znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 139/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2007   doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 (ďalej aj „rozhodnutie z 28. júna 2007“).Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) uznesením č. k. 25-24 K 463/99-427 z 23. marca 2005 v právnej   veci   vyhláseného konkurzu   na majetok úpadcu   S., a. s.   „v konkurze“, R.   S., rozhodol   tak,   že   schválil   konečnú   správu   o speňažení   majetku   podstaty,   vyúčtovanie odmeny   a výdavkov   aj   sťažovateľky   ako   správkyne   konkurznej   podstaty.   V uznesení sťažovateľke nepriznal zvýšenie jej odmeny a výdavkov o daň z pridanej hodnoty i napriek tomu,   že   je jej   platiteľkou.   Svoje   rozhodnutie   v tejto   časti   odôvodnil   tým,   že   vyhláška Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou   sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len   „vyhláška   č.   493/1991   Zb.“),   neumožňuje   zvýšenie   odmeny   správcu   konkurznej podstaty o daň z pridanej hodnoty, a poukázal na skutočnosť, že „v konkurznom konaní je možné   uspokojovať   len   oprávnené   nároky   veriteľov,   ktoré   majú   proti   úpadcovi. Z konkurznej podstaty nie je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi, pohľadávka   na   zaplatenie   dane   z   pridanej   hodnoty   je   pohľadávkou   štátu   v správe príslušného daňového úradu voči správkyni ako fyzickej osoby z toho titulu, že získala určitý príjem vo forme odmeny za výkon svojej funkcie. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej   hodnoty   nie   je   pohľadávka   proti   úpadcovi,   a   preto   ju   nemožno   uspokojiť z konkurznej podstaty.“.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   25-24 K 463/99-427   z   23.   marca   2005 podala sťažovateľka   odvolanie.   Najvyšší   súd   svojím   uznesením   sp. zn. 6 Obo 169/2005 z 18. mája 2005 potvrdil uvedené uznesenie krajského súdu.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na základe podnetu sťažovateľky podala 5. mája 2006 mimoriadne dovolanie proti výroku o odmene sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 v predmetnej veci rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   z 28.   júna   2007   za   arbitrárne.   Vo   vzťahu k tomuto argumentu poukazuje predovšetkým na fakt, že „zo 7-stranového dovolacieho rozsudku sa týka argumentácia len časti na strane 6 a jeden odsek na strane 7, tak táto stručnosť s obsahovou stránkou argumentácie je povrchná a nepresvedčivá“.

V rámci sťažnosti sťažovateľka ďalej poukázala na argumentáciu najvyššieho súdu v rozhodnutí   z 28.   júna   2007   a následne   uviedla: „Súd   bez   toho,   aby   sa   bol   zaoberal konkrétnou   konštrukciou   dane   z   pridanej   hodnoty   ako   takou   rozhodol   len   izolovane vytrhnutím z kontextu o tomto nároku len z hľadiska vykonávacieho predpisu upravujúceho odmenu správcu konkurznej podstaty a zákona o konkurze a vyrovnaní.“

V sťažnosti ďalej poukázala na znenie § 2 ods. 1 písm. b), § 3 ods. 1, 2 a 3 a § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v tom čase, z ktorých následne vyvodila záver: „Táto formulácia základu dane presne vymedzuje, že protihodnota, ktorá je prijatá od príjemcu plnenia za dodanie služby,   obsahuje   aj   daň   z   pridanej   hodnoty,   pričom   pre   potreby   základu   dane   sa   táto protihodnota o túto daň znižuje. Toto sa však týka len určenia základu dane, a naopak cena služby sa príjemcovi plnenia musí vyúčtovať aj s daňou z pridanej hodnoty. Práve táto konštrukcia dane z pridanej hodnoty obsahuje v sebe nielen povinnosť platiť DPH, ale aj právo DPH vyúčtovať pre všetky tie činnosti a subjekty, ktoré sú uvedené v ust. § 3 zákona o DPH. Pokiaľ dovolací súd konštatoval všeobecne len s poukazom na jednotlivé zákony a ustanovenia, že pre takýto postup v právnom poriadku opory niet, postupoval povrchne, nezaoberal   sa   argumentáciou   vyhotoviteľa   mimoriadneho   dovolania   a   argumentáciou správcu konkurznej podstaty spracovanou v podnete a koniec koncov argumentáciou, ktorá bola v celom konaní prezentovaná. Všeobecnými odkazmi na zákon, vyhlášku a na to, že odmena správcu nie je porovnateľná s odmenou advokátov, s odmenou súdnych exekútorov, vykazuje taký stupeň povrchnosti, ktorý znamená celkom určite nepresvedčivosť a tým aj nesprávnosť odôvodnenia tohto rozsudku. Ak porovnanie jednotlivých profesných skupín z hľadiska ich odmien malo mať svoju argumentačnú váhu, tak malo z toho byť zrejmé, v čom, prečo, na základe akých ustanovení zákona sa táto argumentácia využíva a k čomu vedie a či preukazuje zákonnosť rozhodnutia. Práve opak takéhoto odôvodnenia má povahu formálneho a arbitrárneho rozhodnutia, keď nepresvedčivosť narúša dôveru k rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý je najvyššou inštanciou všeobecných súdov.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací «neskúmal,   naopak ukrátenie správkyne pri nepriznaní odmeny s DPH vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu takéhoto práva, hoci s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti je spojená povinnosť takúto   daň   odviesť.   I   z hľadiska   posudzovania   veci   podľa   prirodzeného práva   v tomto vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správkyňa je v režime platenia DPH túto daň povinná odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny podľa cenového predpisu k odmene nemôže vyúčtovať aj DPH len preto, že konkrétny vykonávací predpis to neupravuje. Takáto interpretácia je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu, čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu takéhoto majetku...

Nerovnováha   v   odôvodnení   práv   a   povinností   sťažovateľky   bez   komplexného posudzovania   platným   právom,   ktorý   je   súčasťou   právneho   poriadku   tak,   ako   to   robí dovolací   súd,   vyvoláva   takú   nespravodlivosť,   ktorá   nemôže   byť   pri   nedostatku   právnej úpravy   vo   vykonávacom   predpise   akceptovaná.   Postupom   dovolacieho   súdu   vzniká nerovnosť uplatňovania zákona o DPH na jednej strane správcu konkurznej podstaty a na druhej   strane   iných   profesných   skupín   ako   sú   exekútori   a   advokáti,   keď   aj   v   prípade exekútorov absentovala explicitná právna úprava vo vykonávacom predpise, preto bolo potrebné vyplniť túto medzeru v práve... Ďalej ponúkame riešenie spôsobom teleologickej redukcie   „argumentum   a   maiori   ad   minus“,   že   ak   je   takáto   konštrukcia   zakotvená   vo všeobecnom zákone, musí sa uplatňovať toto riešenie aj vo vzťahu k špeciálnej úprave právneho postavenia správcu konkurznej podstaty, ak takáto úprava explicitne absentuje. Považujeme za protiústavné riešenie, keď vykonávací predpis mlčí o takomto práve správcu konkurznej podstaty, lebo tieto práva nie sú výslovne zakotvené, hoci by s ohľadom na princíp rovnosti prípadne na iné ústavné práva a slobody zakotvené mali byť. Toto by platilo len v tom prípade, ak by obsah takéhoto práva na priznanie DPH nebolo možné vyvodiť interpretáciou...»

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   podľa   nej   argumentácia najvyššieho súdu v rozhodnutí z 28. júna 2007 nemôže byť správna, lebo „je vytrhnutá z kontextu celého systému upraveného zákonom o dani z pridanej hodnoty a táto by urobila touto argumentáciou tento systém nefunkčným. Odhliadnuc od toho, že touto nerovnováhou by   došlo   k   výraznému   poškodeniu   správcu   pri   porušení   práva   navýšiť   odmenu   o   daň z pridanej hodnoty, ak tomuto právu korešponduje povinnosť takúto daň na výstupe odviesť štátu. Interpretovať moje právo izolovane len z vyhlášky stanovujúcej odmenu správcu, kde DPH   v   tomto   období   upravená   nebola   vôbec   v   spojení   so   zákonom   č.   328/1991   Zb. a neposudzovanie   tejto   úpravy   s   úpravou   vlastného   zákona   o   DPH,   je   potom   takým extrémnym porušením práva na spravodlivý proces, ktorý sa výrazne dotýka tohto môjho ústavného práva.“.

Podľa sťažovateľky v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu bolo v predmetnom konaní porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vlastniť majetok a základné právo na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 5/06 z 28. júna 2007 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1   M   Obdo   V 5/2006   z 28.   júna   2007   v dôsledku   nedostatočného   odôvodnenia   tohto rozhodnutia, ktoré je podľa nej arbitrárne, nepresvedčivé a formálne a obsahuje nesprávnu interpretáciu príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124   a čl. 142   ods.   1) vyplýva, že ústavný súd nie   je alternatívou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto nepreskúmava   námietky   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   a právnickým   osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 OSP), mimoriadne dovolanie prejednal   bez   nariadenia   pojednávania,   preskúmal   napadnuté   uznesenia   v   medziach a v rozsahu, ako je uvedené v mimoriadnom dovolaní a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Dovolací súd sa stotožňuje s doterajšou dlhoročnou rozhodovacou praxou súdov prvého   stupňa   (t.   j.   krajských   súdov),   ako   aj   odvolacieho   súdu   pri   priznávaní   odmeny správcov konkurzných podstát v tom smere, že túto odmenu jednotne priznali bez navýšenia o daň z pridanej hodnoty. Táto prax bola a je plne v súlade s ustanovením § 6 písm. a/ vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel. Navýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pretože tento predpis predovšetkým definuje, ktoré plnenia sú zdaniteľné, a ktoré subjekty a akým spôsobom daň z pridanej hodnoty platia, určuje sadzby dane, atď., ale žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej podstaty. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty z priznanej odmeny zaplatí daň z pridanej hodnoty, ešte neznamená, že táto odmena má byť navýšená ešte aj o túto čiastku (t. j. o daň z pridanej hodnoty). Pre takýto postup v právnom poriadku Slovenskej republiky niet opory.

V tomto smere dovolací súd poukazuje na to, že odmena správcu konkurznej podstaty nie   je   žiadnym   spôsobom   porovnateľná   s   odmenou   advokátov   alebo   odmenou   súdnych exekútorov,   ako   mylne   sa   argumentuje   v   mimoriadnom   dovolaní.   Práva   a   povinnosti správcu konkurznej podstaty vymedzuje predovšetkým zák. č. 328/1991 Zb. v znení jeho noviel a vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní. Cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, t. j. z konkurznej podstaty (§ 2 ods. 2, § 6 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb.). Z tejto konkurznej podstaty sa uskutočňuje aj priznanie a vyplatenie odmeny správcu, o čom rozhoduje konkurzný súd. V zmysle ust. § 31 ods., 6 písm. a/ zák. č. 328/1991 Zb. v znení jeho noviel výdavky a odmena správcu predstavuje pohľadávku proti podstate. Výška tejto odmeny je vymedzená v ust. § 6 písm. a/vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel, pričom len takto jasne a určito vymedzená výška odmeny predstavuje pohľadávku   proti   podstate.   Súčasťou   takto   vymedzenej   odmeny   nemôžu   byť   žiadne   iné zložky alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny nemôže byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný z priznanej odmeny zaplatiť správca podstaty. Táto daň jednoducho nie je podľa platného práva pohľadávkou proti podstate, a preto z tejto podstaty nemôže byť uspokojená. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv.

Na   základe   uvedených   dôvodov dovolací   súd mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ust. § 243i ods. 2 v spojení s ust. § 243b ods. 1 OSP zamietol.“

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľkou   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka nenamietala, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohla riadne uplatniť   svoje   návrhy   alebo   sa   vyjadriť   k návrhom   (vyjadreniam)   druhého   účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 až 50 ústavy).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008