znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 140/05-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť organizácie C. p. f. – ETP n. o., so sídlom B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti so základným právom slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 S 80/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť organizácie C. p. f. – ETP n. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním datovaným a odovzdaným na poštovú prepravu 20. júna 2005, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. júna 2005, označeným ako „Sťažnosť na základe čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ organizácia C. p. f. – ETP n. o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   zastúpená   advokátkou   Mgr.   M.   K.,   B., namieta porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v súvislosti so základným právom slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 3 ústavy v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 80/04.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 80/04-36 zo 17. februára 2005   s tým,   aby   bol   tento   rozsudok   zrušený   a vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie. Požaduje napokon aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím Krajského úradu v B. (ďalej len   „krajský   úrad“)   z 30.   augusta   2002   zaregistrovaná   ako   nezisková   organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby v zmysle zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách   poskytujúcich   všeobecne   prospešné   služby   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o neziskových   organizáciách“).   Krajský   úrad   zároveň   v rozhodnutí schválil aj druh všeobecne prospešných služieb poskytovaných sťažovateľkou. V septembri roku   2003   pracovníčka   krajského   úradu   telefonicky   upozornila   štatutárneho   zástupcu sťažovateľky na skutočnosť,   že nezisková organizácia   môže síce   poskytovať všeobecne prospešné služby, avšak nemôže rozdeľovať finančné prostriedky. Hoci štatutárny zástupca požiadal pracovníčku krajského úradu o písomné vyhotovenie stanoviska, nestalo sa tak. Napokon   prípisom   krajského   úradu   doručeným   sťažovateľke   25. februára   2004   bolo sťažovateľke oznámené, že neuskutočnila nápravu napriek upozorneniu, a preto s poukazom na § 35 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách krajský úrad upozorňuje na možnosť podať   návrh   na   zrušenie   organizácie   sťažovateľky.   Vzhľadom   na   vykonávanú   činnosť odporúča   zvážiť,   či   by   sťažovateľka   nemala   fungovať   v inej   právnej   forme,   ktorá   by umožňovala túto činnosť vykonávať v súlade s platnými právnymi predpismi. Sťažovateľka považujúc upozornenie krajského úradu za zásah do svojich práv podala 26. marca 2004 návrh   krajskému   súdu,   v ktorom   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   tohto   zásahu. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 80/04-36 zo 17. februára 2005, ktorý bol sťažovateľke doručený 20. apríla 2005, bol návrh sťažovateľky zamietnutý. Podľa odôvodnenia rozsudku upozornenie   krajského úradu   nie je možné kvalifikovať ako nezákonný zásah   v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože krajský úrad týmto upozornením iba realizoval dohľad v zmysle § 35 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách. Nešlo teda o faktickú   činnosť   zameranú   proti   sťažovateľke.   Krajský   súd   sa   tiež   stotožnil   so stanoviskom krajského úradu, podľa ktorého rozdeľovanie finančných prostriedkov nie je možné považovať za všeobecne prospešnú službu.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu uvedených základných práv, pričom vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti rozsudku krajského súdu   je   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   ochrany   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   na ústavnom   súde.   Porušenie   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   sa   krajský   súd stotožnil   so   stanoviskom   krajského   úradu,   podľa   ktorého   rozdeľovanie   finančných prostriedkov   nie   je   všeobecne   prospešnou   službou.   Tento   právny   názor   považuje sťažovateľka za nesprávny z   dôvodu,   že   sa   dotýka   označených   základných   práv.   Ďalej sťažovateľka   veľmi   podrobne   rozvádza,   prečo   nie   je   možné   vyslovený   právny   názor akceptovať.

Z prípisu krajského úradu sp. zn. OVVS-147/2004-NO z 19. februára 2004 vyplýva, že je označené ako upozornenie a poukazuje na to, že po vyhodnotení výročnej správy sťažovateľky sa dospelo k záveru, že táto môže poskytovať všeobecne prospešné služby, nie však rozdeľovať finančné prostriedky. Podľa § 35 zákona o neziskových organizáciách je krajský úrad povinný dohliadať, či nezisková organizácia plní účel a poskytuje všeobecne prospešné   služby,   na   ktoré   bola   založená.   Pritom   vyhodnocuje   obsah   výročných   správ a v prípade zistenia nedostatkov upozorňuje na ne orgány neziskovej organizácie a požaduje vykonanie   nápravy.   Keďže   v prípade   sťažovateľky   napriek   upozorneniu   náprava uskutočnená nebola, krajský úrad upozorňuje, že môže podať návrh na zrušenie organizácie sťažovateľky.   Zároveň   vzhľadom   na   vykonávanú   činnosť   odporúča,   aby   sťažovateľka zvážila   vykonávanie   činnosti   v inej   právnej   forme,   ktorá   by   bola   v súlade   s platnými právnymi predpismi.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 80/04-36 zo 17. februára 2005 vyplýva, že návrh sťažovateľky voči krajskému úradu o ochranu pred nezákonným zásahom - upozornením krajského úradu z 19. februára 2004, bol zamietnutý. Podľa odôvodnenia rozsudku krajský súd považoval návrh sťažovateľky za návrh v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   teda   za   návrh   na   začatie   konania   o poskytnutie   ochrany   proti   nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Podľa názoru krajského súdu základom   úspešnosti   takéhoto   návrhu   je,   aby   išlo   o zásah   dotýkajúci   sa   práv   alebo chránených   záujmov   sťažovateľky.   Upozornenie   krajského   úradu   nie   je   však   možné kvalifikovať   ako   nezákonný   zásah   v zmysle   ustanovenia   §   250v   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku, lebo upozornenie nevyvolalo zákonom predpokladaný následok, ktorým je   ukrátenie   sťažovateľky   na   jej   právach   a právom   chránených   záujmoch.   Týmto upozornením nešiel krajský úrad nad rámec zákona, pretože ním realizoval dohľad, ktorý mu   prislúcha   v zmysle   §   35   ods.   1   zákona   o neziskových   organizáciách.   Nešlo   preto o faktickú činnosť zameranú voči sťažovateľke. Ďalej krajský súd uvádza, že sa stotožnil so stanoviskom krajského úradu, podľa ktorého rozdeľovanie finančných prostriedkov nie je všeobecne prospešnou službou, pričom tento právny názor aj bližšie zdôvodňuje.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa   čl.   29   ods.   3   ústavy   výkon   práv   podľa   ods.   1   a 2   možno   obmedziť   len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Rozhodujúcou skutočnosťou je, že krajský súd zamietol návrh sťažovateľky preto, lebo   upozornenie   krajského   úradu   nepovažoval   za   zásah   v zmysle   §   250v   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, teda za taký zásah orgánu verejnej správy, ktorým by došlo k ukráteniu   sťažovateľky   na   jej   právach   a právom   chránených   záujmoch.   Podľa   názoru krajského súdu výkon dohľadu v zmysle § 35 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách spočívajúci v upozornení na nedostatky a s poukázaním na to, že krajský úrad môže podať návrh   na   zrušenie   organizácie   sťažovateľky,   nie   je   zásahom   v zmysle   citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   v tejto   súvislosti   predovšetkým   zdôrazniť,   že sťažovateľka v podanej sťažnosti s týmto záverom krajského súdu nijako nepolemizuje, teda neuvádza žiadne argumenty, ktorými by sa čo len pokúšala zdôvodniť nesprávnosť tohto zásadného záveru krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu dostatočne a vyčerpávajúco zdôvodnený, a teda nie je arbitrárny. Ani podľa ústavného súdu nemožno upozornenie na údajné nedostatky v rámci výkonu práva dohľadu, ale ani upozornenie na možnosť podania návrhu na zrušenie organizácie sťažovateľky považovať za zásah v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   právnom   postavení   sťažovateľky   sa   doručením upozornenia   nič nezmenilo. Za   zásah by bolo   možné považovať až podanie návrhu   na zrušenie organizácie sťažovateľky. Z ustanovenia § 35 ods. 1 v spojení s ustanovením § 15 ods. 3 písm. c) zákona o neziskových organizáciách vyplýva, že takýto návrh by musel krajský úrad podať na všeobecnom súde, ktorý by o ňom konal v rámci bežného sporového konania, nie teda v rámci správneho súdnictva.   Ak by bol takýto návrh podaný, mala by sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom dostatočný priestor na ochranu označených základných   práv   a na   plné   rozvinutie   svojej   argumentácie   o tom,   že   jej   konanie   bolo v súlade so zákonom.

Na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť tá skutočnosť, že krajský súd celkom nevhodným spôsobom popri vyslovení záveru o tom, že nešlo o zásah v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, sa zaoberá vo svojom rozsudku aj meritom sporu medzi sťažovateľkou   a krajským   úradom,   pričom   vyslovuje   závery   blízke   právnym   záverom krajského   úradu.   Tento   postup   krajského   súdu   nie   je   rozhodujúci   a nijakým   spôsobom neprejudikuje   právne   závery,   ku   ktorým   eventuálne   dospeje   miestne   a vecne   príslušný všeobecný súd v prípade, ak bude podaný návrh na zrušenie organizácie sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2005