znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 118/2010 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010 doručená sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 118/2010 z 29. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 16. júla 2007 podanou   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   vrátenia bezdôvodného obohatenia (v sume 4 000 Sk) od G. (ďalej len „ústav“). Žalobu odôvodnil tým, že ústav je rozpočtovou organizáciou a v intenciách ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o slobodnom   prístupe   k informáciám“)   bol   povinnou   osobou   a ako prevádzkovateľ   elektronického   informačného   systému   evidencie   nehnuteľností sprístupňovaného   prostredníctvom   internetovej   stránky www.katasterportal.sk (ďalej   len „katastrálny portál“) nemal podmieňovať využívanie služieb katastrálneho portálu pre účely vyhľadania a zobrazenia informácií zaplatením peňažného preddavku. Podľa sťažovateľa bol   postup   ústavu   v rozpore   s ustanovením   §   6   ods.   3   zákona   o slobodnom   prístupe k informáciám. Právnemu názoru sťažovateľa oponoval ústav postupom podľa v tom čase účinného zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poskytovanie údajov z katastrálneho portálu bolo v posudzovanom období od 12.   septembra 2005 do   21. novembra 2006   odplatné, pričom   predmetný predpis bol vo vzťahu k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám právnym predpisom „lex specialis“. Ďalej   ústav   poukazoval   na   to,   že   je   právnickou   osobou,   rozpočtovou   organizáciou v pôsobnosti Ú. a podľa v tom čase účinného ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z.   o rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   v znení   neskorších   predpisov   rozpočtová organizácia poskytuje svoje výkony odplatne v súlade s osobitným predpisom, ktorým bol zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov. Okresný súd sa stotožnil s právnym   názorom   sťažovateľa   a rozsudkom   č.   k.   18   C/232/2007-38   z 9.   apríla   2008 zaviazal ústav na zaplatenie peňažnej pohľadávky sťažovateľa v celkovej výške 4 241 Sk. Na odvolanie ústavu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cdo/238/2008 z 11. novembra 2009 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľom   podané   dovolanie   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 118/2010 z 29. júna 2010 odmietol, z dôvodu, že „dovolanie žalobcu smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je...“.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ďalej uviedol, že v podanom dovolaní namietal závažné nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ústavne nekonformný výklad krajského súdu na jeho právnu vec sa vzťahujúcich príslušných právnych predpisov a jeho ignoráciu ním nastolených argumentov, s ktorými sa nenáležite vysporiadal. Ďalej uvádza, že: „Aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom... vybočila z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad. KS BA vo svojom rozsudku na väčšinu podstatných   námietok   a argumentov   sťažovateľa   vôbec   nereagoval   a vôbec   sa   s nimi nevysporiadal, pričom tiež nesprávne aplikoval základnú výkladovú zásadu lex posterior derogat legi priori.“ Jadrom námietok sťažovateľa bola skutočnosť, že na ním explicitne formulované nedostatky v rozhodovacej činnosti krajského súdu najvyšší súd nereflektoval, keď ich nesubsumoval pod načrtnuté dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) a podľa § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ale ním podané dovolanie odmietol. „... NS SR mal... uznesenie KS BA zrušiť a nie dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Pokiaľ napriek uvedenému NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“ Sťažovateľ argumentačne podporil svoje právne závery aj právnou analýzou jeho právnej veci a príslušných na ňu sa vzťahujúcich právnych predpisov,   ako aj citovaním   judikatúry   najvyššieho súdu,   ústavného súdu   a Európskeho súdu pre ľudské práva.

4.   Na   základe   svojej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. 06. 2010, č. k. 4 Cdo 118/2010-72 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 06. 2010, č. k. 4 Cdo 118/2010-72 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 118/2010 z 29. júna 2010.   Jeho   podstatná   argumentácia   spočívala   (bod   3)   v nesprávnom   právnom   posúdení prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku najvyšším súdom, ktorý ním nastolené dôvody dovolania neakceptoval a dovolanie odmietol.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46   ods. 1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho účelovo   chápať tak,   že   jeho naplnením   je len víťazstvo   v súdnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11.   Najvyšší   súd vo svojom rozhodnutí sp.   zn. 4   Cdo   118/2010 z 29.   júna 2010 v podstatnom uviedol:

„... V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo výroku ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po právnej   stránke   zásadného   významu,   alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Keďže   dovolateľ   napadol   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   prípustnosť dovolania by bola daná v zmysle § 238 O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.).

Z uvedenej prípustnosti dovolania však predstavujú výnimku veci upravené Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo   o   pozastavení   ich   výkonu,   o   priznaní rodičovských   práv   a   povinností   maloletému   rodičovi   dieťaťa,   o   určenie   rodičovstva, o zapretí   rodičovstva   alebo   o   osvojení   (§   238   ods.   4   O.   s.   p.)   a   veci,   v   ktorých   bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   Ak   je   predmetom   dovolacieho   konania   len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O. s. p.).

V posudzovanej veci žalobca napadol dovolaním právoplatný rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3 923,-- Sk (132,78 Eur) zamietol, keď v   zastavujúcej   časti   týkajúcej   sa   sumy   77,--   Sk   zostal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa nedotknutý.   Keďže   suma,   o   ktorej   odvolací   súd   zmeňujúcim   rozsudkom   rozhodol, neprevyšuje ku dňu podania žaloby trojnásobok minimálnej mzdy, t.j. sumu 22 800,- Sk (minimálna   mzda   ku   dňu   podania   žaloby   -   k   16.   júlu   2007   podľa   nariadenia   vlády č. 540/2006 Z. z. činila sumu 7 600,- Sk), na uvedenú vec sa vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. Dovolanie žalobcu, ktorým napadol zmeňujúci rozsudok krajského súdu, je preto neprípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a/   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do právomoci   súdov,   b/   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g! rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   teda   ani   podmienku   prípustnosti   dovolania namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom v dôsledku ním tvrdeného nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej   sa   právneho   záveru,   že   poplatok   za   prezretie   informácií   zverejnených   na internetovej stránke v období od 12. septembra 2005 do 21. novembra 2006 bol zákonný. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá v tejto namietanej časti požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd   svoj   právny   záver   o   oprávnenosti   spoplatnenia   prístupu   na   internetovú   stránku žalovaného v danom období odôvodnil znením ustanovenia § 11odsek 3 zák. č. 215/1995 Z. z. platnom v rozhodnom čase, podľa ktorého sa tieto informácie poskytovali za odplatu podľa osobitného predpisu. Poukázal tiež na to, že k zrušeniu tohto ustanovenia zákonom č. 211/2000 Z. z. nedošlo a k jeho zmene došlo až novelou účinnou od 1. septembra 2007. Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatku reakcie odvolacím súdom na ním uvádzané argumenty   dovolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú,   pretože   odvolací   súd   preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v odvolaní, pričom svoj právny záver i zrozumiteľne odôvodnil.

Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je. Pokiaľ   dovolateľ   odôvodňuje   svoje   dovolanie   aj   tým,   že   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania   nezakladá.   Dovolanie   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   upravené   ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   dôvody   možno   uzavrieť,   že   dovolanie   žalobcu smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je; keďže neboli zistené ani dôvody procesnej prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu (sp. zn.   4   Cdo   118/2010   z 29.   júna   2010)   bolo   svojvoľné   a že   by   tak   zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecný   súd   nestotožní   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec   sa   vzťahujúcich   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Z uvedeného a textu ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie nie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 – § 239). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (I. ÚS 24/00).

15. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením označeného   práva   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Sťažovateľ   v texte   podanej   sťažnosti   (pozri   bod   2,   3   a 4)   taktiež   nesúhlasil s právnym posúdením merita jeho právnej veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali – okrem dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. krajský súd ako súd odvolací, ktorý zmenil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/232/2007-38 z 9. apríla 2008. Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.   Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7) a zo skutočnosti, že sťažovateľ, kvalifikovane   zastúpený   právnym   zástupcom   (advokátom),   v podanej   ústavnej   sťažnosti napadol (iba) dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 118/2010 z 29. júna 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľa sa preto ústavný súd (súc viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, vecne zaoberať.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011