znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 139/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., S. Š., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., S. N. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 41/2009-288 z 2. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 faxom doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 29. marca 2009 doplnená sťažnosť A. S., S. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 41/2009-288 z 2. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že na Okresnom súde Spišská Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   bolo   na   základe   žaloby   sťažovateľky   pod   sp.   zn. 8 C 90/2005   vedené   konanie   o   zaplatenie   sumy   761,57   €.   Sťažovateľka   sa   domáhala zaplatenia 761,57 € z dôvodu, že odstúpila od zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným, pretože plastové dvere, ktoré boli predmetom zmluvy o dielo, boli nekvalitné. Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom sp. zn. 8 C 90/2005 z 11. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Na základe odvolania žalovaného podaného proti rozsudku okresného súdu krajský súd rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom do podania sťažnosti ústavnému súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nerozhodol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „V konaní pred súdom prvého stupňa a taktiež pred porušovateľom súdy konštatovali, že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, ktorej predmetom boli predmetné dvere.

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobe nie je možné   vyhovieť,   keďže   žalobkyňa   sa   domáha   určenia   povinnosti   žalovaného   vrátiť zaplatenú kúpnu cenu avšak bez určenia jej povinnosti vrátiť predmetné dvere žalovanému. Porušovateľ dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď ako dôvod rozhodnutia uviedol, že návrhu nebolo možné vyhovieť a prekročiť návrhy žalobcov. Dôvod však, pre ktorý nezmenil rozsudok tak, že nedoplnil enunciát o protiplnenie žalobcov k vydaniu veci a to že nie je možné rozhodnúť ultra petitum neuviedol.

Ako základná otázka sa javí, či doplnenie výroku o protiplnenie žalobcov k vydaniu veci z platného odstúpenia od zmluvy je prekročením návrhu. Som toho názoru, že nie. Z návrhu na začatie konania vyplýva čoho sa žalobcovia domáhajú, pričom súd sa nemá riadiť   len   petitom   v   zmysle   navrhnutého   rozsudku.   Žiaden   právny   predpis   neukladá účastníkom konania uviesť aký má byť enunciát rozhodnutia súdu, je iba nutné uviesť čoho sa účastník domáha a na akom základe.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že došlo k platnému odstúpeniu od   zmluvy,   z   čoho   následne   došlo   k   vzniku   nového   záväzkového   vzťahu   na   vydanie   si vzájomných   plnení.   Právny   stav   je   teda   taký,   že   žalobcovia   majú   ako   vchodové   dvere namontované cudzie dvere a žalovaný má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona a nie zmluvy) vrátiť žalobcom kúpnu cenu.

Prekročenie návrhu, prisúdenie viac ako sa domáha znamená uloženie povinnosti žalovanému   vo   väčšej   miere   ako   sa   domáha.   V   tomto   prípade   sa   však   ukladá   naviac povinnosť žalobcom a nie žalovanému.

Pri tomto stave je rozhodnutie odvolacieho súdu celkom formalistické, odnímajúce reálnu ochranu práv a absentuje i správny výklad právnych noriem.

I keby súd spravil záver, že ide o prekročenie návrhu na začatie konania, mohol prekročiť jeho návrhu a vo veci rozhodnúť ultra petitum v zmysle § 153 ods. 2 o. s. p. a § 457 OZ.

Podľa § 153 ods. 2 o. s. p., súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť drahému všetko, čo podľa nej dostal.

V   zmysle   uvedených   ustanovení   možno   návrhy   účastníkov   prekročiť   pokiaľ   by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsobom vyrovnania medzi nimi. Ustanovenie § 457 OZ   je   normou,   ktorá   spôsobuje   zo   zákona   vznik   nového   záväzkoprávneho   vzťahu   na vzájomné   si   vydanie   svojich   plnení,   teda   ide   o   spôsob   zákonného   vyrovnania   medzi účastníkmi...

Porušenie základných práv sťažovateľa vidím v tom, že porušovateľ si vybral ten výklad   právnej   normy,   ktorý   formalistický   odníma   reálnu   súdnu   ochranu   účastníkovi konania.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/41/2009-288 porušil základné právo sťažovateľa A. S. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   11Co/41/2009-288 z 2. 12. 2009 a vracia vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať sa ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä   z   hľadiska   rešpektovania   jej   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   v   dôsledku porušenia   ktorého   sa   domáhala,   ako   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jej občiansko-právnej veci. Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľky porušiť jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy nesprávnym výkladom relevantnej právnej normy.

Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu adresovanému najvyššiemu súdu okrem iného uvádza: „Odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď ako dôvod rozhodnutia uviedol, že návrhu nebolo možné vyhovieť a prekročiť návrhy žalobcov. Dôvod však, pre ktorý nezmenil rozsudok tak, že nedoplnil enunciát o protiplnenie žalobcov k vydaniu veci a to že nieje možné rozhodnúť ultra petitum neuviedol.

Ako základná otázka sa javí, či doplnenie výroku o protiplnenie žalobcov k vydaniu veci z platného odstúpenia od zmluvy je prekročením návrhu. Som toho názoru, že nie. Z návrhu na začatie konania vyplýva čoho sa žalobcovia domáhajú, pričom súd sa nemá riadiť   len   petitom   v   zmysle   navrhnutého   rozsudku.   Žiaden   právny   predpis   neukladá účastníkom konania uviesť aký má byť enunciát rozhodnutia súdu, je iba nutné uviesť čoho sa účastník domáha a na akom základe.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že došlo k platnému odstúpeniu od   zmluvy,   z   čoho   následne   došlo   k   vzniku   nového   záväzkového   vzťahu   na   vydanie   si vzájomných   plnení.   Právny   stav   je   teda   taký,   že   žalobcovia   majú   ako   vchodové   dvere namontované cudzie dvere a žalovaný má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona a nie zmluvy) vrátiť žalobcom kúpnu cenu.

Prekročenie návrhu, prisúdenie viac ako sa domáha znamená uloženie povinnosti žalovanému   vo   väčšej   miere   ako   sa   domáha.   V   tomto   prípade   sa   však   ukladá   naviac povinnosť žalobcom a nie žalovanému.

Pri tomto stave je rozhodnutie odvolacieho súdu celkom formalistické, odnímajúce reálnu ochranu práv a absentuje i správny výklad právnych noriem.“

Z uvedeného je zrejmé, že dôvody, pre ktoré podala sťažovateľka dovolanie, sú totožné s dôvodmi uvádzanými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka rovnaké námietky uplatnila v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   ako   aj   v   dovolaní   podanom   najvyššiemu   súdu,   musela   byť sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   veci   Bulena a spol.   verzus Česká   republika   a   rozhodnutie   uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29, uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010