znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 14/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2002 v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval sťažnosť J. B., bytom R., zastúpeného advokátkou JUDr. O. S., Rožňava, vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 149/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14   C   149/97 p o r u š i l   právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 14/02-10 zo 6. marca 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. B., R.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. S., R., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 149/97.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici,   zastúpený   predsedníčkou   súdu,   vyjadrením zn. Spr.   464/02   z 21.   marca   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojou   právnou   zástupkyňou, stanoviskom z 10. apríla 2002.

Okresný súd vo vyjadrení vykonal chronológiu svojich úkonov vo veci a konštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľa v období:

- od 1. decembra 1997 do 24. augusta 2000 „po tom ako okresný súd vyslovil, že je vecne   nepríslušný   na   konanie   vo   veci“,   a to   z dôvodu,   že   „v roku   1997   táto   otázka   – aplikácia § 9 O. s. p. v súvislosti so zmluvami o kúpe cenných papierov – akcie z 1. vlny privatizácie,   ešte   na   súdoch   nebola   jednoznačne   vyriešená“.   V súvislosti   s konaním o príslušnosti okresný súd uviedol, že „spis s rozhodnutím   Najvyššieho súdu SR o tejto otázke bol okresnému súdu vrátený až po 32 mesiacoch“;

- od 24. augusta 2000 do 12. septembra 2001 z dôvodu, že „okresný súd nesprávne vyslovil, že je miestne nepríslušným súdom, pretože vo veci už konal a teda zmena sídla odporcu v priebehu konania nemala vplyv na predchádzajúcim konaním súdu už založenú miestnu príslušnosť. Táto procesná otázka už bola v minulosti vyriešená a mala byť súdu známa. Po vrátení spisu 11. 5. 2001 súd prvý úkon vo veci urobil až 12. 9. 2001“.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   naznačuje   aj   určité   spoluzavinenie   sťažovateľa   na zbytočných   prieťahoch   konania,   lebo   sťažovateľ   „neoznačil   správne   odporcov   a aj v dôsledku toho, najmä odporca v prvom rade stále nebol vypočutý ku skutkovej stránke veci“.   V súvislosti   s tým   okresný   súd   uviedol,   že   „nesprávne   alebo   neúplné   označenie odporcu   v prvom   rade   navrhovateľ   opravil   dvakrát   len   na   základe   toho,   že   ho   súd   na pojednávaniach oboznámil s výpismi z obchodných registrov, ktoré si súd zadovažoval, aj procesný   návrh   na   pripustenie   rozšírenia   účastníkov   konania   na   strane   odporcov navrhovateľ navrhol na základe predchádzajúcej činnosti súdu“.

Vychádzajúc z uvedeného okresný súd tvrdí, že „za tohto stavu ešte nebolo možné rozhodnúť   v merite   veci“.   Podľa   názoru   okresného   súdu   „v   ďalšom   konaní   súdu   už zbytočné prieťahy zo strany súdu nie sú“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla,   že   „vo   vyjadrení   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   z 21.   3.   2002   je správne uvedená chronológia jednotlivých úkonov súdu v predmetnej veci, s vyjadrením súhlasím“. Zároveň v súlade s ustanovením § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde žiadala, aby bolo podanie posúdené podľa tohto zákona, t. j. znenia účinného od 20. marca 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa.

A. Sťažovateľ podal na Okresnom súde v Banskej Bystrici 21. júla 1997 žalobu proti spoločnosti s r. o. Slovenské investície Banská Bystrica (ďalej len „žalovaná spoločnosť“) o zaplatenie 20 000,-- Sk s príslušenstvom. Keďže v žalobe okrem sťažovateľa boli uvedení aj ďalší šiesti veritelia žalovanej spoločnosti, okresný súd 25. júla 1997 požiadal Okresný súd v Rožňave o ich vypočutie, či pristupujú do konania a či požadujú zaplatiť každý zvlášť po 20 000,-- Sk. Po vykonaní požadovaného bol súdny spis sp. zn. 14 C 149/97 vrátený okresnému súdu 18. septembra 1997. Po úhrade súdneho poplatku žalobcami (sťažovateľ bol splnomocnený na ich zastupovanie) okresný súd vyzval 16. októbra 1997 žalovanú spoločnosť na vyjadrenie sa k žalobe a vytýčil pojednávanie na 27. november 1997. Na pojednávaní (bez účasti žalovanej spoločnosti) okresný súd rozhodol o postúpení veci na, podľa   jeho   názoru,   vecne   príslušný   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“). Po problémoch s doručovaním rozhodnutia žalovanej spoločnosti bola vec postúpená 10. marca 1998 krajskému súdu (sp. zn. 32 Cb 18/98).

B.   Krajský   súd   v období   od   23.   marca   1998   až   do   apríla   2000   zisťoval   na registrových súdoch názov a sídlo žalovanej zodpovednej organizácie (z dôvodu zmeny jej názvu a sídla).   Dňa 7.   apríla 2000 krajský   súd   oznámil   sťažovateľovi,   že predloží spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o vecnej a miestnej príslušnosti. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 532/2000 z 21. júna 2000 určil Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   ako   vecne   a miestne   príslušný   súd   na   konanie.   Dňa 25. augusta 2000 bol spis prostredníctvom krajského súdu vrátený okresnému súdu.

C. Okresný súd v Banskej Bystrici 18. septembra 2000 žiadal z obchodného registra aktualizovaný výpis o žalovanej spoločnosti.   Následne okresný súd podľa   § 105 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postúpil vec na Okresný súd v Považskej Bystrici (doručené 18. januára 2001), z ktorého podnetu najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 85/2001 z 29. marca 2001 určil Okresný súd v Banskej Bystrici za vecne príslušný súd. Dňa 11. mája 2001 bol súdny spis vrátený okresnému súdu.

D. Okresný súd úradným záznamom 12. septembra 2001 v súdnom spise konštatoval, že podľa   výpisu   z obchodného registra   na Investičný   fond   PSIPS,   a. s.,   bol   uznesením krajského súdu zo 14. apríla 2000 vyhlásený konkurz. Dňa 19. septembra 2001 okresný súd vytýčil pojednávanie na 2. október 2001. Správca konkurznej podstaty 1. októbra 2001 oznámil okresnému súdu, že nezastupuje spoločnosť PTS, s. r. o., a Investičný fond PSIPS, a. s., je iný ako povinný subjekt, preto sa k žalobe nevyjadruje.

Na pojednávaní konanom 2. októbra 2001 za neúčasti žalovanej strany okresný súd pripustil zmenu v označení žalovanej spoločnosti na PTS, s. r. o., Považská Bystrica a do konania ako druhého žalovaného pribral Investičný fond PSIPS, a. s., Banská Bystrica. Súčasne odročil pojednávanie na neurčito. Dňa 23. novembra 2001 z výpisu z obchodného registra okresný súd zistil, že uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo 14. novembra 2001 sa z obchodného registra vymazala PTS, s. r. o.,   Považská Bystrica a zapísala BATON Invest, s. r. o., Považská Bystrica. Okresný súd požiadal 5. decembra 2001 Okresný súd v Považskej   Bystrici   o vypočutie   zástupcu   spoločnosti   s r.   o.   BATON   Invest   (listová zásielka bola súdu   poštou   vrátená   s poznámkou, že uvedená   spoločnosť je zrušená bez udania novej   adresy). Dňa 31. decembra   2001 bol   súdny spis   vrátený okresnému súdu. Okresný   súd   14.   januára   2002   vytýčil   pojednávanie   na   29.   január   2002.   Na   tomto pojednávaní   za   neúčasti   žalovanej   spoločnosti   PTS,   s.   r.   o.,   pripustil   zmenu   na   strane žalovanej   v prvom   rade   (namiesto   PTS,   s.   r.   o.)   na   spoločnosť   s r. o.   BATON   Invest. Pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu oboznámenia sa správcu konkurznej podstaty Investičného   fondu   PSIPS   (žalovanej   akciovej   spoločnosti   v druhom   rade)   so   súdnym spisom.   V mesiaci   február   2002   okresný   súd   zisťoval   (dotazmi   na   obchodný   register, obecný úrad v mieste bydliska) adresu trvalého pobytu konateľa žalovanej v prvom rade. Dňa 8. marca 2002 okresný súd požiadal správcu konkurznej podstaty, aby oznámil, či navrhuje, aby sa vo veci pokračovalo alebo aby súd vzhľadom na vyhlásený konkurz a. s. Investičný fond PSIPS konanie prerušil (ďalší postup v konaní podľa zákona o konkurze a vyrovnaní).

Uznesením č. k. 14 C 149/97-249 z 28. mája 2002 okresný súd vyhovel návrhu správcu konkurznej podstaty a prerušil konanie vo veci.

III.

V petite prijatej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyniesol rozhodnutie:1.   v ktorom   bude   konštatovať,   že   postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici,   bolo porušené základné právo p. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...,2. uloží povinnosť pokračovať v súdnom konaní,3. rozhodne o finančnom zadosťučinení a náhrade trov konania“.

Okresný   súd   vo   svojom   už   vyššie   uvedenom   vyjadrení   konštatoval   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov „v období od 1. 12. 1997 do   24.   8.   2000“   a   „v   období   od   24.   8.   2000   do   12.   9.   2001“,   a to   z dôvodov   v ňom uvedených.   V ostatnej   časti   súdneho   konania   existenciu   ním   zavinených   zbytočných prieťahov nepripustil („... zbytočné prieťahy v konaní zo strany súdu nie sú“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   vo   svojom   vyššie   uvedenom   stanovisku s   vyjadrením   okresného   súdu   stotožnila   („...   s   vyjadrením   súhlasím“),   čo   možno kvalifikovať aj ako súhlas s ohraničením (stanovením) doby okresným súdom označených etáp súdneho konania so zbytočnými prieťahmi.

Aj   napriek   viacerým   žiadostiam   sťažovateľa   o urýchlenie   konania   adresovaným krajskému   súdu   (napr.   15.   február   1999,   24.   november   2000)   a okresnému   súdu   (napr. 27. november   2000,   14.   február   2001),   ako   aj   sťažnostiam   na   prieťahy   v konaní adresovaným   najvyššiemu   súdu   (11.   máj   2001,   7.   september   2001)   a okresnému   súdu (7. september 2001) nedošlo k náprave.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do   úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I. ÚS 92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn.   14   C   149/97   je   rozhodovanie   o zaplatení   konkrétnej   finančnej   čiastky   žalovanou spoločnosťou, ku ktorej sa zaviazala zmluvou o kúpe cenných papierov.

Ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných   okresným   súdom   v sťažnosti   a v jej písomných prílohách a ani z obsahu súdneho spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o zložitosti veci (právnej a faktickej).

2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Z predloženej   sťažnosti   a   k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd konštatuje zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý aj keď vo veci konal (napr. vykonával   úkony   súvisiace   so   zisťovaním   účastníkov   konania   na   strane   žalovaného subjektu), v dôsledku pochybenia pri určovaní vecnej príslušnosti súdu spôsobil zbytočné prieťahy, ktoré sčasti zavinili nadriadené súdy, ale nemožno neprihliadnuť na tento prieťah aj vo vzťahu k okresnému súdu. Okrem toho spôsobil okresný súd zbytočné prieťahy pri posudzovaní   miestnej   príslušnosti   (cca   6   mesiacov).   Ústavný   súd   nemohol   taktiež akceptovať,   že   prvé meritórne   pojednávanie bolo   nariadené   po vyše   štyroch   rokoch   od začiatku konania.

Okresným   súdom   namietané   spoluzavinenie   sťažovateľa,   bližšie   uvedené   pod bodom 2, je ústavným súdom neakceptovateľnou obranou. Je potrebné zdôrazniť, že podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré by bolo eventuálne   možné pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na   okresnom   súde   začalo   27.   júla   1997   a je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   jeho rozhodnutia   o veci   samej,   trvá   k dnešnému   dňu,   resp.   k 28.   máju   2002,   kedy   došlo k prerušeniu konania vo veci uznesením č. k. 14 C 149/97-249, už takmer 5 rokov. Podľa názoru   ústavného   súdu   táto   zdĺhavosť   konania   vzhľadom   na   jeho   predmet   môže   byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je, o čom nakoniec   svedčí   aj   vlastné   stanovisko   okresného   súdu   z 21.   marca   2002,   v ktorom   sa konštatuje zistenie zbytočných prieťahov v konaní.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu to garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   vo   svojom   doplňujúcom   podaní   z 25.   februára   2002   prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   konštatovania   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil Okresnému súdu v Banskej Bystrici povinnosť   „pokračovať   v súdnom   konaní“   a zároveň   ústavný   súd   žiadal   rozhodnúť „o finančnom zadosťučinení a náhrade trov konania“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na prerušenie konania v predmetnej veci podľa názoru ústavného súdu neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd návrhu sťažovateľa v tomto bode nevyhovel.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Aj   napriek   výzve   ústavného   súdu   z 26.   apríla   2002   sťažovateľ   nekonkretizoval rozsah a ani dôvody, z akých sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, teda nesplnil povinnosť uloženú mu ustanovením § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Taktiež   nevyčíslil   trovy   konania   a nepredložil   doklady   dokumentujúce   ich   výšku. Z uvedených dôvodov ústavný súd jeho návrhom v tejto časti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2002