znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 14/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť advokátky JUDr. K. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 166/2005 a takto

r o z h o d o l :

  1. Základné právo JUDr. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 166/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 166/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. K. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. K. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Č., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 14/09-8   z   21. januára   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. K. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 166/2005.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „... podala dňa 19. 05. 2005 na Okresnom súde... návrh na ochranu osobnosti proti odporcovi P., a. s. Vec bola... vedená pod sp. zn. 31 Cb/71/2005, dňa 21. 06. 2005 bola prevedená do registra C a zapísaná pod sp. zn. 22 C 166/2005...

Napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo už 3 a pol roka, vec doteraz nebola právoplatne   skončená,   preto   žiadam   o   zjednanie   nápravy.   Sťažovateľka   poukázala   na prieťahy v konaní sťažnosťou zo dňa 24. 04. 2008 a žiadala príslušný súd o zjednanie nápravy a rýchlejšie rozhodnutie vo veci. Predsedkyňa Okresného súdu... reagovala na podanú sťažnosť listom zo dňa 09. 05. 2008, v ktorom konštatovala, že podaná sťažnosť je dôvodná a celé konanie je poznačené prieťahom, keďže súd okrem úkonu zo dňa 27. 10. 2005 v uvedenej veci nevykonal žiadny ďalší procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci,   čo   možno   považovať   za   objektívne   prieťahy.   Na   základe   uvedeného   je   zrejmé,   že sťažovateľka   využila   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   právne   predpisy   na   jej   ochranu poskytujú...

Vzhľadom   na   uvedené   tvrdím,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   mohol   uvedenú   vec v rozumnej lehote rozhodnúť, pretože od podania návrhu uplynulo už 3 a pol roka.“

3. Na základe už uvedeného sťažovateľka žiada vydať nález v tomto znení: „1. základné právo sťažovateľky JUDr. K. K.... na prerokovanie a rozhodnutie veci bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde... pod spisovou značkou 22 C 166/2005 porušené bolo.

2. Okresnému súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spisovou značkou 22 C 166/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. sťažovateľke JUDr. K. K.... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 180.000,- Sk   (slovom   stoosemdesiat   tisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd...   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd... je povinný uhradiť JUDr. K. K.... trovy právneho zastúpenia...“

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že „... ochrana práv v uvedenom prípade nebola rýchla a účinná podľa ustanovenia § 6 0. s. p. a bolo porušené ústavné právo sťažovateľky“.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   podaním   sp.   zn.   Spr   3086/09 z 10. februára 2009 písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu: „... S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne ako i pretrvávajúcim poddimenzovaným stavom sudcov a administratívnych pracovníkov na Okresnom súde Bratislava I. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní je dôvodná.“

5. Právny zástupca sťažovateľky na toto vyjadrenie okresného súdu reagoval listom zo 6. februára 2009, v ktorom uviedol: „... v danom prípade ide o vyše 3,5 ročné obdobie súvislej   nečinnosti   súdu   a to   považujeme   za   vážne   porušenie   základného   práva   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s prechodom na euro upresňujem náš nárok ( poznámka: finančné zadosťučinenie) na sumu 5974, 91 €.“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti,   jej   doplnenia, k nej   pripojených   písomností, vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 166/2005 zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľka 19. mája 2005 podala na okresnom súde návrh na ochranu osobnosti a zaplatenie 100 000 Sk s prísl., ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 31 Cb 71/05. K návrhu boli priložené listinné dôkazy, na ktoré sa navrhovateľka v návrhu odvoláva, a zároveň bol s návrhom zaplatený aj súdny poplatok.

Následne okresný súd vo veci vykonal tieto úkony:

-   21.   júna 2005   bol   spis preradený   do   registra   C, pridelený   novému zákonnému sudcovi a bola mu pridelená nová sp. zn. 22 C/166/2005.

- 27. októbra 2005 vydal okresný súd uznesenie č. k. 22 C/166/2005-25, ktorým uložil   odporcovi,   aby   sa vyjadril   k návrhu.   Uznesenie   spolu   so   žalobným   návrhom a prílohami boli odporcovi doručené 7. novembra 2005.

-   14.   januára 2009   dala sudkyňa pokyn   kancelárii,   aby nariadila   termín   súdneho pojednávania na 13. marec 2009, a zároveň zaslala poučenie procesným stranám a výzvu odporcovi, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   166/2005   (o návrhu   na ochranu   osobnosti a zaplatenie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   100   000   Sk)   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo všeobecnosti platí, že všeobecný súd má venovať primeranú pozornosť každému žalobnému návrhu (o to viac, ak sa dotýka profesionálnej cti navrhovateľa), v dôsledku čoho má byť postup súdu efektívny a rýchly, aby bol naplnený účel súdneho konania, t. j. všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie.

  Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné vykonanie dôkazov.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce sa ochrany osobnosti, ktoré sa začalo 19. mája 2005 a dosiaľ (teda po skoro štyroch rokoch) nebolo súdom prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

1.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú na rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o ochranu osobnosti nehodnotil ako právne zložité.

1.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   v preskúmavanej   veci,   teda   správania sťažovateľky,   ústavný   súd   nezistil   skutočnosť,   žeby   sa   sťažovateľka   podieľala   na prieťahoch konania.

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že okresný súd vo veci v období od 27. októbra 2005 do 14. januára 2009 bol nečinný.

Ústavný súd hodnotí obdobie nečinnosti okresného súdu od 27. októbra 2005 do 14. januára 2009 ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako 3 roky a 3 mesiace.

Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   poukazujúce   na   objektívne   príčiny spôsobujúce   prieťahy   v konaní,   ktoré   spočívajú   v „neprimerane   vysokým   počtom pridelených   veci   v oddelení   zákonnej   sudkyne   ako   i pretrvávajúcim   poddimenzovaným stavom   sudcov   a administratívnych   pracovníkov“,   nemožno   akceptovať,   pretože   podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   52/99,   III.   ÚS   17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 974,91 € (180 000 Sk).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   jeho   výšky   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia jej práv (pozri body 1.1 až 1.3 tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané   v sume   1   000   €.   Pri   posúdení   celkovej   výšky   priznaného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadnil   tiež   postoj   okresného   súdu   (jej   predsedníčky) k namietaným prieťahom, ako aj samotný príkaz okresnému súdu (bod 2 výroku). Tieto dôvody v prípade podania ďalšej sťažnosti na prieťahy v predmetnom konaní v súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu už ústavný súd nebude akceptovať.  

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   z   21.   novembra   2008,   pričom   vyjadreniu   sťažovateľky k stanovisku okresného súdu zo 6. februára 2009 ústavný súd nepriznal ústavne významný význam.

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi odmena z výpočtového základu 19 056 Sk (632,54 €), t. j. 3 176 Sk (105,42 €) a režijný paušál 190 Sk (6,30 €), teda spolu 3 366 Sk (111, 23 €). Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 6 732 Sk (223,46 €), ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009