znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka o návrhu PhDr. P. R., S., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp. zn. VP/22/07-K z 19. septembra 2007 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/22/07-K z 19. septembra 2007   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 31. decembra 2007 doručený návrh PhDr. P. R., S.(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/22/07-K z 19. septembra 2007 (ďalej len „namietané rozhodnutie“), za účasti výboru.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu, pretože porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon   o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“), v sume 258 750 Sk.

Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   namietal,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené vadami, pretože „o konaní vo výbore národnej rady nebol vyrozumený“, a taktiež, že sa na neho podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohlo hľadieť ako na verejného funkcionára len do 24. augusta 2006.

Vo   svojej   argumentácii   poukázal   na   skutočnosť,   že   vo   výroku   namietaného rozhodnutia   je   v rámci   jeho   osobných   údajov   uvedená   adresa „B.“,   avšak   adresa   jeho trvalého   pobytu   je „S.“.   V odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   výbor   uviedol,   že „k návrhu na začatie konania sa navrhovateľ nevyjadril, hoci bol o to opakovane požiadaný doporučenými   listami“. Podľa   navrhovateľa   výbor   mu   návrh   na   začatie   predmetného konania nedoručil, a preto sa k nemu nemal možnosť vyjadriť.

Navrhovateľ funkciu ministra hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „minister hospodárstva“) vykonával len do 24. augusta 2005. Podľa názoru navrhovateľa v súlade s čl. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorý ustanovuje lehotu, počas ktorej sa považuje bývalý funkcionár za verejného funkcionára v súvislosti s povinnosťami podľa čl.   8   ústavného   zákona   na   obdobie   jedného   roka,   ho   možno   považovať   za   verejného funkcionára   len   do   24.   augusta   2006.   Z uvedeného   navrhovateľ   vyvodil   záver,   podľa ktorého „nemohol byť považovaný po 24. augusta 2006 za verejného funkcionára a teda mu žiadna   takáto   povinnosť   vzniknúť   nemohla...“, a   preto „konštatovanie,   že   ako   verejný funkcionár   nesplnil   povinnosť,   ktorú   mal   splniť   v období   medzi   24.   augustom   2006 a 24. septembrom 2006 nie je pravdivé“.

Vo   vzťahu   k namietanému   rozhodnutiu   navrhovateľ   ďalej   uviedol: „Pokiaľ   ide o rozhodnutie výboru národnej rady sp. zn. VP/22/07-K, toto by malo byť podľa všetkého prijaté 19. septembra 2007 a schválené v tom istom čase uznesením výboru národnej rady. Avšak rozhodnutie sp. zn. VP/22/07-K je v závere datované k 28. novembru 2007. Pokiaľ by bolo   najprv   prijaté   uznesenie   (teda   19.   septembra   2007)   a až   po   ňom   by   sa   rozhodlo (28. novembra 2007), nemohlo by byť takéto rozhodnutie prijaté vôbec.“

Z uvedených dôvodov navrhovateľ ústavný súd požiadal, aby namietané rozhodnutie výboru zrušil a zaviazal ho zaplatiť mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

K návrhu navrhovateľa sa vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaním z 2.   apríla   2008,   v ktorom   vyslovil   nesúhlas   s tvrdeniami   navrhovateľa   a   okrem   iného uviedol: «Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

a) K výhrade o nesprávnosti adresy verejného funkcionára v napadnutom rozhodnutí uvádzame že výbor pri spracovaní rozhodnutia vychádzal z údajov, ktoré zaslal verejný funkcionár výboru pri podaní oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona v roku 2005 a 2006, kde uvádzal adresu B. O tom, že je to správna adresa sa výbor uistil i tým, že uznesenie o začatí konania z 29.   1.   2007 bolo poštou Bratislava 48 vrátené s tým,   že „adresát ju neprevzal v odbernej lehote“. Z tohto dôvodu výbor nemal pochybnosti o jej správnosti. Je potrebné uviesť, že výbor sa pokúšal doručiť výzvu na vyjadrenie i na adresu B., ktorú mal výbor v evidencii, a aj táto bola poštou vrátená s tým, že verejný funkcionár ju tiež neprevzal v odbernej lehote. Zdôrazňujeme fakt, že ústavný zákon neukladá výboru vykonávať opakované doručovanie a ako i fakt, že verejný funkcionár nakoniec mal trvalé bydlisko v inom meste.

b) V súvislosti s tvrdením, že menovaný už po uplynutí roku od ukončenia výkonu verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona nebol verejným funkcionárom a preto nemal povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona konštatujeme, že ide o účelovú obranu bez právneho základu. Je totiž absurdné tvrdiť, že ak verejný funkcionár v kontexte čl. 3 ods. 1 ústavného zákona po uplynutí roku od zániku verejnej funkcie nie je verejným funkcionárom, nemá povinnosť podať oznámenie do 30 dní od uplynutia jedného roka od skončenia výkonu tejto funkcie, hoci ústavný zákon v čl. 8 ods. 5 túto povinnosť naopak ustanovuje. Pri takomto výklade čl. 3 ods. 1 ústavného zákona by nebola nikdy naplnená povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, ak sa podáva až po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia verejnej funkcie a to v lehote 30 dní, ktorej začiatok sa počíta až po uplynutí tohto jedného roka.

Ústavný zákona nemá lehoty, ktoré by neumožňovali začať konanie za porušenie povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, a ak ide o lehoty poriadkové (čl. 9 ods. 5 ústavného zákona). S jej uplynutím sa však nespája zánik zodpovednosti verejného funkcionára za nesplnenie povinnosti uvedených v tomto ústavnom zákone.

Výbor má za to, že rozhodol po úplnom zistení skutkového stavu keď zistil, že verejný funkcionár nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona do 1 roka a 30 dní od skončenia výkonu verejnej funkcie (24. 9. 2006). Výbor cestou Ministerstva hospodárstva Slovenskej   republiky   si   overil,   či   verejný   funkcionár   spĺňa   aj   druhú   podmienku (rozhodovanie o veciach uvedených v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a nemal pochybovať o tom, že ide o verejného funkcionára, ktorý má takúto povinnosť, čo verejný funkcionár vo svojom vyjadrení ani nespomenul a nespochybňoval...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky návrh navrhovateľa podľa či. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jeho zjavnú neopodstatnenosť a v prípade, že návrh prijme na ďalšie konanie, aby predmetné napadnuté rozhodnutie výboru Národnej rady Slovenskej republiky potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

II.

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, z vyjadrenia výboru, ako aj z obsahu spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že uznesením č. 200 z 29. januára 2007 výbor začal   konanie vo veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu   záujmov podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   2   a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   proti navrhovateľovi   ako   bývalému   ministrovi   hospodárstva   pre   porušenie   povinnosti   podať oznámenie verejného funkcionára po skončení výkonu verejnej funkcie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v lehote 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie (uvedené oznámenie mal navrhovateľ podať do 24. septembra 2006, t. j. po uplynutí lehoty jedného roka a 30 dní od jeho odvolania prezidentom Slovenskej republiky z funkcie ministra hospodárstva 24. augusta 2005).

Výbor   zaslal   navrhovateľovi   oznámenie   o začatí   uvedeného   konania zo 7. februára 2007   na   adresy:  ...,   B.,   a...,   B.   V predmetnom   oznámení   výbor   súčasne navrhovateľa požiadal, aby mu zaslal vyjadrenie k uzneseniu č. 200 z 29. januára 2007 v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. Uvedené písomnosti boli výboru poštou vrátené späť   (9.   februára   2007   a 6.   marca   2007)   s poznámkou „adresát   zásielku   neprevzal v odbernej lehote“.

Nadväzne na to výbor na svojej 11. schôdzi uznesením č. 417 z 19. septembra 2007 v konaní proti navrhovateľovi sp. zn. VP/22/07-K konštatoval, že navrhovateľ ako verejný funkcionár - bývalý   minister   hospodárstva   -   porušil   povinnosť   ustanovenú   v čl. 8   ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodal písomné oznámenie výboru v lehote   ustanovenej   v tomto   článku,   za   čo   mu   uložil   pokutu   v sume   zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

Na základe poverenia (časť D) uznesenia výboru č. 417 z 19. septembra 2007 bol predseda   výboru   poverený   prípravou,   vyhotovením   a doručením   písomného   rozhodnutia podľa časti A až C tohto uznesenia.

Následne bolo predsedom výboru vyhotovené rozhodnutie výboru sp. zn. VP/22/07-K   z 19.   septembra   2007,   ktorým   bola   navrhovateľovi   v dôsledku   porušenia   povinnosti vyplývajúcej mu z čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložená podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona pokuta v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára, a to v sume 258 750 Sk.

Predmetné   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/22/07-K   z   19.   septembra   2007   bolo navrhovateľovi riadne doručené 7. decembra 2007 na adresu..., B.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný   funkcionár je povinný do   30   dní   po   uplynutí jedného roka   odo   dňa   skončenia výkonu   verejnej   funkcie   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci   kalendárny   rok, v ktorom uvedie,

a)   u   ktorých   osôb   bol   zamestnaný   v   pracovnom   pomere   alebo   v   obdobnom pracovnom vzťahu,

b) v ktorej právnickej osobe bol členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu,

c) ktorých právnických osôb sa stal členom, akcionárom alebo spoločníkom,

d) s ktorými osobami uzatvoril zmluvy podľa odseku 1 písm. d) alebo písm. e).

Podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa   čl. 9   ods. 3   druhej   vety   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušného podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 5 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán podľa odseku 1 (v danom prípade výbor, pozn.) rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá   v   sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu   verejného   funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku 1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu (ďalej len „orgán“).

Podľa   §   73b   ods.   1 zákona o ústavnom   súde   účastníkom   uvedeného konania sú navrhovateľ   a orgán,   ktorý   vydal   rozhodnutie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je v   rozpore   s ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Svoju   argumentáciu   navrhovateľ   založil   v podstate   na   dvoch   námietkach.   Podľa prvej z nich sa navrhovateľ v predmetnom konaní nemal možnosť vyjadriť, pretože uvedené konanie bolo poznačené vadou, ktorá spočívala v tom, že mu nebolo doručené oznámenie výboru o jeho začatí na adresu jeho trvalého pobytu. Druhá námietka navrhovateľa bola založená na jeho tvrdení, že po uplynutí roku od ukončenia výkonu verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nebol verejným funkcionárom, a preto   sa   na   neho   ani   nevzťahovala   povinnosť   ustanovená   v čl.   8   ods.   5   uvedeného ústavného zákona.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   namietaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde   v konaní   o preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   je   námietka   procesných   i hmotnoprávnych   vád   v rámci konania a rozhodnutia výboru takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

Nad rámec už uvedeného v súvislosti s prvou námietkou navrhovateľa, podľa ktorej mu   výbor   svojím   postupom   zabránil   v predmetnom   konaní   vyjadriť   sa,   pretože   mu nedoručil oznámenie o začatí tohto konania na jeho adresu trvalého pobytu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že ako oznámenie   zo   7. februára   2007,   tak   aj   napadnuté   rozhodnutie   boli   výborom   zasielané navrhovateľovi na rovnakú adresu (..., B.). Zásielka s oznámením zo 7. februára 2007 bola výboru vrátená späť s poznámkou adresát zásielku v odbernej lehote neprevzal. Napadnuté rozhodnutie však na tejto adrese bolo navrhovateľovi riadne doručené 7. decembra 2007.

Druhá námietka navrhovateľa predložená v jeho návrhu bola založená na tvrdení, že po uplynutí roku od ukončenia výkonu verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   nebol   verejným   funkcionárom,   a preto   sa   na   neho   ani nevzťahovala povinnosť ustanovená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

V čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú stanovené v oblasti ochrany verejného záujmu a zamedzeniu konfliktu verejného a osobného záujmu verejných funkcionárov   tzv.   postzamestnanecké   obmedzenia   verejných   funkcionárov,   ktoré   sa vzťahujú   na   verejných   funkcionárov   v období   jedného   roka   od   skončenia   výkonu   ich verejnej funkcie. Na účely kontroly uvedeného obmedzenia sa verejnému funkcionárovi po skončení   výkonu   verejnej   funkcie   ustanovuje   povinnosť   podať   do   30   dní   po   uplynutí jedeného roka od skončenia výkonu tejto funkcie oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Navrhovateľ   v rámci   svojej   argumentácie   v tomto   konaní   neuviedol   žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že si svoju povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona ochrane verejného záujmu splnil.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj po preskúmaní argumentácie navrhovateľa   nezistil   také   právne   významné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok spochybnenie namietaného rozhodnutia výboru, a preto ho potvrdil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008