znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 139/02-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 26. februára 2003 prerokoval prijatú sťažnosť E. K. G., M., Maďarská republika, zastúpenej komerčnou právničkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo   veci   porušenia   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 367/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 367/00 p o r u š i l právo E. K. G. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cb 367/00-45 z 21. augusta 2002 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 367/00   p o r u š i l právo E. K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Krajskému   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   367/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

5. E. K. G.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. E. K. G.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   12 398 Sk (slovom   dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 139/02-11   z 20.   novembra   2002   bola   prijatá   sťažnosť   E.   K.   G.,   M.,   Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. D. S., K., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 Cb 367/00.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v   podaní z 27. januára 2003, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 16. januára 2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala na krajskom súde   15. mája   2000   žalobu   proti   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   EGYM   -   European Golden Yacca Marketing, GUBAKO, s. r. o., v ktorej žiadala určiť neplatnosť uznesenia valného   zhromaždenia   spoločnosti   z 15.   februára   2000.   Krajský   súd   vytýčil   vo   veci pojednávanie   na   3.   december   2001,   avšak   pojednávanie   sa   z dôvodu   ochorenia   sudcu neuskutočnilo. Následne výzvou zo 14. mája 2002 krajský súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov žaloby doručenej krajskému súdu 15. mája 2000, pričom v tejto výzve iba všeobecne citoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   o náležitostiach   žaloby.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky v odpovedi na výzvu krajského súdu z 18. júna 2002 uviedla, že nedostatky žaloby nie sú špecifikované a že podľa jej názoru žaloba neobsahuje také nedostatky, pre ktoré by sa súdne konanie nemohlo uskutočniť, a to už aj vzhľadom na to, že krajský súd už predtým vytýčil termín pojednávania na 3. december 2001. Napokon uznesením krajského súdu č. k. 10 Cb 367/00-45 z 21. augusta 2002, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 26. augusta 2002, krajský súd podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP zastavil konanie, pretože žaloba nebola úplná a nedošlo k jej doplneniu ani po výzve uvedeného súdu. Až v tomto uznesení krajský súd konkretizoval nedostatok žaloby spočívajúci v tom, že v žalobe nebolo uvedené sídlo žalovanej spoločnosti.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods.   2   ústavy,   ako aj čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Preto   sťažovateľka požaduje vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedených článkov ústavy   a dohovoru,   rozhodol   o finančnom   zadosťučinení   v sume   10   000,--   Sk   a priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 16. januára 2003 konštatuje najprv základné skutočnosti vyplývajúce zo spisu sp. zn. 10 Cb 367/00.

Žaloba bola podaná 15. mája 2000. V žalobe bola žalovaná spoločnosť označená obchodným menom, ako aj údajom o registrovaní v obchodnom registri, ale bez uvedenia sídla žalovanej. V priloženom výpise z obchodného registra je uvedené sídlo, a to Námestie mieru   12,   Moldava   nad   Bodvou.   Zákonný   sudca   vytýčil   19.   novembra   2001   termín pojednávania na 3. december 2001, pričom na vypracovanom predvolaní je uvedená adresa žalovanej totožná s výpisom z obchodného registra a žalovaná predvolanie 21. novembra 2001   na   tejto   adrese   aj   prevzala.   Žalovaná   podala   vo   veci   samej   písomné   stanovisko 4. februára 2002. Krajský súd 14. mája 2002 vyzval právnu zástupkyňu žalobkyne (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľky) na odstránenie nedostatkov žaloby z 12. mája 2000, pričom vo výzve je uvedená aj skutočnosť, že ak je účastníkom právnická osoba, musí obsahovať   konkrétne   údaje   na   jej   identifikáciu,   najmä   obchodné   meno   a sídlo.   Výzva obsahuje aj poučenie o zastavení konania v prípade neodstránenia nedostatkov návrhu, ako aj trojdňovú   lehotu   na odstránenie   nedostatku.   Túto   výzvu   prevzala právna   zástupkyňa žalobkyne 16. mája 2002 a svoje nesúhlasné stanovisko oznámila prípisom z 11. júna 2002 doručeným   krajskému   súdu   18. júna   2002.   Právna   zástupkyňa   zdôraznila,   že   výzva nešpecifikuje nedostatky žaloby a že vo veci už bol aj určený termín pojednávania na deň 3. decembra 2001. Napokon krajský súd uznesením z 21. augusta 2002 konanie zastavil pre nemožnosť   pokračovať   v konaní,   lebo   nebol   odstránený   nedostatok   žaloby   (neuvedenie sídla odporcu) napriek výzve krajského súdu v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V ďalšom   krajský   súd   zdôrazňuje,   že   podanie   žaloby   na   súde   je   základným spôsobom   uplatnenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy,   pričom zmyslom   tohto   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu.   K odopretiu   súdnej ochrany   nedochádza,   ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na súde, a to za predpokladu, že súd vo veci riadne konal a rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd ďalej poukazuje na všeobecné a osobitné náležitosti žaloby v zmysle § 42   a   §   79   OSP.   V tejto   súvislosti   má   súd   skúmať   splnenie   procesných   podmienok. Osobitnými náležitosťami žaloby v prípade právnickej osoby sú aj údaje potrebné na jej identifikáciu (najmä obchodné meno a sídlo). Tieto údaje u registrovanej právnickej osoby musia   zodpovedať   aktuálnemu   výpisu   z príslušného   registra   (spravidla   obchodného registra). Neuvedenie sídla neumožňuje presnú identifikáciu a je preto nedostatkom, ktorý bráni riadnemu pokračovaniu v konaní. Za neodstrániteľné nedostatky v rámci procesných podmienok   sa   považujú   také   nedostatky,   ktoré   boli   odstrániteľné   procesným   úkonom účastníka, ale zostali neodstránené napriek procesným úkonom súdu, ktorých obsahom bolo poučenie   o možnosti   a spôsobe   odstránenia   nedostatkov   s určením   primeranej   lehoty.   Je potrebné   zohľadniť   aj   skutočnosť,   že   zastavenie   konania   pre   neodstránené   nedostatky v procesných podmienkach je procesným rozhodnutím, ktoré nebráni ďalšiemu uplatneniu práva na súdnu ochranu.

Podľa názoru krajského súdu z obsahu spisu sa javí problematické, či vzhľadom na formuláciu   v žalobe   o zápise   žalovanej   v obchodnom   registri   a vzhľadom   na priloženie výpisu z obchodného registra týkajúceho sa žalovanej, ktorý nebol starší ako 3 mesiace, ako aj vzhľadom na úkon krajského súdu a právneho zástupcu žalovanej do zaslania výzvy súdu na   odstránenie   nedostatkov   žaloby   14.   mája   2002   nebolo   krajskému   súdu   dostatočne preukázané sídlo žalovanej s prihliadnutím aj na skutočnosť, že nedostatok žaloby sa vo výzve vytýka iba všeobecne. Iba v prípade, že ústavný súd posúdi skutkovú situáciu v čase pred rozhodnutím o zastavení konania ako nepreukazujúcu procesný nedostatok spočívajúci v nedostatočnej identifikácii právnickej osoby neuvedením jej sídla (nesplnením osobitnej náležitosti   žaloby podľa   §   79   OSP),   bude   možné   považovať postup   krajského   súdu   za nesúladný s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a v dôsledku toho i za porušenie základného práva na súdnu ochranu. V opačnom prípade (pokiaľ krajský súd postupoval v súlade   s procesným   predpisom)   uznesením   o zastavení   konania   nebol   porušený   čl.   46 ods. 1 ústavy, pričom toto uznesenie nebráni ďalšiemu uplatneniu práva na súdnu ochranu, teda podaniu novej žaloby.

K tvrdenému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa krajský súd nevyjadril.

Podaním z 27. januára 2003 doručeným ústavnému súdu 30. januára 2003 zaujala sťažovateľka   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu.   V podstate   zopakovala   skutkové a právne tvrdenia uvedené v sťažnosti a navyše poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 104/96, podľa ktorého záver o tom,   či   neúplnosť   alebo nesprávnosť   podania   bráni   pokračovaniu   v konaní,   závisí   od okolností konkrétneho prípadu, napr. od toho, či ide o konanie sporové alebo nesporové, od doposiaľ známych okolností obsiahnutých v spise a pod. Ďalej poukázala aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 75/99, podľa ktorého „Uznesenie súdu, ktorým sa robí výzva na odstránenie vád podania, obsahuje okrem formálnych náležitostí rozhodnutia, aj údaje o tom, v čom je podanie neúplné alebo nesprávne, ktorá jeho podstatná náležitosť chýba a pod.   (napr. v označení účastníka)“.   Osobitne zdôraznila, že krajský súd nemá pravdu, pokiaľ poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľke nič nebráni ďalšiemu uplatneniu práva na súdnu ochranu po tom, čo bolo konanie vedené pod sp. zn. 10 Cb 367/00 zastavené. Je tomu tak preto, že žaloba na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka musí byť podaná v prekluzívnej trojmesačnej lehote, ktorá však   už   uplynula.   Napokon   sťažovateľka   rozšírila   požiadavku   o   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   z pôvodne   uplatnenej sumy   10   000   Sk na sumu   40   000   Sk a z titulu náhrady trov právneho zastúpenia požiadala o priznanie sumy 13 194 Sk (za tri úkony právnej pomoci po 4 270 Sk a za tri režijné paušály po 128 Sk).

II.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Cb   367/00   vyplývajú   nasledovné   podstatné skutočnosti.

Žaloba   sťažovateľky   ako   žalobkyne   na   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia   došla   krajskému   súdu   15.   mája   2000.   Žalovaná   účastníčka   konania   je v žalobe označená nasledovne:

„Odporca: EGYM – European Golden Yacca Marketing, GUBAKO, spol. s r. o. Moldava nad Bodvou Zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Košice I v odd. S. r. o., vložka 3684 Výpis z obchodného registra prikladáme.“

Žalobkyňa   požaduje   určiť,   že   uznesenie   valného   zhromaždenia   žalovanej spoločnosti,   ktorým   sa   schválil   návrh   na   podanie   žaloby   o vylúčenie   spoločníčky   - sťažovateľky zo spoločnosti, je neplatné.

K žalobe   na   č.   l.   3   predmetného   spisu   je   pripojený   výpis   z   obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka číslo: 3684/V, z 22. marca 2000. Z výpisu vyplýva, že ide o obchodnú spoločnosť s obchodným menom EGYM – European Golden Yacca   Marketing,   GUBAKO,   spol.   s r.   o.,   Moldava   nad   Bodvou,   so   sídlom   Námestie mieru 12, Moldava nad Bodvou.

Z referátu sudcu z 24. mája 2000 na č. l. 19 spisu vyplýva, že prikázal vyzvať právnu zástupkyňu   žalobkyne   doplatiť   na   súdnom   poplatku   1   500   Sk   v lehote   10   dní.   Právna zástupkyňa výzvu prevzala 13. júna 2000, pričom súdny poplatok v požadovanej výške bol krajskému súdu doručený 26. júna 2000 (č. l. 20).

Z prípisu právnej zástupkyne žalobkyne z 19. septembra 2001 (č. l. 38) vyplýva, že táto urguje vytýčenie termínu pojednávania.

Z referátu sudcu z 19. novembra 2001 na č. l. 32 spisu vyplýva, že nariadil termín pojednávania na 3. december 2001. Z kópie vyhotoveného predvolania, ktorá je pripojená k č. l. 32 spisu, vyplýva, že žalovaná spoločnosť je označená ako EGYM – European Golden Yacca Marketing, GUBAKO, spol. s r. o., Námestie mieru 12, 045 01 Moldava nad Bodvou.   Rovnaké   označenie   žalovanej   je   aj   na   návratke,   z ktorej   je   tiež   zistiteľné,   že žalovaná predvolanie prevzala 21. novembra 2001, pričom na návratke je nečitateľný podpis a pečiatka s textom EUROPEAN GOLDEN YACCA MARKETING GUBAKO, s. r. o., NÁMESTIE MIERU 12, 045 01 MOLDAVA NAD BODVOU.

Z listu právneho zástupcu žalovanej JUDr. F. K. z 28. novembra 2001, ktorý bol krajskému   súdu   doručený   29.   novembra   2001,   vyplýva,   že   žalovaná   žiadala   odročiť pojednávanie   vytýčené   na   3.   december   2001   s poukazom   na   to,   že   jej   nebol   doručený rovnopis žaloby, ako aj z dôvodu kolízie pojednávaní.

Z telegramu bez označenia dátumu na č. l. 37 spisu vyplýva, že krajský súd oznámil právnej zástupkyni žalobkyne odročenie pojednávania vytýčeného na 3. december 2001, a to na neurčito.

Z referátu sudcu z 22. januára 2002 na č. l. 39 spisu vyplýva, že nariadil doručiť žalovanej rovnopis žaloby s tým, aby sa žalovaná k žalobe vyjadrila v lehote 7 dní. Právny zástupca žalovanej zásielku prevzal 28. januára 2002.

Na č. l. 40 a 41 spisu je založené vyjadrenie žalovanej zo 4. februára 2002, ktoré došlo krajskému súdu v dvoch vyhotoveniach 13. februára 2002, pričom obe vyhotovenia sa nachádzajú v spise.

Z referátu   sudcu   zo   14.   mája   2002   na   č.   l.   43   spisu   vyplýva,   že   v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 OSP treba vyzvať právnu zástupkyňu žalobkyne na odstránenie nedostatkov   žaloby   z 12. mája   2000.   Písomné   vyhotovenie   výzvy   na   odstránenie nedostatkov   žaloby   zo   14.   mája   2002,   ktoré   je   pripojené   k č.   l.   43   spisu   a ktoré   je adresované komerčnej právničke JUDr. D. S., znie nasledovne:

„V súlade s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. Vás žiadame v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia tejto výzvy odstrániť vady podania – návrhu zo dňa 12. 5. 2000.

Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. v znení platnom v čase podania žaloby, konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O. s. p.) obsahovať meno, zamestnanie   a bydlisko   účastníkov,   prípadne   aj   ich   zástupcov,   pravdivé   opísanie rozhodujúcich   skutočností,   označenie dôkazov, ktorých   sa   žalobca dovoláva   a musí byť z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať údaje potrebné na jej identifikáciu, najmä názov alebo obchodné meno a sídlo; v sporoch medzi podnikateľmi aj údaje o zápise v obchodnom alebo inom registri. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

V prípade   ak vady   podania   v stanovenej   lehote   neodstránite,   súd   konanie zastaví (§ 43 ods. 2 O. s. p.).“

Právna zástupkyňa žalobkyne výzvu prevzala 16. mája 2002.

Z podania právnej zástupkyne žalobkyne z 11. júna 2002 na č. l. 44 spisu, ktoré bolo krajskému súdu doručené osobne 18. júna 2002, sa dá zistiť, že v súvislosti s výzvou na odstránenie nedostatkov podania právna zástupkyňa poukazuje na skutočnosť,   že výzva nešpecifikuje nedostatky žaloby a neurčuje ani, ako sa má podanie žalobkyne opraviť. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že vo veci už bolo vytýčené pojednávanie na 3. december 2001, ktoré   sa   však   neuskutočnilo.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   právna   zástupkyňa   toho názoru, že žaloba neobsahuje také nedostatky, pre ktoré by krajský súd nemohol v konaní pokračovať.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 Cb 367/00-45 z 21. augusta 2002 vyplýva, že súd konanie zastavil. V odôvodnení sa uvádza, že hoci právna zástupkyňa žalobkyne 16. mája 2002 prevzala výzvu krajského súdu zo 14. mája 2002 na odstránenie nedostatkov podania s upozornením, že v prípade nesplnenia výzvy sa konanie zastaví, žalobkyňa nedostatok podania v stanovenej lehote neodstránila. Po citácii § 79 ods. 1, § 43 ods. 1 a 2, § 103 a § 19 OSP krajský   súd uvádza, že žalobkyňa neuviedla sídlo žalovanej. Keďže so   žalovanou označenou   tak,   ako   to   je   uvedené   v žalobe,   nemôže   krajský   súd   pokračovať   v konaní a keďže žalobkyňa výzvu krajského súdu v stanovenej lehote nesplnila, bolo treba konanie zastaviť.

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2002.

III.

K   porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Za   situácie,   keď   krajský   súd   právo   na   súdnu   ochranu   odmietol   s poukazom   na ustanovenie   §   43   OSP,   teda   pre   nedoplnenie   podania,   je   potrebné   preskúmať,   či   ide o odmietnutie   súdnej   ochrany   majúce   charakter   denegationis   iustitiae   (odopretia spravodlivosti).

Podľa § 42 ods. 3 OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom   rovnopisov   a s prílohami   tak,   aby   jeden   rovnopis   zostal   na   súde   a aby   každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa § 79 ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov,   pravdivé   opísanie   rozhodujúcich   skutočností,   označenie   dôkazov,   ktorých   sa navrhovateľ   dovoláva,   a musí   byť   z neho   zjavné,   čoho   sa   navrhovateľ   domáha.   Ak   je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať údaje potrebné na jej identifikáciu, najmä názov alebo obchodné meno a sídlo; v sporoch medzi podnikateľmi aj údaj o zápise v obchodnom   registri   alebo   v inom   registri.   Ak   sa   návrh   týka   dvojstranných   právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

Podľa § 43 ods. 1 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl.   152   ods.   4   ústavy   musí   byť   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v súlade   s ústavou,   a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy.   Všeobecný   súd   musí   vykladať   a používať   citované   ustanovenie Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri   posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   a nadmerný   tlak   na dopĺňanie   takých   náležitostí   do   procesných   úkonov   účastníkov,   ktoré   nemajú   oporu v zákone,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam   pre   ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje zastaviť konanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky žaloby pokračovať. Pokračovať v konaní chápeme v tomto zmysle ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok,   akými   sú   neodstrániteľné   alebo   neodstránené   nedostatky   žalôb.   Pri   zastavení konania musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napríklad zo žaloby nie je zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (IV. ÚS 1/02).

Z hľadiska hodnotenia skutkového stavu treba konštatovať, že postup krajského súdu bol protirečivý.

Žaloba bola doručená 15. mája 2000 a už 24. mája 2000 vykonal sudca predbežnú kontrolu splnenia základných náležitostí žaloby, lebo tohto dňa vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky uhradiť doplatok súdneho poplatku. Z toho vyplýva, že v tom čase sa podľa názoru krajského súdu nejavila potreba opraviť alebo doplniť niektoré náležitosti v podanej žalobe. Tomu nasvedčoval aj ďalší postup krajského súdu, keď 19. novembra 2001 rozhodol o vytýčení termínu pojednávania na 3. december 2001. Rovnaký záver treba vyvodiť aj z predvolania, ktoré krajský súd zaslal účastníkom, resp. ich právnym zástupcom, keďže na tomto predvolaní je označené sídlo žalovanej spoločnosti a rovnako je toto sídlo označené aj na   návratke   doručenky.   Správnosť   takéhoto   postupu   krajského   súdu   potvrdili   ďalšie skutočnosti, a to okolnosť, že na označenom mieste sídla žalovaná spoločnosť predvolanie riadne prevzala a neskôr podala aj vyjadrenie k žalobe.

Bez   akéhokoľvek   zistiteľného   podkladu   alebo   podnetu   krajský   súd   v rozpore s dovtedajším postupom výzvou zo 14. mája 2002 požiadal právnu zástupkyňu sťažovateľky o odstránenie nedostatkov žaloby z 12. mája 2000. Pritom síce citoval náležitosti žaloby vyplývajúce z § 79 ods. 1 OSP, avšak neuviedol konkrétne, ktorú náležitosť treba doplniť.

Hoci z podania právnej zástupkyne sťažovateľky z 11. júna 2002 bolo zrejmé, že tejto nie je jasné, aký nedostatok žaloby má krajský súd na mysli, resp. akým spôsobom sa má žaloba opraviť, krajský súd nepovažoval za potrebné konkretizovať nedostatok žaloby a uznesením z 21. augusta 2002 konanie zastavil v zmysle § 43 ods. 2 OSP.

Aplikujúc   tieto   zásady   na   konkrétny   prípad   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci (možnosť zistenia sídla odporcu) je postup krajského súdu podľa § 43 OSP svojimi účinkami ústavne neudržateľný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd považuje postup krajského súdu v predmetnej veci za arbitrárny.

Je potrebné napokon uviesť, že nemožno akceptovať argument krajského súdu, podľa ktorého má sťažovateľka možnosť podať novú žalobu. Podanie novej žaloby by v danom prípade nemalo žiaden zmysel, keďže podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobu o neplatnosť   uznesenia   valného   zhromaždenia   obchodnej   spoločnosti   s ručením obmedzeným treba podať v prekluzívnej trojmesačnej lehote, ktorá už dávno uplynula.

V konečnom dôsledku ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojím postupom a uznesením   z 21.   augusta   2002   odňal   sťažovateľke   základné   právo   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, došlo teda ku denegationis iustitiae.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K   porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na konkrétne okolnosti, za akých v tejto veci došlo k zastaveniu konania a následne k zrušeniu uznesenia o zastavení konania ústavným súdom (2. bod výrokovej časti tohto nálezu), prichádza v tejto súvislosti do   úvahy   skúmanie   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

Treba   uviesť,   že   prípad   je   špecifický   tým,   že   súd   vec   právoplatne   skončil   bez rozhodnutia o veci samej, keďže zastavil konanie v zmysle § 43 ods. 2 OSP. Podľa názoru ústavného súdu v takomto prípade nie je možné posudzovať otázku skutkovej a právnej náročnosti veci z pohľadu predmetu konania o veci samej. Musí sa vychádzať z toho, že procesný   postup   vedúci   k zastaveniu   konania   z dôvodu   §   43   ods.   2   OSP   je   celkom jednoduchý, nenáročný a krátky.

Pri   skúmaní   ďalšieho   kritéria,   ktorým   je   správanie   účastníka   konania,   možno konštatovať,   že   určitý   prieťah   spôsobila   aj   sťažovateľka,   pretože   vzhľadom   na kvalifikované zastúpenie jej nič nebránilo v tom, aby návrh na začatie konania podala tak, ako to cit. ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP ustanovujú, a tým predišla výzve krajského   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   na   začatie   konania.   Toto   správanie sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne, však v konečnom dôsledku nemalo vplyv na dĺžku konania, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky na výzvu krajského súdu vo veci odstránenia nedostatkov návrhu na začatie konania reagovala v primeranej lehote.

Pri skúmaní posledného kritéria, teda spôsobu, akým krajský súd vo veci postupoval, treba konštatovať, že krajský súd síce správne už deväť dní po doručení žaloby vykonal predbežnú   kontrolu   základných   náležitostí   žaloby,   ale   neoznačenie   sídla   žalovanej spoločnosti   v texte   žaloby nezistil,   hoci   táto   skutočnosť   už   vtedy   bola objektívne   daná a zistiteľná. Túto skutočnosť zistil až 14. mája 2002.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   časový   úsek   od   24.   mája 2000   do   14.   mája   2002 (2 roky bez 10 dní) treba považovať za zbytočný prieťah, ktorý bol jednoznačne spôsobený postupom súdu.

Na záver k tomuto bodu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd v období od 24. mája 2000 do   14. mája 2002 porušil   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 10 Cb 367/00 konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

V zmysle uvedeného nemožno priznať sťažovateľke za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy primerané finančné zadosťučinenie, lebo porušenie tohto práva je plne kompenzované tým, že ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Tým sú všetky následky porušenia tohto práva napravené.

Naproti   tomu   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   možno kompenzovať iba priznaním finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd dospel k názoru, že jedine konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.

Berúc   do   úvahy   časový   rozsah   porušenia   práva   ústavný   súd   uznal   podľa   zásad spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume 40 000 Sk.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci zo   strany   komerčnej   právničky,   a to   z   prevzatia   a prípravy   zastupovania,   zo   spísania sťažnosti   a zo   spísania   stanoviska   k vyjadreniu   krajského   súdu.   Za   prvé   dva   úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003   v sume   4   270   Sk.   Režijný   paušál   k dvom   úkonom   z roku   2002   je   100   Sk a k poslednému úkonu v roku 2003 128 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 12 398 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003