znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 139/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. D. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M.   K.,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1099/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1099/02 p o r u š i l základné právo Ing. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. D. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Ing.   D.   S. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. júla 2005   č.   k.   I.   ÚS   139/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   D.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1099/02.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 5. septembra 2002 podal okresnému súdu žalobu o neplatnosť výpovede proti S., a. s., B.. Predmetné konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1099/02. Napriek tomu, že žaloba bola podaná v roku 2002, do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je vo veci rozhodnuté.

Proti postupu okresného súdu podal sťažovateľ 30. júla 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní   adresovanú   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   sťažnosť postúpilo na prešetrenie predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 23196/04 z 8. novembra 2004 pripustil čiastočnú dôvodnosť sťažnosti sťažovateľa. Vzniknutá situácia však bola podľa neho spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to veľkým počtom nevybavených vecí v súdnom oddelení zákonného sudcu.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnil nasledovne: „Všetky tieto skutočnosti jednotlivo, aj v ich vzájomnom   prepojení   pociťuje   sťažovateľ   ako   neodškriepiteľnú   krivdu,   nespravodlivosť a úzkosť, ktoré sa neúmerným predlžovaním konania pred Okresným súdom Košice II len zvýraznili a znásobili.“

Sťažovateľ zároveň žiadal priznať aj náhradu trov konania.

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd listom sp. zn. Spr. 907/2005 z 11. augusta 2005 a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 5. septembra 2005 právny zástupca sťažovateľa.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 11. augusta 2005 opísal chronológiu úkonov okresného súdu v predmetnom konaní a ďalej uviedol: „Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že k určitým prieťahom v danom konaní došlo. Po podaní sťažnosti   štátnej   správe   tunajšieho   súdu   konanie   pokračuje   plynule   (...).   K zjednaniu nápravy došlo, preto nie je jasné, aký cieľ sťažovateľ podaním ústavnej sťažnosti sledoval. Navyše je potrebné poukázať i na skutkovú obtiažnosť daného konania, ktorá spočíva v nutnosti vypočutia väčšieho počtu účastníkmi navrhovaných svedkov.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ i s poukazom na svoju sociálnu situáciu, čo považujem za neprijateľné.“

Právny zástupca vo svojom citovanom stanovisku uviedol: „V plnom rozsahu trvám na podanej sťažnosti a skutkových a právnych dôvodov v nej uvedených.

Existenciu prieťahov v konaní priznal samotný porušovateľ základného práva (...). Ide o pracovnoprávny spor (neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ktorý sa osobitne nelíši od pracovnoprávnych sporov tohto druhu. Z hľadiska povahy veci však ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty ohľadne trvania pracovného pomeru závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania, prípadne aj jeho rodiny (...).

Doterajšia dĺžka konania nie je akceptovateľná aj preto, že ide o pracovný spor, v ktorom sa pre navrhovateľa vždy rieši existenčná otázka (...).“

Ďalej   právny   zástupca   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   v zmysle   §   11   ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   za   3   úkony   právnej   pomoci v celkovej výške 7 953 Sk.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k   nej   pripojených   písomností,   z   písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 19   C 1099/02   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav predmetného konania:

- 5. september 2002 – sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o neplatnosť výpovede proti S., a. s., B. (ďalej len žalovaný);

- 18.   november   2002   –   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   sa   k žalobe sťažovateľa;

- 4. december 2002 – žalovaný predložil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe sťažovateľa;

- 1. október 2003 – okresný súd nariadil pojednávanie na 16. október 2003;

- 16.   október   2003   –   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vypočutý   sťažovateľ,   bolo   následne odročené na neurčito;

- 20.   október   2003   –   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   stanovisko   k vyjadreniu žalovaného;

- 27. september 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 21. október 2004;

- 19.   október   2004   –   sťažovateľ   navrhol   okresnému   súdu   vykonanie   nových   dôkazov a žiadal vypočuť ním navrhovaných svedkov;

- 21.   október   2004   –   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vypočutý   sťažovateľ,   bolo   následne odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ oznámi okresnému súdu adresy svedkov, ktorých na pojednávaní navrhol vo veci vypočuť a budú predvolaní svedkovia navrhnutí žalovaným;

- 25. október 2004 – sťažovateľ predložil okresnému súdu mená a adresy ním navrhnutých svedkov;

- 4. február 2005 – okresný súd vyzval sťažovateľa, či z jeho strany sú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania;

- 23.   február   2005   –   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu   ukončenie právneho zastupovania sťažovateľa JUDr. J. B.;

- 7. marec 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 5. máj 2005;

- 29. apríl 2005 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že trvá na vypočutí ním navrhnutých svedkov a na vykonaní dôkazov v zmysle návrhu zo 16. októbra 2003 a z 19. októbra 2004;

- 5. máj 2005 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom sťažovateľ upozornil okresný súd na   doplnenie   jeho   žaloby   z   19.   októbra   2004   a uviedol,   že   trvá   na   vypočutí   svedkov a vykonaní dôkazov v zmysle jeho návrhu zo 16. októbra 2003 a z 19. októbra 2004;

- 17. máj 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. jún 2005;

- 17. máj 2005 – sťažovateľ predložil okresnému súdu doplnenie výpovede z pojednávania konaného 5. mája 2005;

- 2. jún 2005 – sťažovateľ udelil plnomocenstvo na jeho zastupovanie pred okresným súdom advokátovi JUDr. M. K.;

- 20.   jún   2005   –   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   výhrady   k obsahom   zápisníc z pojednávania z 21. januára 2005 a z 5. mája 2005;

- 30. jún 2005 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu ukončenie právneho zastupovania JUDr. M. K.;

- 30. jún 2005 – pojednávanie, na ktorom boli vypočutí svedkovia navrhovaní žalovaným, bolo následne odročené na neurčito;

- 9. september 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 25. október 2005;

- 25.   október   2005   –   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   na 27. október 2005;

- 27.   október   2005   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   ne   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1900/02 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2 ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote   garantované   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu konania   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o právnej   zložitosti   veci ovplyvňujúcej dĺžku konania pred okresným súdom.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného súdu, ktorý poukazuje na „skutkovú obtiažnosť daného konania, ktorá spočíva v nutnosti vypočutia väčšieho počtu účastníkmi navrhovaných svedkov“, avšak toto nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   stav   právnej   neistoty   (ako   dôsledku   uvedeného   postupu okresného súdu v posudzovanom konaní), v ktorej sa sťažovateľ nachádza od svojho vstupu do konania (5. septembra 2002) do podania sťažnosti ústavnému súdu.

2.   V správaní   sťažovateľa   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokumentov, ako aj zo stanovísk účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   konštatoval zbytočné prieťahy v období:

-   od   4.   decembra   2002   (žalovaný   predložil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k   žalobe)   do 1. októbra 2003 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. v trvaní takmer 10 mesiacov;

- od   20.   októbra   2003   (sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   stanovisko   k   vyjadreniu žalovaného) do 27. septembra 2004 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 11 mesiacov.

Okresný súd tak v dôsledku svojej nečinnosti spôsobil prieťahy v konaní v trvaní viac ako 21 mesiacov.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   27.   októbra   2005   meritórne   rozhodnuté, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia prihliadol v tomto prípade na skutočnosť, že sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   sudov)   účinného   v relevantnom   čase   sťažnosť   na prieťahy   v konaní,   po   ktorej   okresný   súd   vo   veci   konal   v podstate   plynulo   a vo   veci meritórne rozhodol.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia.

Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 21. júna 2005 a podanie stanoviska z 5. septembra 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnej služby (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje spolu sumu 7 953 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005