znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   JUDr.   Danielom   Blyšťanom,   Advokátska   kancelária JUDr. Daniel   Blyšťan s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   vo veci   namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   a na   verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 74/2012 a jeho uznesením z 10. januára 2013, Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 1 CoE 477/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 2011 a Okresného súdu Lučenec vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Er 290/2011 a jeho uznesením z 15. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 3. septembra 2013, obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citácii aj „sťažovateľ, oprávnená,   resp.   dovolateľ“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   a na   verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 74/2012 a jeho uznesením z 10. januára 2013, Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1 CoE   477/2011 a jeho uznesením   z 29.   septembra   2011   a Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Er 290/2011 a jeho uznesením z 15. júna 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že «Sťažovateľ   je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Sťažovateľ uzavrel dňa 27. 8. 2008   s   p.   I.   K...   (ďalej   aj   „povinný“)   poistnú   zmluvu...,   na základe   ktorej   sa   povinný zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľom poskytnutú a povinným vyčerpanú službu nezaplatil. Sťažovateľ sa v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, obrátil na Arbitrážny súd Košice, ktorý   rozhodcovským   rozsudkom   zo   dňa   8.   3.   2010   sp.   zn.   3   C/1070/2009   zaviazal povinného   na   zaplatenie   dlžnej   sumy   43,22   EUR,   úrokov   z omeškania   a   trov rozhodcovského   konania.   Pretože   povinný   túto   sumu   v   lehote   podľa   rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Lučenec žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľa a exekučný titul..., ktorým je rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd po začatí exekúcie vyzval súdneho exekútora výzvou zo dňa 20.   4.   2011 na doplnenie návrhu na začatie exekúcie... Návrh... mal byť... doplnený doložením zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku...   po   obdržaní   požadovanej   listiny   exekučný   súd   uznesením   žiadosť   súdneho exekútora   o   vydanie   poverenia   bez   akejkoľvek   ďalšej   procesnej   činnosti   (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie) zamietol» uznesením sp. zn. 10 Er 290/2011 z 15. júna 2011.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 477/2011 z 29.   septembra   2011,   ktorým   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Proti   rozhodnutiu krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 74/2012 z 10. januára 2013 odmietol.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Súd   prvého   stupňa   nedisponoval   rozhodcovským spisom...   preto   nemohol   ani   vykonávať   prieskumné   konanie.   Prvostupňový   súd   teda v skutočnosti nevykonal prieskum exekučného titulu a spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného   titulu   predchádzali,   ale   vlastnou   cestou...   zabezpečil   listinné   dôkazy,   ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie...

Exekučný   súd   za   pomoci   ním   vyžiadaných   listinných   dôkazov   vykonal   kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom...

Súbehom   dokazovania pod   rúškom doplnenia návrhu na   začatie exekúcie   a jeho prieskumu   pri   nerešpektovaní   procesných   pravidiel   o   dokazovaní   (...   jedine   procesne prípustnou   formou...   je   totiž   postup   podľa   §   120   a nasl.   O.   s.   p.)   a   neumožnenia dokazovania nezohľadnením podstaty a zmyslu § 53 ods. 3 O. z. došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a tým k porušeniu práva oprávneného na súdnu ochranu a na riadne a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy).“.

4. V postupe a rozhodnutí krajského súdu sťažovateľka namietala jeho stotožnenie sa s faktickými právnymi závermi okresného súdu, v dôsledku ktorého potvrdil prvostupňové rozhodnutie „postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 219 ods. 1 O. s. p... ako vecne správne“.

5. Rozhodnutie najvyššieho súdu o jej dovolaní považovala sťažovateľka z dôvodu jeho   nedostatočného   odôvodnenia   a   nevysporiadania   sa   s jej   argumentáciou   uvedenou v dovolaní za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

6. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov boli porušené ňou označené základné práva a slobody (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru).

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny..., právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy..., právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 10.   1.   2013   sp.   zn.   3   Cdo   74/2012,   Krajského   súdu...   zo   dňa   29.   9.   2011   sp. zn. 1 CoE 477/2011 a Okresného súdu... zo dňa 15. 6. 2011 sp. zn. 10 Er 290/2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 10. 1. 2013..., Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2011... a Uznesenie Okresného súdu... zo dňa 15. 6. 2011... sa rušia a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €...“

II.

8. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)]   požiadal   okresný   súd,   krajský   súd a najvyšší   súd   o zaujatie   stanoviska   k tvrdeniam   sťažovateľky   tvoriacim   predmet posudzovanej sťažnosti.

8.1 Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 581/2013 zo 14. mája 2013 argumentovala v zásade totožne s odôvodnením namietaného prvostupňového rozhodnutia.

8.2 Predseda krajského súdu v úvode svojho stanoviska sp. zn. Spr 621/13 z 29. mája 2013 špecifikoval okruh námietok sťažovateľky:

„Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského súdu,   ktorý na   odvolanie   sťažovateľky...   uznesenie   súdu   prvého stupňa...   ako správne   potvrdil,   pričom   sa   stotožnil   s   jeho   vecným   posúdením   a   rozhodnutím   o   časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom.   V   nadväznosti   na   to,   sťažovateľka   nesúhlasila   s   hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci, poukázala na to, že súd prvého stupňa   nedisponoval   rozhodcovským   spisom,   nerešpektoval   procesné   pravidlá   o dokazovaní,   rozhodol   bez   účasti   oprávneného   a   bez   nariadenia   pojednávania, prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka.“,   pričom   zdôraznil,   že „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Keďže   odvolací   súd   sa   v napadnutom uznesení stotožnil s názorom prvostupňového súdu, je potrebné prihliadnuť nielen   na   odôvodnenie   odvolaním   napadnutého   uznesenia   krajským   súdom,   ale   aj   na samotné odôvodnenie uznesenia prvostupňovým súdom.

V reakcii na námietky sťažovateľky je preto potrebné uviesť, že nie je dôležite, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky odvolacím súdom optimálny, ale iba či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov spravodlivého   procesu   vyplývajúcich   z čl.   46   ods.   1   ústavy...“.   Následne   argumentoval totožne s obsahom odôvodnenia namietaného odvolacieho uznesenia a nad jeho rámec ešte uviedol:

„V   sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu...   sťažovateľka   identifikuje   ústavne relevantné vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že o jej žiadosti o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bolo   rozhodnuté   vyšším   súdnym   úradníkom   bez nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonal   samostatné   nové   dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom, ako arbitrážny súd v základnom konaní, čo viedlo fakticky k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu   sťažovateľky,   a   teda   prekročil   svoju   právomoc   a   preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Súdnymi úradníkmi v zmysle zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších   predpisov   sú   aj   vyšší   súdni   úradníci.   Úkony   vyššieho   súdneho   úradníka   sú vymedzené   v   §   4   až   8   citovaného   zákona.   Podľa   §   5   písm.   g/   citovaného   zákona, v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu, v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom. Osobitným   predpisom   sa   rozumie   zákon   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov...

V exekučnom konaní sa nerozhoduje vo veci samej, ale reálne dochádza k výkonu už vydaného právoplatného rozhodnutia, kedy sa rozhoduje uznesením, kde zákon nevyžaduje nariadenie pojednávania. Vykonávacie konanie (exekučné konanie) nesmeruje k vydaniu určitého konečného rozhodnutia vo veci samej, ale slúži k uspokojeniu nároku judikovaného súdom,   pokiaľ   povinný   dobrovoľne   nesplní,   čo   mu   ukladá   vykonateľné   rozhodnutie.   Aj rozhodnutia súdu v rámci exekučného konania možno preto považovať skôr za procesné rozhodnutia, kde na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O. s. p., pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak, tak, ako na to poukazuje   §   251   odsek   4   O.   s.   p.   Zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva,   že   súd v exekučnom   konaní   musí   nariadiť   pojednávanie,   ak   preskúmava   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku... Aj   z   citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   pri preskúmavaní   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd   nenariaďuje pojednávanie, ale zisťuje, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul je v rozpore so zákonom alebo nie. Ak rozpor so zákonom nezistí, poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Súd v rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva nové dokazovanie, ale zisťuje len, či táto žiadosť je alebo nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov preto nie je možné stotožniť sa so sťažnosťou sťažovateľky, že všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   rozhodli   bez nariadenia pojednávania, pretože súdy takúto povinnosť nemajú. Ich povinnosťou je len skúmať, či žiadosť o udelenie poverenia je alebo nie je v súlade so zákonom.

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu upravenú v §§ 120 až 136 O. s. p., pretože účelom dokazovania je preukázanie sporných tvrdení,   čo posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom určite nie je. § 120 odsek 1 O. s. p. uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorého výsledkom má byť hodnotenie dôkazov pre rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia nedochádza k rozhodovaniu vo veci samej...

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   Nález   Ústavného   súdu   III.   ÚS   60/04-70 z 19. mája 2004, je potrebné uviesť, že ústavný súd poukazoval v náleze na už zrušené ustanovenie § 253 odsek 2 O. s. p., teda nález Ústavného súdu už nie je možné aplikovať analogicky.“

8.3   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   č.   KP   3/2013-28   zo   17.   mája   2013 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona o prípustnosti v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už v dovolaní sťažovateľ namietal, že súdy v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali   prijateľnosť,   či   neprijateľnosť   rozhodcovskej   doložky.   S   touto   námietkou   sa dovolací súd vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 10-11...

Dovolací súd sa vyporiadal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia aj námietkou týkajúcou sa nenariadenia pojednávania na strane 8, kde uviedol:...

Záver   dovolacieho   súdu   k   tejto   námietke   je   opätovne   súladný   s   jednotnou rozhodovacou praxou občianskoprávneho kolégia, ktoré v tomto smere rozhodlo niekoľko desiatok vecí. Napokon treba uviesť, že rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 60/2004, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu   a   materiálnu   stránku   vykonateľnosti   exekučného   tituluje,   výlučne   len na podklade listín predložených oprávneným je nepoužiteľné, a preto nebol ani dôvod, aby sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosť treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“

9.   Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka   argumentovala   rozhodnutiami Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ústavného   súdu a najvyššieho   súdu,   ako   aj   vlastnou   interpretáciou „Smernice   Rady   99/13   EHS“ a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (pozri tiež bod 18).

III.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

14.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach   (ochrana   práv   a slobôd),   o ktorých   je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

15. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 7) uznesením okresného súdu č. k. 10 Er 290/2011-20 z 15. júna 2011 a konaním mu predchádzajúcim.

16. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 477/2011 z 29. septembra 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

17. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

18. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na   vykonanie   exekúcie   na   základe   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   v   ktorej vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodli bez   nariadenia   pojednávania,   vykonávali   dokazovanie   nimi   zabezpečenými   listinnými dôkazmi bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k takto vykonaným dôkazom a tiež svoje právne závery nedostatočne odôvodnili (pozri body 3 až 6). V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   (IV. ÚS 57/04),   Najvyššieho súdu Českej republiky (20 Cdo 1020/99), ústavného súdu (III. ÚS 60/04, III. ÚS 192/06, PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 153/02, IV. ÚS 55/2011, I. ÚS 255/2010, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 499/2010), ako aj najvyššieho súdu (3 Cdo 147/2009, 4 Cdo 159/2009) a Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Banskej Bystrici (pozri tiež bod 9).

19.   Proti   druhostupňovému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (pozri   tiež   bod   16) z 29. septembra 2011 podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 74/2012 odmietol (súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania).

20. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených práv   predmetným   uznesením   najvyššieho   súdu,   v sťažnosti   v podstate   vychádzala z dôvodov, ktorými argumentovala v podanom dovolaní.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Keďže ťažiskom (základom) námietok sťažovateľky je ňou tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivý   proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   podrobil   primárne ústavnoprávnemu   prieskumu   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a krajského súdu z hľadiska eventuálneho porušenia týchto práv.

23. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v   občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   239   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky, „Vzhľadom   na   to,   že   v   dovolacom   konaní   sa   nepotvrdila   existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani   iné   procesné   vady   konania   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.   a   prípustnosť   podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p... odmietol... podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“.

24. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 21a 23) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 74/2012 z 10. januára 2013, ktorým tento súd dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky,   ktorou   žiadala „zrušiť   rozhodnutia   súdov   oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo súd v   exekučnom   konaní   nie   je   oprávnený   skúmať   (ne)prijateľnosť   rozhodcovskej   doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného za exekučný titul,

2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. a/ O. s. p.), a to tým, že:   a/   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   doručené   priamo   oprávnenej,   i   keď   bola zastúpená advokátom, b/ rozhodli bez nariadenia pojednávania, i keď v konaní vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, pričom zvoleným postupom odňali oprávnenej možnosť vyjadriť   sa   jednak   k   vykonaným   dôkazom,   jednak   k   otázke   individuálneho   dojednania rozhodcovskej   doložky,   c/   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   ktorý   bol   v   danom   prípade pripojený   k   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   je   vykonateľný   tak   po   formálnej,   ako   aj materiálnej stránke; tým, že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

3. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), v otázkach exekučného prieskumu vykonávaného súdom v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., ďalej individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a jej (ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Procesným úkonom z 2. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej dovolaní. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala vo veci sp. zn.   6   Cdo   228/2011   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   bola   prijatá   na   ďalšie konanie.   Podľa   dovolateľky môže   mať   konečné rozhodnutie Ústavného súdu   Slovenskej republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O. s. p.).“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená, za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či je dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V   zmysle   §   243c   O.   s.   p.   pre   konanie   na   dovolacom   súde   platia   primerane ustanovenia   o   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   pokiaľ   nie   je   ustanovené   niečo   iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,   ak   prebieha   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať   význam   pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade ktorého je na úvahe - v danom prípade dovolacieho - súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý   treba   dovolacie   konanie   prerušiť   (v   tejto   súvislosti   porovnaj   tiež   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   22.   februára   2012   sp.   zn.   3   Cdo   200/2010). Ústavný súd Slovenskej republiky môže,   ale rovnako nemusí   vyhovieť   podanej ústavnej sťažnosti...

Z   uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na   prerušenie dovolacieho konania zamietol.

II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   ho   zákon   pripúšťa.   Dovolaním   možno   totiž   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak... Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p... Oprávnená   procesné   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   b/   až   e/   a   g/   O.   s.   p. netvrdila   a   existencia   týchto   vád   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

II. 1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.)...

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok   právomoci   súdu   sa   považuje   za   neodstrániteľnú   podmienku   konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť   a   vec   postúpiť   inému   orgánu.   Prípustnosť   dovolania   z   dôvodu   nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali rozhodcovský   rozsudok   po   vecnej   stránke“   a   že   bez   zákonom   zvereného   oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda   namieta,   že   rozhodnutia   súdov   spočívajú   na   nesprávnej   aplikácii   a   interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov   (ich   právneho   posúdenia   veci),   na   ktorých   v   danom   prípade   založili   svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a/   O.   s.   p.)   dostatočne   nezohľadňuje,   že   ňou   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

II.2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237   písm.   f/   O.   s.   p.   Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka   občianskeho   súdneho   konania   priznané   mu   za   účelom   zabezpečenia   účinnej ochrany jeho práv.

II.2.a/ Predmetnú procesnú vadu vyvodzuje dovolateľka z postupu súdov, ku ktorému v danej veci došlo pri doručovaní dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Zo spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie (č.   l. 2 spisu) podala priamo oprávnená (nezastúpená advokátom). Rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo preto správne doručované oprávnenej (viď č. l. 23 spisu). K odvolaniu oprávnenej (č. l. 24 spisu) bolo pripojené jej plnomocenstvo   z   27.   júna   2011   udelené   Advokátskej   kancelárii   JUDr.   Daniel   Blyšťan, s. r. o. (č. l. 44 spisu). Neskôr bolo do spisu založené plnomocenstvo z 9. septembra 2011, ktoré udelila oprávnená advokátovi JUDr. Gabrielovi Gulbišovi (č. l. 52 spisu). Je pravda, že   dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   bolo   najskôr   doručené   (len) oprávnenej dňa 29. novembra 2011 (č. l. 65 spisu) a až s časovým odstupom - 3. januára 2012 - advokátovi JUDr. Gabrielovi Gulbišovi č. l. 84 spisu), tento postup ale v ničom neodňal   oprávnenej   možnosť   pred   súdom   konať.   Lehota   na   podanie   dovolania   začala v danom   prípade   plynúť   v   nadväznosti   na   to   doručenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu oprávnenej, ktoré bolo v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 veta prvá O. s. p., t. j. 3. januára 2012. Predmetná námietka je preto neopodstatnená. II.2.b/ Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z   hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Pri   tom   medziiným   skúma,   či   návrh   na   vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a   predpokladov   pre   vyhovenie   žiadosti   súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú.

Z dovolania vyplýva tiež názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový   stav.   Namietaná   neúplnosť   alebo   nesprávnosť   skutkových   zistení   nie   je   ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

II.2.c/ Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto exekučný súd nemôže vysloviť   ani   jej   neplatnosť.   Uviedla,   že   ustanovenie   §   45   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho

-obsahového   -   hľadiska   (viď   §   41   ods.   2   O.   s.   p.)]   viaže   na   správnosť   interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky;   takým   zamietnutím   sa   totiž   oprávnenému   odopiera   právo   na   výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre   účely   preskúmavanej   veci   treba   uviesť,   že   doručený   rozhodcovský   rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.   z., má pre účastníkov rozhodcovského   konania   rovnaké   účinky   ako   právoplatný   rozsudok   súdu   (§   35   zákona č. 244/2002 Z.   z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).

Vzhľadom   na   to,   že   právoplatný   rozhodcovský   rozsudok   má   rovnaké   účinky   ako rozsudok   všeobecného   súdu,   je   exekučný   súd   povinný   nakladať   s   takýmto   rozsudkom rovnako   ako   s   rozsudkom   všeobecného   súdu.   V   opačnom   prípade   by   porušil   zásadu rovnocennosti a neprípustné by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup,   ak   oprávnený   uplatňuje   svoje   právo   na   základe   exekučného   titulu   vydaného v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie   súdu,   ak   priznáva   právo,   zaväzuje   k   povinnosti   alebo   postihuje   majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Súdna prax   je jednotná v   názore,   že už v štádiu posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie   súdneho   exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.   Exekučný súd je už v štádiu tohto   posudzovania povinný   ex   offo   skúmať,   či   rozhodnutie   uvedené   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených   v   príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej (z pohľadu   právneho   predpisu   upravujúceho   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané),   ako   aj materiálnej   (z   aspektu   obsahových   náležitostí   rozhodnutia   -   jednak   určitosti, zrozumiteľnosti,   a   presnosti   označenia   subjektov   práv   a   povinností,   jednak   vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd   oprávnený   posudzovať   vecnú   správnosť   (skutkové   a   právne   závery)   rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom;   nemôže   naprávať chyby   a   nedostatky   exekučného   titulu   (porovnaj   tiež   R   47/2012).   Na   druhej   strane   ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo   na   základe   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy.   Pokiaľ   v   určitej   veci   nedošlo k uzavretiu   (platnej)   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor   prejednať   rozhodcovský   súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,   majúceho   účinky   paaktu.   Skutočnosť,   že   účastník   rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v   rozhodcovskom   konaní   neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy,   prevzal   rozhodcovský rozsudok   a   nevyužil   možnosť   domáhať   sa   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku   žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného   súdu,   ktorý   po   podaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu   a   nesmeroval   k   „zrušeniu“   tohto   rozhodnutia;   exekučný   súd   si   ani   neosvojoval postavenie   odvolacieho   súdu.   Exekučný   súd   iba   skúmal,   či   oprávnenou   predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým. ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho   kolégia   z   29.   novembra   2012   navrhnuté   na   uverejnenie   v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky dovolací súd uvádza, že súdy mali v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých boli schopné získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. V preskúmavanej veci oprávnená k   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   doručila   súdnemu   exekútorovi,   pripojila rozhodcovský rozsudok odkazujúci na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v poistnej zmluve. Vzhľadom na to, že účastníci poistnej zmluvy sa dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne   v   rozhodcovskom   konaní,   postupovali   súdy   nižších   stupňov   správne,   pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola implementovaná   do   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   1.   apríla   2004   zákonom č. 150/2004 Z. z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd konštatuje,   že   exekučné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   aplikovali   správny   vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd. ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej   medzi   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych procesných   pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   Ak   je   to   tak,   prináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V   danom   prípade   nemohli   vzniknúť   pochybnosti   o   spotrebiteľskom   charaktere uzatvorenej   poistnej   zmluvy.   I   keď   zákon   č.   150/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť 1. apríla 2004,   teda pred uzatvorením poistnej zmluvy) poistnú zmluvu za spotrebiteľskú priamo neoznačuje,   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   uvedená   právna   úprava   nemá   taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom   aplikovaná   správne.   Podľa   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám Občiansky   zákonník   označuje   za neplatné.   Takým je   aj   zmluvné   dojednanie,   ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva zamýšľané   právne   účinky,   bolo   potrebné   v   exekučnom   konaní   vychádzať   z   toho,   že oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené v rozhodcovskom   konaní.   Rozhodcovskou   doložkou,   ktorá   vykazuje   znaky   neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn. 3 C/1070/2009 vedenej pred Arbitrážnym súdom Košice. Na základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný   exekučný titul   (§41   až   46 Exekučného poriadku).

Pre prípad, že oprávnená namieta aj to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,   dovolací   súd   uvádza,   že   judikatúrou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania   (viď R   111/1998),   ktorá   ale   sama   osebe prípustnosť   dovolania nezakladá,   lebo   nie   je   vadou   uvedenou   v   §   237   O.   s.   p.   Právna   kvalifikácia nepreskúmateľnosti   (iba)   ako   dôvodu   zakladajúceho   tzv.   inú   vadu   konania   vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp.   zn.   1   Cdo   140/2009,   1   Cdo   181/2010,   2   M   Cdo   18/2008,   2   Cdo   83/2010, 3 Cdo 249/2008,   3   Cdo   165/2011,   3   Cdo   84/2012,   4   Cdo   310/2009,   5   Cdo   216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

Z týchto dôvodov (2.a/ až 2.c/) dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   v   procesnej   situácii,   v   ktorej   pre   toto   zamietnutie   neboli   splnené   zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie   potvrdil,   nemal   ich   postup   za   následok   odňatie   možnosti   oprávnenej   pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

II.3. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne   posúdenie   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej   v   konaní   na   súdoch   nižších   stupňov   by   v   danej   veci   mohol   založiť   prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.   c/   O.   s.   p.),   samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale prípustnosť   dovolania   nezakladá   (viď   R   54/2012   a   tiež   niektoré   ďalšie   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   napríklad   vo   veciach   sp.   zn.   1   Cdo   62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/201 1, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011). Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania   tvrdených   dovolateľkou   (§   237   písm.   a/   a   f/   O.   s.   p.),   nevyšli   najavo   ani   iné procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva   z   ustanovenia   §   239   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.»

25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

26.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľky,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru). Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

27. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

28.   Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej   časti   odmietol   (namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   pozn.)   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

30. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky   o   porušení   označených   práv   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 10 CoE 477/2011 z 29. septembra 2011.

31.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

32. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

33. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

34. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

35. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

36. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

37. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozhodnutiami   menovaných   všeobecných   súdov (vo vzťahu k okresnému súdu – pozri body 15 až 17). Nadväzujúc na svoje právne závery uvedené v bodoch 29 a 36 (vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces) ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I. ÚS 208/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd navyše poznamenáva, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia (v   bode   II.2b)   vysporiadal   so   sťažovateľkou   tvrdeným   porušením   jej   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   z konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej precesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97), navyše vo vzťahu k posudzovanému postupu krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné (nebolo zistené) konštatovať porušenie tohto základného práva (čo napokon ani sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti výslovne nenamietala; vo vzťahu k okresnému súdu – pozri bod 17).

38. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k   vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu,   ústavný   súd   predostiera,   že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci   inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou v tejto   sťažnosti,   aj   keď   nie   podľa   predstáv   sťažovateľky,   t.   j.   v   rámci   konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

39. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné navyše ešte reagovať na   argumentáciu   sťažovateľky   poukazujúcu   na   odlišnosť   časti   rozhodovacej   praxe všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   vecne   a právne   podobných   vecí,   ako   aj   na   právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu (pozri bod 9 a 18). Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov   v právne   obdobných   prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.

40.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka   (v   doplnení   sťažnosti   z 3.   septembra   2013)   dovoláva aplikovania nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 na jej aktuálne posudzovanú sťažnosť (bod 1), ústavný súd poznamenáva, že predmetnou problematikou sa zaoberal   ústavný   súd   tiež   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   38/2013,   kde   v   náleze z 24. októbra 2013 vyslovil právny názor, ktorý sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na aktuálne posudzovanú vec: „K podobnému názoru... (t. j. nevysloveniu porušenia označených práv, resp.   odmietnutiu   sťažnosti,   pozn.) ústavný súd   dospel   aj v konaní o iných   obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012,   III.   ÚS   433/2013   resp.   III.   ÚS   455/2013) a na uvedenom   názore   konajúceho   senátu   I.   ÚS   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   senát II. ÚS rozhodol   10.   júla 2013 vo veci   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012 inak/opačne,   resp.   že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri   sťažnosti)   sťažnosť   sťažovateľky   v   obdobnej   veci   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani   nepredložil   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   plénu   ústavného   súdu   pre   účely zjednotenia   právnych   názorov   senátov   (k   odchylnému   právnemu   názoru   dochádza   aj v súvislosti   s   procesnými   rozhodnutiami   o   odmietnutí   sťažností   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti,   keďže   ide   o kvázimeritórne   rozhodnutia,   pozn.).   Preto   toto   opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem o stabilitu súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov, a aj to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde).   Pokiaľ   takáto   zmena   nie   je   náležite   odôvodnená   a/alebo   neprešla   požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.“.

41. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014