znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 25/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2007 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 25/04.

1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 4. 2. 2004 sťažovateľ podal návrh o určenie výživného na plnoleté dieťa proti odporcovi MUDr. K. H., ktorý je jeho otcom a manželom jeho matky. Okresný súd Košice II jeho návrh prijal pod spisovou značkou 28 C 25/2004. Dňa   16.   8.   2004   bol   navrhovateľ   vyzvaný   aby   sa   vyjadril   k   podaniu   odporcu   zo   dňa 19. 7. 2004. Navrhovateľ sa k podaniu vyjadril v stanovenej lehote.

Prvé pojednávanie vo veci bolo stanovené na 21. 2. 2005. Zúčastnili sa ho odporca a jeho právna zástupkyňa, tiež navrhovateľ. Súd stanovil ďalší termín pojednávania na deň 26.   5.   2005   a   prizval   ako   svedkyňu   odporcovu   matku,   ktorá   s   ním   žije   v   spoločnej domácnosti, aby sa vyjadrila k pomerom navrhovateľa. Pojednávania sa zúčastnili všetky predvolané stránky, okrem navrhovateľa, ktorého jeho právna zástupkyňa ospravedlnila, z dôvodu plnenia povinností v škole. Súd svedkyňu nevypočul a pojednávanie odročil na neurčito. Z dôvodu prebiehajúceho iného konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22 C 26/04, kde sa brat navrhovateľa domáha určenia výživného na plnoleté dieťa.   Pretože   k   26.   5.   2005   toto   konanie   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   a   podľa odôvodnenia súdu práve toto konanie môže mať rozhodujúci význam na konanie vo veci navrhovateľa.

Odporca podaním zo dňa 28. 10. 2005 vyjadril súhlas s prerušením konania. Dňa 9. 11. 2005 súd vydal uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22 C/26/04.

Dňa 6. 3. 2006 súd vyzval navrhovateľa, aby súdu oznámil adresu svojej právnej zástupkyne, čo navrhovateľ v uvedenej lehote aj urobil. Dňa 10. 3. 2006. bolo doručené uznesenie o prerušení konania. Dňa 30. 12. 2006 navrhovateľ požiadal o vytýčenie termínu pojednávania.   Dňa   18.1.2007   navrhovateľ   podal   sťažnosť   na prieťahy   v   konaní.   Dňa 23. 1. 2007 predseda Okresného súdu po oboznámení so spisom konštatoval, že konanie pod sp. zn. 22 C 26/04 nie je právoplatne skončené, nevykonáva zákonný sudca úkony v konaní do jeho právoplatného rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa boli jeho práva porušené postupom okresného súdu (...), pretože vec nebola prejednaná a rozhodnutá v primeranej lehote a nekonaním vo veci súd prispieva k trvaniu právnej neistoty sťažovateľa, ktorý neexistenciou rozsudku nemôže riešiť svoju zložitú sociálnu situáciu podľa ostatných platných zákonov (Zákon o rodine 36/2005 Z. z, Zákon o životnom minime 601/2003 Z. z., Vyhláška 102/2006 Z. z, Zákon o pomoci v hmotnej   núdzi   599/2003   Z.   z.),   ktorú   by   inak   riešiť   vedel   a   mohol,   ak   by   existoval právoplatný rozsudok.

Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   o   určení   výživného   jeho   brata   vedené na Okresnom súde Košice II nemôže byť prekážkou pre rozhodovanie vo veci výživného jeho samotného vzhľadom k tomu, že takto postavený dôvod na prerušenie konania ho znevýhodňuje ako druhorodeného syna toho istého otca, čo je v rozpore s čl. 12 odst. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Navrhovateľ   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vec   bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu (rozhodovanie o nároku na výživné) a aký má význam pre sťažovateľa.

Sťažovateľ sa v danej veci domáhal určenia termínu pojednávania a sťažoval sa na prieťahy v konaní až po 10 mesiacoch od prerušenia konania preto, lebo vedel, že v konaní vedenom pod Sp. zn. 22 C 26/2004 jeho brata bol vyhlásený rozsudok súdu 1. stupňa dňa 28. 4. 2006. Voči tomuto sa odvolali odporca aj navrhovateľ. Sťažovateľ predpokladal, že konanie   bude   ukončené   vyhlásením   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach,   a   tým   bude prekážka   v jeho konaní   odstránená.   K dnešnému dňu   sa   tak   nestalo   a je   otázne,   kedy uvedené   konanie   skončí.   Sťažnosť   na   prieťahy   vo   veci   sťažovateľa   nebola   predsedom Okresného súdu Košice II vybavená kladne a termín pojednávania určený nebol, z dôvodu pretrvávajúcej prekážky právoplatne neukončeného súdneho konania Sp. zn. 22 C/26/2004. Prieťahmi v konaní o určenie výživného vedeného Okresného súdu Košice II Sp. zn. 28 C 25/2004 bola sťažovateľovi spôsobená značná ujma. Je nesporné, že otec žiadateľa má k sťažovateľovi vyživovaciu povinnosť zo zákona. Tejto povinnosti sa odporca nevyhýba a mesačne dobrovoľne z vlastného rozhodnutia posiela na účet sťažovateľa sumu 3.000,- Sk. Keďže nie je predmetom tejto sťažnosti či je táto suma postačujúca a v súlade so Zákonom o rodine, nebudeme sa k tejto otázke vyjadrovať. Faktom ale je, že rozsudok neexistuje a sťažovateľ   nevie   preukázať   svoj   príjem.   Konanie   o   výživné   trvá   viac   ako   tri   roky   a sťažovateľ sa nemôže domáhať práv, ktorých by sa mohol, ak by existoval právoplatný rozsudok.

Keďže sťažovateľ je študentom vysokej školy je výživné jediným jeho príjmom. Matka navrhovateľa a brat navrhovateľa sa tiež bezúspešne domáhajú určenia výživného súdom. Ani v jednom konaní neexistuje právoplatný rozsudok. Rodina sťažovateľa (matka, ktorá je študentom   vysokej   školy   dennou   formou   a   nemá   vlastný   príjem,   brat   sťažovateľa   je študentom   vysokej   školy   a   tak   isto   nemá   vlastný   príjem)   s ktorými   sťažovateľ   žije   v spoločnej domácnosti sú de facto v stave hmotnej núdze (podľa Zákona o životnom minime 601/2003 Z. z a 599/2003 Z. z. o sociálnej pomoci) počas celej doby od podania návrhu na určenie výživného. De jure sťažovateľ a jeho rodina sú posudzovaný spoločne s príjmami svojho otca, pretože doposiaľ nie je súdom upravená vyživovacia povinnosť a vzhľadom k nad štandartným príjmom MUDr. K. H. - otca sťažovateľa mu nemôže nevzniknúť právny nárok na žiadne sociálne dávky ani právny nárok na sociálne štipendium (podľa Vyhlášky 102/2006   Z.   z.   o   priznávaní   sociálneho   štipendia   študentom   vysokých   škôl)   z dôvodu chýbajúceho   rozsudku,   ktorým   sa   preukazuje   príjem   žiadateľa   uvedených   dávok a vypočítava sa jeho výška.

V   neposlednom   rade   je   pre   sťažovateľa   značne   deprimujúce   a   stresujúce,   že   je odkázaný na pomoc a milodary ostatných príbuzných, ktorý voči nemu nemajú vyživovaciu povinnosť. Počas troch rokov odkedy okresný súd vedie predmetný spor sa tak radikálne zmenila situácia na strane odporcu v spore, že už nikdy v budúcnosti nebude možné, aby súd akýmkoľvek rozsudkom stav napravil. Sťažovateľ je presvedčený, že v prípade ak by súd vo veci rozhodol v primeranej lehote odporca by si bol vedomí svojich povinností, ktoré mu zo zákona vyplývajú, a svoj život by riešil inak. V čase podania návrhu odporca mal trvalý pobyt na spoločnej adrese so sťažovateľom, nemal žiadny prechodný pobyt aj keď v mieste bydliska   nepracoval   a   rodinu   navštevoval.   Rodičia   sťažovateľa   neboli   v   rozvodovom konaní,   ten   podal   otec   po   6   mesiacoch   od   podania   návrhu   na   určenie   výživného sťažovateľom.   U odporcu   v spore neexistovala   žiadna iná   vyživovacia povinnosť okrem vyživovacej povinnosti voči rodine sťažovateľa.

Dlhotrvajúcim súdnym sporom bol tiež značne narušený vzťah medzi otcom a synom. V neposlednom rade treba dodať, že sťažovateľ je mladý človek, ktorý veril v spravodlivosť a ochranu, ktorú mu zaručuje zákon a ústava, týmto konaním súd prispel k tomu, že hneď na začiatku svojho života tak mladý človek pochybuje o existencii spravodlivosti. Život človeka sa späť vrátiť v čase nedá a ak o výživnom nie je rozhodnuté v čase,   keď to odkázaný   potrebuje   žiadne   finančné   zadosťučinenie,   akokoľvek   vysoké   nemôže   vyvážiť traumu a stres vzniknutú z nemožnosti riešiť existenčný problém.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000,- Sk.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujem,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom

takto:

1. Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod Sp. zn 28 C 25/2004 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod Sp. zn. 28 C 25/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. H.. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho účet.

4.   Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   M.   H., advokátovi, JUDr. P. Č., sťažovateľa odmenu za úkony právnej služby podľa § 13 ods. 3 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z.)   na   jeho bankový účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   28   C   25/04   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa zistenia   ústavného   súdu   v danom   prípade   ústavne   relevantným   spôsobom)   možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov, a tým   aj   k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008