znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,t. č. ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Jurajom Šimunym, Námestie M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 26/2014 z 3. marca 2015a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 34/2015 z 31. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone väzbyv Ústave na výkon väzby a odňatia slobody v Bratislave, ktorou namietal porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“)a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 26/2014z 3. marca 2015 (ďalej len,,okresný súd“) a uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 3 Tos 34/2015 z 31. marca 2015 (ďalej len,,krajský súd“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uzneseniavyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II trestne stíhaný,a to pre zločiny vydierania, znásilnenia a sexuálneho násilia, ktorého sa mal dopustiťna skutkovom základe tam uvedenom. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresnéhosúdu zo 4. júla 2013 s tým, že lehota väzby začala plynúť 3. júla 2013, pričom do väzby bolvzatý z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba).

3. Dňa 21. februára 2014 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde na totožnomskutkovom základe obžaloba. Po viacerých uskutočnených termínoch hlavnéhopojednávania podal sťažovateľ 20. januára 2015 žiadosť o prepustenie z väzby na sloboduspolu so žiadosťou o nahradenie väzby. Uznesením okresného súdu napadnutým toutosťažnosťou bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, jeho písomný sľub okresný súd neprijala väzbu nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť sťažovateľaproti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015 zamietol krajský súd uznesenímz 31. marca 2015, ktoré sťažovateľ rovnako napadol touto sťažnosťou.

4. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu síce rozsiahlo popisuje priebehjeho väzobného stíhania, dôvody sťažnosti však uvádza veľmi stručne, a to v podstate ibaodkazom na dôvody jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015.Poukazuje na skutočnosť, že od podania obžaloby bolo uskutočnených 9 termínov hlavnéhopojednávania, pričom vo veci došlo k zmene zloženia senátu (hlavné pojednávanie 1. júla2014 a 25. novembra 2014), na ktorú nebol upozornený, čím malo byť porušené pravidlonezmeniteľnosti senátu a zároveň zásada ústnosti a bezprostrednosti. Keďže sťažovateľnesúhlasil so zmenou v zložení senátu, 3. marca 2015 sa začalo hlavné pojednávaniev podstate od začiatku, čím dochádza k prieťahom v jeho trestnej veci, v dôsledku čohonemožno považovať ďalšie trvanie väzby za zákonné a v súlade s ústavou.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že:(i) okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru,

(ii) krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru,

(iii) uznesenie krajského súdu sa zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje, abysťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľačl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu

8. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ústavy (,,... ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniuokresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv moholdomáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresnéhosúdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákonao ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

9. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta absenciudôvodov pre ďalšie trvanie jeho preventívnej väzby výlučne z dôvodu tvrdených prieťahov,ktoré podľa jeho názoru nastali v dôsledku zmeny zloženia senátu rozhodujúceho jehotrestnú vec.

10. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu, garantované ústavou, ako aj dohovorom,zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd)popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohybčloveka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste aleboslobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byťzlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenejzásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň ajporušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnostia zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdudbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účelpatrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiťexistenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciuneviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiacho žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomocna rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konanípred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnejslobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu v práve na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5ústavy je obsiahnuté aj právo obvineného (obžalovaného) iniciovať konanie, v ktorom bysúd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak jeväzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebobyť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadochpodmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právamvyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05,III. ÚS 424/08). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosťsťažovateľa.

13. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťousťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovenítento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu a sťažnosti sťažovateľa, abyna vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať v obdobnej trestnej činnosti a preto aj podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku je daná s poukazom na charakter trestnej činnosti a zároveň vzhľadom na osobu obžalovaného.

Sťažnostný súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obžalovaného dospel na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov k záveru, že obvinenie zo spáchania žalovaných trestných činov zatiaľ neoslablo natoľko, aby bolo možné konštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť. Po tom, ako predseda senátu v súlade s § 277 ods. 5 Tr. Poriadku rozhodol vzhľadom na zmenu senátu, že sa hlavné pojednávanie vykoná znovu, boli na hlavnom pojednávaní 3.3.2015 vykonané dôkazy výsluchom obžalovaného, svedkov a 23.3.2015 výsluchom poškodenej a znalca, a ani na podklade týchto vykonaných dôkazov nie je teda možné konštatovať zjavnú nedôvodnosť a neopodstatnenosť obvinenia. Hlavné pojednávanie nebolo dosiaľ ukončené, je nutné doplniť dokazovanie výsluchom znalcov a svedkov, a aj tieto dôkazy môžu prispieť k tomu, či sa podozrenie potvrdí alebo vyvráti... Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku tak tento väzobný dôvod aj naďalej vychádza z toho, že obžalovaný bol v minulosti trikrát súdne trestaný za spáchanie trestného činu lúpeže, znásilnenia a sexuálneho násilia, naposledy... mu bol uložený súhrnný trest vo výmere 7 rokov a 7 mesiacov...

V posudzovanej veci sa voči obžalovanému opätovne vedie trestné stíhanie pre spáchanie závažnej násilnej trestnej činnosti. Aj napriek dobe piatich rokov, ktorá uplynula od ostatného výkonu trestu odňatia slobody, je tu dostatočne odôvodnená obava, že výkon trestu nemal podstatný vplyv na správanie sa obžalovaného, nakoľko tento sa znovu dostal do podozrenia z protiprávneho konania. Všetky tieto okolnosti je potrebné označiť za konkrétne skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť opodstatnenú obavu, že zo strany obžalovaného hrozí dôvodná obava z páchania násilných trestných činov...

Obžalovaný je obžalovaný z troch zločinov a osoba obžalovaného v spojitosti s charakterom prejednávaného prípadu znemožňuje zatiaľ nahradiť väzbu prijatím alternatívnych záruk, pretože tieto inštitúty nedokážu eliminovať hrozbu z možného páchania rovnakého, či podobného trestného činu zo strany obžalovaného.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu namietal zbytočný prieťah v konaní spôsobený rozhodnutím vykonať dokazovanie od začiatku z dôvodu dlhodobej choroby prísediaceho a zmeny senátu. K uvedenému krajský súd konštatuje, že v situácii, ktorá nastala počas dokazovania pred súdom v dôsledku ochorenia prísediaceho a podľa predsedu senátu ide o dlhodobé ochorenie, ktoré znemožní účasť prísediaceho v konaní, je nutné postupovať podľa § 277 ods. 5 Tr. Poriadku, pretože zo zásady ústnosti a bezprostrednosti (§ 2 ods. 18 a 19 Tr. Poriadku) vyplýva, že na rozhodovaní vo veci sa smú podieľať sudcovia/prísediaci, ktorí sa v celom rozsahu zúčastnili na prejednaní v konaní pred súdom a za ich prítomnosti boli vykonané dôkazy, ktoré tak môžu títo prísediaci na podklade bezprostredného dojmu riadne vyhodnotiť a tak získať spoľahlivý skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie. Ochorenie prísediaceho a závažnosť a dlhodobosť ochorenia predseda senátu nemohol predpokladať a nemôže ho nijakým spôsobom ovplyvniť. Ihneď po jeho zistení urobil opatrenie podľa § 277 ods. 5 Tr. Poriadku a na hlavnom pojednávaní dňa 3.3.2015 a 23.3.2015 začal vykonávať dôkazy od začiatku t.j. vypočul obžalovaného, svedkov, poškodenú, znalca, a na 15.4.2015 nariadil dokazovanie výsluchom ďalších znalcov a svedkov.

Účelom preventívnej väzby v tomto konkrétnom prípade je zabrániť škodlivým dôsledkom, ktoré by konaním obžalovaného mohli nastať.

Krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci sú dané dôvody väzby a vzhľadom na osobu obžalovaného a charakter stíhanej trestnej činnosti nie je možné zatiaľ účel väzby dosiahnuť iným opatrením (zásada subsidiarity)... V záujme účinnej ochrany spoločnosti a v záujme riadneho stíhania a potrestania prípadných páchateľov zločinov je preto potrebné dať zatiaľ prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou obžalovaného.“

14. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu v spojenís odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktoré si krajský súd plne osvojil, považujeústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu neprislúcha, aby v rámcikonania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzbysťažovateľa a splnenie zákonných podmienok pre jeho držanie vo väzbe. To prislúchazásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiachvo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchtoprincípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, akoaj jej prípadné predĺženie.

15. Podľa § 76 ods. 1 a ods. 6 písm. b) Trestného poriadku väzba v rámci základnejalebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môžetrvať len nevyhnutný čas. Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbouv konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhaniepre zločin.

Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jejďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byťobvinený ihneď prepustený na slobodu. Policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konaniea súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, aleboči sa zmenili.... Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu... O takejžiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, akv nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keďrozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku ak došlo k zmene samosudcu alebo sazmenilo zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova; to neplatí,ak so zmenou samosudcu alebo zmenou v zložení senátu obžalovaný súhlasí.

16. Vo vzťahu k existencii a trvaniu dôvodov preventívnej väzby krajský súd nielenosvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľao prepustenie z väzby, ale aj vlastným odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal takna konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa protiprávneho konaniamohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu, ako ajna trvajúcu dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto smere krajský súd zvýraznil ajcharakter trestného stíhania (násilné sexuálne zločiny), osobu sťažovateľa, ktorý bolv minulosti za obdobné trestné činy právoplatne odsúdený, a stav dokazovania na hlavnompojednávaní, z ktorého nemožno vyvodiť oslabenie podozrenia zo spáchania žalovanýchskutkov obžalovaným. S námietkou sťažovateľa o tvrdených prieťahoch v konaní sa krajskýsúd zvlášť vysporiadal, keď postup predsedu senátu po zmene zloženia senátu vyhodnotilako zákonný a jeho ďalší postup v konaní ako efektívny a bezprieťahový. Napokon krajskýsúd pri vzájomnom vyvažovaní práva sťažovateľa na osobnú slobodu a požiadavkyna účinnú ochranu spoločnosti uprednostnil v konkrétnych okolnostiach prípadu tentolegitímny cieľ. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to takpo skutkovej, ako aj právnej stránke, hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,konzistentné a preskúmateľné.

17. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci muneprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe, anidopĺňať, rozvíjať či inak,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu.Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia. V tomtosmere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavkyna odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 1, § 71 ods. 1 písm. c) a § 79ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku] a aj z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočnostízakladajúcich dôvod zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj jehosťažnosti proti uzneseniu okresného súdu je s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavnéhosúdu ústavne konformné a akceptovateľné.

18. K dôvodom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd len stručne dodáva, že jevýsostným právom obžalovaného, aby v prípade zmeny v zložení senátu s takouto zmenounesúhlasil. Procesným dôsledkom nesúhlasu obžalovaného so zmenou v zložení senátu jevšak zákonná požiadavka na opätovné vykonanie hlavného pojednávania. Sťažovateľ totoprocesné právo účinne využil (nedal súhlas so zmenou prísediaceho), čím v istom zmyslesám prispel k predĺženiu konania, keďže mu muselo byť zrejmé, že tento jeho úkon vyvolápotrebu opätovného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom. Postupokresného súdu po zmene v zložení senátu a začatí hlavného pojednávania od začiatku, takako bol popísaný v odôvodnení uznesenia krajského súdu, sa pritom ani ústavnému súdunejaví ako neefektívny, nesústredený či inak prieťahový. V dôsledku uvedeného jesťažnostná argumentácia sťažovateľa o údajných zbytočných prieťahoch v postupeokresného súdu značne oslabená.

19. K namietanému porušeniu práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoruv kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti ústavný súd upriamujepozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej jeustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontrolyzákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotnérozhodovanie o vzatí do väzby). V prípade sťažovateľa však išlo o opakovanú nasledujúcuprevierku zákonnosti väzby – rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu,v dôsledku čoho je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru neaplikovateľné (rovnakoIII. ÚS 74/2015). V prípade sťažovateľa tak prichádzala do úvahy aplikácia ustanoveniačl. 5 ods. 4 dohovoru, porušenie tohto práva však sťažovateľ zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom nenamietal.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom, prípadne rozhodnutím súdu nemohlovôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

21. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúcehosúdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutieokresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadomna to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej väzbyu sťažovateľa, a splnenie zákonných podmienok na jeho držanie v nej jeho sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveruústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označenýchpráv sťažovateľa, a preto v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnúneopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovanísa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu, príkazna prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016