znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   obaja   zastúpeníadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   vecinamietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ÚstavySlovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006a jeho uznesením z 22. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t apre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola12. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len,,ústava“), práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku podľa čl. 20ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 11 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej   len „listina“) postupom Okresného súdu Komárno(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006 a jeho uznesenímz 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boliv napadnutom   exekučnom   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   v procesnompostavení oprávnených a podaním z 25. júna 2014 označeným ako „Vyúčtovanie trov exekučného konania“ adresovaným súdnemu exekútorovi uplatnili trovy exekučnéhokonania v sume 16 206,29 €. Povinný sa nestotožnil s predmetným vyúčtovaním trovexekučného konania a podal proti nemu námietky, ktoré odôvodnil tým, že výšku trovprávneho   zastúpenia   upravuje   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanieprávnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričomvyúčtovanie musí byť urobené tak, aby bolo   zrejmé, aké úkony právnych služiebadvokát v prospech svojho klienta vykonal, čo v prípade vyúčtovania sťažovateľovabsentuje.

3. Okresný súd uznesením námietkam vyhovel a v odôvodnení poukázal okreminého na § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, podľa ktorého odmena vo výške jednejpolovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnejslužby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia,návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní,odvolanie   proti   rozhodnutiu   a   vyjadrenie   k   takému   odvolaniu.   Po preskúmaníšpecifikácie   trov   konania   okresný   súd   ďalej   uviedol,   že „...   správna   výška   trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní mala byť 1.890,91 za tieto úkony právnej služby:

a) príprava a prevzatie právneho zastúpenia oprávnených v exekučnom konaní dňa 09.01.2006...,

b) vypracovanie písomného podania - exekučný návrh zo dňa 17.01.2006...,

c) odvolanie zo dňa 24.07.2012 a zo dňa 02.10.2013...,

d) vyjadrenie zo dňa 06.05.2013 k odvolaniu povinného..., to všetko spolu s príslušným režijným paušálom. V prípade ostatných úkonov: a to konkrétne

e) návrh   na   zriadenie   záložného   práva   na   nehnuteľnosť   zo   dňa   22.02.2006 a súhlas s exekúciou predajom nehnuteľnosti zo dňa 22.02.2006,

f) stanovisko k námietkam povinného zo dňa 05.04.2006,

g)   doplnenie   stanoviska   k   námietkam   povinného   zo   dňa   03.07.2006, 12.07.2006, 04.09.2006,

h) vysvetlenie súvislostí a povinností povinného zo dňa 12.07.2006,

i) informácia pre exekútora zo dňa 04.10.2006,

j) predloženie dokladov snímku z katastrálnej mapy zo dňa 18.12.2006,

k) účasť na oceňovaní nehnuteľnosti dňa 18.12.2006 a 28.10.2009,

l)   stanovisko   k   opakovanej   žiadosti   povinného   na   odklad   exekúcie   zo   dňa 21.06.2007 a 27.01.2009,

m) urgencia a žiadosť o vyznačenie doložky právoplatnosti zo dňa 18.01.2009 a 12.02.2008,

n)   podanie   zo   dňa   04.04.2012,   19.11.2012,   08.01.2013,   14.01.2013, 05.02.2013, 03.09.2013, 21.10.2013 a 08.01.2014,

o)   porada   s   oprávnenými   zo   dňa   17.01.2006,   12.07.2006,   27.07.2011, 11.01.2013, 05.02.2013, 04.05.2013 a dňa 28.09.2013,

p) podanie zo dňa 18.03.2010, 27.07.2011, 06.10.2011, 05.12.2011

r) nová príprava a prevzatie veci oprávnených zo dňa 04.05.2009, bol okresný súd   toho   názoru,   že   za   tieto   úkony   náhrada   trov   konania   oprávneným   v   zmysle ustanovenia § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky neprináleží.

Súd ďalej tiež poznamenáva, že úkony uvedené pod písmenami o) a p), právny zástupca oprávnených žiadnym spôsobom nevydokladoval a v prípade úkonu r), súd udáva, že za tento   úkon už raz bola oprávneným priznaná náhrada, a to, že sa rozhodli pre výmenu svojho právneho zástupcu, je na ich vôli, ale nemôže to byť na úkor povinného.“.

4.   Sťažovatelia   vyjadrili   presvedčenie,   že   uznesením   okresného   súdu   došlok porušeniu ich označených základných práv podľa ústavy, dodatkového protokolua listiny, keďže „spôsob, akým OS v Komárne rozhodol o námietkach povinného voči vyúčtovaniu trov exekučného konania, je faktograficky konsternujúci, právne hrubo nezákonný, na priamo protiústavný.... Toto uznesenie súdu je vnútorne nelogické, je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu, nerešpektuje   zákonné   požiadavky   na   korektné   (skutkové   a právne)   odôvodnenie uznesenia...“.

5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti rozsiahlo a podrobne opísali skutkový stavsamotného exekučného konania, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a osobitnedôvodili, prečo sa domnievajú, že im mala byť priznaná náhrada za jednotlivé nimivyúčtované úkony. Na podporu svojej argumentácie taktiež obsiahlo interpretovalinimi   označené   články   ústavy,   dodatkového   protokolu   a listiny,   ktoré   garantujúzákladné práva, k porušeniu ktorých z ich pohľadu došlo. V rámci ústavnoprávnejargumentácie sťažovatelia zdôraznili tú skutočnosť, že v ich prípade nejde o bagateľnúsumu trov konania, a aj to by mal ústavný súd pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy.

6.   Ústavnému   súdu   bolo   4.   februára   2015   doručené   doplnenie   ústavnejsťažnosti, ktorým sťažovatelia jednak oznámili súdu, že Krajská prokuratúra v Nitreodložila ich podnet na mimoriadne dovolanie, a súčasne rozšírili právnu argumentáciuv konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia v doplnení ústavnej sťažnosti poukazujúna to, že okresný súd sám vypočítal výšku trov právneho zastúpenia v predmetnomexekučnom konaní v sume 1 890,91 €, no takýto výpočet nemá oporu v enunciáte jehouznesenia, keďže síce časť trov im bola priznaná ešte v roku 2006, ale zostávajúca časťv sume 931,10 € nie je do dnešného dňa priznaná žiadnym exekučným titulom.

7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súdvyslovil porušenie ich označených práv podľa ústavy, dodatkového protokolu a listinypostupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er   85/2006,   zrušiluznesenie   okresného   súdu,   prikázal   mu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznalsťažovateľom primerané zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy konania.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv aleboslobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľačl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých   vlastníkov   má rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu.   Majetok   nadobudnutýv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Listina vo svojom čl. 11 ods. 1a dodatkový protokol v čl. 1 garantujú obsahovo totožné právo na ochranu majetku.

10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnomzasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavnýsúd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podstatu   predloženej   ústavnej   sťažnosti   tvorí   námietka   sťažovateľov,   žeokresný súd nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v spojitosti s vyhláškoudošiel   k ústavne   nekonformnému   záveru   o tom,   že   im   v predmetnom   exekučnomkonaní neprináleží náhrada ďalších trov exekučného konania.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálnyprístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnomkonaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných   súdov,   ústavnému   súdu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkovýchzáverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumnýmsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95,II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právacha základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   tak   môže   staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   do   takej   miery   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel   a význam   zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označilisťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti, platí, že rozhodovanie o trovách konania predvšeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktoromsa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto ibacelkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov   otrovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trovkonania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer len   v   prípade,   ak   by   vo   vecikonajúci   všeobecný   súd   extrémne   vybočil   z   pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,k čomu   by   mohlo   dôjsť   v   zásade   len   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikáciepríslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011).Vychádzajúc   z   uvedených   ústavne   relevantných   úvah   ústavný   súd   pristúpilk prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.

15. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmenaexekútora,   náhrada   hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaníexekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelnévymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislostiso vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo.

Podľa §   202   ods.   1 Exekučného   poriadku   ak   počas   vykonávania   exekúcievzniknú ďalšie trovy exekúcie, upovedomí o nich exekútor oprávneného a povinného.

Podľa   §   13a   ods.   2   písm.   c)   vyhlášky   odmena   vo   výške   jednej   polovicezákladnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: akide   o   výkon   rozhodnutia   alebo   exekúciu,   prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   návrhna začatie   konania,   vyjadrenie   k   takému   návrhu,   zastupovanie   na   pojednávaní,odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.

16. Citované ustanovenia Exekučného poriadku poskytujú možnosť súdu zvážiťpriznanie   trov   konania   v závislosti   od   ich   účelnosti,   resp.   nevyhnutnosti   ichvynaloženia. Posúdenie účelnosti vynaložených trov je zásadne otázkou skutkovou,ktorú nemá ústavný súd právomoc posudzovať, pretože nie je súdom prieskumným.Skutkový záver okresného súdu, ktorým nepriznal časť uplatňovaných trov konanianemôže   ústavný   súd   vzhľadom na   jeho   úlohu   v systému   súdnictva   prehodnocovaťa nepovažuje ho ani za arbitrárny či za prejav sudcovskej svojvôle. Takýto postupokresného súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorápostačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia.

17. Ústavný súd podotýka, že sťažovateľom možno dať čiastočne za pravduv tom smere, že okresný súd pri odôvodnení svojho uznesenia mal byť precíznejší, a tonapriek   tomu,   že   sám   vyčíslil   účelne   vynaložené   trovy   konania,   ktoré   považovalza oprávnené, keďže k niektorým iným sťažovateľmi uplatňovaným úkonom nezaujalžiadne stanovisko. Ústavný súd však v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohoudo detailov   podrobiť   revízii   napadnuté   uznesenie   so   zámerom   vylepšiť   jehoodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení okresného súdu, ak tietonemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   konformitu   záverovnapadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).V   danom   prípade   možno   predpokladať,   že   aj   prípadné   pozitívne   rozhodnutieo sťažnosti by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho odôvodnenia okresnýmsúdom   v   následnom   konaní.   Nemožno   preto   ani   v tejto   súvislosti   prijať   názorsťažovateľov o   arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uzneseniaokresného súdu. Okolnosť, že sťažovatelia majú odlišný názor, nezakladá porušenieoznačených základných práv a slobôd. Základné právo na súdnu ochranu garantovanéústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno hoani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníkakonania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

18. Sťažovatelia namietali i porušenie základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.Vzhľadom   na   to,   že   porušenie   tohto   základného   práva   malo   spočívať   opäť   lenv namietanej arbitrárnosti uznesenia okresného súdu a ústavný súd už vyslovil,   žezákladné právo podľa čl. 46 ústavy porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlodôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľmi   označeného   práva   vlastniť   majetok.   Taktiežsťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov, alez kontextu celej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že tento príkaz je viazaný na eventuálnezrušenie napadnutého uznesenia. Iné okolnosti, v ktorých by mali spočívať zbytočnéprieťahy   vyžadujúce   vyslovenie   uvedeného   príkazu   zo   strany   ústavného   súdu,sťažovatelia neuviedli.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlovôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatína ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním aleboiným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo ajv prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosťza zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti   ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavnýsúd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľov,   ktoré   sú   viazanéna skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015