu, že tieto úkony neboli súdu žiadnym spôsobom preukázané.».

2. Podľa názoru sťažovateľov „Krajský súd sa nami nastolenými otázkami v odvolaní vôbec nezaoberal... Krajský súd dôvodí tým, že v prípade určovacieho petitu nie je možné hovoriť o výške peňažného plnenia, alebo o cene veci, alebo práva. Z akého dôvodu, to už krajský súd vo svojom uznesení neuvádza.

Krajský súd dokonca dôvodí svoje rozhodnutie absenciou ustanovenia § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. čo je absolútne neakceptovateľným spôsobom výkladu a aplikácie práva. Založiť rozhodnutie súdu na nedostatku výslovnej právnej úpravy na mieste, kde možno bez ťažkostí aplikoval platné právne predpisy riadnym a preskúmateľným spôsobom je neakceptovateľné.“.

3. Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   „Krajský   súd   v Košiciach...,   ktorý   v   konaní 3 Co/124/2008 porušil základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručené čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

4. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd   v   Košiciach   porušil   základné   právo   sťažovateľov   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručené čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   28.   novembra   2008, č. k. 3 Co/124/2008-128.

Sťažovateľom   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške,   ktorá   bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozhodnutia o trovách konania,   ktorú je Krajský súd v Košiciach   povinný   im   uhradil   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   J.   do   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o trovách konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m.   III. ÚS 138/02,   I. ÚS 230/04   a   v nich citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Co 124/2008 z 28. novembra 2008 vo výroku, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v časti   náhrady   trov   prvostupňového   konania, a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými (sťažovateľmi).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05).

Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46   až   čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. I. ÚS 99/03, I. ÚS 55/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a aj práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj   tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie,   ktoré   sú   obsiahnuté   v príslušných   procesných   poriadkoch,   v posudzovanom prípade je to Občiansky súdny poriadok.

Sťažovatelia predovšetkým tvrdili, že bolo porušené ich právo na spravodlivý proces (súdnu   ochranu),   pričom   podrobnejšie   odôvodnenie   porušenia   tohto   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva nerušene ho užívať podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   rozviedli   v sťažnosti   obdobne,   ako   to   už   urobili   v konaní   pred všeobecnými súdmi. Uviedli najmä, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil ako vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov prvostupňového konania, pričom už „okresný súd nesprávne vec posúdil, ak na vec aplikoval § 11 ods. 1 vyhlášky“ (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pozn.), a krajský súd sa sťažovateľmi „nastolenými otázkami v odvolaní vôbec nezaoberal... Krajský súd dôvodí   tým,   že   v   prípade   určovacieho   petitu   nie   je   možné   hovoriť   o   výške   peňažného plnenia, alebo o cene veci, alebo práva. Z akého dôvodu, to už krajský súd vo svojom uznesení neuvádza.“. Z obsahu sťažnosti a jej príloh teda vyplýva, že jej podstatou je najmä nesúhlas   sťažovateľov   s právnym   názorom   krajského   súdu   (a   aj   okresného súdu) vysloveným v napadnutom uznesení sp. zn. 3 Co 124/2008 z 28. novembra 2008.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   o trovách konania okrem iného uviedol:

1. Podstatnú časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (č. k. 17 C 36/2006-81 z 18. marca 2008) „Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie. Zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 6.896,- Sk, na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. J., advokáta..., uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným v 4. a 5. rade trovy konania vo výške 6.540,- Sk, na účet ich právneho zástupcu... a vyslovil, že v právnom vzťahu, medzi žalobcom a žalovanými v 3. a 6. rade žiadnemu z účastníkov náhradu trov konanie nepriznáva.

Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   žalobca   sa   žalobou domáhal,   aby   súd   rozhodol,   že   prevod   nehnuteľného   majetku...   je   neplatný,   zriadenie záložného práva k tomuto bytu je neplatné a osvedčenie o dedičstve po poručiteľke M. K. je neplatné. Podaním z 27. 4. 2007 žalobca vzal svoj návrh v celom rozsahu späť. Súd prvého stupňa podľa ust. § 96 ods. 1, 2 O. s. p. konanie zastavil.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. Uviedol, že žalobca v procesnom zmysle zavinil zastavenie konania, preto ho súd zaviazal na náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade a žalovaným v 4. a 5. rade. Žalovaným v 3. a 6. rade v konaní žiadne trovy nevznikli, preto o náhrade trov konania vo vzťahu k týmto účastníkom rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa priznal žalovaným v 1. a 2. rade a žalovaným v 4. a 5. rade trovy konania pozostávajúce z odmeny za zastupovanie advokátom. Pri výpočte náhrady trov konania poukázal na ust. § 11 ods. 1 a § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., podľa ktorých   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesační   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Súd prvého stupňa vypočítal odmenu za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, pretože predmetom konania je neplatnosť právnych úkonov, ktorú aj zákon o súdnych poplatkoch v poznámkach k položkám 1 a 2 sadzobníka súdnych poplatkov chápe ako predmet sporu, kedy nemožno jeho hodnotu určiť. Základná sadzba tarifnej odmeny za úkony v roku 2006 bola 1.260,- Sk, za úkony v roku 2007 v sume 1.371,- Sk a za úkony v roku 2008 v sume 1.466,- Sk. Keďže právni zástupcovia žalovaných v 1. a 2. rade, resp. žalovaných v 4. a 5. rade zastupovali dvoch žalovaných, v súlade s ust., § 13 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z. z., základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby   pri   zastupovaní   dvoch   účastníkov   tak   bola   v   roku   2006   2.016,-   Sk, v roku 2007 2.194,- Sk a v roku 2008 2.348,- Sk. V prípade zastupovania žalovaných v 1. a 2. rade priznal súd prvého stupňa odmenu za dva úkony právnej služby po 2.016,- Sk a za jeden úkon právnej služby po 2.346,- Sk a režijný paušál 2 x 164,- Sk a 1 x 190,- Sk, spolu 6.896,- Sk. V prípade trov právneho zastúpenia žalovaných v 4. a 5. rade priznal súd prvého stupňa odmenu za tri úkony právnej služby po 2.016,- Sk a režijný paušál 3 x 164,- Sk, spolu 6.540,- Sk.“

2. Potom,   ako   krajský   súd   v namietanom   rozhodnutí   uviedol   dôvody   odvolania podaného   sťažovateľmi   (tieto   boli   v podstate   zhodné   s tými,   ktoré   uviedli   v podanej sťažnosti), pristúpil k vlastným záverom:

„Krajský súd... preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol o náhrade trov konania...

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy konania správne aplikoval ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p...

Pokiaľ   ide   o   posúdenie   výšky   trov   konania   žalovaných   v   1.   a   2.   rade, resp. žalovaných v 4.   rade a 5.   rade, je potrebné posúdiť,   či tarifná odmena advokáta má byť priznaná podľa ust. § 10 ods. 1 alebo podľa ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. Predmetom   konania   bol   návrh   žalobcu   na   vyslovenie   neplatnosti   prevodu nehnuteľného majetku...., návrh na určenie, že zriadenie záložného práva... je neplatné a návrh na vyslovenie, že osvedčenie o dedičstve po poručiteľke M. K... je neplatné. V prípade   takto   formulovaného   žalobného   petitu   nie   je   možné   hovoriť   o   výške peňažného plnenia alebo o cene vecí, alebo práva. Rovnako tu nie je možné hovoriť ani o hodnote pohľadávky, resp. o hodnote záväzku. Pri vyslovení neplatnosti právneho úkonu je preto nutné vychádzať z toho, či hodnotu veci nie je možné vyjadriť v peniazoch. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. už absentuje ustanovenie, že vo veciach určenia platnosti, alebo neplatnosti právnych úkonov, ak je ich predmetom vec, právo, alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty tejto veci, práva, alebo výšky tohto plnenia, ako to explicitne upravovalo ustanovenie § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., za účinnosti ktorej bolo potrebné trovy právneho zastúpenia priznávať vychádzajúc z hodnoty práva.

Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, ak ocenil hodnoty úkonov právnej služby tarifnou odmenou podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky. Rovnako súd prvého stupňa správne   postupoval,   ak   znížil   výšku   vypočítanej   tarifnej   odmeny   o   20 %,   pretože   ako v prípade   žalovaných   v   1.   a   2.   rade   tak   aj   v   prípade   žalovaných   v   4.   a   5.   rade   šlo o zastupovanie dvoch osôb, čo je dôvod na zníženie tarifnej odmeny podľa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   aj   s   odôvodnením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa vo vzťahu   k   nepriznaniu   odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   právnemu   zástupcovi žalovaných v 1. a 2. rade, a to porada s klientom k pojednávaniu vo veci samej a porada s klientom k späťvzatiu žaloby, pretože tieto úkony neboli preukázané.

Z   týchto   dôvodov   krajský   súd   potvrdil uznesenie súdu   prvého   stupňa   v   jeho napadnutých výrokoch v spojení s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov   v súlade   s procesnými   možnosťami   ustanovenými   Občianskym   súdnym   poriadkom (čl. 2 ods. 2 ústavy). Krajský súd nepoužil iné než dovolené ustanovenia o náhrade trov konania   a ich   aplikáciu   odôvodnil   v rozsahu,   ktorý   vylučuje,   že   bol   výrok,   ktorým   bol potvrdený   výrok   súdu   prvého stupňa   o   náhrade   trov   konania,   a výrok   o   náhrade   trov odvolacieho   konania,   vynesený   v zrejmom   omyle   alebo   v rozpore   so   zákonnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V tejto   spojitosti   ústavný   súd   opätovne pripomína,   že   nepatrí   do   sústavy   všeobecného   súdnictva.   Kompetencie   ústavného   súdu nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   voči všeobecným súdom.

Vzhľadom na to postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v danej veci nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na ochranu ich majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu) sa odvodzuje vo väzbe na porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené ich základné právo na spravodlivý proces (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp.   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu).   Absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov   totiž   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecného   súdu   za porušenie   základného   práva   sťažovateľov   hmotnoprávneho   charakteru   upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04).

Ústavný súd napokon dodáva, že základné právo na ochranu majetku nie je možné zamieňať s „právom   na   úspech   v súdnom   konaní“,   ktoré   náš právny   poriadok   nepozná. Tvrdenie sťažovateľov týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu) je preto zjavne neopodstatnené.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti nie je už potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o zrušení sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu a o náhrade trov konania, ktoré sťažovatelia požadovali (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. mája 2009