znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 139/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Ct 53/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 53/02 p o r u š i l základné   právo   JUDr.   P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   53/02 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. P. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom   osemtisíc   stodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. T. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 19. apríla 2006 č. k. I. ÚS 139/06-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 53/02.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   3.   mája   2002   na Okresnom súde Žilina žalobu na ochranu osobnosti, ktorá bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   Ndc   378/02   z 27.   júna   2002 prikázaná podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) okresnému súdu, kde je od 20. augusta 2002 vedená pod sp. zn. 15 Ct 53/02. Do dňa podania sťažnosti v napadnutom konaní nebol nariadený termín pojednávania. Sťažovateľ podľa § 62 ods. 1 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov zaslal 26. júla 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd 15. marca 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ   v určenej   lehote   súdny   poplatok   nezaplatil,   na   základe   čoho   okresný   súd uznesením č. k. 15 Ct 53/02-29 z 18. apríla 2005 konanie zastavil. Sťažovateľ podal 2. mája 2005 odvolanie proti uvedenému uzneseniu a zároveň zaplatil súdny poplatok za návrh. Ku dňu podania sťažnosti sa okresný súd procesne nevysporiadal s odvolaním sťažovateľa z 2. mája 2005.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti   nasledovným nálezom:

„1) Základné právo JUDr.   P. P.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   opráv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   53/02 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Bratislava III. prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 53/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3) JUDr.   P.   P.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150.000,- (stopäťdesiattisíc) Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4)   Okresný   súd   Bratislava   III.   je   povinný   v lehote   3   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia   nahradiť   trovy   konania   JUDr.   P.   P.   tak   ako   budú   vyčíslené   na   výzvu Ústavného súdu SR.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. T. M. listom sp. zn. Spr. 3337/2006 z 29. mája 2006, v prílohe ktorého predložil ústavnému súdu vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. M. K. z 25. mája 2006, a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 19. júna 2006.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnom konaní uviedol:

„(...) súhlasím, aby ústavný súd pri prejednaní veci upustil od ústneho pojednávania. (...)   Nemožno   sa   stotožniť   so   záverom   uvádzaným   v sťažnosti,   že   správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo dlhodobú situáciu, ktorá odôvodňovala zbytočné prieťahy v postupe konajúceho súdu. Žalobca dňa 30. 5. 2002 podal žalobu na ochranu osobnosti, avšak nezaplatil súdny poplatok napriek tomu, že tento bol splatný podaním návrhu. Súdny poplatok nezaplatil ani na výzvu súdu ale tento zaplatil až dňa 9. 5. 2005, kedy podal odvolanie proti   rozhodnutiu o zastavení konania (...).   Podmienkou,   aby súd mohol začať v merite veci konať je práve zaplatenie súdneho poplatku, čo navrhovateľ, v danom prípade sťažovateľ urobil až dňa 9. 5. 2005 (...). K dlhšiemu časovému úseku odo dňa zaplatenia poplatku a vytýčenia termínu pojednávania došlo i z dôvodu preťaženosti senátu zákonného sudcu, keď tento pracuje s cca 300 nevybavenými vecami. (...)“

Zákonný sudca k vyjadreniu predsedu okresného súdu dodal: «(...) je pravdou, že som vo veci nekonal v období od dôjdenia žaloby na súd dňa 20. 8. 2002 (...) až do prvého úkonu v konaní, ktorým som vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu (...) a potom v období od 9. 5. 2005 (...), kedy odporca zaplatil súdny poplatok za podanú žalobu až do 25. 4. 2006, kedy som uznesením zrušil uznesenie zo dňa 18. 4. 2005 (...), ktorým som zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zo dňa 18. 4. 2005 (...).

Príčinou   tohto   stavu   bola   skutočnosť,   že   ja   ako   sudca,   ktorý   prejednával a rozhodoval veci ochrany osobnosti na Okresnom súde Bratislava III špecializovane, som mal Najvyšším súdom Slovenskej republiky postupne v rokoch 2000-2003 prikázaných asi 30   vecí   ochrany   osobnosti   žalobcu   JUDr.   P.   P.   voči   fyzickým,   ale   najmä   právnickým osobám, najčastejšie vydavateľom periodík.

A práve v týchto veciach, v ktorých si žalobca uplatňoval mnohomiliónové náhrady nemajetkovej ujmy a morálnu satisfakciu, som konal a rozhodoval, niektoré rozsudky, ktoré boli   mimoriadne   náročné,   keď   ich   rozsah   sa   pohyboval   od   40   do   181   strán   konečnej podoby, boli odvolacím súdom potvrdené, niektoré zmenené, iné zrušené.

Keďže som konal v týchto veciach,   ktorých predmetom boli útoky voči   žalobcovi prostredníctvom   médií   súvisiace   s informáciami   o majetku   žalobcu,   resp.   spôsobe   jeho nadobudnutia, považoval som tieto veci z hľadiska ochrany osobnostných práv žalobcu pre neho   za   prioritné,   čím   samozrejme   nechcem   znevažovať   predmet   tohto   konania,   ale v skutočnosti je neporovnateľný obsahom, formou s uvedenými vecami, ktoré som spomínal. Úpravou zo dňa 25. 4. 2006 som nariadil pojednávanie na deň 2. 6. 2006, vo veci sa už bude konať plynulo až do jej skončenia.

Vo svojom súdnom oddelení pracujem s takmer 300 nevybavenými vecami, tvorenými ochranami osobnosti a vyporiadaním BSM, keďže tieto veci som prejednával a rozhodoval špecializovane, okrem toho som od 1. 1. 1998 do 31. 3. 2006 pôsobil na Okresnom súde Bratislava III ako jeho podpredseda takže, žiaľ, nemohol som sa „venovať“ všetkým veciam svojho súdneho oddelenia súčasne.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu uviedla:

„(...) Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdením, ktoré obsahuje vyjadrenie OS Bratislava III z 29. 05. 2006 k ústavnej sťažnosť, v ktorom sa poukazuje na to, že sťažovateľ zodpovedá za prieťahy v konaní. (...)

I keď   sťažovateľ   nezaplatil   súdny   poplatok   po   výzve   OS   Bratislava   III   v určenej lehote,   ale   súčasne   s podaním   odvolania   proti   rozhodnutiu   zastavení   konania,   táto skutočnosť   nemala   podstatný   vplyv   na   spomalenie   konania,   pretože   sťažovateľ   môže pripustiť spomalenie konania z tohto dôvodu v dĺžke najviac jedného mesiaca.

V záujme   objektivity   sťažovateľ   potvrdzuje,   že   vo   veci   OS   Bratislava   III sp. zn. 15 Ct 53/02 bolo dňa 02. 06. 2006 vykonané pojednávanie, ktoré bolo odročené na 06. 09. 2006.

Sťažovateľ   naďalej   zastáva   názor,   že   zbytočné   prieťahy   v konaní   sú   dôsledkom ústavne neospravedlniteľnej nečinnosti súdu prvého stupňa.

(...) sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 139/06.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 Ct 53/02:

- 30. máj 2002 – sťažovateľ podal na Okresnom súde Žilina žalobu o ochranu osobnosti;

- 27. jún 2002 – najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 378/02prikázal vec okresnému súdu;

- 20.   august   2002   –   vec   bola   doručená   okresnému   súdu   a zaevidovaná   pod sp. zn. 15 Ct 53/02;

- 15.   marec   2005   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh;

- 18.   apríl   2005   –   okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku za návrh v súdom stanovenej lehote;

- 9. máj 2005 – sťažovateľ podal proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie a súčasne zaplatil súdny poplatok za návrh;

- 27. október 2005 – sťažovateľ predložil okresnému súdu žiadosť o nariadenie termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci;

- 25. apríl 2006 – okresný súd zrušil uznesenie o zastavení konania a zároveň nariadil termín pojednávania na 2. jún 2006;

- 2. jún 2006 – pojednávanie na okresnom súde bolo odročené na 6. september 2006.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 15 Ct 53/02, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty spravidla dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t. j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka   namietaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predseda okresného súdu alebo zákonný sudca vo svojom vyjadrení nenamietali zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci treba poukázať na to, že ako to z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II.   tohto   nálezu),   sťažovateľ   nezaplatil   súdny poplatok ani po výzve okresného súdu, pričom učinil tak až po zastavení konania (z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku), a to až 9. mája 2005, t. j. po vyše dvoch rokoch a ôsmich mesiacoch. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si neplnil riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, ktorá v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel označených základných práv. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti   (napr.   II.   ÚS   10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto   okolnosť prihliadnuť v danej   veci aj vzhľadom na to, že sťažovateľ je osoba právne vzdelaná, sám vykonávajúci funkciu sudcu. Na   uvedené   správanie   sťažovateľa   nemohol   teda   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný od 20. augusta 2002 do 15. marca 2005 (dva a pol roka) a od 9. mája 2005 do 25. apríla 2006 (jedenásť mesiacov), teda počas takmer tri a pol roka okresný súd vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci,   ale predovšetkým   v dôsledku   postupu   súdu.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa v napadnutej   veci ústavný   súd   už uviedol,   že   na jeho   ťarchu   treba   pripísať   skutočnosť, že neuhradil   riadne   a včas   súdny   poplatok,   a   tak   aj   on   prispel   k predĺženiu   konania. No vzhľadom   na   to,   že   na   pasivitu   sťažovateľa   reagoval   okresný   súd prima   facie oneskorene (až po dva a pol roku, pričom výzva na zaplatenie súdneho poplatku je úkon, ktorý   vykonávajú   súdy   spravidla   na   začiatku   konania),   nemožno   celkové   správanie sťažovateľa   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   výlučne   zbytočné   prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   prieťahy   v konaní   (z dôvodu   preťaženosti   senátu   zákonného   sudcu), nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci - a teda vykonanie spravodlivosti - bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Taktiež   vyjadrenie   zákonného   sudcu,   podľa   ktorého «pracujem   s takmer 300 nevybavenými   vecami,   tvorenými   ochranami   osobnosti   a vyporiadaním   BSM,   keďže tieto veci som prejednával a rozhodoval špecializovane, okrem toho som od 1. 1. 1998 do 31. 3. 2006 pôsobil na Okresnom súde Bratislava III ako jeho podpredseda takže, žiaľ, nemohol som sa „venovať“ všetkým veciam svojho súdneho oddelenia súčasne», treba bez ohľadu na jej prípadnú správnosť pokladať za ústavnoprávne bezvýznamnú, lebo ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, neposudzoval subjektívnu zodpovednosť za prieťahy v danom spore, ale   posudzoval   postup   súdu,   a teda   nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec (napr. I. ÚS 82/05).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia pôvodne v sume 150 000 Sk, neskôr ho upravil na 320 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázanie okresnému súdu vo veci konať   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   pre   sťažovateľa   dostatočným   zadosťučinením. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ale i výrazný podiel sťažovateľa na celkovej dĺžke konania, považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

Pokiaľ sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia tiež zohľadnil rozhodnutia ESĽP „Zullo proti Taliansku, Cocchiarella proti Taliansku, Apicella proti Taliansku, Procaccini proti Taliansku, Mostacciuolo nº 1 proti Taliansku,   Mostacciuollo   nº   2   proti   Taliansku,   Musci   proti   Taliansku   a Pizzati   proti Taliansku“, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj nález sp. zn. I. ÚS 4/06, ktorý vydal   taktiež   vo   veci   sťažovateľa,   pričom   v tomto   náleze   medzi   inými   konštatoval,   že „kritériá   stanovené   ESĽP   nepreberá   formálne,   ale   materiálne,   teda   okrem   základných kritérií (...) prihliada aj na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky (napr.   v danom   prípade   na   to,   že   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok bola cca 400 EUR; oproti   tomu   obdobný   ekonomický   ukazovateľ   v   Talianskej   republike   predstavoval cca 2 000 EUR)“.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   7.   októbra   2005,   podanie   sťažnosti 11. októbra   2005   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 19.   júna   2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál po 150 Sk. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a režijný paušál v sume 164, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú   sumu   8   196 Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o trovách   právneho   zastúpenia   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006