znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   rodovú   rovnosť,   na   kontrolné   znalecké dokazovanie, na konanie bez zbytočných prieťahov, ako aj práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   č. k.   27   P   463/04-165   zo   7.   novembra   2005   a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 25/06-285 z 20. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2007 doručená sťažnosť JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   práva   na   rodovú   rovnosť,   na   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   na   konanie   bez zbytočných prieťahov, ako aj práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   27 P 463/04-165   zo 7. novembra 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP 25/06-285 z 20. septembra 2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. januára 2007 a bola doplnená podaním bez označenia dátumu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu faxom 13. júna 2007 a poštou 14. júna 2007.

Z   podanej   sťažnosti   a jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   18.   novembra   2004 požiadal o úpravu práv a povinností k svojmu maloletému synovi (ďalej len „maloletý“) z dôvodu, že matka sa o neho nestarala patričným spôsobom. Rozsudkom okresného súdu č. k. 27 P 463/04-165 zo 7. novembra 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu   č.   k.   20   CoP   25/06-285   z 20.   septembra   2006   bol   maloletý   zverený   do   osobnej starostlivosti matky. Sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne po 4 500 Sk a bol upravený aj jeho styk s maloletým. Sťažovateľ považuje rozsudky, ale aj konanie, ktoré im predchádzalo, za porušenie označených práv vrátane citovaných článkov dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa sa matka o maloletého nestará náležite. Nebolo preukázané, že by rodičia maloletého prerušili spolužitie a v byte žili izolovane s tým, že sťažovateľ mal byť väčšinu   dňa   mimo   bytu.   Dôkazom   toho   je   skutočnosť,   že   maloletý   sa   po   odsťahovaní s matkou zo spoločnej domácnosti tešil na stretnutia, pričom sťažovateľ sa mu venoval s maximálnou   mierou   lásky.   Vypočutí   svedkovia   potvrdili,   že   maloletý   po   víkende strávenom so sťažovateľom pri vrátení matke veľmi plakal a nechcel k nej ísť. Tieto situácie vyvolávali   u maloletého   stres   a následný   hysterický   záchvat   a plač.   Dochádzalo   k tomu opakovane pri odovzdávaní maloletého matke, keďže kolízny opatrovník nebol ochotný zúčastniť sa odovzdávania maloletého. Okresný súd tieto svedecké výpovede nevyhodnotil v záujme   maloletého.   Bez   opory   vo   vykonaných   dôkazoch   je   tvrdenie   krajského   súdu, podľa ktorého intenzita narušenia vzájomných vzťahov rodičov znamená pre maloletého traumatizujúcu psychickú záťaž s možným dopadom na jeho zdravotný stav v súvislosti so srdcovými záchvatmi a oslabenou imunitou. Srdcové záchvaty mával maloletý už vtedy, keď bol iba s matkou. Existuje podozrenie, že matka zneužila svoje pracovné postavenie zdravotnej sestry na zakrytie zanedbávania zdravotnej starostlivosti o maloletého tak, že predložila doklad o jeho ochorení na alergiu. Podstatnou skutočnosťou, ktorou bol porušený zákon počas konania, je okolnosť, že vo veci podal na základe ustanovenia okresného súdu znalecký posudok znalec PhDr. D. S. V čase, keď okresný súd toto dokazovanie nariadil, sťažovateľ   námietky   proti   osobe   znalca   neuplatnil,   lebo   mu   neboli   známe.   Znalec sťažovateľovi počas vyšetrenia povedal, že sa ešte nestal súdnym znalcom v zmysle zákona č.   382/2004   Z.   z.   o znalcoch,   tlmočníkoch   a prekladateľoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) a nemá ani zaplatené poistné pre výkon funkcie. Zároveň však uviedol, že si tieto skutočnosti vyrieši s príslušnou   sudkyňou,   ktorá   ho   ustanovila   na   vypracovanie   znaleckého   posudku. Nahliadnutím do spisu sa zistilo, že PhDr. S. nie je znalcom v zmysle zákona o znalcoch, ba dokonca pracuje v budove susediacej s budovou, v ktorej je pracovisko matky. Okresný súd požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“) o vyjasnenie   štatútu   PhDr.   S.,   pričom   odpoveď   a ďalšie   doklady   založené   v spise potvrdzujú, že PhDr. S. bol síce súdnym znalcom podľa skoršieho zákona, ale podmienky predpísané   zákonom   o znalcoch   nesplnil.   Bol   by   totiž   musel   podať   žiadosť   o zápis   do zoznamu znalcov a zaplatiť poistné. PhDr. S. však podal žiadosť až 23. júna 2005 a poistné zaplatil iba od 1. septembra 2005. Zákon o znalcoch nemá prechodné ustanovenia, podľa ktorých by v dobe od nadobudnutia jeho účinnosti do podania žiadosti o zápis do zoznamu a do zaplatenia poistného bolo možné považovať osobu zapísanú do zoznamu znalcov podľa skoršieho   zákona   za   znalca   na   prechodnú   dobu.   To znamená,   že   znalecký   posudok vypracovala osoba, ktorá v čase jeho vypracovania a poverenia na vypracovanie posudku nebola súdnym znalcom podľa zákona o znalcoch. Listinný dôkaz dodaný touto osobou preto nemožno považovať za znalecký posudok. Všeobecné súdy nenariadili sťažovateľom požadované kontrolné znalecké dokazovanie a nebrali ani do úvahy, že maloletý je vedený matkou k neustálemu sledovaniu televízneho programu tak, aby sa mu nemusela venovať, hoci to bolo preukázané šetrením kolízneho opatrovníka. Ďalej matka zobrala maloletého na oslavy Silvestra 2004 a vrátila sa s ním domov až okolo 03.00 h, hoci maloletý v tom čase užíval   antibiotiká.   Maloletý   je   často   prechladnutý   a vzhľadom   na   nedôslednú   liečbu dochádza následne k zápalu priedušiek. Matka tieto skutočnosti najprv popierala a potom ich   pripisovala   ochoreniu   na   astmu.   V skutočnosti   je   astma   u maloletého   prejavom psychickej   záťaže   z jeho   pobytu   s matkou.   Prístup   všeobecných   súdov   v tejto   veci   bol účelový   a zaujatý   v tom   smere,   že   maloletý   má   byť   jednoznačne   a napriek   všetkým skutočnostiam zverený matke. Vykonané dôkazy sa podriadili tomuto záveru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie práva na rodovú   rovnosť,   práva   na   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   na   konanie   bez zbytočných prieťahov,   ako   aj   porušenie   práv   podľa   čl.   1,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   27   P   463/04   a krajským   súdom   pod   sp.   zn. 20 CoP 25/06 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   po   200   000   Sk   od okresného súdu a od krajského súdu.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 20 CoP 25/06-285 z 20. septembra 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 463/04-165 zo 7. novembra 2005. Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   vykonal   rozsiahle   dokazovanie   v rozsahu potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   na   objektívne   posúdenie predpokladov   každého   z rodičov   na   zabezpečenie   výchovy   a starostlivosti   o maloletého vychádzajúc   z rovnakého   postavenia   oboch   rodičov   pri   realizácii   ich   práv   a povinností s tým,   aby   bolo   zároveň   umožnené   obom   rodičom   aktívne   sa   podieľať   na   výchove maloletého a zachovať tak aspoň sčasti vyváženosť v uplatňovaní ich rodičovských práv. Rodičia maloletého spolu nežijú, čím je daná opodstatnenosť potreby upraviť ich práva a povinnosti   k maloletému.   Je   zrejmé,   že   miera   narušenia   vzájomných   vzťahov   medzi rodičmi je tak závažná, že im bráni dohodnúť sa aj o základných (každodenných a bežných) otázkach týkajúcich sa výchovy a starostlivosti o maloletého. Okresný súd vzal za základ svojho   rozhodnutia   výsledky   šetrenia   kolízneho   opatrovníka,   ktorý   nezistil   žiadne nedostatky v starostlivosti matky, a prihliadol tiež na správu detskej lekárky, ktorá potvrdila starostlivosť   matky   o zdravotný   stav   maloletého.   Ďalej mal okresný   súd   za   preukázané svedeckými   výpoveďami,   že   pri   odovzdávaní   maloletého   rodičmi   po   jeho   stretnutí so sťažovateľom maloletý plače a nechce ísť k matke. Túto skutočnosť okresný súd správne vyhodnotil   vo   vzájomnej   súvislosti   s ďalšími   dôkazmi   a v kontexte   všetkých   okolností, ktoré   v konaní   vyšli   najavo.   Na   tomto   základe   možno   uzavrieť,   že   takéto   správanie maloletého   bez   ďalšieho   nenasvedčuje   tomu,   že   má   negatívny   vzťah   k matke,   že   túto odmieta a má z nej strach. Reakcia maloletého má skôr príčinu v napätých konfliktných vzťahoch oboch súčasne prítomných rodičov, výsledkom ktorých je potom aj neprimeraná reakcia matky pri komunikácii a kontakte so sťažovateľom. Intenzita narušenia vzájomných vzťahov rodičov   znamená pre maloletého obrovskú   psychickú záťaž, pričom prežívanie napätej   situácie   maloletého   vážne   traumatizuje,   to   všetko   s možným   dopadom   na   jeho zdravotný stav (srdcové záchvaty, oslabená imunita). Zodpovednosť v tomto smere dopadá rovnako na oboch rodičov. Vinu za tento nepriaznivý stav pre ďalší všestranný zdravý telesný a duševný vývoj nemožno klásť výlučne matke. Ani tvrdenia sťažovateľa o ohrození života a zdravia maloletého zo strany matky neboli dostatočne spôsobilým podkladom pre spoľahlivý   záver   o závažnosti   zanedbávania   rodičovských   povinností   zo   strany   matky. Vzhľadom   na   tvrdenia   sťažovateľa   o nedostatkoch   v starostlivosti   matky   o maloletého nariadil okresný súd znalecké dokazovanie z odboru psychológie na posúdenie spôsobilosti rodičov zabezpečiť výchovu a starostlivosť o maloletého. Sťažovateľ namietal zákonnosť vypracovania   posudku   PhDr.   S.   a jeho   použitia   ako   dôkazu   v konaní.   Okresný   súd   sa nedopustil   žiadneho   procesného   pochybenia   pri   nariadení   znaleckého   dokazovania s dopadom na zákonnosť posudku ako dôkazu v konaní. Znalec PhDr. S. bol menovacím dekrétom z 30. marca 1995 menovaný za znalca v odbore psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých   a psychológia   sexuality podľa   zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší zákon“). Podľa § 34 ods. 1 zákona   o znalcoch   sa   považoval   znalec   zapísaný   v zozname   znalcov   podľa   skoršieho zákona za znalca dňom 1. septembra 2004 s tým, že podľa ustanovenia § 34 ods. 3 písm. a) zákona   o znalcoch   mu   vznikla   povinnosť   do   28.   februára   2005   preukázať   splnenie podmienky   bezúhonnosti,   predložiť   doklad   o zaplatení   správneho   poplatku   za   zápis   do zoznamu,   predložiť   zmluvu   o uzavretí   poistenia   zo   zodpovednosti   za   škodu   a nahlásiť údaje, ktoré sa zapisujú do zoznamu. Podľa ustanovenia § 34 ods. 4 zákona o znalcoch bolo v kompetencii ministerstva rozhodnúť o vyčiarknutí znalca – fyzickej osoby zo zoznamu najneskôr do 28. februára 2006, ak nesplní podmienky uvedené v § 34 ods. 3 písm. a) zákona   o znalcoch.   Znalec   PhDr.   S.   požiadal   23.   júna   2005   o preregistráciu   zápisu   zo zoznamu znalcov, uhradil 22. júna 2005 správny poplatok a predložil potvrdenie o poistení od 1. júla do 31. augusta 2005 a od 1. septembra 2005 do 31. augusta 2006. Na základe inštrukcie   ministerstva   č. 12/2005   s účinnosťou   od   1.   augusta   2005   došlo   k preklopeniu zoznamu znalcov podľa skoršieho zákona na zápis znalcov - fyzických osôb podľa zákona o znalcoch v súvislosti so zmenou evidenčných čísel a zmenou členenia zoznamu na odbory a odvetvia   s tým,   že   do   31. decembra   2005   bude   znalcom   zaslané   oznámenie   o zmene a preukaz s povolením vyhotovenia úradnej pečiatky. Na základe týchto skutočností dospel krajský súd k záveru, že znalecký posudok bol vypracovaný osobou oprávnenou. Zároveň to znamená, že okresný súd správne postupoval, keď na tento znalecký posudok ako na dôkaz v konaní prihliadol a vychádzal pri rozhodovaní z jeho záverov.

3. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 463/04-165 zo 7. novembra   2005   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   20   CoP   25/06-285 nadobudli právoplatnosť 27. novembra 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorou sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 P 463/04 namieta porušenie práva na rodovú rovnosť, práva na kontrolné znalecké dokazovanie, ako aj porušenie práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to totiž vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   mal   v odvolacom   konaní   krajský   súd.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Tú časť sťažnosti, ktorá smeruje voči namietanému porušeniu práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   27   P   463/04, považuje   ústavný   súd   za   oneskorene   podanú.   Treba   poukázať   na   doterajšiu   judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je   v zásade   iným   zásahom   pre   počítanie   lehoty   pre   včasnosť   podania   sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Konanie vedené okresným súdom, ktoré sa podľa názoru sťažovateľa vyznačovalo zbytočnými   prieťahmi,   sa   skončilo   rozsudkom   zo   7.   novembra   2005   a jeho   následným doručením   účastníkom   konania.   Sťažnosť   bolo   treba   podať   do   dvoch   mesiacov   od skončenia konania na okresnom súde, čo sa však nestalo.

2. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 25/06 a proti jeho rozsudku č. k. 20 CoP   25/06-285   z 20.   septembra   2006.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný   súd   za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práva   na   rodovú   rovnosť,   na   kontrolné znalecké   dokazovanie   a práv   podľa   čl.   1,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru   ústavný   súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd sa rozsiahlym a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa. Tieto boli prevažne skutkového rázu, pričom krajský súd konkrétnym a výstižným spôsobom vyhodnotil vykonané dokazovanie a z neho vyplývajúce rozhodujúce skutkové závery. Jedinou právnou námietkou sťažovateľa bolo, či posudok vypracovaný PhDr. S. bolo možné považovať za znalecký posudok. Aj v tomto smere sú závery krajského súdu presvedčivé. Možno preto konštatovať, že rozsudok krajského   súdu   nemožno   v žiadnom   prípade   kvalifikovať   ako   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 20 CoP 25/06 treba poukázať opäť na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z uvedenej časti sťažnosti a z priložených listinných dôkazov je zrejmé, že konanie vedené krajským súdom sa skončilo rozsudkom z 20. septembra 2006 a jeho následným doručením   účastníkom   konania.   To   znamená,   že   v čase   podania   sťažnosti   zbytočné prieťahy, ktoré sťažovateľ namieta, sa už skončili, lebo vo veci už existoval právoplatný rozsudok. Preto aj túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007