znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 140/04-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   F.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02 a 20. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

Základné právo F. Š. podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To   88/02 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 140/04-23 z 10. augusta 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť F. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 To 88/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 17. decembra 2001 sp. zn. 3 T 217/00 uznaný vinným zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a 2 písm.   b)   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   a bol   mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Proti tomuto rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie,   krajský   súd   však uznesením   z 27.   novembra   2002   sp.   zn. 2 To 88/02 jeho odvolanie zamietol.

Sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru vidí najmä v tom, že napriek tomu, že jeho obhajcovi nebolo umožnené v prípravnom konaní zúčastniť sa výsluchu svedkov Z. B. a Mgr. M. M.u, títo   svedkovia   aj   keď „obhajca   sťažovateľa   trval   na   prítomnosti   týchto   svedkov   na pojednávaní,“ sa osobne nezúčastnili na hlavnom pojednávaní, a tým bolo sťažovateľovi znemožnené klásť týmto svedkom otázky. Podľa názoru sťažovateľa „značná závažnosť tohto   postupu   súdu   vyplýva   z toho,   že   pečiatka   v pase   sťažovateľa   je   dôkazom,   ktorý potvrdzuje skutočnosť, že tento sa v čase spáchania trestného činu nenachádzal na území SR. (...) Súd sa vôbec nevysporiadal so spôsobom, akým sa do pasu sťažovateľa mohol dostať odtlačok pečiatky č. 30 (nesporne originálny), ktorá potvrdzuje jeho vycestovanie z územia SR v čase spáchania trestného činu. Tento rozpor bolo možné odstrániť vypočutím svedkov na hlavnom pojednávaní s tým, že právom sťažovateľa a jeho obhajcu bolo klásť im otázky smerujúce k jednoznačnému záveru o spôsobe, akým sa odtlačok pečiatky dostal do pasu sťažovateľa“. K porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu malo dôjsť aj tým, že prvostupňový súd nepripustil a nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré mali preukazovať jeho nevinu. Napr. nebol vykonaný dôkaz ohľadne videozáznamu, ktorý podľa   sťažovateľa „jednoznačne   preukazuje,   že z mesta   B.   je   možné   uskutočniť   hovory z mobilného telefónu operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu.“

1.   2.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v konečnom dôsledku vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti vydal nález nasledovného znenia:

„1. Základné práva sťažovateľa, a to (...) právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky; právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   boli   (...) postupom   Krajského   súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 88/02 porušené.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v platnom   znení, Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 11. 2002, sp. zn. 2 To 88/02 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu v Bratislave vec vedenú   pod sp. zn. 2 To 88/02 na ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený JUDr. T. K., ktorý je poverený riadením krajského súdu, listom   zo 17. septembra   2004   sp.   zn.   Spr.   3800/04   a právny   zástupca   sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 5. októbra 2004.

2. 1. Poverený predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „V   nadväznosti   na   Vašu   výzvu   zo   dňa   30.   augusta   2004,   ktorou   nás   žiadate o vyjadrenie sa k sťažnosti odsúdeného F. Š., ktorú podal na Ústavný súd SR, kde namieta porušenie svojich práv na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a to postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 88/02, si Vám dovoľujem oznámiť nasledovné:

Pokiaľ odsúdený F. Š. vytýka tunajšiemu súdu, že nepovažoval prebiehajúce trestné stíhanie sudcu JUDr. Š. za dôvod nezákonnosti konania a nezrušil rozsudok ohľadne neho uvádzam,   že   samotné   trestné   stíhanie   sudcu   nie   je   zákonným   dôvodom   pre   zrušenie rozsudku podľa § 258 Tr. por. Zároveň dávam do pozornosti skutočnosť, že ani v ostatných veciach neboli zrušené rozsudky vyhlásené sudcom JUDr. I. Š. len preto, že tento je trestne stíhaný.

Odvolací senát, ktorý rozhodol v trestnej veci F. Š. vo svojom rozhodnutí podrobne opísal, akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru, že odvolanie F. Š. je nedôvodné a z toho dôvodu ho zamietol v zmysle ustanovenia § 256 Tr. por.

Aj v konkrétnom prípade išlo o štandardný postup odvolacieho senátu a sme toho názoru, že ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom F. Š., zastúpeného advokátom JUDr. S. J. proti Krajskému súdu v Bratislave treba zamietnuť, lebo práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR neboli porušené, preto mu neprináleží žiadne finančné zadosťučinenie.

Súčasne Vám oznamujem, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie podľa § 30 ods. 1, 2 Zákona o Ústavnom súde“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu povereného predsedu krajského súdu uviedol nasledovné skutočnosti:

«Na   základe   výzvy   Ústavného   súdu   zo   dňa   21.   09.   2004   v právnej   veci   ústavná sťažnosť F. Š. c/a SR v zastúpení Krajský súd v Bratislave Vám oznamujem, že v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov trvám na tom, aby vec bola prejednaná na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 10. 08. 2004, sp. zn. I. ÚS 140/04 konštatoval, že cit.   „závažné   tvrdenia   sťažovateľa   v podstate   v žiadnom   štádiu   napadnutého   trestného konania   nemožno   na   prvý   pohľad   bez   akejkoľvek   pochybnosti   považovať   za   zjavne neopodstatnené a úsilie o preukázanie ich opodstatnenosti za zrejme bezúspešné. Neexistujú ani   procesné   prekážky,   ktoré   by   bránili   prijatiu   sťažnosti   v časti   porušenia   práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02“.

Podľa § 30 ods. 5 vyššie citovaného zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky   o verejnosti   ústneho   pojednávania   platia   primerane   ustanovenia   právnych predpisov o konaní pred súdom. V zmysle daného zákonného ustanovenia navrhujeme na ústnom pojednávaní vypočuť JUDr. Z. A., advokáta, so sídlom B., ktorý pôvodne zastupoval sťažovateľa v trestnej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn. 2 To 88/02 za účelom objasnenia právne relevantných skutočností.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujem (...). Krajský súd v Bratislave vo vyjadrení zo dňa 17. 09. 2004 konštatuje, že v trestnej veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   To   88/02   postupoval   štandardne   a neboli   porušené   práva sťažovateľa.   S názorom   Krajského   súdu   v Bratislave   sa   nemôžem   stotožniť   a trvám   na podanej   ústavnej   sťažnosti,   kde   je   konkrétne   uvedené   v čom   boli   porušené   práva sťažovateľa.»

3. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci verejné ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 23. marca 2005. Na ústnom pojednávaní právny zástupca zotrval na dôvodoch prijatej sťažnosti a navrhol vypočuť advokáta sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi JUDr. Z. A. Menovaný advokát poukázal na dôležitosť výpovede svedkov B. a M. z hľadiska obhajoby sťažovateľa a na význam nepremietnutého videozáznamu pre sťažovateľa, ktorý preukazuje, že z mesta B. je možné uskutočniť hovory z mobilného telefónu operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu. JUDr. A. poukázal taktiež   na   pochybnosti   ohľadne   predmetných   odtlačkov   prstov,   pretože   podľa   neho záhadným spôsobom sa na inkriminovanej vizitke zachoval iba odtlačok prsta sťažovateľa, hoci túto malo v rukách viacero osôb a okrem toho vizitka sťažovateľa sa mohla dostať k poškodenému aj cez obchodné styky, pretože z nej bolo „niekoľko stoviek kusov, ktoré kolovali vo verejnosti“.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   z písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   a z   ich   stanovísk, ktoré zaujali na ústnom pojednávaní, a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný   súd   zistil   -   vo   vzťahu   k prijatej   sťažnosti   -   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 3 T 217/00 a na krajskom súde pod sp. zn. 2 To 88/02:

1.   Dňa   7.   septembra   1999   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   KUV-58/99Kk   bolo   proti sťažovateľovi   a M.   R.   z B.   vznesené   obvinenie „pre   trestný   čin   vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom obmedzenia osobnej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona k § 231 ods. 2 Tr. zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 12. 5. 1999 o 09.35 hod. v B., obvinený F. Š. spolu s ďalšími dvomi nestotožnenými osobami, obmedzili na slobode poškodeného Ing. arch. J. K., bytom B., tým spôsobom, že poškodeného pri nastupovaní do jeho súkromného mot. vozidla značky Rover vtiahli proti jeho   vôli   do   motorového   vozidla,   prinútili   k presadnutiu   na   zadné   sedadlo,   odkiaľ   ho odviezli na hrádzu malého Dunaja, kde ho spútali, previazali oči a odviezli do doposiaľ nezisteného   objektu.   V objekte   pod   hrozbou   násilia   alebo   inej   ťažkej   ujmy   za   použitia zbrane, ho prinútili k vydaniu 7.000,- USD a 25.000,- Sk, ktoré prevzal obvinený M. R. od sekretárky   firmy   poškodeného   a po   odovzdaní   finančnej   hotovosti   ho   následne   prinútili k vydaniu 100.000.- Sk z bankového účtu vedenom v Ľudovej banke, ktoré prevzala doposiaľ neustálená osoba zúčastnená na trestnom čine“.

2. Sťažovateľ sa ohľadom uvedeného obvinenia od začiatku predmetného trestného konania   obhajoval   aj   tým,   že   označil   alibi,   a   to   že   v   inkriminovaný   deň   sa   zdržiaval v Českej republike (ďalej len „ČR“), pričom orgánom činným v trestnom konaní predložil svoj cestovný pas, v ktorom je odtlačok pečiatky (označenej č. 30) potvrdzujúci vstup na územie   ČR   11. mája   1999   o 23.00   h   a odtlačok   výstupnej   pečiatky   z 12.   mája   1999 o 23.00 h.

Skutočnosť, že kritického dňa a v kritickom čase uskutočnil aj so spoluobvineným M. R. viacero telefónnych hovorov napriek tomu, že nemal aktivovanú tzv. roaming službu, vysvetľoval tým, že sa zdržiaval v okolí mesta B., kde ešte signál Globtel GSM presahuje aj bez roamingu.

3. Dňa 13. októbra 1999 bol v H. v ČR na dožiadanie vypočutý svedok Z. B., ktorý vo svojej výpovedi uviedol: „(...) jsem nastoupil do služby dne 12. 5. 1999 v 7.00 hodin, kdy jsem si od vedouciho směny prevzál své razítko č. 30, službu jsem vykonával do 19.00 hodin dne 12. 5. 1999, kdy v 19.00 hodin jsem razítko odevzdal vedoucímu směny (...)“. V ten istý deň bol na dožiadanie vypočutý aj svedok M. M., ktorý vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že pokiaľ ide o pečiatku hraničného priechodu v H., jej odtlačok sa dáva do pasu slovenským štátnym príslušníkom, len ak o to požiadajú alebo v prípade, keď je vykonávaná celková lustrácia osoby, a podľa jeho názoru odtlačok pečiatky č. 30 o vstupe a výstupe nemal   byť   vôbec   vyznačený   v pase   sťažovateľa,   a preto   k jeho vyznačeniu   došlo protizákonným spôsobom.

Výsluch   oboch   týchto   svedkov   sa   uskutočnil   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a bez prítomnosti jeho obhajcu.

4. Dňa 7. mája 2001 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté, že návrh sťažovateľa „za účelom zistenia či sa dá mobilom telefonovať zo Slovenskej   republiky   na   územie   ČR   do   B.,   resp.   do   H.,   bez   služby   roaming,   súd   (...) zamieta“.

5. Listom z 3. augusta 2001 predseda senátu zisťoval, či sa svedkovia Z. B. a M. M. chcú   zúčastniť výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní   v trestnej   veci   sťažovateľa.   Predseda senátu   v tomto liste   poučil   menovaných   svedkov,   že podľa   čl.   8 Európskeho   dohovoru o vzájomnej   pomoci   v trestných   veciach „nemôže   byť   podrobené   žiadnej   sankcii   alebo obmedzeniu“ to, ak sa výsluchu na hlavnom pojednávaní nezúčastnia.

6.   Dňa   3.   septembra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie,   v ktorom svedok Z. B. oznámil súdu, že sa v predmetnej veci nechce zúčastniť pojednávania v B. Rovnako aj svedok Mgr. M. M. oznámil súdu listom zo 4. septembra 2001, že sa nechce zúčastniť súdneho pojednávania v B. v danej veci.

7.   Dňa 17.   septembra   2001   na   hlavnom   pojednávaní   obhajca   sťažovateľa   okrem iného uviedol: „Navrhujem dnes neprítomných svedkov B. a M. predvolať (...).“

Pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito aj s tým, že „Obhajca ďalej predloží súdu i zoznam otázok v súvislosti s výsluchom svedkov B. a M. Za účelom postupu podľa § 10 Zmluvy o Európskom dohovore“.

8. Na hlavnom pojednávaní 14. novembra 2001 „S poukazom na návrh obhajcu zo dňa 17. 9. 2001, na čl. 254 - 255, predseda senátu vyhlásil opatrenie - Podľa § 203 ods. 1, 2 Tr. por. s poukazom na ust. § 89 ods. 1 Tr. por. zamieta návrhy obhajoby, a to:

(...) vypočuť svedkov B. a M. a predvolať ich v zmysle Medzinárodnej zmluvy (...), návrh na prehodnotenie vyjadrenia firmy Globtel ohľadne nemožnosti telefonovania bez roamingu z Českej republiky“. Uvedené návrhy obhajcu sťažovateľa zamietol aj konajúci trestný senát okresného súdu.

Podľa § 211 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku výpovede svedkov Z. B. a Mgr. M. M. boli prečítané na tomto hlavnom pojednávaní.

9. Dňa 17. decembra 2001 sa konalo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

10. Spoluobžalovaný sťažovateľa bol tiež uznaný za vinného z uvedeného trestného činu   a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   dvoch   rokov   s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov. Keďže spoluobžalovaný sťažovateľa odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku   nepodal,   vo   vzťahu   k nemu   toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2002.

11. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ po jeho vyhlásení odvolanie, pričom okrem   iného   namietal,   že „neboli   preverené   správy   z Globtelu   a tým   nebola   vyvrátená skutočnosť,   že   netelefonoval   z B.   Pokiaľ   ide   o pečiatky,   ktoré   mu   mali   byť   dané   na hraničnom   prechode,   tieto   sa   dávajú   aj   bez   požiadania,   pričom   okolnosť,   že   prešiel hraničným   priechodom,   mu   vyvrátená   nebola.   (...)   Obhajca   obžalovaného   na   verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa domáhal doplnenia dokazovania v tom smere, aby sa zistilo, či mohol niekto z pracovníkov colnice použiť pečiatku colníka B., ktorý nemal v kritickú dobu službu. V ďalšom žiadal doloženie videokazety, ktorú si vyrobil sám obžalovaný a na ktorej   je   vidieť,   že   telefonické   spojenie   presahuje   hranice   Slovenska.   Zaoberal   sa   aj otázkou, že keď ráno o 9.58 hod. bolo telefonované z mobilu poškodeného K. na mobil obž. Š., ktorý bol v B., obžalovaný nemohol byť teda prítomný na mieste činu. Domáhal sa preto, aby krajský súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie“.

12.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   88/02   z 27.   novembra   2002   bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 17. decembra 2001 zamietnuté aj z týchto dôvodov:

«K odvolacím námietkam obžalovaného, že trestný čin nespáchal, pretože v dobe skutku   sa   nachádzal   v Českej   republike,   o čom   svedčia   aj   pečiatky   v pase,   je   potrebné uviesť, že obžalovaný je usvedčovaný predovšetkým výpoveďou samotného poškodeného Ing. arch. J. K., ktorý podrobne popísal spáchanie skutku. Vypovedal, že po zastavení jeho osobného motorového vozidla si muž, ktorý riadil toto vozidlo, vyžiadal od neho mobilný telefón, s ktorým telefonoval asi 30 sekúnd. Z jeho mobilného telefónu bolo telefonované aj z objektu, do ktorého bol privezený. Poškodený uviedol, že jeden z páchateľov mu podal pero a jeho vizitku, na ktorú musel napísať text, ktorý mu nadiktovali. Všimol si, že osoba, ktorá od neho vizitku prevzala mala holé ruky, i keď do tváre jej nevidel. Následne na to, táto osoba vyšla z miestnosti, v ktorej bol zadržiavaný. Na vizitke bol napísaný text pre sekretárku J. G. v znení: „J., posielam po peniaze pána D. J.“. Predmetná vizitka bola daná Kriminalistickému   a expertíznemu   ústavu   Policajnému   zboru   Bratislava   na   skúmanie, pričom bolo zistené, že daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, je zhodná s odtlačkom prostredníka   pravej   ruky   obžalovaného   F.   Š.   Skúmanie   vykonal   kpt.   M.   B.,   ktorý   na hlavnom pojednávaní vysvetlil,   že sa rozoznávajú tri skupiny stôp.   Vhodné,   ktoré majú desať a viac znakov, využiteľné, ktoré majú šesť, sedem deväť znakov, nevhodné, ktoré majú päť znakov a menej. Daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, ktorú mal podať poškodený páchateľovi   trestného   činu,   má   vyznačených   21   markantov   a   je   nespochybniteľná, jednoznačne išlo o stopu čerstvú. Ide o nezvratiteľný dôkaz svedčiaci o tom, že bol to práve obžalovaný, ktorý prevzal vizitku od poškodeného a teda, že sa nachádzal na mieste činu. Keďže zaistená daktyloskopická stopa bola podľa znalca čerstvá, nemožno pripustiť úvahu, že s predmetnou vizitkou došiel obžalovaný do styku niekedy v minulosti. Ak sa obžalovaný a   poškodený   nepoznajú   a   nikdy   nedošli   spolu   do   styku,   znamená   to,   že   poškodený   v minulosti   nedal   obžalovanému   svoju   vizitku.   Ak   by   sa   vizitka   poškodeného   dostala obžalovanému od tretej osoby niekedy v minulosti, neboli by na nej zistené čerstvé stopy od obžalovaného Š. Pokiaľ ide o pečiatky, ktoré sa mali nachádzať v jeho pase, a ktoré mali potvrdzovať   skutočnosť,   že   v   inkriminovanom   čase   mal   byť   na   Morave,   odvolací   súd poukazuje na výpovede svedkov B. a M. Z výpovedí svedka B. vyplýva, že tento pracuje ako policajný inšpektor na RCP H. Tento uviedol, že pokiaľ sa má vyjadriť k pečiatke č. 30, jedná sa o razítko, ktoré mu bolo pridelené pri plnení služobných povinností. V kritickej dobe od 23.00 hod. dňa 11. 5. 1999 do 22.00 hod. dňa 12. 5. 1999 nastúpil do služby dňa 12. 5. 1999 o 7.00 hod. a prevzal od vedúceho smeny svoje razítko. Službu vykonával do 19.00 hod. Obžalovaného vôbec nepozná. Po nahliadnutí na jeho fotografiu uviedol, že táto osoba mu nič nehovorí, a že pečiatku do jeho pasu dňa 11. 5. 1999 ani 12. 5. 1999 nedával. Pokiaľ ide o hraničný prechod v H., pečiatky do pasov slovenských štátnych príslušníkov sa dávajú len na požiadanie. Keď sa v pase obžalovaného nachádza jeho razítko, toto tam nemalo byť otisknuté, k otisknutiu došlo protizákonným spôsobom. Z výpovede svedka M. M., ktorý je zamestnaný na cudzineckej polícii je zrejmé, že podľa jeho záznamov razítko č. 30 v dobe od 19.00 hod. dňa 11. 5. 1999 do 07.00 hod. dňa 12. 5. 1999 vydané nebolo a nemohlo byť ani použité. Razítko bolo uložené v trezore u vedúceho smeny. Stopercentne však vyslovil záver, že v pase obžalovaného ide o originálny otisk. Krajský súd je toho názoru, že preverenie obhajoby obžalovaného, či mohol niekto z pracovníkov colnice použiť predmetnú pečiatku, je dôkaz nevykonateľný a to vzhľadom na značný časový odstup, ktorý uplynul   od   spáchania   skutku.   Taktiež   preverenie   signálu   v sieti   Globtel   za   hranice Slovenska v čase spáchania skutku, nepovažoval odvolací súd za dôkaz právne relevantný, už aj s ohľadom na vizitku, ktorú dal poškodený páchateľovi. Z výpovede svedka B. je totiž zrejmé, že daktyloskopická stopa zaistená na predmetnej vizitke patrí práve obžalovanému a teda bol to on, kto sa nachádzal na mieste činu. Išlo o vizitku, ktorú vydala príslušníkom polície svedkyňa J. G. s príslušným textom, na základe ktorej vydala potom M. R. sumu 7.000,- USD a 25.000,- Sk. K zámene vizitky preto v žiadnom prípade nemohlo prísť. Pokiaľ ide   o ďalšie   obhajobné   tvrdenia   obžalovaného,   že   z mobilu   poškodeného   K.   bolo telefonované   na   mobil   Š.,   ktorý   bol   v B.,   táto   skutočnosť   nemá   vplyv   na   uznanie   viny obžalovaného, pretože tento sa mohol nachádzať aj v inej miestnosti, prípadne vonku pred objektom,   kde bol držaný   poškodený.   Za tohto   stavu   námietky   obžalovaného   považoval odvolací   súd   za   právne   irelevantné,   rovnako,   ako   aj   skutočnosť,   že   poškodený   K.   má podlžnosti voči veriteľom vo výške najmenej 30.000.000,- Sk.»

III.

1.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu (...).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

2. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 88/02 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru najmä tým, že svedkovia Z. B. a Mgr. M. M. sa osobne nezúčastnili na hlavnom pojednávaní   vo   veci   sťažovateľa   napriek   tomu,   že „obhajca   sťažovateľa   trval   na prítomnosti týchto svedkov na pojednávaní,“ ako aj tým, že všeobecné súdy nevykonali dôkaz   navrhovaný   sťažovateľom   ohľadne   videozáznamu,   ktorý   podľa   sťažovateľa „jednoznačne preukazuje, že z mesta B. je možné uskutočniť hovory z mobilného telefónu operátora Globtel, a. s., a to aj bez tzv. roamingu“.

3. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné predovšetkým posúdiť, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa garantovaného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

-   nepredvolaním   a neuskutočnením   výsluchu   menovaných   svedkov   navrhnutých obhajobou na hlavnom pojednávaní a

- prečítaním zápisnice o výsluchu svedkov na hlavnom pojednávaní z prípravného konania, na ktorom sa nezúčastnil ani obvinený, ani jeho obhajca.

Z citovaného článku 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyplýva, že obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby   sa   zabezpečili   výsluchy   svedkov,   ktorých   výpovede   by   mali   byť   v prospech obvineného. Ani jedno z týchto práv však nie je absolútne (Hopfinger v. Rakúsko).

3.   1.   Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) obhajoba musí navrhovať predvolanie a výsluch svedka, inak sa nemôže sťažovať na porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru (Cardot v. Francúzsko).

V danom prípade obhajca sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 17. septembra 2001 navrhol   výsluch   svedkov   Z.   B.   a Mgr.   M.   M.   s trvalým   pobytom   v Českej   republike; prvostupňovému   súdu   však   nikdy   nepredložil   zoznam   otázok   v súvislosti   s výsluchom týchto svedkov za účelom postupu podľa § 10 Zmluvy o Európskom dohovore o vzájomnej pomoci v trestných veciach, hoci hlavné pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené aj za týmto účelom.

3.   2.   Z viacerých   rozhodnutí   ESĽP   vyplýva,   že   právo   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť limitované vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, ak tieto nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obvineného (napr. Pisano v. Taliansko).   Inak   povedané,   čítanie   výpovede   svedka,   ktorý   nebol   nikdy   vypočutý kontradiktórne, samo osebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ak odsúdenie nie je výlučne ani v rozhodujúcej miere založené na tejto výpovedi.

Prvostupňový súd sa v danom prípade vo svojom odsudzujúcom rozsudku zaoberal návrhom obhajoby vypočuť menovaných svedkov, ich výpovede však vôbec nepovažoval za   významné   z aspektu   uznania   viny   sťažovateľa.   Podľa   názoru   prvostupňového   súdu žiadne dôkazy nevyvrátili výpoveď poškodeného a najmä „nespochybňujú daktyloskopickú stopu“, a to „odtlačok   prostredníka   pravej   ruky“ sťažovateľa,   ktorú „obž.   M.   R.   dal svedkyni J. G. a to práve v deň 12. 5. 1999, kedy bol pošk. K. vydieraný“.

Za   rozhodujúci   dôkaz   v danej   veci   považoval   teda   prvostupňový   súd   uvedenú daktyloskopickú stopu na vizitke sťažovateľa, pretože podľa jeho konštatovania sťažovateľ na „navštívenke zanechal nespochybniteľných 21 markantov“, a ako uviedol vo svojom odôvodnení: «Znalecký posudok bol vypracovaný 10. 9. 1999, daktyloskopická stopa - ako hovorí svedok je čerstvá. Nemohla byť teda urobená v presne nezistenej minulosti - pokiaľ sa obžalovaný odvoláva na nejaký eventuálny „obchodný styk z minulosti“».

Vzhľadom   na   uvedené   rozhodujúce   dôkazy   vypočutie   menovaných   svedkov   na hlavnom pojednávaní prvostupňový súd už nepovažoval za významné, pretože: «Svedkovia B.   a M.   boli   vypočutí   v prípravnom   konaní.   Ich   výpovede   sú   jasné   a zrozumiteľné.   Ich osobný výsluch na hlavnom pojednávaní by bol zbytočný. Napriek tomu súd týchto svedkov o hlavnom   pojednávaní   upovedomoval   (...).   Títo   v súlade   s normami   medzinárodného práva, po poučení prehlásili, že sa nechcú zúčastniť pojednávania na území SR (...). Preto súd ich výpovede z prípravného konania s poukazom na ust. § 211 ods. 2 písm. a) Tr. por. prečítal   (...).   Z tohto   dôvodu   súd   neakceptoval   návrh   obhajoby   na   výsluch   uvedených svedkov   na   hlavnom   pojednávaní.   Obžalovaní   sú   nielen   jednoznačne   usvedčovaní „vizitkou“, ale aj ďalším listinným dôkazom - rozpisom hovorov operátora Globtel.»

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí taktiež vychádzal z toho, že v danom prípade z hľadiska uznania viny bola rozhodujúca výpoveď poškodeného, pretože „obžalovaný je usvedčovaný   predovšetkým   výpoveďou   samotného   poškodeného   Ing.   arch.   J.   K.,   ktorý podrobne popísal spáchanie skutku“. Okrem toho aj krajský súd kládol rozhodujúci význam z hľadiska   uznania   viny   sťažovateľa   jeho   inkriminovanej   daktyloskopickej   stope,   keď okrem iného zdôvodnil: «„Poškodený uviedol, že jeden z páchateľov mu podal pero a jeho vizitku, na ktorú musel napísať text, ktorý mu nadiktovali. Všimol si, že osoba, ktorá od neho vizitku prevzala mala holé ruky, i keď do tváre jej nevidel. Následne na to, táto osoba vyšla z miestnosti, v ktorej bol zadržiavaný. Na vizitke bol napísaný text pre sekretárku J. G. v znení:   „J.,   posielam   po   peniaze   pána   D.   J.“.   Predmetná   vizitka   bola   daná Kriminalistickému   a expertíznemu   ústavu   Policajnému   zboru   Bratislava   na   skúmanie, pričom bolo zistené, že daktyloskopická stopa zaistená na vizitke, je zhodná s odtlačkom prostredníka pravej ruky obžalovaného F. Š.»

Obranu sťažovateľa,   podľa   ktorej   inkriminovaná vizitka,   na   ktorej   sa   nachádzala predmetná daktyloskopická stopa, sa mohla dostať k poškodenému aj pri obchodnom styku z minulosti, všeobecné súdy nebrali do úvahy. Pokiaľ bývalý advokát sťažovateľa JUDr. Z. A.,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľa   aj   na   verejnom   pojednávaní   pred   ústavným súdom poukázali na to, že takýchto vizitiek bolo v obehu možno pár stoviek, ani ústavný súd   nemohol   ich   argumentáciu   akceptovať   a prisvedčuje   všeobecným   súdom,   že inkriminovaná vizitka bola jedinečná a nebolo z nej „niekoľko stoviek kusov, ktoré kolovali vo   verejnosti“, pričom   táto   vizitka   bola   exkluzívnou   pre   jej   nápis s   textom   napísaným poškodeným „J., posielam po peniaze pána D. J.“. Takýto dôkaz bezpochyby mohol byť rozhodujúcim   dôkazom,   tak   ako   to   vyhodnotili   všeobecné   súdy.   Vedľa   tohto   dôkazu v spojení   s   výsluchom   poškodeného   potom   výsluch   svedkov   Z.   B.   a Mgr.   M.   M. opodstatnene mohli považovať všeobecné súdy za menej významný už aj preto, lebo ak sa sťažovateľ   mohol   pri   prekročení   štátnej   hranice   preukázať   cestovným   pasom,   ale   aj občianskym preukazom, nič mu nebránilo v tom, aby 11. mája 1999 o 23.00 h preukážuc sa cestovným pasom vstúpil na územie Českej republiky, obratom sa vrátil na naše územie preukážuc   sa   občianskym   preukazom,   neskôr   preukážuc   sa   občianskym   preukazom   sa znovu mohol vrátiť do Českej republiky a obratom preukážuc sa cestovným pasom vrátiť na Slovensko   12.   mája   1999   o 23.00   h.   Časové   ustálenia   trestných   činov,   z ktorých   bol sťažovateľ   uznaný   za   vinného,   umožnili   stanoviť,   že   sťažovateľ   mal   čas   na   spáchanie trestného   činu   aj   pri   označení   svojho   alibi,   a   to   že   v   inkriminovaný   deň   sa   zdržiaval v Českej republike, pričom orgánom činným v trestnom konaní predložil svoj cestovný pas, v ktorom   je   odtlačok   pečiatky   (označenej   č.   30)   potvrdzujúcej   vstup   na územie   Českej republiky 11. mája 1999 o 23.00 h a výstupnej pečiatky z 12. mája 1999 o 23.00 h. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   všeobecným   súdom   mohli   javiť   menej významnými aj „ďalšie obhajobné tvrdenia obžalovaného,   že z mobilu poškodeného K. bolo telefonované na mobil Š., ktorý bol v B., táto skutočnosť nemá vplyv na uznanie viny obžalovaného, pretože tento sa mohol nachádzať aj v inej miestnosti, prípadne vonku pred objektom, kde bol držaný poškodený“.

3.   3.   V prípade   A.   M.   v.   Taliansko   ESĽP   pripomenul,   že   prípustnosť   dôkazov podlieha   v   prvom   rade   pravidlám   vnútroštátneho   práva   a že   v zásade   prislúcha vnútroštátnym   orgánom,   aby   posúdili   dôkazy.   Podľa   §   211   ods.   2   písm.   a)   Trestného poriadku namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi   aj   v takom   prípade,   ak   bol   výsluch   vykonaný   spôsobom   zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona. Sťažovateľ ani pred všeobecnými súdmi,   ale ani vo svojej ústavnej   sťažnosti   nespochybnil,   že   by   dožiadanie   (teda   výsluch   uvedených   svedkov) nebolo vykonané „spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona“.  

3. 4. Výsluch svedka zodpovedajúci čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa musí zásadne uskutočniť na verejnom hlavnom pojednávaní za prítomnosti obvineného, ktorý teda musí mať možnosť hodnotiť vierohodnosť svedka na základe priameho pozorovania chovania a reakcií   svedka.   Význam   zásady   bezprostrednosti   zdôraznil   ESĽP   napr.   v rozsudku Kostovski v. Holandsko. Ohľadne sekundárnej možnosti však aj ESĽP dodáva, že: „Použiť výpoveď vykonanú vo fáze prípravného vyšetrovania samo osebe neodporuje čl. 6 ods. 3 písm. d) pod podmienkou, že bolo rešpektované právo obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.“

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým oprávneným   osobám   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96/).

Je nepochybné, že sťažovateľovi boli poskytnuté všetky záruky, ktoré tvoria obsah práva   na obhajobu.   Súčasťou   tohto   práva   je   právo   uvádzať všetky   skutočnosti   vo   svoj prospech, na druhej strane súd nemá povinnosť vykonávať všetky dôkazy, ktoré obvinený uviedol na svoju obhajobu, pričom rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú a ktoré nie, je   ponechané   na   zváženie   súdu.   Návrh   obhajoby   na   vykonanie   výsluchu   svedkov v posudzovanom   prípade   zobral   súd   do   úvahy,   vyhodnotil   ho   a svoje   rozhodnutie nevykonať ho uviedol v odôvodnení rozsudku. Tento názor si osvojil aj odvolací súd, ktorý ešte   podrobnejšie   a presvedčivejšie   zdôvodnil   rozhodnutie   nevykonať   niektoré   dôkazy navrhnuté sťažovateľom. Všeobecné súdy pritom odsúdenie sťažovateľa neopreli iba alebo v rozhodujúcej miere o výpovede svedkov, ktorých ani v štádiu vyšetrovania, ani v priebehu súdneho konania sťažovateľ nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   vysloviť   sa   k tomu,   či   výpovede   svedkov   boli neoprávnene odmietnuté ako dôkazy, ale jeho úlohou je zaoberať sa tým, či napadnuté konanie ako celok vrátane spôsobu vykonania dôkazov malo spravodlivý charakter (mutatis mutandis   Doorson   v.   Holandsko).   Rozhodnutím   všeobecných   súdov   nevypočuť   ďalších navrhovaných   svedkov   nebola   narušená   spravodlivosť   konania,   nemožno   teda   vyvodiť záver, že by v danom prípade boli porušené práva obhajoby.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv žiadal, aby ústavný súd svojím rozhodnutím zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Z uvedeného vyplýva, že výrok o zrušení napadnutého uznesenia je viazaný na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal,   porušené   neboli,   uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jeho návrhom na náhradu trov konania.

Zo všetkých   uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005