znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 139/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 5 C 239/00 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 Co 19/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2007 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom   Bardejov (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5   C   239/00   a Krajským   súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 19/07. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 239/00-120 z 5. mája 2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 19/07 z 18. apríla 2007   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti   žalovanému   O.   s.   b.   d.   B.   (ďalej   len „žalovaný“), o určenie, že platobný výmer žalovaného, ktorým bolo sťažovateľovi uložené platiť nájomné, je neplatný, pretože je nezákonný. Podľa názoru sťažovateľa rozsudky sú výplodom násilia príznačného bývalej totalite a nerešpektovania, resp. ignorovania platných zákonov   vrátane   ich   obchádzania   a svojvôle.   V danom   prípade   ide   o súkromno-právny vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom, na obsahu ktorého sa zmluvné strany dohodnú vo   forme   nájomnej   zmluvy.   Napriek   tomu   ale   žalovaný   o povinnosti   platiť   nájomné rozhodol jednostranne a bez akejkoľvek nájomnej zmluvy. Okrem toho sťažovateľ nemal možnosť   reagovať   na   vyjadrenia   žalovaného   v konaní   pred   okresným   súdom,   pretože (pokiaľ   existuje   vyjadrenie   žalovaného v písomnej   forme)   mu   nebola   daná možnosť   sa k tomu   vyjadriť.   Z rozsudku   krajského   súdu   zistil,   že   žalovaný podal   vyjadrenie   k jeho odvolaniu, avšak ani k tomu nemohol zaujať stanovisko, lebo vyjadrenie žalovaného mu nebolo doručené.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 19/07 z 18. apríla 2007 vyplýva, že bol ním potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 239/00-120 z 5. mája 2006. Podľa názoru krajského   súdu   sporný   platobný   výmer   vydal   žalovaný   oprávnene,   a to   na   základe príslušných   ustanovení   jeho stanov.   Platobný   výmer   bol   sťažovateľovi   riadne   doručený a vyplýva z neho povinnosť platiť určené nájomné. Ak by sťažovateľ spochybňoval niektoré čiastkové plnenia uvedené v platobnom výmere, nemožno z toho vyvodzovať neplatnosť tohto právneho aktu. Oprávnenie vydať platobný výmer vyplýva predovšetkým zo stanov, ako aj z toho, že platobný výmer bol prerokovaný zhromaždením delegátov žalovaného, pričom   ide o jednostranný právny úkon. Nemožno sa   stotožniť so sťažovateľom, podľa ktorého sa na neho tento platobný výmer nevzťahuje, rovnako ako ani stanovy žalovaného. Okresný súd správne konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal ani naliehavý právny záujem na určovacom   rozsudku   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Eventuálna nesprávnosť   účtovania   niektorých   položiek   nájomného   by   sa   mohla   riešiť   len   v konaní o plnenie,   ak   by   sťažovateľ   tieto   položky   spochybnil.   Podľa   poznámky   sťažovateľa uvedenej na prvej strane rozsudku mu bol rozsudok doručený 15. mája 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 C 239/00, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bolo proti rozsudku okresného   súdu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto   bolo v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 19/07.

Sťažovateľ   namieta   dve   skutočnosti.   Predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   nemal možnosť zaujať stanoviská k písomným vyjadreniam žalovaného v konaní pred okresným súdom, ako aj v konaní pred krajským súdom, pretože mu neboli tieto písomné podania doručené. Okrem toho namieta nesprávne právne posúdenie veci všeobecnými súdmi.

V súvislosti   s procesno-právnou   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nedoručenia písomných vyjadrení žalovaného treba uviesť, že sťažovateľ mal možnosť z tohto dôvodu podať   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho   poriadku.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup, ktorý znemožní účastníkovi využiť niektoré procesné právo vyplývajúce zo zákona.

Pokiaľ v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   treba   sťažnosť   z tohto   pohľadu   považovať   za neprípustnú.

V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Treba zdôrazniť,   že samotná skutočnosť,   že všeobecný   súd nerozhodol v súlade   s predstavami   sťažovateľa,   neznamená   nezákonnosť,   resp.   neústavnosť rozhodnutia. Nie je totiž súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s jeho predstavami.

Ústavný súd v závere uvádza, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   ani   za   arbitrárny,   ani   za   zjavne neodôvodnený.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007