znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 139/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. M., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 23 Co 74/2012-185 z 3. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013   doručená   sťažnosť   M.   R.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. T. M., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 74/2012-185 z 3. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:„Na základe Osvedčenia o dedičstve č... D 5675/92, D not 869/94-K, v dedičskej veci po   nebohom   J.   R.,   nar...,   zomrelom...,   vydaného...   notárom...   dňa   5.   8.   1996... právoplatného...   21.   8.   1996,   nadobudol   sťažovateľ   do   svojho   výlučného   vlastníctva... nehnuteľnosti   zapísané   na   liste   vlastníctva   č.   1755,   pre   obec   a katastrálne   územie   P. ako parcela   č.   5150/3,   lesná   pôda,   o   výmere   7863   m2,   a parcela   č.   5907,   orná   pôda o výmere 9628 m2.

Sťažovateľ dedil... ako dedič – vnuk poručiteľa. Žalobcovia 1. A. S... a 2. Mgr. M. R... podali... 29. 4. 2009 na Okresný súd Senica, žalobu   proti...   sťažovateľovi,   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam...   ktorou sa domáhali aby súd určil, že tieto nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve A. S...a Mgr. M. R...

Okresný súd Senica rozsudkom č. k. 6 C/46/2009-93, zo dňa 27. 10. 2010 žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Sťažovateľ sa... odvolal. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23 Co/150/2010-124 zo dňa 16. 2. 2011 rozsudok OS Senica č. k. 6 C/46/2009-93 zrušil s tým, že vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Trnave vytkol postup súdu prvého stupňa a v podstate poučil žalobcov ako majú ďalej postupovať.

Po...   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 23 Co/150/2010-124, žalobcovia podali dňa 8. 4. 2011 na Okresný súd Senica návrh na zmenu účastníkov konania na strane žalobcov, keď namiesto doterajších žalobcov A. S... Mgr. M. R... vstúpili na stranu žalobcov 1. K. K... 2. Z. N... 3. J. S... 4. Ing. J. S... a 6. 6. 2011 súčasne podali návrh na zmenu petitu. Okresný súd Senica uznesením pripustil zmenu účastníkov konania a zmenu petitu...

Zmenou   petitu   sa   žalobcovia   domáhali,   aby   súd   určil,   že   nehnuteľnosti...   patria do dedičstva po nebohom poručiteľovi J. R., nar... a zomrelom dňa...

Okresný súd Senica rozsudkom č. k. 6 C/46/2009-165, zo dňa 23. 11. 2011 návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku... odvolanie. Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   č.   k.   23 Co/74/2012-185,   zo   dňa   3.   12.   2012, doručený 5. 12. 2012, napadnutý rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 6 C/46/2009-165, zo dňa 23. 11. 2011 potvrdil.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudol ako dedič po nebohom J. R.. nar..., zomr..., „...užíval titulom svojho vlastníctva, a keďže sa jednalo o nehnuteľnosti ktoré sa využívali na poľnohospodársku výrobu... tieto nehnuteľnosti prenajal Roľníckemu družstvu P. na užívanie za účelom poľnohospodárskej činnosti.

Žalobcovia...   Svoj   nárok   odôvodňovali   tým,   že   v   prípade   dedenia   sťažovateľa ide o neoprávnené nadobudnutie dedičstva, nakoľko z dôvodu identických mien J. R., ktoré sú v regióne S. obvyklé, zdedil pozemky po ich starom otcovi sťažovateľ namiesto nich.“.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že «Okresný   súd   Senica   v   rozsudku č. k.   6 C/46/2009-165 a aj Krajský súd v Trnave,   v rozsudku   č.   k.   23 Co/74/2012-185, ignoroval ďalší inštitút ochrany vlastníckeho práva a to inštitút vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom   veci,   ak   ju   má   nepretržitej   držbe   po   dobu   3   rokov   ak   ide   o   hnuteľnú   vec a po dobu 10 rokov ako ide o nehnuteľnosť.

Z citovaného textu zákona jasne vyplýva, že vlastnícke právo k pozemku nadobudne vydržaním   osoba,   ktorá   kedykoľvek   splní   podmienky   stanovené   §   134   Občianskeho zákonníka (doba držby a vec spôsobilá na vydržanie).

Sťažovateľ splnil všetky zákonné predpoklady aby nadobudol vydržaním vlastníctvo k nehnuteľnostiam... a to oprávnenosť a nepretržitosť držby počas desiatich rokov a vec spôsobilá na vydržanie.

K zákonným predpokladom vydržania patria:

a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Držiteľ   musí   byť   v   dobrej   viere   nielen   v   okamihu,   kedy   sa   stal   držiteľom   veci, ale po celú vydržaciu dobu.

Ad a) Je absolútne nespochybniteľné, že sťažovateľ bol oprávneným držiteľom v dobrej viere po celú vydržaciu dobu, nakoľko užíval a bol držiteľom vecí na základe Osvedčenia o dedičstve...

Snáď neexistuje oprávnenejší držiteľ, než držiteľ na základe Osvedčenia o dedičstve, ktoré má právne postavenie súdneho rozhodnutia.

Ad b) Sťažovateľ naplnil nepretržitosť vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov, nakoľko vec užíval od jej získania na základe Osvedčenia a až v decembri 2006 ho navštívil pôvodný žalobca Ing. J. S., ktorý sa domáhal svojho vlastníckeho práva... Nie   je   možné   prijať   argumentáciu   Krajského   súdu...   a   Okresného   súdu   Senica, že sťažovateľ   ako   vlastník   neprejavil   o   nehnuteľnosti   žiaden   skutočný   záujem a že ich de facto neužíval.

V tomto prípade sa jednalo o pozemky ktoré užívalo na poľnohospodárske účely Roľnícke družstvo P. Sťažovateľ tieto pozemky, po ich nadobudnutí do vlastníctva ponechal RD P. v užívaní a uzatvoril zmluvu o nájme aj týchto pozemkov.

Súd   nevysvetlil   čo   to   podľa   neho   znamená   „neprejavil   o   nehnuteľnosti   žiaden skutočný   záujem“   a   ako   by   mal   podľa   súdu   tento   záujem   vyzerať.   Disponovanie s vlastníctvom   k   nehnuteľnostiam   neznamená,   že   ich   vlastník   s   nimi   musí od ich nadobudnutia   do   vlastníctva   neustále   nejakým   spôsobom   nakladať,   čím   by prejavoval o ne záujem. Práve naopak, ako vlastník môžem sa správať k užívaniu pozemkov aj pasívne, nevykonávať na nich žiadnu činnosť, nakoľko charakter vlastníctva pozemkov to absolútne umožňuje, pričom vlastnícky a užívací vzťah k pozemkom nie je a nemôže byť spochybnený.

V rámci Slovenska pri poľnohospodárskej a lesnej pôde viac ako 90 % vlastníkov vôbec nevie v teréne určiť kde sa ich pozemky nachádzajú, len ich vlastnia bez prenajatia alebo umožnenia užívania iným subjektom alebo ich prenajímajú iných subjektom, pričom si plnia daňové povinnosti titulom vlastníctva pozemkov ich vlastníci alebo ich nájomcovia v prípade poľnohospodárskej a lesnej pôdy.

Teda   ako   mal   sťažovateľ   podľa   súdu   preukázať   skutočný   záujem   o   pozemky nie je sťažovateľovi   jasné.   Práve   že   sťažovateľ   o   ne   prejavoval   skutočný   záujem   tak, že ich nechal v užívaní – nájme RD P.

Obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   medzi   ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 Ústavy SR teda nielenže zustanovuje,   že   každý   má   právo   vlastniť   majetok,   ale   súčasne   zaručuje   (podobne ako čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   z   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka, teda ustanovenia § 134 – vydržanie, ďalej právo prenajať alebo neprenajať, ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súdy   si   nesprávne   vyložili   inštitút   vydržania a tým poškodili jeho vlastnícke práva.

Neakceptovaním obrany sťažovateľa v rámci súdneho konania a to nezohľadnením inštitútu vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, boli porušené práva sťažovateľa.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľa M. R. na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/74/2012-185 z 3. decembra 2012, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/74/2012-185 z 3. decembra 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi M. R. trovy konania v sume 331,13 EUR na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07), ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Senica (ďalej len   „okresný   súd“)   č. k.   6 C 46/2009-165   z   23.   novembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok okresného   súdu“),   ktorým   okresný   súd   určil,   že   nehnuteľnosti   (pozemky)   patria do dedičstva po poručiteľovi J. R., narodenom... a zomrelom...

Vo   svojej   doterajšej   judikatúre   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Nepochybne   bolo   v   danej   veci   preukázané,   že   osvedčením   o   dedičstve spis. zn. D 5675/92, D not 869/97-K boli nehnuteľnosti omylom prejednané ako dedičstvo po neb. J. R., nar..., pretože ich v čase smrti nevlastnil, napriek tomu boli zapísané ako vlastníctvo odporcu – dediča M. R., nar... Správou katastra S. do katastra nehnuteľností na LV   č.   1755,   kat.   úz.   P.   Odporca   zotrval   na   tvrdení,   že   nadobudol   vlastníctvo po poručiteľovi   J.   R.,   nar...,   naposledy   bytom   P.,   zomr...   (starom   otcovi)   ako   následný dedič po neb. otcovi   J.   R.,   synovi   poručiteľa.   Osvedčenie   o   dedičstve   D   5675/92, D not 869/94-K   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   21.   08.   1996.   Pokým   však   nehnuteľnosti nemali byť zahrnuté do dedičstva, pretože ich poručiteľ nevlastnil, odporca bol toho názoru, že   nehnuteľnosti   nadobudol   vydržaním,   bol   v   ich   užívaní   dobromyseľný,   pričom   splnil všetky predpoklady vydržania vlastníckeho práva.

Súd   riešil   otázku   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním   sporných nehnuteľností   odporcom   a   dospel   k   záveru,   že   odporca   nenadobudol   vlastnícke   právo vydržaním.   Tvrdenie   odporcu   o   splnení   základných   predpokladov   pre   vydržanie vlastníckeho práva nemožno považovať za dôveryhodné. Predmet sporu nevedel odporca špecifikovať,   nikdy   sa   nezaoberal   tým,   aký   konkrétny   majetok   nadobudol   dedením. Ako vlastník neprejavil o predmet sporu žiaden skutočný záujem. Jediný úkon ktorý urobil a čo   považuje   za   preukázanie   toho,   že   nehnuteľnosti   užíval,   bolo   uzatvorenie   nájomnej zmluvy s RD P. dňa 1. 1. 2003. Zmluva nadobudla účinnosť dňom 1. 1. 2003 a odporca ňou prenajal   ako   vlastník   nájomcovi   pôdu   vo   výmere   4,81   ha.   Pozemky   nie   sú   v   zmluve špecifikované. Z predloženej dohody medzi RD P. a odporcom zo dňa 1. 1. 1994 (6?, 9? – zle čitateľné) je uvedená už výmera 4,81 ha, Dohoda však nie je podpísaná nájomcom a jej platnosťou sa súd nezaoberal. V žiadnom prípade však nemožno usúdiť aký nárast majetku   odporca   mal,   pretože   výmera   jeho   predchádzajúceho   a   súčasného   stavu prenajímaného majetku nie je totožná s nárastom majetku podľa osvedčenia. Takýto dôkaz predložený odporcom nemá právny význam a nemožno z neho usúdiť, že odporca fakticky užíval   sporné   nehnuteľnosti.   Skutočnosť,   že   mu   prenajímateľ   zvýšil   užívanú   výmeru po prejednaní dedičstva je v danom prípade irelevantný administratívny úkon. Mimo iného parc.   č.   5150/3   je   lesný   pozemok,   ktorým   sa   odporca   nezaoberal   ani   sčasti.   Dedičské konanie je nesporové konanie, účastníci konania sú povinní poskytnúť súčinnosť súdnemu komisárovi a pri stotožnení vlastníctva pri rovnakých identifikačných údajoch pôvodných vlastníkov je to zvlášť dôležité. Pôvodné dedičské konanie po starom otcovi odporcu bolo zastavené   pre   nemajetnosť.   Dobromyseľnosť   držiteľa   musí   byť   posudzovaná aj z objektívneho   hľadiska,   t. j.   či   držiteľ   pri   náležitej   opatrnosti,   ktorú   možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol   mať   pochybnosti,   že   užíva   nehnuteľnosti,   ktorých   vlastníctvo   nenadobudol. Na to, že prišlo k omylu ho mohlo upozorniť najmä to, že pôvodné konanie bolo zastavené pre   nemajetnosť,   ako   dedičia   sa   mohli   a   mali   o   dedičstvo   zaujímať.   V   tejto   oblasti je všeobecne   známe,   že   sa   jedná   o frekventované   mená   a   priezviská   a   samotná   správa katastra upozorňuje, aby v dedičskom konaní bol vlastník stotožnený čo môžu kvalifikovane urobiť   iba   dedičia.   Nemožno   v   danom   právnom   prípade   konštatovať,   že   odporca ako vlastník   mal   v   oprávnenej   držbe   nehnuteľnosti   po   zákonom   stanovenú   dobu,   splnil všetky zákonom stanovené podmienky a vlastníctvo nadobudol vydržaním.“

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), potom, čo zistil, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O. s. p.), prejednal vec s obsahom   a   dôvodmi   podaného   odvolania   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O. s. p., pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa   §   80   písm.   c)   O.   s.   p.   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 130 ods. 1 O. z., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,   že   mu   vec   alebo   právo   patrí,   je   držiteľom   oprávneným.   Pri   pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa   §   134   ods.   1   O.   z.,   oprávnený   držiteľ   sa   stáva   vlastníkom   veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutá ďalšie dôvody.

Prvostupňový   súd   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie správne. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a pričom   dopĺňa   nasledovné:   Konaním   mal   prvostupňový   súd   za   preukázané, že v dedičskom konaní D 5675/92, osvedčením o dedičstve D not 869/97-K boli omylom prejednané ako dedičstvo po nebohom J. R., nar... nehnuteľností zapísané na LV č. 1755, kat. úz. P., v správe katastra S. ako parc. č. 5150/3 – lesné pozemky vo výmere 7.863 m2 a parc.   č.   5907   –   orná   pôda   vo   výmere   9.628   m2 v celosti.   Súd   správne   posudzoval predmetnú žalobu ako žalobu o určenie, že predmety nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,   predchodcovi   navrhovateľov   J.   R.,   nar...,   zomrelého...   Náležite   tak isto odôvodnil   naliehavý   právny   záujem   na   tomto   určení   podľa   ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p.,   pretože   je   daný   existenciou   aktuálneho   stavu   objektívnej   právnej neistoty   medzi   navrhovateľmi   a   odporcom,   nakoľko   odporca   je   zapísaný   v   katastri nehnuteľností   ako   výlučný   vlastník   sporných   nehnuteľností   na   základe   omylom prejednaného   dedičstva   po   jeho   otcovi,   ktorý   je menovcom   predchodcu   navrhovateľov poručiteľa J. R., nar..., zomrelého... Poukázal na to, že jedine takouto žalobou o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia § 80 písm.   c) O. s. p. sa právne   postavenie   navrhovateľov   upevní   a   odstráni   sa   tým   právna   neistota navrhovateľov,   pretože   predmetné   nehnuteľnosti   opätovne   budú   zapísané   na   ich predchodcu vlastnícky J. R., po ktorom bude musieť byť dodatočne prejednané dedičstvo. Takisto sa prvostupňový súd i náležite vyporiadal s obranou odporcu v predmetnom konaní, či   tieto   nehnuteľnosti   nenadobudol   vydržaním.   Tvrdenie   odporcu   o   svojich   základných predpokladoch nemožno považovať za dôveryhodné,   vzhľadom už na existujúce listinné dôkazy. Ako jediný úkon, ktorý predchádzal a urobil preukazuje, že nehnuteľnosti užíval po uzatvorení nájomnej zmluvy z 1. 1. 2003. Pozemky v nej nie sú špecifikované a tak isto ani výmera nie je uvedená, ako taká, ktorá zodpovedá obsahu prejednaného dedičstva alebo vyplývajúca   z listu   vlastníctva.   Už   prejednanie   predchádzajúceho   dedičstva   pôvodného po starom otcovi odporcu bolo zastavené pre nemajetnosť preto dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z tohto objektívneho hľadiska. Na to, že došlo k omylu ho mohla upozorniť   práve   táto   skutočnosť.   Zámena   prejednania   dedičstva   v   mene   a   priezvisku poručiteľa je daná vysokou frekvenciou toho istého priezviska v samotnej lokalite. Jediným možným   spôsobom   ako   prinavrátiť   omylom   prejednané   dedičstvo   na   predchodcu navrhovateľov je práve podanie takejto žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   prvostupňový   súd   správne   rozhodol,   kedy   určil, že predmetné   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   na   LV   č.   1755, parc. č. 5150/3 – lesné pozemky vo výmere 7.863 m2 a parc. č. 5907 – orná pôda vo výmere 9.628 m2 v celosti patria do dedičstva po nebohom poručiteľovi J. R., nar..., zomrelom...“

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že krajský súd v napadnutom   rozsudku   nesprávne   právne   posúdil   splnenie   podmienok   vydržania vlastníckeho práva sťažovateľom podľa § 134 Občianskeho zákonníka na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   kontrolovať z hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu však pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity nevyvolávajú.

Ťažiskom v prerokúvanej veci je posúdenie splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany sťažovateľa.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 129 ods. 2 Občianskeho zákonníka držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa § 130 ods.   1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   splnil   podmienky   vydržania   vlastníckeho   práva,   pretože „bol oprávneným držiteľom v dobrej viere po celú vydržaciu dobu“ a „naplnil nepretržitosť vydržacej doby“.

S týmto tvrdením sa okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch vysporiadali a poukázali na to,   že z okolností,   za ktorých   došlo   ku   vydaniu   osvedčenia   o dedičstve v prospech   sťažovateľa   (frekventované   meno   a   priezvisko   poručiteľa   a   zastavenie pôvodného   dedičského   konania   pre   nemajetnosť),   nemožno   usudzovať,   že   sťažovateľ bol dobromyseľný, že mu nehnuteľnosti patria.

Sťažovateľ argumentuje tým, že pozemky užívalo RD P., s ktorým uzatvoril nájomnú zmluvu, a poukazuje na to, že „Disponovanie s vlastníctvom k nehnuteľnostiam neznamená, že ich vlastník s nimi musí... neustále nejakým spôsobom nakladať... naopak, ako vlastník môžem sa správať k užívaniu pozemkov aj pasívne, nevykonávať na nich žiadnu činnosť...“.

S takýmto názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Obsahom   držby   veci   ako   jednej   z   podmienok   nadobudnutia   vlastníckeho   práva vydržaním je vôľa (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possesionis). Vôľa ako obsah držby je vôľa držať vec pre seba a pod svojím menom, teda nakladať s vecou ako s vlastnou. Faktické ovládanie veci predstavuje nakladanie s vecou. Nakladanie s vecou sa   môže   navonok   prejavovať   ako   fyzické   ovládanie   veci   napríklad   využívaním nehnuteľnosti   pre   seba,   oplotením   pozemkov   a   podobne.   Faktické   ovládanie   však neznamená iba fyzické ovládanie. Fakticky ovláda vec aj ten, kto vstúpi do takého právneho vzťahu, ktorý je možné považovať za nakladanie s vecou. Ako je z rozsudkov všeobecných súdov   zrejmé,   sťažovateľ   nehnuteľnosti   fyzicky   neovládal,   dokonca   ani   nevedel, kde sa sporné nehnuteľnosti nachádzajú. Za nakladanie s vecou by vzhľadom na uvedené bolo   možné   považovať   aj   uzatvorenie   nájomnej   zmluvy   s   RD   P.,   na   ktorú   sťažovateľ poukazuje. Avšak z už citovaných odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu jednoznačne   vyplýva,   prečo   je   potrebné   nájomnú   zmluvu   vo   vzťahu   ku   preukázaniu užívania   pozemkov   sťažovateľom   považovať   za   irelevantnú   (nedostatočná   špecifikácia pozemkov, výmera nezodpovedajúca výmere pozemkov nadobudnutých dedením). Pokiaľ sťažovateľ nehnuteľnosti fakticky neovládal, nesplnil jeden zo základných predpokladov nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním,   a   to   držbu   veci.   Tvrdenia   sťažovateľa, že vlastník   veci   nemusí   na   pozemkoch   vykonávať žiadnu   činnosť,   sú   v   tejto   súvislosti nepodstatné, keďže sťažovateľ vlastníkom veci nebol.

Ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi okresného   súdu,   s   ktorými   sa   v   podstatnej   miere   stotožnil,   uviedol   a   zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou. Právny názor, ku ktorému dospel, podľa ktorého   sťažovateľ   nesplnil   podmienky   vyžadované   Občianskym   zákonníkom na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný.

Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v   sústave   všeobecného   súdnictva, ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy.   Z   tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   v   rámci   výkonu   svojej právomoci krajský súd v namietanom rozsudku poskytol zrozumiteľným výkladom, ktorý patrí   do   jeho   výlučnej   právomoci,   dostatočné   odôvodnenie   odpovedajúce   na   podstatné skutkové   a   právne   otázky.   Ústavný   súd   preto   skonštatoval   konformnosť   citovaného rozsudku krajského súdu s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   závere   uvádza,   že   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) už vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07),   ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, ak toto porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 až čl. 48 ústavy, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2013