znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., Z., a J. F., M., zastúpených advokátom JUDr. T. S., T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 31/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a J. F. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21.   novembra   2011   doručená   sťažnosť   M.   L.   a J.   F.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 31/2003.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že žalobou podanou na okresnom súde 11. marca 2003   sa   domáhali   voči   žalovaným   náhrady   škody   podľa   §   427   a   nasl.   Občianskeho zákonníka a do dnešného dňa konanie nebolo právoplatne skončené. Žiadali preto vydať nález,   ktorým   ústavný   súd   vysloví   porušenie   označených   základných   práv,   prikáže okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   každému   finančné zadosťučinenie v sume po 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

6.   Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním, a to vzhľadom na situáciu, že sťažovateľ v konaní pred ústavným   súdom   nepreukázal   podanie   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch).

7. Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. Podľa § 64 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti   súdneho   konania,   a   odstránenie   zistených   nedostatkov.   Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sťažovateľa a vyjadria sa k nej osoby,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   alebo   ďalšie   osoby,   ktoré   môžu   pomôcť   pri prešetrení   sťažnosti.   Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky. Podľa § 66 citovaného zákona o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne.   To   neplatí,   ak sťažovateľ   na   písomnom   upovedomení   netrvá   alebo   ak   sťažovateľ   zomrel,   stal   sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

8. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde);   takéto   dôvody sťažovatelia netvrdili ani ich ústavný súd nezistil.

9. Za sťažnosť nebolo možné považovať písomné podanie sťažovateľov z 21. októbra 2003, ktorou urgovali nariadenie pojednávania.

10. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   I.   ÚS   150/2010   a   pod.).   Účinnosť   takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobné konzekvencie vyplývajú aj z už citovaného ustanovenia § 64 a § 66 zákona o o súdoch.

11. Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   len   v   tom   prípade,   ak   sťažovateľ   podaním   sťažnosti poskytne   príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení na účely nápravy a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou činnosťou.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

12. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v   tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

13. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

15. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012