znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2010-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti A. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia

-jeho práva na neodkladné a urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   4   Tp   128/2009 z 22. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 35/2009 z 19. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. júna 2009 a

-jeho práva na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 35/2009 z 19. augusta 2009   v   súvislosti   s   nerozhodnutím   o   jeho   návrhu   na   nahradenie   jeho   väzby   peňažnou zárukou, takto

r o z h o d o l :

1.Právo   A.   P.   na   neodkladné   a   urýchlené rozhodovanie   o   zákonnosti   väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 128/2009 z 22. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 35/2009 z 19. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. júna 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.Právo A. P. na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 35/2009 z 19. augusta 2009 v súvislosti   s nerozhodnutím   o   jeho   návrhu   na   nahradenie   jeho väzby   peňažnou zárukou p o r u š e n é   b o l o.

3.A. P.   p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov), ktoré s ú   p o v i n n é   zaplatiť Okresný súd Nitra v sume 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov) a Krajský súd v Nitre v sume 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Š. S., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 14/2010 z 20. januára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva na neodkladné   a urýchlené   rozhodovanie   o   zákonnosti   svojej   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 128/2009 z 22. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 22. júla 2009“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 35/2009 z 19. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie z 19. augusta 2009“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   zo   16.   júna   2009,   ako   aj   v časti,   v ktorej   namietal   porušenie   svojho   práva   na preskúmanie zákonnosti svojej väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu z 19. augusta 2009 v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou. Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená prostredníctvom jeho právneho zástupcu podaniami doručenými ústavnému súdu 8. januára 2010 a 8. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úradom boja proti organizovanej kriminalite bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009 pre zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/09 zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (väzba mu začala plynúť od 14. apríla 2009).

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 49/2009 z 27. októbra 2009 bola väzba sťažovateľa predĺžená.

Sťažovateľ   podal   16.   júna   2009   Okresnej   prokuratúre   Nitra   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) prostredníctvom svojho advokáta žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej   zároveň   pre   prípad   nevyhovenia   jeho   žiadosti   požiadal   aj   o   nahradenie   väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresná prokuratúra uvedenú žiadosť sťažovateľa zamietla a postúpila ju okresnému súdu.

Žiadosť   sťažovateľa   bola   uznesením   okresného   súdu   z   22.   júla 2009   zamietnutá a ďalšími   výrokmi   okresný   súd   neprijal   jeho   písomný   sľub   a   jeho   väzbu   nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 22. júla 2009 sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu z 19. augusta 2009 zamietnutá   ako   nedôvodná.   Uznesenie   krajského   súdu   z   19.   augusta   2009   bolo sťažovateľovi doručené 17. septembra 2009.

Celková   doba   konania v   predmetnej   veci   trvajúca   93   dní   (od   doručenia   žiadosti sťažovateľa zo 16. júna 2009 až po doručenie rozhodnutia v predmetnej veci sťažovateľovi 17.   septembra   2009)   podľa   sťažovateľa   nezodpovedá   povinnosti   okresného   súdu a krajského súdu konať neodkladne a urýchlene pri rozhodovaní o zákonnosti väzby podľa čl.   5   ods.   4   dohovoru   a   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy.   Uvedeným   postupom   súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   vo   veci   jeho   žiadosti   bolo   sťažovateľovi „neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite“. Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bolo sťažovateľovi odopreté právo na periodickú kontrolu zákonnosti jeho väzby v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ale aj § 73 ods. 3 Trestného poriadku.

Vzhľadom na uvedené podľa   sťažovateľa v jeho prípade nie je postačujúce, aby k náprave protiprávneho stavu došlo len vyslovením porušenia v sťažnosti označených práv, a preto by podľa neho bolo „na mieste tento stav napraviť“ jeho „okamžitým“ prepustením z väzby na slobodu a priznaním primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   v   predmetnom   konaní   nezaoberal   jeho alternatívnym návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou, pretože o tomto návrhu nerozhodol vo výrokovej časti svojho uznesenia z 22. júla 2009. V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 22. júla 2009 podanej prostredníctvom advokáta sťažovateľ upozornil krajský súd, že okresný súd v predmetnej veci nepreskúmal ním ponúknutú peňažnú záruku. K   uvedenej   argumentácii   sťažovateľa   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia z 19. augusta 2009 uviedol: „Pokiaľ obvinený v písomných dôvodoch sťažnosti namietal skutočnosť,   že   súd   I.   stupňa   nerozhodol   o   ponúknutej   peňažnej   záruke   ako   spôsobe nahradenia väzby, tu nadriadený súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ súd I. stupňa nevidel   možnosť   nahradenia   väzby   týmto   inštitútom,   nebolo   potrebné,   aby   o   ňom rozhodoval   vo   výrokovej   časti   napadnutého   uznesenia.   Je   postačujúce,   že   sa   touto skutočnosťou vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia.“

Z uvedeného vyplýva, že ani postupom krajského súdu nedošlo k náprave postupu okresného   súdu   a   návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   zostal nepreskúmaný, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru boli uznesením okresného súdu z 22. júla 2009 a uznesením krajského súdu z 19.   augusta   2009   porušené,   zaviazal   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia v sume spolu 5 000 € (z toho okresný súd 2 000 € a krajský súd 3 000 €) a na úhradu trov jeho právneho zastúpenia a zároveň zrušil uznesenie krajského súdu z 19. augusta 2009.

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 18. februára   2010   vyjadril   okresný   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda okresného súdu   vo svojom   vyjadrení opísal   chronologický   priebeh   konania v súvislosti s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby, z ktorého podľa neho „jednoznačne vyplýva, že Okresný   súd   Nitra   ako   i   Krajský   súd   v   Nitre   o   väzbe   rozhodoval   urýchlene   a   bez prieťahov““ Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu ďalej podrobne chronologicky opísal   priebeh   procesných   úkonov   súvisiacich   s   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   na   slobodu   zo   16.   júna   2009   v   predmetnom   konaní   a   následne   uviedol: „Z tejto   analýzy   jednoznačne   vyplýva   tá   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Nitra,   sudca   pre prípravné   konanie,   po   podaní   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   obvineného   konal   bez zbytočných   prieťahov,   urýchlene   stanovil   termín   vypočutia   obvineného,   urýchlene vypracoval   uznesenie   a   urýchlene   aj   zaslal   spis   sp.   zn.   4Tp/128/2009   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre na základe sťažnosti obvineného.

Som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k prieťahom konania a ani k porušenie § 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež nedošlo k porušeniu Článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným 22. februára   2010   vyjadril   krajský   súd   prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorá   vo svojom   vyjadrení   okrem   iného uviedla: „Na tunajšom krajskom   súde   sa nachádza   tzv. zberný spis, ktorý obsahuje rozhodnutie súdu I. stupňa - Okresného súdu Nitra sp. zn. 4Tp/128/2009 z 22. 7. 2009 a uznesenie súdu II. Stupňa - Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo/35/2009 z 19. 8. 2009. Po oboznámení sa s obsahom oboch uznesení konštatujem, že súd   I.   stupňa   v   citovanom   uznesení   podrobne   poukázal   na   všetky   okolnosti   prípadu a rozhodné skutočnosti významné z hľadiska rozhodovania o žiadosti obvineného A. P. o prepustenie z väzby na slobodu. Z jeho odôvodnenia na str. 3 vyplýva, že súd sa zaoberal aj ponukou peňažnej záruky zo strany obvineného a že k nej zaujal aj jasné a zrozumiteľné stanovisko. Táto skutočnosť rovnako vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa zaoberal námietkami obvineného týkajúcimi sa ponuky peňažnej záruky (str. 3) a tiež k nim zaujal aj jasné a zrozumiteľné stanovisko.

Vychádzajúc   z   uvedeného   súd   II.   stupňa   postupoval   v   súlade   s   prieskumnou povinnosťou vyplývajúcou mu z ustanovenia § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., a teda nie je pravdou, že by sa v rámci rozhodovania nezaoberal ponukou peňažnej záruky obvineného A. P. V tomto smere bol jeho postup (rovnako tak aj postup súdu I. stupňa) v súlade s ustanovením   §   81   ods.   2   Tr.   por.,   v   zmysle   ktorého   ak   súd   zistí   splnenie   zákonných podmienok   uvedených   v   §   81   ods.   2   prvej   vety   Tr.   por.,   vydá   kladné   rozhodnutie   – opatrenie,   v   ktorom   určí   výšku   peňažnej   záruky   a   spôsob   jej   zloženia.   Ak   zákonné podmienky nie sú splnené – ako tomu bolo aj v predmetnej veci – tak opatrenie podľa písm. a) súd nevydáva, ale postupuje tak, ako to upravuje písm. b), t. j. bez vydania takého opatrenia.

Pretože u obvineného A. P. boli v danom štádiu trestného stíhania splnené všetky formálne a materiálne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., väzba bola plne odôvodnená a podľa môjho názoru nebola v rozpore ani s jej účelom. Nie je teda daný žiadny   právne   relevantný   dôvod   na   priznanie   akéhokoľvek   finančného   zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľ domáha.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   zaslaným   stanoviskám   súdov   zúčastnených   na rozhodovaní vo veci vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 8. marca 2010, v ktorom v plnom rozsahu zotrval na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti, podľa ktorej celková dĺžka konania o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu zo 16. júna 2009 bola neprimerane dlhá a nezodpovedala požiadavke konať urýchlene pri preskúmaní zákonnosti jeho väzby. Vo   vzťahu   k   námietke   nerozhodnutia   o   sťažovateľovom   alternatívnom   návrhu   na nahradenie väzby peňažnou zárukou poukázal právny zástupca vo svojom stanovisku na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 10. februára 2010, z ktorého je zrejmé, že okresný súd peňažnú záruku nepreskúmal a nerozhodol o nej, a preto ani uznesenie krajského súdu z 19.   augusta   2010 „nebolo   na   mieste“. K   vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu, v ktorom poukazuje na výklad § 81 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného poriadku, právny zástupca sťažovateľa uviedol, že ho považuje za nesprávne a odporujúce platnej právnej úprave. S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 199/08 z 24. novembra 2005 právny zástupca sťažovateľa poukázal na to, že „protiprávny stav“ jeho väzby „pretrváva a nemožno ho napraviť neskorším rozhodnutím“, a preto je v uvedenom konaní potrebné neodkladne rozhodnúť o jeho prepustení na slobodu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského súdu z 19. augusta 2009 v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na preskúmanie zákonnosti svojej väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu z 19. augusta 2009 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 22. júla 2009. K porušeniu uvedených práv došlo podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa vo výroku svojich uznesení nezaoberali jeho   návrhom   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   podaným   v   rámci   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júna 2009. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   nerozhodol   o   ním   ponúknutej   peňažnej záruke, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 22. júla 2009.

Ústavný súd z uznesenia okresného súdu z 22. júla 2009 zistil, že obsahuje výrok, ktorým sa žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby zamieta, pretože naďalej trvajú dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj výrok o neprijatí písomného   sľubu   sťažovateľa   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   a   výrok o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 22. júla 2009 vo vzťahu k existencii dôvodov   väzby   a   možnosti   nahradenia   väzby   sťažovateľa   miernejšími   zabezpečovacími prostriedkami   sa   uvádza: „Dôvodnosť   podozrenia,   že   obvinený   spáchal   skutok   spolu s ďalšími spoluobvinenými vyplýva práve z doteraz vykonaného dokazovania, o čom svedčia výpovede poškodeného a ďalších vypočutých svedkov.

Podľa   názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   aj   v   terajšom   štádiu   prípravného konania, napriek už vykonaným dôkazom, naďalej trvajú dôvody väzby, pretože nepominuli konkrétne skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri vzatí obvineného do väzby. Z uznesenia o vznesení obvinenia   vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ v Nitre ÚJKP   č.   ORP- 144/2-OVK-NR-2009-OR zo dňa 3. 2. 2009 vyplýva, že voči obvinenému A. P. a spol. bolo vznesené obvinenie pre zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť v mesiaci marec 2008, v ktorom v súčasnej dobe prebieha   v   prípravnom   konaní   vyšetrovanie.   Z   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 6T 117/2008 zo dňa 16. 6. 2009, voči ktorému obžalovaný podal odvolanie dňa 25. 6. 2009, bolo zistené, že týmto rozsudkom bol uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1 Tr. zák. za skutok spáchaný v presne nezistených dňoch od mesiaca marec roku 2008 do 16. 4. 2008. Napriek tomu, že sa skutok, za ktorý bol obvinený vzatý do väzby mal páchať v období od polovice roka 2007 do začiatku roku 2008, a obvinenia boli vznesené voči nemu v apríli, resp. februári 2009, mal súd z vyššie uvedených skutočností preukázané, že existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú väzbu podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, keďže obvinený sa opakovane dopúšťal násilnej trestnej činnosti a je tu dôvodná obava, že v prípade prepustenie z väzby na slobodu, bude pokračovať v páchaní rovnakej alebo obdobnej trestnej činnosti.

Kategorické   popieranie   dôvodnosti   väzby   obvineným,   a   teda   neexistencia akéhokoľvek   dôvodu   väzby   v jeho   prípade   zároveň   vylučuje   postup   súdu   pri   zvažovaní možnosti   nahradenia   väzby   sľubom   obvineného,   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka   v   zmysle   §   80   písmeno   b),   c)   Trestného   poriadku,   resp.   nahradenie   väzby peňažnou zárukou. Postup súdu v zmysle § 80 Trestného poriadku, resp. § 81 Trestného poriadku,   je   možný   iba   v   prípade   existencie   niektorých   z   dôvodov   väzby,   čo   však u obvineného   podľa   jeho   názoru   nie   je   preukázané   a   okrem   toho   podľa   názoru   súdu, vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu v terajšom štádiu konania nie sú splnené zákonné podmienky na obvineným navrhovaný postup.“

Krajský súd v uznesení z 19. augusta 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, vo vzťahu k jeho argumentácii, podľa ktorej okresný súd o jeho návrhu na prijatie peňažnej záruky nerozhodol, uviedol: „Pokiaľ obvinený v písomných dôvodoch sťažnosti namietal skutočnosť,   že   súd   I.   stupňa   nerozhodol   o   ponúknutej   peňažnej   záruke   ako   spôsobe nahradenia väzby, tu nadriadený súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ súd I. stupňa nevidel   možnosť   nahradenia   väzby   týmto   inštitútom,   nebolo   potrebné,   aby   o   ňom rozhodoval,   vo   výrokovej   časti   napadnutého   uznesenia.   Je   postačujúce,   že   sa   touto vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia.“

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.   V rozpore s dohovorom   by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade   niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nezaoberali jeho návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou, zistil,   že   ako   vo   výroku   uznesenia   okresného   súdu   z   22.   júla   2009,   tak   aj   vo   výroku uznesenia   krajského   súdu   z   19.   augusta   2009   chýba   výrok   obsahujúci   rozhodnutie o ponúknutej   peňažnej   záruke,   avšak   na   druhej   strane   z   citovaných   častí   odôvodnení uvedených uznesení možno vyvodiť, že oba súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa návrhom   sťažovateľa na nahradenie   väzby peňažnou   zárukou   zaoberali a túto neprijali. Krajský súd pritom vo vzťahu k neexistencii samostatného výroku o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou v odôvodnení svojho uznesenia z 19. augusta 2009 uviedol, že pokiaľ   okresný   súd   nevidel   možnosť   nahradenia   väzby   týmto   inštitútom   (peňažnou zárukou), nebolo potrebné, aby o ňom rozhodol vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Uvedený právny názor podporila vo svojej argumentácii k tejto veci aj predsedníčka krajského súdu, ktorá v rámci svojho vyjadrenia z 11. februára 2010 (doručené ústavnému súdu 22. februára 2010) uviedla, že krajský súd preskúmal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby   peňažnou   zárukou,   avšak   rozhodnúť   samostatným   výrokom   o   tom,   že   peňažnú záruku neprijíma, s ohľadom na znenie § 81 ods. 2 Trestného poriadku, nebolo potrebné.

Z   uvedeného je zrejmé, že podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci   je otázka, či výklad   §   81   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorý   aplikoval   krajský   súd   v   rámci   svojho rozhodnutia, podľa ktorého je postačujúce, ak sa s návrhom sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou vysporiada súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby o ňom samostatne rozhodol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia, možno považovať za ústavne konformný, resp. či takýto výklad § 81 ods. 2 Trestného poriadku je v súlade so zárukami,   ktoré   možno   vyvodiť   pre   rozhodovanie   o   väzbe,   resp.   jej   ďalšom   trvaní z príslušných ustanovení ústavy a dohovoru, ako aj jeho doterajšej judikatúry.

Ústavný súd už na túto otázku poskytol podrobnú odpoveď v rámci svojej judikatúry napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/09, v ktorom s poukazom na znenie § 72 ods. 1 a 2 a § 81 ods. 2 a nasl. Trestného poriadku dôvodovej správy k zákonu č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov vo vzťahu   k   §   81   ods.   2   Trestného   poriadku   (bod   24),   ako   aj   s   poukazom   na   judikatúru ústavného súdu a ESĽP dospel k záveru, podľa ktorého ústavne konformný výklad § 81 ods. 2 Trestného poriadku znamená, že súd v prípade ak vzhľadom na okolnosti prípadu dospeje k záveru, že väzbu nemožno nahradiť peňažnou zárukou, nevydá opatrenie, ktorým určí výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia, pretože by išlo o nadbytočný krok, ale priamo   bez   vydania   tohto   opatrenia   rozhodne   uznesením   o   neprijatí   peňažnej   záruky. Naopak, v prípade, ak súd dospeje k záveru, že peňažnú záruku prijme, rozhodne zároveň aj o jej výške a spôsobe zloženia. V uvedenom náleze taktiež ústavný súd opätovne poukázal na   potrebu   individualizovať výrokovú   časť   rozhodnutia   súdu   o väzbe,   resp.   jej   ďalšom trvaní, ktorým sa zasahuje do práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou i dohovorom, tak   aby   z nej   zjavne   vyplývalo,   že   súd   rozhodol   o   všetkých   návrhoch   obvineného (sťažovateľa), ktorá vyplýva zo záujmu na zachovaní právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje výklad znenia § 81 ods. 2 Trestného poriadku   aplikovaný   krajským   súdom   v   jeho   uznesení   z   19.   augusta   2009   za   ústavne konformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   napraviť pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že vo výroku uznesenia okresného súdu z 22. júla 2009 chýba výrok o prijatí, resp. neprijatí sťažovateľom ponúknutej peňažnej záruky.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   rozhodol,   že   uznesením   krajského   súdu z 19. augusta 2009 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľových práv postupom okresného súdu a krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu zo 16. júna 2009

Sťažovateľ   v   sťažnosti   taktiež   namietal,   že   pri   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti o prepustenie na slobodu zo 16. júna 2009 došlo aj k porušeniu jeho práva na urýchlené rozhodovanie   o   zákonnosti   jeho   väzby   postupom   okresného   súdu,   ako   aj   postupom krajského súdu.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez - Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods.   2   a   5   ústavy,   resp.   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná   na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Zo   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júna 2009 (doručená okresnej prokuratúre 17. júna 2009) spolu so stanoviskom okresnej prokuratúry zo 6. júla 2009 bola okresnému súdu doručená 7. júla 2009. Okresný súd o nej rozhodol uznesením z 22. júla 2009 na verejnom zasadnutí po vypočutí sťažovateľa. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu priamo na verejnom zasadnutí   podal   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu podaním doručeným okresnému súdu 27. júla 2009. Písomné uznesenie okresného súdu z 22. júla 2009 bolo vypracované 28. júla 2009 a v ten istý deň expedované účastníkom konania (doručené všetkým v čase od 30. júla 2009 do 20. augusta 2009). Spisový materiál v predmetnej veci bol následne 11. augusta 2009 predložený krajskému súdu.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením z 19. augusta 2009 a spis v tejto veci spolu s písomným vyhotovením tohto rozhodnutia bol okresnému súdu vrátený späť 9. septembra 2009. Uznesenie krajského súdu z 19. augusta 2009 bolo expedované všetkým účastníkom konania 11. septembra 2009. Sťažovateľ si ho prevzal 17. septembra 2009, jeho právni zástupcovia 17. a 18. septembra 2009.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   celkovo   konanie   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby zo 16. júna 2009 trvalo 92 dní. Z uvedeného obdobia okresnej prokuratúre, ktorú však sťažovateľ v sťažnosti za porušovateľa svojich práv neoznačil, trvalo 20 dní, kým žiadosť o prepustenie z väzby zo 16. júna 2009 spolu so svojím stanoviskom predložila okresnému   súdu.   Konanie   vedené   okresným   súdom   v   predmetnej   veci   spolu   s   časom potrebným na vykonanie úkonov súvisiacich s podanou sťažnosťou a časom potrebným na doručenie rozhodnutia krajského súdu trvalo spolu 35 dní. Z uvedeného obdobia na ťarchu okresného   súdu   nemožno   započítať   obdobie   trvajúce   prinajmenšom   6   dní   (od   vydania uznesenia   z   22.   júla   2009   do   28.   júla   2009,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu). Krajskému súdu následne po doručení   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   trvalo   len   8   dní,   kým   o   sťažnosti sťažovateľa rozhodol, avšak ďalších 20 dní potreboval na vyhotovenie svojho rozhodnutia a jeho doručenie okresnému súdu.

Vzhľadom na požiadavku urýchlenosti konania o preskúmanie zákonnosti väzby bolo povinnosťou súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom postupe neustále prihliadať aj na celkovú dĺžku trvania uvedeného konania. S ohľadom na dátum doručenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 16. júna 2009 mali tak okresný súd, ako i krajský súd venovať osobitnú pozornosť v záujme ďalšieho nepredlžovania konania o nej.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   takto   nepostupoval   predovšetkým v súvislosti   s   vykonávaním   úkonov   spojených   s   nariadením   verejného   zasadnutia a predložením veci krajskému súdu a krajský súd predovšetkým v súvislosti s vykonávaním úkonov   spojených   s   vyhotovením   rozhodnutia   a   jeho   predložením   okresnému   súdu   na doručenie. Konanie v predmetnej veci sa preto aj v dôsledku postupu súdov zúčastnených na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   neprimerane   predĺžilo   a   neprebehlo   v   súlade s požiadavkou urýchlenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   celkovú   dĺžku   tohto   konania nemožno akceptovať ani z hľadiska vnútroštátnych kritérií, ani z hľadiska kritérií, ktoré uplatňuje ESĽP, a svojím postupom v tomto konaní tak okresný súd, ako aj krajský súd porušili právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesením krajského súdu z 19. augusta 2009 došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy. Okresný súd v predmetnej veci uznesením sp. zn. 4 Tp 199/2009 z   22.   októbra   2009   rozhodol   o   predĺžení   väzby sťažovateľa   do   7.   mája 2010,   zároveň ďalšími výrokmi zamietol jeho žiadosť o prepustenie na slobodu, neprijal jeho písomný sľub,   peňažnú   záruku   a nenahradil   jeho   väzbu   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. októbra 2009 bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009. V dôsledku skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 19. augusta 2009 o dôvodoch väzby sťažovateľa nad rámec nedostatkov zistených ústavným súdom obstojí, ako aj vzhľadom na to, že zákonnosť rozhodnutia v tejto časti (vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu a o nahradení väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného   úradníka)   nebola   sťažovateľom   vôbec   namietaná,   a   súčasne   aj so zohľadnením   skutočnosti,   že   už   medzitým   bolo   vydané   nové   rozhodnutie   o   väzbe sťažovateľa,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   návrhy   rozhodnutia   sťažovateľa   v   časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia krajského súdu z 19. augusta 2009 a svoje prepustenie na slobodu, sa stali bezpredmetnými.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti z dôvodov v nej uvedených žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € od okresného súdu a v sume 3000 € od krajského súdu.Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný súd zohľadňujúc všetky okolnosti tohto prípadu, predovšetkým charakter pochybenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade postačuje vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv nie je potrebné poskytnúť sťažovateľovi vyšší stupeň ochrany priznaním finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. Š. S. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky za   I. polrok 2008 (pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2009 predstavovala sumu 695,41   €)   a   za   I.   polrok   2009   (pri   úkonoch   právnej   služby   vykonaných   v   roku   2010 predstavovala sumu 721,40 €).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vykonané v roku 2009 a písomné podanie na súd vykonané v roku 2010),   a   to v   súlade   s § 1   ods.   3,   §   11 ods.   2 a §   14 ods.   1 písm.   a) a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % z 254,88 €) predstavuje sumu 303,30 €, a v zostávajúcej časti jeho návrhu na náhradu trov konania nevyhovel.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca   sťažovateľa   v jeho podaniach   z 8.   januára 2010 a 8.   marca   2010 (vyjadrenie k stanoviskám   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci)   odstraňoval nedostatky podanej sťažnosti a neuviedol v nich žiadne právne alebo skutkovo relevantné skutočnosti, ktoré by už neboli ústavnému súdu známe z jeho predchádzajúcich podaní (okrem vyjadrenia sa k možnosti konania verejného ústneho pojednávania v tejto veci na ústavnom súde), ako aj vzhľadom na to, že judikatúru ESĽP, na ktorú vo svojich podaniach poukazoval, možno považovať v súčasnosti už za bežne aplikovanú v právnej praxi, ústavný súd v tejto veci nezistil dôvody na priznanie odmeny právnemu zástupcovi sťažovateľa za tretí úkon právnej služby a ani nepovažoval za opodstatnenú jeho požiadavku na zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € sú súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku), a síce okresný súd sumu 151,65 € a krajský súd sumu 151,65 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010