znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 139/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z   obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   zmluvou   uzatvorenou s obchodnou   spoločnosťou   V.,   spol.   s   r.   o.,   T.   (ďalej   len   „odporca“),   o   postúpení pohľadávok   z   27.   septembra   2004   postúpil   na   odporcu   svoje   pohľadávky   z   titulu nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti, ktorej bol zo zákona správcom. Odporca sa zaviazal zaplatiť za postúpenie pohľadávok konečnú sumu 8 509 812,51 Sk (282 474,03 €). Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 29. marca 2010 zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi žalovanú sumu 282 474,03 € spolu s príslušenstvom, pretože zmluva o postúpení pohľadávok z 27. septembra 2004 bola podľa jeho názoru absolútne neplatná. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

3.1   Sťažovateľ   polemizoval   s   právnym   názorom   súdov   (okresného   a   krajského) vyjadreným v ich rozhodnutiach, keď argumentoval:

„Druhostupňový   súd   sa   nesprávne   stotožnil   s   dôvodmi   prvostupňového   súdu a rozsudky   súdov   vychádzajú   z   nesprávneho   posúdenia   veci,   pretože   súdy   na   zistený skutkový stav neaplikovali príslušné právne normy a čiastočne aplikovali správne právne normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne.

Súdy nesprávne posúdili vec, keď nás na základe žaloby zaviazali zaplatiť žalobcovi sumu 282 474,03,-€ s príslušenstvom bez rozhodnutia o povinnosti žalobcu vrátiť nám... plnenie, ktoré žalobca prijal zo zmluvy o poskytnutí pohľadávok.

Súdy nerešpektovali ustanovenie § 457 Obč. zák. v zmysle ktorého ak je zmluva neplatná je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Ak základom občianskoprávneho vzťahu je synalagmatický záväzok, t. j. dvojstranný zaväzujúci   záväzok,   účastníkom   neplatnej   zmluvy   vzniká   povinnosť   vrátiť   si   vzájomné plnenia. Žiaden z účastníkov sa totiž nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal.“

3.2. Následne sťažovateľ po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov uviedol:

„Zmluvu o postúpení pohľadávok a jej všetky dodatky považujeme za platnú a preto súdy mali žalobu žalobcu zamietnuť... Daň z nehnuteľnosti nie je príjmom štátneho rozpočtu... Mesto získané finančné prostriedky za vybratú daň z nehnuteľnosti použije pre svoje potreby   a   neodvádza   ju   do   štátneho rozpočtu.   Z   tohto   dôvodu   Mesto malo oprávnenie postúpiť žalobcovi pohľadávky... Mestské zastupiteľstvo... schválilo odpredaj pohľadávok... Postúpenie pohľadávok sme svojím dlžníkom... písomne oznámili... Ustanovenie § 65 zák. č. 511/99   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   sa   dotýka   daňového   úradu   a   colného   úradu a netýka sa obcí. Nepovažujeme preto za správny právny záver súdov, že platná právna úprava neumožňuje mestu, ako správcovi dane postúpiť pohľadávku.“

3.3.   Právnym   dôsledkom   rozhodnutí   súdov,   ktoré   sú   podľa   názoru   sťažovateľa „z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“, bol aj vznik jeho majetkovej ujmy „Nezákonnými rozsudkami súdov sme boli zbavený majetku v sume 282 474,03,- € s prísl., čo sme museli zaplatiť žalobcovi. Tým došlo súdnymi rozhodnutiami k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva M. T... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s právom... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., čl. 11 ods. 1 Listiny... a   čl.   1   Dodatkového   protokolu...   rozsudkom   Krajského   súdu...   sp.   zn.   11Co/215/2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... spis. zn. 9C/41/2009 boli porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... spis. zn. 11Co/215/2010 v celom rozsahu a vec vracia... na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania...   v   sume 2 396,02 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia spočívala (bod   3)   v   nesprávnom   právnom   výklade   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   právnych predpisov konajúcimi súdmi, dôsledkom čoho bolo majetkové poškodenie sťažovateľa. Ako uvádza sťažovateľ, „žalovaný sa dôsledne neriadil... platnými právnymi predpismi a konal v rozpore s nimi, čím vydal zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   čo   malo   za   následok   porušenie   našich základných práv a slobôd“.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi   (napr.   III.   ÚS   124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 Co/215/2010 z 1. decembra 2010 v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p. (za dodržania podmienok § 156 ods. 3 O. s. p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením), a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov   a   prednesov   účastníkov   vyplynuli,   na   zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa stotožňuje   so   správnymi   skutkovými   a právnymi   závermi,   ku ktorým   dospel   súd   prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p., t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia   je úzka vzájomná súvislosť,   keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných)   skutkových   zistení   môže   byť   chybný   právny   názor,   v   dôsledku   ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných   dôkazov   alebo   prednesov   účastníkov   nevyplynuli,   ani   inak   nevyšli   počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov,   prípadne   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z   prednesov   účastníkov   alebo   ktoré   vyšli najavo   inak,   z   hľadiska   závažnosti   (dôležitosti),   zákonnosti,   pravdivosti,   eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav   (skutkové   zistenie).   O   mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Správne bol urobený aj výklad § 65b zák. č. 511/1992 Zb.   o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných a finančných orgánov (ktorý sa zhoduje i so stanoviskami M. z 5. 11. 2009, č. l. 52-53, D. zo 7. 12. 2009, č. l. 54 a Z. z 11. 1. 2010, č. l. 58) a aj odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   platná   právna   úprava   neumožňuje   obci   (mestu)   ako správcovi   dane   postúpiť   daňovú   pohľadávku   obce   tretej   osobe.   Naviac   nedoplatky   na daniach   (daňové   pohľadávky   obce)   vznikajú   ako   nedoplatky   na   plneniach   z   práva verejného,   a   nie   ako   pohľadávky   z   práva   súkromného,   čo   spôsobuje,   že   ich   charakter zostáva   trvalo   zachovaný   a nemôže   sa   zmeniť.   Tieto   pohľadávky   nevznikajú   z občianskoprávnych (ani z obchodnoprávnych) vzťahov, a preto každé nakladanie s nimi sa môže uskutočniť len v rámci ustanovení verejného práva.   Nemožno s nimi nakladať na základe dohody uzavretej medzi subjektom práva verejného a subjektom práva súkromného. Uzavieranie dohôd o nich je možné len vo sfére práva verejného a ich zmluvná zmena na občianskoprávne, prípadne obchodnoprávne záväzky je pojmovo vylúčená.

Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok spochybnenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku. S tými skutočnosťami, ktoré pre žalobcom uplatnený nárok mali podstatný právny význam (neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok v znení dodatkov) sa súd prvého stupňa správne vyporiadal a svoje skutkové a právne závery v odôvodnení rozsudku aj náležite vysvetlil.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nemal dôvod ani meniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako žiadal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. V čase vyhlásenia rozsudku (29. 3. 2010) bol ešte žalobca právne zastúpený JUDr. K. A., advokátkou, a správne preto súd prvého stupňa zaviazal   žalovaného   istinu   282.474,03   €   spolu   s   úrokmi   z   omeškania   zaplatiť   priamo žalobcovi   a   trovy   konania   (súdny   poplatok   a   trovy   právneho   zastúpenia)   uhradiť   jeho zástupkyni, advokátke. Ak je účastník zastúpený advokátom a bola mu prisúdená náhrada trov konania, účastník ktorý bol zaviazaný, je povinný ju zaplatiť na účet advokáta, a to bez zreteľa na to, či trovy vynaložil priamo účastník alebo ich za neho hradil advokát (§ 149 ods.   1 O.   s.   p.).   Prípadné   vzájomné nároky   sú   vnútorným vzťahom advokáta a   klienta (účastníka).

Žalobca   mal   v   odvolacom   konaní   úspech,   a   keďže   si   uplatnil   náhradu   trov odvolacieho konania a túto aj v lehote vyčíslil, bola mu priznaná náhrada trov odvolacieho konania...»

11.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s potvrdenými závermi rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C/41/2009 z 29. marca 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

„Súd... zistil tento skutkový stav... Žalobca uzatvoril ako postupník so žalovaným ako postupcom   zmluvu   o   postúpení   pohľadávok...,   predmetom   ktorej   bolo   postúpenie pohľadávok v sume 12.000.000,-Sk, ktoré mal žalovaný v evidencii ako nedoplatky na dani z nehnuteľností   od   daňových   dlžníkov.   Žalobca   sa   zaviazal   zaplatiť   za   postúpenie pohľadávok   12.000.000,-   Sk.   Dodatkom   č.   1...   bola   zmluva   o   postúpení   pohľadávok zmenená tak, že hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 8.500.000,- Sk... Dodatkom č. 2... hodnota postúpených pohľadávok sa znížila na 6.780.000,-Sk a Dodatkom č. 3... hodnota   postúpených   pohľadávok   sa   znížila   na   8.509.802,51   Sk.   Zároveň   sa   žalobca zaviazal zaplatiť túto sumu žalovanému ako odplatu za postúpenie pohľadávok... Žalobca zaplatil žalovanému za postúpenie pohľadávok podľa zmluvy s dodatkami odplatu vo výške 8.509.812,51 Sk, teda 282.474,03 Eur... Žalobca v priebehu konania predložil súdu ako listinné dôkazy stanovisko M., stanovisko D., stanovisko Z.

Zo stanoviska M. zo dňa 5. 11. 2009 č. j. 32794/09-110 /čl.52/ vyplýva... na účely zákona o správe daní je obec správcom dane, ktorého oprávnenia sú taxatívne ustanovené a ktorých povaha je determinovaná právnou povahou noriem cit. predpisu, ktoré sú normami kogentnými. Obec ako správca dane... je tak svojím statusom postavená na úroveň orgánov štátnej správy, ktoré vo vzťahu k adresátom ich výkonného pôsobenia disponujú značnou výkonnou a donucovacou právomocou. Je si však potrebné uvedomiť, že obec oprávneniami rovnocennými oprávneniam daňových a colných úradov ako správcov dane disponuje iba vtedy, ak jej takéto oprávnenia zákon expressis verbis priznáva. Daná skutočnosť je zrejmá z povahy noriem zákona o správe daní, ktorý je predpisom verejného práva, in concreto správneho práva a na báze imperatívnej úpravy autonómne reglementuje procesný režim výkonu správy daní ako osobitného úseku výkonu verejnej správy. Ak zákonodarca v ust. § 65b zákona o správe daní obci ako správcovi dane výslovne nepriznal oprávnenie postúpiť daňovú   pohľadávku   tretej   osobe,   nie   je   správca   dane   -   obec   oprávnená   tak   konať.   V prípade, že by obec napriek tomu pohľadávku postúpila išlo by o konanie contra legem, resp.   ultra   víres,   ktoré   by   v   rovine   civilnoprávnych   dôsledkov   privodilo   vo   vzťahu   k právnemu úkonu, ktorým k prevodu došlo absolútnu neplatnosť z titulu porušenia zákona a prekročenie právomoci konať. Uvedené dôsledky by nekonvalidovalo ani argumentovanie správou vlastného majetku obce, nakoľko obec je ako verejnoprávny subjekt korporatívneho charakteru   v   pozícii   správcu   dane   viazaná   kogentnými   ustanoveniami   zákona   o   správe daní... Ak zákon o správe daní neustanovuje možnosť postúpenia daňovej pohľadávky obcou ako správcom dane... nie je možné pri daňovej pohľadávke verejnoprávneho charakteru bez ďalšieho aplikovať súkromnoprávny inštitút postúpenia pohľadávky...

Zo stanoviska D. /čl.54/ vyplýva, že D... zároveň poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení je obec správcom dane, ktorého oprávnenia sú taxatívne ustanovené v predmetnom zákone a ich povaha je determinovaná právnou povahou noriem, ktoré sú kogentnými normami. Obec ako správca dane disponuje rovnocennými oprávneniami ako správcovia dane - daňové a colné úrady len v prípade, že jej   takéto   oprávnenia zákon   expressis   verbis   priznáva...   Aplikovanie   súkromnoprávneho inštitútu postúpenia pohľadávky je v danej oblasti neprípustné.

Zo stanoviska Z. /čl.58/ vyplýva, že ich právny názor je totožný s právnym názorom uvádzaným v liste M...

Zákon   č.   511/1992Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   ustanovuje   v   §   65b   možnosti postúpenia daňových pohľadávok vo všeobecnosti, teda aj pohľadávok, ktoré vznikli na základe   nezaplatenia   dane   z   nehnuteľností.   Z   obsahu   tohto   zákonného   ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osobou oprávnenou postúpiť daňové pohľadávky sú: daňový úrad a colný úrad. Tento zákon teda neumožňuje obci postúpiť daňové pohľadávky na tretie osoby.   Keďže   výber   daní   patrí   do   oblasti   verejného   práva   a   nie   občianskeho   práva   a daňové pohľadávky nie sú pohľadávky súkromného ale verejného práva ako to vyplýva aj z ust. § 65b ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého na postúpenie daňovej pohľadávky sa osobitný   predpis   /OZ/   nepoužije,   tak   žalovaný   ako   správca   dane   nemohol   postúpiť   na žalobcu daňové pohľadávky na základe zmluvy uzavretej podľa Občianskeho zákonníka. Keďže   žalovaný   ako   verejnoprávny   subjekt   -   správca   dane   postúpil   daňovú pohľadávku   žalobcovi   napriek   tomu,   že   zákon   o   správe   daní   mu   takéto   oprávnenie nepriznal, v danom prípade ide o právny úkon absolútne neplatný v zmysle ust. § 39 OZ a žalovaný je povinný v zmysle ust. § 457 OZ vrátiť žalobcovi celú finančnú čiastku, ktorú od žalobcu podľa zmluvy o postúpení dostal...“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Podstatná   argumentácia   sťažovateľa   spočívala   (bod   3   a   7)   v   nesprávnej interpretácii príslušných zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a   ich   aplikácii   na   skutkové   okolnosti   sťažovateľovej   právnej   veci   konajúcimi   súdmi, dôsledkom   čoho   okresný   súd   a   krajský   súd   vyniesli   vo   veci   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia, ktorými negatívne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa, čím tak   porušili   ním   označené   základné   práva.   V   danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co/215/2010   z   1.   decembra   2010   bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Tak okresný súd rozhodujúci v prvom stupni, ako aj krajský súd rozhodujúci ako súd odvolací vykonali potrebné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, v potrebnom rozsahu vyložili svoje úvahy, ktorými sa riadili pri analýze skutkového stavu veci, v konfrontácii s platnou legislatívnou úpravou.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných ustanovení je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

15.   Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv   (čl.   46   ods.   1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež porušenie svojho základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva čl. 1 dodatkového protokolu.

17. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne   uvedeným   článkom   ústavy,   listiny   a   dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011