SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 138/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, obaja zastúpeníadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006a jeho uznesením z 22. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t apre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola12. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len,,ústava“), práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku podľa čl. 20ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 11 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Komárno(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006 a jeho uznesenímz 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia boliv napadnutom exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom v procesnompostavení oprávnených a podaním z 25. júna 2014 označeným ako „Vyúčtovanie trov exekučného konania“ adresovaným súdnemu exekútorovi uplatnili trovy exekučnéhokonania v sume 16 206,29 €. Povinný sa nestotožnil s predmetným vyúčtovaním trovexekučného konania a podal proti nemu námietky, ktoré odôvodnil tým, že výšku trovprávneho zastúpenia upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričomvyúčtovanie musí byť urobené tak, aby bolo zrejmé, aké úkony právnych služiebadvokát v prospech svojho klienta vykonal, čo v prípade vyúčtovania sťažovateľovabsentuje.
3. Okresný súd uznesením námietkam vyhovel a v odôvodnení poukázal okreminého na § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, podľa ktorého odmena vo výške jednejpolovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnejslužby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia,návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní,odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Po preskúmaníšpecifikácie trov konania okresný súd ďalej uviedol, že „... správna výška trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní mala byť 1.890,91 € za tieto úkony právnej služby:
a) príprava a prevzatie právneho zastúpenia oprávnených v exekučnom konaní dňa 09.01.2006...,
b) vypracovanie písomného podania - exekučný návrh zo dňa 17.01.2006...,
c) odvolanie zo dňa 24.07.2012 a zo dňa 02.10.2013...,
d) vyjadrenie zo dňa 06.05.2013 k odvolaniu povinného..., to všetko spolu s príslušným režijným paušálom. V prípade ostatných úkonov: a to konkrétne
e) návrh na zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť zo dňa 22.02.2006 a súhlas s exekúciou predajom nehnuteľnosti zo dňa 22.02.2006,
f) stanovisko k námietkam povinného zo dňa 05.04.2006,
g) doplnenie stanoviska k námietkam povinného zo dňa 03.07.2006, 12.07.2006, 04.09.2006,
h) vysvetlenie súvislostí a povinností povinného zo dňa 12.07.2006,
i) informácia pre exekútora zo dňa 04.10.2006,
j) predloženie dokladov snímku z katastrálnej mapy zo dňa 18.12.2006,
k) účasť na oceňovaní nehnuteľnosti dňa 18.12.2006 a 28.10.2009,
l) stanovisko k opakovanej žiadosti povinného na odklad exekúcie zo dňa 21.06.2007 a 27.01.2009,
m) urgencia a žiadosť o vyznačenie doložky právoplatnosti zo dňa 18.01.2009 a 12.02.2008,
n) podanie zo dňa 04.04.2012, 19.11.2012, 08.01.2013, 14.01.2013, 05.02.2013, 03.09.2013, 21.10.2013 a 08.01.2014,
o) porada s oprávnenými zo dňa 17.01.2006, 12.07.2006, 27.07.2011, 11.01.2013, 05.02.2013, 04.05.2013 a dňa 28.09.2013,
p) podanie zo dňa 18.03.2010, 27.07.2011, 06.10.2011, 05.12.2011
r) nová príprava a prevzatie veci oprávnených zo dňa 04.05.2009, bol okresný súd toho názoru, že za tieto úkony náhrada trov konania oprávneným v zmysle ustanovenia § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky neprináleží.
Súd ďalej tiež poznamenáva, že úkony uvedené pod písmenami o) a p), právny zástupca oprávnených žiadnym spôsobom nevydokladoval a v prípade úkonu r), súd udáva, že za tento úkon už raz bola oprávneným priznaná náhrada, a to, že sa rozhodli pre výmenu svojho právneho zástupcu, je na ich vôli, ale nemôže to byť na úkor povinného.“.
4. Sťažovatelia vyjadrili presvedčenie, že uznesením okresného súdu došlok porušeniu ich označených základných práv podľa ústavy, dodatkového protokolua listiny, keďže „spôsob, akým OS v Komárne rozhodol o námietkach povinného voči vyúčtovaniu trov exekučného konania, je faktograficky konsternujúci, právne hrubo nezákonný, na priamo protiústavný.... Toto uznesenie súdu je vnútorne nelogické, je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nerešpektuje zákonné požiadavky na korektné (skutkové a právne) odôvodnenie uznesenia...“.
5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti rozsiahlo a podrobne opísali skutkový stavsamotného exekučného konania, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a osobitnedôvodili, prečo sa domnievajú, že im mala byť priznaná náhrada za jednotlivé nimivyúčtované úkony. Na podporu svojej argumentácie taktiež obsiahlo interpretovalinimi označené články ústavy, dodatkového protokolu a listiny, ktoré garantujúzákladné práva, k porušeniu ktorých z ich pohľadu došlo. V rámci ústavnoprávnejargumentácie sťažovatelia zdôraznili tú skutočnosť, že v ich prípade nejde o bagateľnúsumu trov konania, a aj to by mal ústavný súd pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy.
6. Ústavnému súdu bolo 4. februára 2015 doručené doplnenie ústavnejsťažnosti, ktorým sťažovatelia jednak oznámili súdu, že Krajská prokuratúra v Nitreodložila ich podnet na mimoriadne dovolanie, a súčasne rozšírili právnu argumentáciuv konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia v doplnení ústavnej sťažnosti poukazujúna to, že okresný súd sám vypočítal výšku trov právneho zastúpenia v predmetnomexekučnom konaní v sume 1 890,91 €, no takýto výpočet nemá oporu v enunciáte jehouznesenia, keďže síce časť trov im bola priznaná ešte v roku 2006, ale zostávajúca časťv sume 931,10 € nie je do dnešného dňa priznaná žiadnym exekučným titulom.
7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súdvyslovil porušenie ich označených práv podľa ústavy, dodatkového protokolu a listinypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006, zrušiluznesenie okresného súdu, prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov a priznalsťažovateľom primerané zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy konania.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv aleboslobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľačl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutýv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Listina vo svojom čl. 11 ods. 1a dodatkový protokol v čl. 1 garantujú obsahovo totožné právo na ochranu majetku.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnomzasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavnýsúd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľov, žeokresný súd nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v spojitosti s vyhláškoudošiel k ústavne nekonformnému záveru o tom, že im v predmetnom exekučnomkonaní neprináleží náhrada ďalších trov exekučného konania.
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálnyprístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnomkonaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkovýchzáverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumnýmsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95,II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úlohaústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa tak môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu vrátane tej, ktorú označilisťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti, platí, že rozhodovanie o trovách konania predvšeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktoromsa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto ibacelkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov otrovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo vecikonajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie,k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikáciepríslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011).Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný súd pristúpilk prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.
15. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmenaexekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaníexekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelnévymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislostiso vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo.
Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku ak počas vykonávania exekúcievzniknú ďalšie trovy exekúcie, upovedomí o nich exekútor oprávneného a povinného.
Podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky odmena vo výške jednej polovicezákladnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: akide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrhna začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní,odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
16. Citované ustanovenia Exekučného poriadku poskytujú možnosť súdu zvážiťpriznanie trov konania v závislosti od ich účelnosti, resp. nevyhnutnosti ichvynaloženia. Posúdenie účelnosti vynaložených trov je zásadne otázkou skutkovou,ktorú nemá ústavný súd právomoc posudzovať, pretože nie je súdom prieskumným.Skutkový záver okresného súdu, ktorým nepriznal časť uplatňovaných trov konanianemôže ústavný súd vzhľadom na jeho úlohu v systému súdnictva prehodnocovaťa nepovažuje ho ani za arbitrárny či za prejav sudcovskej svojvôle. Takýto postupokresného súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorápostačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia.
17. Ústavný súd podotýka, že sťažovateľom možno dať čiastočne za pravduv tom smere, že okresný súd pri odôvodnení svojho uznesenia mal byť precíznejší, a tonapriek tomu, že sám vyčíslil účelne vynaložené trovy konania, ktoré považovalza oprávnené, keďže k niektorým iným sťažovateľmi uplatňovaným úkonom nezaujalžiadne stanovisko. Ústavný súd však v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohoudo detailov podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť jehoodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení okresného súdu, ak tietonemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverovnapadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).V danom prípade možno predpokladať, že aj prípadné pozitívne rozhodnutieo sťažnosti by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho odôvodnenia okresnýmsúdom v následnom konaní. Nemožno preto ani v tejto súvislosti prijať názorsťažovateľov o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uzneseniaokresného súdu. Okolnosť, že sťažovatelia majú odlišný názor, nezakladá porušenieoznačených základných práv a slobôd. Základné právo na súdnu ochranu garantovanéústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno hoani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníkakonania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
18. Sťažovatelia namietali i porušenie základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.Vzhľadom na to, že porušenie tohto základného práva malo spočívať opäť lenv namietanej arbitrárnosti uznesenia okresného súdu a ústavný súd už vyslovil, žezákladné právo podľa čl. 46 ústavy porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlodôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva vlastniť majetok. Taktiežsťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov, alez kontextu celej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že tento príkaz je viazaný na eventuálnezrušenie napadnutého uznesenia. Iné okolnosti, v ktorých by mali spočívať zbytočnéprieťahy vyžadujúce vyslovenie uvedeného príkazu zo strany ústavného súdu,sťažovatelia neuviedli.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlovôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním aleboiným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo ajv prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosťza zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazanéna skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015