znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   G.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   U.,   B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoP 102/2012 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 faxom doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 30. januára 2013 písomne doplnená sťažnosť K. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. U., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16 CoP   102/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“); sťažovateľ nesprávne uviedol namiesto rozsudku krajského súdu uznesenie krajského súdu, pozn.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 P 323/2010 z 11. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol maloletý S. G. (syn sťažovateľa) zverený do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 100 € mesačne a bol upravený styk sťažovateľa s maloletým. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 P 323/2010-422 zo 17. júla 2012 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí   môjho   návrhu   tak,   že   vychádzal   zo   záverov   znaleckých   posudkov ako aj výpovede   znalkyne   mal   za   to,   že   striedavá   osobná   starostlivosť   na   túto   dobu nie je vhodná pre maloleté dieťa, pričom mylne a tendenčné vychádzal z toho, že dieťa má silnejšie citové väzby k matke (nepreukázané). Súd mal za to, že bude v záujme dieťaťa, ak na túto dobu bude zverené do osobnej starostlivosti matky. Táto ale NEMÁ v súčasnosti predpoklady k tomu, aby mohla zabezpečiť riadnu výchovu a výživu maloletému, keďže ako súd   konštatuje   musí   v budúcnosti   prehodnotiť   svoje   pracovné   záležitosti   tak, aby sa v dostatočnej miere mohla venovať maloletému dieťaťu, na čo opätovne poukázala znalkyňa.

Súd teda   konštatuje resp.   poukazuje   na to,   že matka nemá vytvorené   podmienky na to, aby   sa   mohla   venovať   dieťaťu,   ale   napriek   tomu   zveruje   dieťa   do   osobnej starostlivosti matke, čo je v príkrom rozpore s logikou a najlepším záujmom dieťaťa... Matka riadnu starostlivosť o dieťa nezvláda časovo ani inak... Podľa záverov znaleckého posudku, tie sa zakladajú len na odborných domnienkach, keďže znalec nepoužil psychologicko-diagnostické metódy čo sám konštatuje v ZP, ktorý má hodnotu vyjadrenia sa psychológa bez odborných vyšetrovacích metodík. Teda tento ZP je nedostačujúci a pre závery súdu a hájenie najlepšieho záujmu dieťaťa priam nevhodný... Dokazovaním bolo preukázané, že otec je schopný sa o dieťa postarať lepšie, má viac času aj úprimný záujem, matke nikdy v styku s dieťaťom nebránil a má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa a to nie len z časového hľadiska.

V rozpore s najlepším záujmom dieťaťa napriek hore uvedenému súdu vo Zvolene jeho návrh zamietol a maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky.

S uvedeným odôvodnením súdu prvého stupňa a teda aj so samotným rozhodnutím nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť pretože je v rozpore so najlepšími záujmami mal, dieťaťa...

Napriek tomu, že na pojednávaní dňa 17. 11. 2010 matka vyhlásila že zmení svoju prácu neurobila tak ku dnešnému dňu a z toho dôvodu mám za to, že od r. 2010 úmyselne zavádza ÚPSVaR a Súd vo Zvolene...

Uvádzanú adaptačnú poruchu dieťaťa v r. 2010, určil znalec na pojednávaní 11. 07. 2012 práve v tom, že otcovi bolo bránené v r. 2010 v styku s dieťaťom a matka nemala záujem 18 r. prispôsobiť svoj pracovný čas podľa potrieb svojich detí, čo potvrdil aj znalec citujem:   adaptačná   porucha   dieťaťa   bola   pravdepodobne   zapríčinené   absenciou   matky, čo priamoúmerne korešponduje so závermi lekárskej správy prvého dieťaťa matky.“

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu takto: «Podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno   obmedziť   a   maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Takýmto zákonom je Zákon o rodine... podľa § 38, ods. 2 ZR ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí výkon ich   rodičovských   práv,   ak   žijú   trvalo   neusporiadaným   spôsobom   života,   alebo   svoje povinnosti   vyplývajúce   z   rodičovských   práv   a   povinností   nevykonávajú   vôbec,   alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa.

Podľa ods. 1 citovaného paragrafu súd môže pozastaviť výkon rodičovských práv a povinností, ak niektorému z rodičov bráni vo výkone jeho rodičovských práv a povinností závažná prekážka a ak je to v záujme maloletého dieťaťa;   a podľa ods.   4 toho istého paragrafu   súd   pozbaví   rodiča   výkonu   rodičovských   práv,   ak   rodič   zneužíva   svoje rodičovské   práva   a   povinnosti   najmä   týraním,   zneužívaním,   zanedbávaním   maloletého dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom, alebo výkon rodičovských práv a povinností napriek predchádzajúcim upozorneniam závažným spôsobom zanedbáva. Pokiaľ   teda   neprišlo   k   obmedzeniu,   pozastaveniu   alebo   pozbavenia   výkonu rodičovských práv a povinností, rozhodovanie všeobecných súdov je vymedzené § 28, ods. 2 ZR podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, pričom pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa § 24, ods. 4 ZR súd pri rozhodovaní o výkone   rodičovských   práv   a   povinností   alebo   pri   schvaľovaní   dohody   rodičov,   ktorí sa rozvádzajú   či   nežijú   spolu   rešpektuje   právo   maloletého   dieťaťa   na   zachovanie   jeho vzťahu k obidvom rodičom, a dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť   zo   strany   obidvoch   rodičov   a   aby   bolo   rešpektované   právo   dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. V tejto zákonnej úprave je konkretizované ústavné právo rodiča na starostlivosť a výchovu   dieťaťa,   ako   i   ochrana   rodičovstva,   rovnako   ako   i   článok   3   a   článok   18 Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Byť   spolu   je   pre   rodiča   a   jeho   dieťa   podľa   ustálenej judikatúry ESĽP základným prvkom rodinného života a vnútroštátne opatrenia, ktoré im vtom   zabraňujú,   sú   zásahom   do   práva   chráneného   článkom   8   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústava SR či ZR v tejto súvislosti nehovorí o matke, či otcovi, naopak Ústava SR v článku 12, ods. 2 zakazuje poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať kohokoľvek na základe   pohlavia.   Princíp   proporcionality   je   základným   východiskom   pri   aplikácii akéhokoľvek práva v právnom štáte (ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 12/01). Úprava výkonu ústavou zaručených základných práv rodičov a ich maloletého dieťaťa v súlade s ústavou je taká úprava, ktorá pre dotknuté práva predstavuje faktické obmedzenie, ku ktorému prichádza z dôvodu plurality subjektov nositeľov rovnakých práv v čo najmenšej miere a taká, ktorá priznáva každému z dotknutých subjektov čo najširší rozsah výkonu ústavou zaručených základných práv. Akýkoľvek odklon od tohto princípu (konkrétne upravený v § 38 ZR) musí byť riadne preukázaný, odôvodnený a v záujme dieťaťa.

V prípade úpravy striedavej osobnej starostlivosti o maloletého S. G. v rovnakom rozsahu času, medzi oboch rodičov (tak ako to žiadal sťažovateľ) by bola plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality, ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie základných práv. Pri takejto predbežnej úprave by žiaden z účastníkov konania nebol zvýhodnený. V predmetnom prípade sa sťažovateľ nedopustil žiadneho konania, ktoré by práva obidvoch   rodičov   na   rodičovskú   starostlivosť   narušili.   Po   aroganciách   matky, nezabezpečovaniu starostlivosti o dieťa pre pracovné a iné dôvody a najmä nerešpektovanie akýchkoľvek   verbálnych   dohôd   od   narodenia   dieťaťa   (r. 2008, 2009),   písomných   dohôd (2009, 2010), mediačnej dohody (r. 2010), rovnako nerešpektovaniu samotných uznesení súdov (2010 až 2012), bolo u sťažovateľa dôvodné svoje rodičovské práva naďalej chrániť cestou súdu, aby bola zabezpečená ochrana práv sťažovateľa ako aj ochrana práv jeho mal. syna, ktorý má taktiež právo na rodičovskú výchovu oboch rodičov. V prípade zverenia dieťaťa   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   navrhol   sťažovateľ   týždňové   intervaly striedania.

Ústavou   i   zákonom   je   garantované   rovnoprávne   rodičovstvo   i   právo   dieťaťa na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom. Sťažovateľovi bolo rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a rozhodnutím Okresného súdu vo Zvolene porušené právo na napĺňanie rodičovskej starostlivosti, ktorá je upravená v Ústave SR pod čl. 41, ods. 4, čím bol fakticky uprený výkon rodičovských práv a povinností, ktoré okrem iného tvoria najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa (§ 28 ZR), za podmienok, že obidvaja rodičia mali a majú pre výchovu dieťaťa vytvorené rovnaké podmienky, obidvaja mali o výchovu syna od jeho narodenia záujem, a zo súdneho spisu   (r.   2010,   2011,   2012)   dôkazné   vyplynulo,   že   matka   otcovi   bráni   v   kontakte s maloletým. Takéto súdne rozhodnutie, ktorým všeobecné súdy nedôvodné odmietli rozšíriť styk otca s mal. S. G., či zveriť ho do striedavej osobnej starostlivosti, je navyše v rozpore so záujmom dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

Je   vecou   všeobecných   súdov,   aby   pri   zohľadnení   všetkých   konkrétnych   okolností daného   prípadu   a   z   nich   vyplývajúceho   záujmu   dieťaťa   rozhodli   výrokom   súdneho rozhodnutia   o   konkrétnej   podobe   najvhodnejšieho   usporiadania   vzťahu   medzi   rodičmi a deťmi,   avšak   takéto   rozhodovanie   nemôže   byť   v   rozpore   s   čl.   18   ods.   1   Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa, a štáty, ktoré pristúpili k dohovoru, musia vynaložiť maximálne úsilie, aby táto   zásada   bola   uznaná.   Je   ďalej   úlohou   Ústavného   súdu   zaoberať   sa   otázkou, či všeobecné súdy pri rozhodovaní o predbežnej úprave práv a povinností k mal. S. G., rešpektovali   obsah   a   zmysel   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktoré   konkretizujú namietané porušené základné práva vyplývajúce buď z Ústavy alebo Dohovorov, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Je zjavné, že sťažovateľ maloletého má v byte, kde býva vytvorené pre syna prinajmenšom rovnako dobré podmienky ako matka. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že dieťa má jednoznačne pozitívny vzťah k obidvom rodičom, avšak Okresný   súd   vo   Zvolene   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   na   skutočnosti   vyplývajúce zo spisového   materiálu   nijako   neprihliadali,   pričom   je   zjavné   že   i   predbežná   úprava rodičovských práv a povinností je veľmi dôležitá práve kvôli význame času a nezvratným dôsledkom   jeho   plynutia.   Ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   veciam   starostlivosti o maloletých   je   potrebné   venovať   mimoriadnu   pozornosť,   pretože   akékoľvek   omeškanie v tejto veci môže mať za následok rozhodnutie o predmetnej otázke.

Pre   harmonický   psychický   rozvoj   dieťaťa   je   otcovský   prvok   nevyhnutný a je v najlepšom   záujme   dieťaťa   nestratiť   kontakt   s   otcom   v   akomkoľvek   veku,   naopak k rozvoju dieťaťa je potrebné tento kontakt prehlbovať a utužovať. Práve množstvo času, v ktorom   sa   realizuje   či   už   verbálne   alebo   neverbálne   pôsobenie   rodiča   na   dieťa, je primárnym elementom napĺňania rodičovskej zodpovednosti za výchovu. V tomto zmysle je potrebné poukázať na nález US ČR (I. ÚS 618/05 zo dňa 07. 11. 2006), ktorý vo veciach starostlivosti   o   maloletých   poukazuje   na   nutnosť   použitia   takej   interpretácie   účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, výsledkom ktorého určite nemôže byť minimálna ochrana základných práv ako určitého štandardu. Styk otca s maloletým tak, ako ho upravil Okresný súd vo Zvolene a Krajský súd v Banskej Bystrici každý druhý víkend (čas a náklady pre otca 1 víkend 850 km a 9 hodín v aute), nenapĺňa právo sťažovateľa podieľať sa na výchove svojho dieťaťa a je porušením zákona.

Je v rozpore s princípom právnej istoty, aby v prípade, že pre zverenie do striedavej osobnej starostlivosti neexistujú žiadne prekážky, nebolo mal. dieťa do striedavej osobnej starostlivosti zverené. Upravený styk, tak ako ho síce predbežne, ale ako je zjavné na dlhé časové obdobie, upravil Okresný súd vo Zvolene a Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil, a to v   bežnom roku   každú   párny víkend počnúc   piatkom od   15.00   do nedele   do 18.00 je porušením   zákona.   Je   nemysliteľné,   aby   rodič   s   rovnakými   rodičovskými   právami, garantovanými Ústavou SR i medzinárodnými dohovormi nemohol byť so svojím dieťaťom ani jeden jediný školský deň (!), na tom nič nemení skutočnosť, že mal. S. G. navštevuje zatiaľ predškolské zariadenie. Sťažovateľovi bolo uprené právo plnohodnotne sa podieľať na   výchove   a   predškolskom   vzdelávaní   svojho   syna,   nakoľko   ho   môže   podľa   súdneho rozhodnutia vídať len v dňoch pracovného pokoja. V tomto smere sťažovateľ jednoznačne poukazuje na diskrimináciu.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   ako   aj   Okresný   súd   vo   Zvolene   teda   svojimi rozhodnutiami výrazne zasiahli do práva sťažovateľa na výkon jeho rodičovských práv, bez relevantného dôvodu zamietol stretávanie sa otca s dieťaťom v striedavej starostlivosti ktorá   sa   dôkazné   a   úspešne   na   prospech   dieťaťa   aplikovala   posledné   2   roky   (presne od 16. 12.   2010   do   14.   12.   2012).   Právo   styku   rodiča   s   dieťaťom   vychádza   z   Ústavy Slovenskej   republiky,   keď   v   zmysle   čl.   41   ods.   4   Ústavy   SR   „starostlivosť   o   deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Zásadne treba pri úprave styku vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil   polovicu   jeho   voľného   času.   Tým   sa   myslí   nielen   tzv.   bežný   voľný   čas   počas pracovných dní školského roka, ale všetok voľný čas dieťaťa, vrátane víkendov, sviatkov a prázdnin.   Pri   úprave,   a   to   aj   pri   predbežnej   úprave,   by   mala   byť   zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov. Úprava stretávania pod tento rozsah v prípade, ak rodič má záujem o stretávania v normálnom rozsahu polovice voľného času dieťaťa, by bolo obmedzením stretávania a súd by musel v rozhodnutí odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol k obmedzujúcemu rozhodnutiu. Krajský súd teda tým, že sťažovateľovi upravil styk s dieťaťom v trvaní 9,6 % jeho času a matke v trvaní 91,4 % rozhodol proti záujmu dieťaťa a zároveň pripustil nerovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania, ktoré je v rozpore s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pričom dôvod na takéto rozhodnutie nebol. Takto upravený styk jednoznačne zvýhodňuje matku a porušuje ústavné práva sťažovateľa. Je úlohou všeobecných súdov poskytnúť ochranu účastníkom   konania   v takom rozsahu,   aby bola   zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.). Vychádzajúc z § 1 O. s. p. však Krajský súd v Banskej Bystrici ani Okresný súd vo Zvolene výchovne (oznámením aby matka dodržiavala uznesenie súdu) na matku od r. 2009 (ani na návrh otca na výkon rozhodnutia zo dňa 14. 02. 2011) nepôsobili a to napriek skutočnosti že mali včas dostatok dôkazov o bránení matky v styku otca s dieťaťom a nerešpektovania akejkoľvek dohody vo veci prevzatia v súvislosti s marením výkonu úradného rozhodnutia. Viď hore uvedené zoznamy styku otca s dieťaťom.

V zmysle verbálnych, písomných a mediačných dohôd (celý rok 2010) je to celkovo 15 neprevzatí dieťaťa a v rámci marenia výkonu úradného rozhodnutia celkovo 6 neprevzatí dieťaťa, kde opäť každé jedno neprevzatie (okrem neopísateľného stresu pre otca) znamená 450 km strávených dopravou na diaľnici za svojim jedným dieťaťom. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd vo Zvolene mal od r. 2010 písomnú vedomosť a všetky dôkazy o skutočnosti že matka nerešpektuje žiadne dohody ani samotné uznesenie súdu, napriek tomu matku v r. 2010, ani v r. 2011 písomne NEVYZVAL, aby sa podrobila uzneseniu súdu a to napriek skutočnosti, že otec dieťaťa v tejto súvislosti dňa 14. 02. 2011 písomne žiadal o – výkon rozhodnutia.

Iba počas platných uznesení súdu (mimo mediačnej, verbálnej a písomnej dohody) matka porušila uznesenie súdu nasledovnom rozsahu:

- Neodovzdanie dieťaťa (trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia) celkovo 6 x

- Odovzdanie – prevzatie dieťaťa INOU osobou ako je matka 28 x

- Odovzdanie – prevzatie dieťaťa maloletou psychicky chorou P. 16 x Odhliadnuc   od   všetkého,   navyše   v   prípade   môjho   návrhu   na   výkon   rozhodnutia zo dňa   14.   02.   2011   nebolo   (ani   po   2,5   r   bránenia   v   styku   a   týrania   dieťaťa),   počas 12 mesiacov vytýčené ani len pojednávanie – šokujúce!! (navyše preverovaním bolo zistené, že   pracovníci   Okresného   súdu   vo   Zvolene   konali   v   identickom   prípade   pod č. k. 30 Em/1/2011 do 6 kalendárnych dní, po obdržaní „návrhu otca dieťaťa na výkon rozhodnutia“.   Otec tohto dieťaťa podal návrh na výkon rozhodnutia dňa 02.   06.   2011 a OS vo   Zvolene   poslal   matke   výzvu   na   plnenie   uznesenia   presne   dňa   08. 06. 2011. Následne už vyšetrovateľka vo Zvolene riadne stíhala matku dieťaťa za marenie výkonu úradného   rozhodnutia   –   teda   šokujúci   rozdiel   v   úradnom   postupe!!)   Ministerstvo spravodlivosti SR a rovnako Predsedníčku OS vo Zvolene JUDr. A. S., som písomne žiadal aby sa vyjadrila k prieťahom v konaní, najmä k spisu 25 Em/1/2011. Písomne sa vyjadrila k spisom 5 P/530/2009 a 5 P/323/2010, že nezistila vznik prieťahov a k spisu 25 Em/1/2011 sa ani jedinou vetou – nevyjadrila. Na môj telefonát zo dňa 21. 10. 2012 o 10.21 hod, sa vyjadrila   že   jej   volali   z   MS   SR,   kde   jej   oznámili   že   sa   nemá   vyjadrovať   k   spisu 25 Em/1/2011. V predmetnom prešetrení sťažnosti predsedníčkou OS vo Zvolene rovnako absentuje poučenie.

Krajský   súd   aj   Okresný   súd   svojím   rozhodnutím   zasiahli   do   práv   sťažovateľa a sťažovateľ je oproti matke mal. S. G. diskriminovaný, aj keď dôvody na to neboli a nie sú. Prvostupňový   súd,   a   následne   i   odvolací   súd   vôbec   nezohľadnili   skutočnosť, explicitne vyplývajúcu zo znaleckého posudku, že citový vzťah dieťaťa k otcovi je rovnako pozitívny ako k matke, a tak niet najmenšieho dôvodu, aby dieťa s otcom netrávilo taký istý čas   svojho   života   ako   s   matkou.   Nie   len   dieťa   má   právo,   ale   zároveň   aj   otec má nespochybniteľné   právo   tráviť   s   dieťaťom   rovnaký   čas   ako   matka.   Záujem   dieťaťa v tomto smere súdy ignorovali a nie je vôbec zrejmé, ako sa súdy vysporiadali s touto otázkou;   resp.   mali   za   preukázané,   že   zamietnutie   predbežného   opatrenia   je   v   záujme mal. S.   G.   Akékoľvek   umelé   odďaľovanie   časovo   alikvotného   striedania   sa rodičov na výchove syna v tejto konkrétnej situácií pedagogicky diskriminuje otca a navyše ohrozuje optimálne vytváranie si obrazu otca vo vnútornom prežívaní syna. Nariadenie striedavej osobnej   starostlivosti   s   okamžitou   platnosťou   by   bolo   jediným   riešením,   kedy   nebude naďalej ohrozovaný a zámerne spomaľovaný proces rovnocennej výchovnej participácie oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine mal. dieťaťa. Možnosť striedavej osobnej starostlivosti umožňuje deťom, aby zažili rôznosť prostredí a vzťahov, čerpali z nich výhody a sociálne sa pri tom rozvíjali v prirodzených podmienkach. Navyše, rodič ktorý trvá len na svojej osobnej starostlivosti o dieťa, nikdy nemôže vedieť, kedy bude vážne chorý, kedy bude mať závažný úraz a samozrejme ani kedy zomrie. Je v záujme dieťaťa, aby v takomto prípade   zastával   rodičovské   povinnosti   druhý   rodič,   ktorý   ale   musí   mať   s   dieťaťom obojstranný plnohodnotný vzťah. Štát aj prostredníctvom súdnej moci musí pri rozhodovaní na   takéto   riziká   prihliadať   a   v   záujme   dieťaťa   musí   pre   dieťa   vytvoriť   taký   model starostlivosti, ktorý eliminuje aj tieto riziká.

Podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   bez   návrhu   môže   konať   vo   veci starostlivosti o maloletých, a preto v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa Okresný súd vo Zvolene sám mal potvrdiť svoje vlastné predbežné opatrenie sťažovateľa s jeho mal, synom, a reflektovať tak na akútnu potrebu dieťaťa. Okresný súd vo Zvolene tak nielenže nekonal,   ale   príslušný   návrh   otca   zamietol   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   jeho rozhodnutie potvrdil. K tomuto uvádzame, že hoci možnosť nariadenia striedavej osobnej starostlivosti   predbežným   opatrením   v   slovenskom   právnom   poriadku   existuje,   práve na takéto   situácie   reagoval   aj   zákonodarca,   ktorý   od   1.   1.   2012   zaviedol   predbežné opatrenie   o   striedavej   osobnej   starostlivosti   expressis   verbis   do   Občianskeho   súdneho poriadku.

Nariadenie   predbežného   opatrenia   do   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej by malo smerovať k najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom (Nález Ústavného súdu Českej   republiky   I.   ÚS   618/05),   bez   akéhokoľvek   zvýhodnenia/diskriminácie   jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho   osobného   styku   s   obidvoma   rodičmi   (§   24,   ods.   4   ZR).   Rovnoprávny a rovnocenný   styk   je   jednoznačne   potrebné   posudzovať   v   množstve   času,   ktorý je rozhodnutím všeobecného súdu účastníkovi konania zabezpečený. V prípade úpravy styku v rovnakom   rozsahu   času   medzi   oboch   rodičov   je   do   meritórneho   rozhodnutia plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality, ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie základných   práv.   Do   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej   tak   žiaden   z   účastníkov konania nie je zvýhodnený. Znaky prejudiciality meritórneho rozhodnutia ohľadom zverenia dieťaťa   do   starostlivosti   jednému   z   rodičov,   alebo   do   striedavej   osobnej   starostlivosti nie sú na mieste,   keďže   pre   dieťa   sa   zabezpečí   rovnaký   kontakt   s   oboma   rodičmi bez akéhokoľvek   rizika   odlúčenia   a   pre   rozhodnutie   súdu   nie   je   nariadené   predbežné opatrenie záväzné.

Naopak   nerovnomerná   úprava   styku,   ktorá   nezodpovedá   požiadavkám rovnoprávneho   a   rovnocenného   styku   vytvára   riziko   odcudzenia   dieťaťa,   poskytuje postupne pre jedného rodiča určitú výhodu pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti. Keďže takéto rozhodnutie súdu musí byť riadne preukázané a odôvodnené, tak práve   v   tomto   prípade   je   možné   hovoriť   o   prejudikovaní   meritórneho   rozhodnutia. Prejudicialita   nepriamo   vychádza   z   dôkazného   stavu   v   čase   nariadenia   predbežného opatrenia. Dôkazy, o ktoré sa opiera predbežné opatrenie, t. j. dôkazy, ktoré požiadavku na rovnoprávny   a   rovnocenný   styk   s   oboma   rodičmi   kvôli   záujmu   dieťaťa   potláčajú sú spravidla aj dôkazmi pre meritórne rozhodnutie.

V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky I.   ÚS 618/05 Ústavný súd vo veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   poukazuje   na   nutnosť   použitia   takej interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (čl. 41, ods. 4 Ústavy SR) a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých výsledkom rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu. Čo znamená, že predbežné opatrenie upravujúce styk rodiča s dieťaťom musí byť použité s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi, ktorý s dieťaťom trvalé nežije, pravidelný a čo najširší kontakt (!), pretože je to práve množstvo času,   v ktorom je možné realizovať   i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchova   prítomnosťou   či   príkladom,   ktorá   je,   ako   je   všeobecne   známe,   tou najúčinnejšou výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič – dieťa je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná, ak vôbec. K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý proces   zaručených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   základných   ľudských   práv   a slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom stave   a dôkazoch,   ktoré   sú   súčasťou   súdneho   spisu   a   musí   byť   riadne   a   presvedčivo odôvodnené.

Právo   otca   starať   sa   o   maloletého   syna   je   vo   svojej   kvalite   i   rozsahu   rovnaké ako právo   matky,   a   nie   je   preto   dôvodu   obmedzovať   tieto   práva,   teda   obmedzovať spôsobom, ktorý je porušením § 24 ods. 4 ZR.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   zákaz   akejkoľvek   diskriminácie   vyplývajúce z čl. 12   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012   zo   dňa   29.   11.   2012,   ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu vo Zvolene č. k. 5 P/323/2010-408, 422 zo dňa 17. 07. 2012 – porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

3. Základné   právo   sťažovateľa   na   starostlivosť   o   deti   a   ich   výchovu vyplývajúce z čl. 41   ods. 4   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

4. Základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   konania   pred   súdom vyplývajúcu   z   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

5. Základné   právo   sťažovateľa   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

6. Základné právo sťažovateľa na rodičovské práva a starostlivosť o dieťa, ktoré je rovnaké ako rodičovské práva druhého rodiča vyplývajúce z čl. 18 ods. 1 Dohovoru opravách dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

7. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

8. Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

9. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoP/102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšia konanie.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi   vo   výške   5.555,-   eur   (slovom   päťtisícpäťstopäťdesiatpäť   eur)   na   účet sťažovateľa.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery   súdu   môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   súd   sa   stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudku   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj napadnutý rozsudok   okresného súdu,   s odôvodnením   ktorého,   ako už bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, okresný súd okrem iného poukázal na výsluch znalkyne PhDr. M. B.: „Z výsluchu znalkyne PhDr. M. B. na otázku právnej zástupkyni otca, aby vysvetlila rozdiel medzi vzťahom a citovou väzbou uviedla, že vzťahová väzba zahŕňa citovú väzbu, keď vzťah môže byť na rôznej úrovni a zahŕňa rôzne emocionálne úrovne, city súvisia so vzťahom a je to podkategória. Na ďalšiu otázku uviedla, že pri vyšetrení boli použité diagnostické techniky ako aj pozorovanie a rozhovor, kedy   dieťa   niekoľkokrát   preferovalo   matku   pri rozhovore,   pri   pozorovaní   a   pri diagnostických   technikách.   Jej   sa   ten   vzťah   javil   ako   intenzívnejší   k matke.   Na   ďalšiu otázku, či vie usúdiť na základe čoho bol ten vzťah intenzívnejší a čo spôsobilo tento vzťah uviedla, že to len usudzuje, nebola pri výchovných postupoch a zaobchádzaní s dieťaťom. Na ďalší dotaz, či matka pomáhala dieťaťu pri kreslení, či dieťa matku o toto požiadalo uviedla, že to nemôže povedať s určitosťou, nepamätá si to. S určitosťou vie, že sa následne na to pýta dieťaťa, dieťa rozpráva a vysvetľuje. Dieťa odpovedalo spontánne. Ďalej právna zástupkyňa žiadala vysvetliť skutočnosť, že správanie u dieťaťa je oslabená spontánnosť emocionálneho prejavu, znalkyňa uviedla, že musí zopakovať, že vyšetrenie je z rozhovoru, pozorovania, konkrétne si pamätá, že pri týždennom stretnutí kedy dieťa nevidelo matku bolo   menej   spontánne,   z anamnézy   vyplývalo,   že   dieťa   vyhľadáva   emocionálny   kontakt alebo dotykový kontakt s blízkymi osobami. Na ďalšiu otázku, či podľa jej názoru mu matka dotykový   kontakt   prejavovala   uviedla,   že práve   preto písala,   že dieťa   má   aj   skúsenosť s absenciou. Na ďalšiu otázku z čoho vychádzala, že významné vzťahové väzby s autoritami nie sú pre neho stabilné uviedla, že si myslela, že vo výchove sa strieda príliš veľa autorít a tie   väzby   nie   sú   stabilné.   Pod   striedaním   príliš   veľa   autorít   myslela   to,   že   dieťa je v starostlivosti niekoľkých osôb a nie je to pre toto dieťa vhodné. Príčinu poruchy vidí v neprítomnosti matky, myslí si, že kontakt by mal byť s ňou intenzívnejší a matka by mala byť   k   dispozícii   dieťaťu,   keď si to vyžaduje,   ktoré   takúto   potrebu   vo   svojom   správaní vyjadruje. Myslí si, že keby vzťah v tomto veku bol dostatočne intenzívny, potom by nehralo až takú rolu, či tam otec bol viac alebo menej. Na ďalšiu otázku v prípade, ak by matka bola do   3   rokov   intenzívnejšie   s   dieťaťom,   či   by   nevznikla   adaptačná   porucha   uviedla, že je to pravdepodobné.   Na   otázku,   aká   je   pozícia   otca   v   tomto   prípade   uviedla, že ak zlyháva tá väzba smerom k tej najvýznamnejšej osobnosti, môže tam nastúpiť niekto iný, kto prevezme tú rolu, nie je to optimálne. Pokiaľ tá matka je, je prvoradý vzťah s ňou, ktorý musí docieliť   a splniť   si danú povinnosť k dieťaťu.   Na ďalší dotaz,   či by mohol povinnosť nahradiť otec uviedla, že teoreticky by mohol, ale bol by to pokus. Vzhľadom na to, že dieťa prejavilo pozitívny vzťah k matke, že ju potrebuje a chce ju je intenzívnejší kontakt s matkou. Otec ako tretia osoba vo vzťahu vstupuje postupne. Právny zástupkyňa uviedla,   že   v   znaleckom   posudku   bolo   konštatované,   že   adaptačnú   poruchu   zapríčinila matka,   takže   či   si   myslí,   že   matkou   je   spôsobilá   zabezpečiť   kontakt   znalkyňa   uviedla, že vzájomný vzťah matky s dieťaťom hodnotí ako prevažne pozitívny a písala to v odpovedi, že ak by bola matka schopná prispôsobiť svoje pracovné vyťaženie a povinnosti dieťaťu, nemyslí   si,   že   nemá   na   to   potenciál.   Striedavú   osobnú   starostlivosť   vidí   problematickú z hľadiska   veľkej   vzdialenosti   bydlísk   rodičov,   kedy   dieťa   mení   nie   len   domácnosť, ale aj materskú   školu   a   celé   prostredie.   Myslí   si,   že   je   to   pre   dieťa   s   adaptačnými ťažkosťami navyše náročné. Na dotaz aké znaky má adaptačná porucha maloletého uviedla, že písala, že tak ako je posun z materskej školy, ťažko vstupuje do kontaktov. Málo dokázal vstúpiť aj do kontaktu s ňou, vyžiadala si aj správu z materskej Školy, kde tiež málo vstupuje do kontaktu s rovesníkmi, pričom dieťa na tejto úrovni by to malo dokázať. Koncentrácia je veľmi slabá, je ľahko rozrušiteľný, ťažšie usmeriteľný, prejavuje sa ako emocionálne labilný, čo sa zhoduje so správou materskej školy. Menia sa u neho nálady a v prípade negatívnych emócií, tieto ťažko zvláda čo sa prejavilo sebapoškodzovaním, búchal si hlavu, snažil sa si ublížiť, keď bol preťažený. Na ďalší dotaz či si myslí, že posun k lepšiemu podľa jednotlivých správ z materskej školy by mohol byť zapríčinený kontaktom s otcom uviedla, že je to ťažko vyhodnotiť, ktorá správa je objektívna. Znova zopakovala, že možno to bude otec,   ale   je   to   risk   alebo   zisk,   možno   to   bude,   treba   sledovať.   Ak   sa   dokáže   odpútať od matky,   keďže   dieťa   má   k   matke   pozitívny   vzťah   a   možno   tam   stačí   len   častosť ich kontaktu a intenzita, to sú všetko úvahy a myslí si to takto. Na ďalší dotaz, či si myslí, že dieťa potrebuje upevniť vzťah s otcom tak, že by bol víkendovým otcom uviedla, že dieťa bude si ho upevniť, ak bude v poriadku a bude mať zvnútornený istý vzťah s matkou. Bude schopný   vytvárať   aj   ostatné   vzťahy.   Na   ďalší   dotaz,   keby   bola   striedavá   osobná starostlivosť, či by mal pozitívny vzťah k otcovi uviedla, že pozitívny vzťah k otcovi má, ale intenzívnejší sa javí s matkou. Na ďalší dotaz, že striedavá osobná starostlivosť by bola v   záujme   dieťaťa   nanajvýš   v   dočasnom   období,   aký   čas   mala   na   mysli   uviedla, že je to individuálne, musí sa to odsledovať. Ak by matka nebola ochotná sa prispôsobiť potrebám dieťaťa išlo by o tom,   aby si vytvorilo novú väzbu na osobu tak sa to musí objektívne   sledovať.   Na   ďalší   dotaz,   či   by   videla   riešenie   v   tom,   že   striedavá   osobná starostlivosť by bola do tej doby, kým by si matka nezabezpečila zmenu práce uviedla, že nevie, preto toto dieťa by bolo najlepšie, keby to bolo hneď. Nemyslí si, že by si zvyklo. Pre neho je riešenie byť s niekým. Aj to by sa dalo, pre dieťa to nie je optimálne. Musí rátať,   že   sa   vyskytnú   ťažkosti.   Je   to   riešenie,   optimálne   je,   keby   matka   začala   hneď fungovať. Na ďalší dotaz keď nebude ochotná a schopná, či potom je lepšie hľadať inú vzťahovú osobu. Zároveň upozornila, že matka neumrela, chýbala by mu, má k nej vzťah. Keby by to bolo tak, že matka je psychicky chorá, tak áno. Keď je vzťah vybudovaný, je potrebné, aby nastal progres. Ak by to bolo tak, že teda ide si budovať vzťah s otcom a otec bude zastupovať rolu matky, tak áno, či to zafunguje, či je schopné v tom fungovať, to povedať nevie. Na dotaz právnej zástupkyni matky, že dieťa pociťuje absenciu matky, môže byť spôsobené   tým,   že   bola   striedavá   osobná   starostlivosť   od   roku   2010   a   dieťa   bolo u matky a u otca po týždni uviedla, že v každom prípade potrebuje jej stabilnú väzbu. Matku intenzívne potrebuje,   nedá sa vylúčiť, že je dieťa emocionálne labilné. Na ďalší dotaz, že v posudku   uviedla   absenciu   dotykových   kontaktov   v   prípade   striedavej   osobnej starostlivosti uviedla, keby otec mal nahradiť pozíciu matky ako pozíciu rodiča, či si myslí, že   to   bol   krátky   čas   od   roku   2010,   aby   to   otec   dieťaťu   vynahradil.   Znalkyňa   uviedla, že možno, že nebola na to šanca, nikde nebol dostatočne dlho, aby sa nasýtil. Keby bol len tam a dlhšiu dobu, možno by to otec vedel zastúpiť. Dieťa je objektívne menej spontánne, skôr zamerané na seba, uniká do fantázie, málo vstupuje do kontaktu s deťmi a učiteľkami. Je tam ten deficit. Ale aj vzťah otca bol krátkodobý ako aj s matkou. Striedavá osobná starostlivosť nebola Šťastným riešením, nebolo to optimálne u neho, bol malý na to, nebol na to pripravený.

Na ďalšiu otázku v prípade, že by bolo dieťa zverené matke a otec by mal kontakt s dieťaťom v 2-týždnových intervaloch, či si myslí, že by sa vzťah k dieťaťu stabilizoval a prichádzala by do úvahy striedavá osobná starostlivosť uviedla, že ak bude fungovať ako ostatné deti a bude normálne sa zdravo vyvíjať nie je dôvod, prečo by to nezvládol. Teraz nie je na to pripravený.“

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 10. s. p. ), odvolanie   prejednal   v   rozsahu   určenom   ustanovením   §   212   ods.   2   písm.   a)   O.   s.   p., bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   214   ods.   1,   2   O.   s.   p.   a   rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia;   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd stručne,   jasne a zrozumiteľné vysvetlil,   ktoré skutočnosti   považoval   za preukázané, na základe akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri vyhodnotení skutkového stavu riadil a teda spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Na dôvody v ňom uvedené odvolací súd v podrobnostiach odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, aj vzhľadom na podané odvolanie otca maloletého dodáva nasledovné. Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.   V   hodnotení   skutkových   zistení   neabsentuje   žiadna časť   skutočností,   ktoré vyšli v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.   Odvolací   súd   tak   poukazuje   na   námietku   otca   maloletého,   že   odôvodnenie rozhodnutia   okresného   súdu   nie   je   v   súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku, konkrétne ust. § 157 O. s. p., Naopak, okresný súd sa s každou jednou námietkou otca maloletého, na ktorú poukazoval počas konania a následne i v samotnom odvolaní vysporiadal.   Prvostupňový   súd   je   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú   príslušný   záver   o   zverení   maloletého   do   osobnej   starostlivosti   matke. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale   i laickú   verejnosť   prijateľné,   racionálne   a   aj   spravodlivé.   Obsah   predmetného odvolania je takmer zhodný s námietkami otca maloletého počas konania, ako i písomnými a   ústnymi podaniami pred prvostupňovým   súdom,   a   preto   odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k týmto námietkam je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Otec maloletého v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Okresný súd jednoznačne poukázal na závery znaleckým posudkov, ako aj výpovede znalkyne, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov nie je pre maloletého v súčasne dobe vhodná. Pokiaľ ide o striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov, bola síce naplnená jej   hmotnoprávna   podmienka,   že   obaja   rodičia   sú   spôsobilí   dieťa   vychovávať,   avšak striedavá osobná starostlivosť by nebola v záujme dieťaťa. Uvedená skutočnosť je závažným dôvodom, pre ktorý k striedavej osobnej starostlivosti nedošlo. V tomto prípade okresný súd prihliadal   na   záujem   dieťaťa   a   to   najmä   na   jeho   citové   väzby,   jeho   vývinové   potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia. Vzhľadom na postoj oboch rodičov v priebehu konania ako aj v rámci realizácie striedavej osobnej starostlivosti, ktorá bola nariadená predbežným opatrením, je zrejmé, že týmto spôsobom by neboli lepšie zaistené potreby dieťaťa.   Striedavá   osobná   starostlivosť   nespĺňa   svoj   účel,   ak   rodičia   trvale   vytvárajú vzájomné   nepriateľské   prostredie.   Pri   takýchto   rodičoch   nie   je   predpoklad,   že   budú spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere na zaistení potrieb dieťaťa. Práve naopak, dieťa sa   stáva   trvalým   rukojemníkom   ich   vzájomnej   nenávisti.   Preto   v   takýchto   prípadoch naplnenie pozitívneho záväzku štátu vyžaduje, aby súd najprv zistil motív každého z rodičov a pokúsil sa o nápravu vzťahov. V súčasnej dobe k náprave vzťahov medzi rodičmi z tohto hľadiska nedošlo a ani nariadená striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov predbežným opatrením   k   tejto   náprave   neviedla.   Naopak,   i   samotná   znalkyňa   poukázala   na   to, že striedavú   osobnú   starostlivosť   vidí   problematickú   aj   z   hľadiska   veľkej   vzdialenosti bydlísk   rodičov,   kedy   dieťa   mení   nielen   domácnosť,   ale   aj   materskú   školu   ale   aj   celé prostredie.

Odvolací   súd   poukazuje   i   na   skutočnosť,   že   podľa   záverov   znaleckého   posudku maloletý   trpí   adaptačnou   poruchou,   na   ktorú   okolnosť   poukazoval   i   otec   maloletého v odvolaní, avšak práve táto okolnosť je tiež jednou z tých, pre ktoré nie je vhodná striedavá osobná   starostlivosť.   Ide   o   dieťa,   ktoré   vyžaduje   stabilitu   výchovného   prostredia. Prvoradým   predpokladom   pre   ustanovenie   striedavej   osobnej   starostlivosti   je,   že   dieťa nebude vytrhávané opakovane z prostredia školy, alebo predškolského zariadenia a cyklicky umiestňované do iného prostredia. Ani z tohto pohľadu preto nariadenie striedavej osobnej starostlivosti nie je vhodné, pretože rodičia maloletého nežijú aspoň približne v mieste, ktoré   umožňuje   dieťaťu   dennú   dochádzku   do   zariadenia,   ktoré   už   navštevuje.   Podobne by sa malo   dieťaťu   zachovať   aj   jeho   sociálne   prostredie,   priatelia,   susedia,   záujmové aktivity a pod. V danej veci odvolací súd poukazuje i na nízky vek maloletého, pretože pri striedavej osobnej starostlivosti je nevyhnutné posúdiť jeho vhodnosť s ohľadom na vek i rozumovú vyspelosť dieťaťa.

Rozhodne by mal súd k tejto otázke vypočuť aj maloleté dieťa, avšak len v prípade, ak je   schopné   s   ohľadom   na   svoj   vek   formulovať   svoje   názory.   Uvedené   odvolací   súd poznamenáva   k   námietke   otca   maloletého   uvedenej   v   odvolaní,   že   v   tejto   veci   mal byť maloletý S. vypočutý. Z obsahu spisu je však zrejmé, že v danej veci bolo vykonané znalecké   a   následne   i   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   v   rámci   ktorého   bol   pohovor s maloletým vykonaný, a to i s prihliadnutím na jeho vek a s odborným prístupom zo strany znalkýň.

Odvolací súd zdôrazňuje, že tak, ako to konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd, je nevyhnutné, aby matka maloletého, ktorá má v súčasnej dobe vzhľadom na vykonané   dokazovanie   pred   okresným   súdom   vytvorené   vhodnejšie   predpoklady a podmienky pre výchovu maloletého vo svojej osobnej starostlivosti, prehodnotila svoje pracovné záležitosti tak aby sa v dostatočnej miere mohla venovať maloletému, na ktorú okolnosť   poukázala   i   znalkyňa.   Nevyhnutnosť   dostatočnej   osobnej   starostlivosti   matky maloletého   však   nevyplýva   len   z   ustálenia   pravidelného   pracovného   času   matky   tak, ako na to poukazuje otec maloletého v odvolaní,   ale táto je daná najmä snahou matky intenzívne   zabezpečovať   osobnú   starostlivosť   o   dieťa   v   čase   jej   pracovného   voľna. Je vylúčené, aby matka dieťaťa len z dôvodu, že nemá pravidelnú pracovnú dobu nemala vytvorené podmienky pre osobnú starostlivosť o dieťa. Zo správy od zamestnávateľa matky, ktorá bola predložená ešte prvostupňovému súdu bolo preukázané, že matka maloletého pracuje ako servírka na školiacom a rekreačnom stredisku Donovaly, kde väčšinou dva dni pracuje a dva dni má voľno, ale mení sa to podľa prevádzkových podmienok strediska. Ak matka maloletého pracuje do 15:00 h, vtedy odchádza domov a na stredisku prespáva iba v čase, keď jej pracovná zmena končí o 22.00 h a začína ráno 06.30 h, Z uvedeného vyplýva, že v čase pracovného voľna matky maloletého, je táto povinná venovať osobnú starostlivosť   maloletému   a   podriadiť   nielen   svoje   povinnosti,   ale   i   záujmy   potrebám maloletého dieťaťa v intenzívnom dennom kontakte zameranom na emocionálnu podporu a rozvoj   potenciálu   maloletého   dieťaťa,   nakoľko   v   opačnom   prípade   by   bolo   možné zváženie zmeny výchovného prostredia maloletého dieťaťa.

K námietke otca maloletého, že dieťa má vytvorený pozitívny vzťah, ako aj citovú väzbu k otcovi a zverenie dieťaťa do jeho výlučnej osobnej starostlivosti by bolo v záujme dieťaťa   odvolací   súd   uvádza,   že   práve   vzhľadom   na   dobrý   citový   vzťah   medzi   otcom a maloletým bol následne upravený jeho styk s dieťaťom, ktorého účelom je rešpektovanie práva   dieťaťa   na   výchovu   a   starostlivosť   zo   strany   oboch   rodičov,   tak   aby   bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi rodičmi maloletého v minulosti došlo k uzavretiu dohody o úprave styku, a preto aj v prípade, že maloleté dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky je nevyhnutné, aby sa na jeho výchove naďalej podieľal i jeho otec, ktorý o starostlivosť oň prejavuje záujem a je na syna citovo naviazaný. Ak teda otec maloletého poukazuje na to, že na poslednom pojednávaní pred okresným súdom bol predpoklad rodičov uzavrieť dohodu týkajúcu sa rozsahu styku otca s maloletým, ktorá okolnosť však zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, nie je vylúčená možnosť dohody i do budúcna, najmä ak v minulosti k uvedenej dohode medzi rodičmi došlo (viď dohoda zo dňa 02. 10. 2009). Aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ by sa rodičia mimosúdne dohodli na širšej úprave styku otca s dieťaťom, nič tomu nebráni pokiaľ do budúcna bude dieťa uvedený styk s otcom dobre znášať a nebude mať problémy, ako v minulosti.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd náležíte zistil skutkový stav a na základe neho rozhodol vecne správne v súlade s platnou správnou úpravou, ak zveril maloletého S. do osobnej starostlivosti matke a zároveň v dostatočnom rozsahu upravil styk otca   s   maloletým   tak,   že   striktná   a   vykonateľná   úprava   stretávania   eliminuje   ďalšie potencionálne dohodovanie medzi rodičmi, ktoré by zbytočne zaťažovalo dieťa. Poskytuje minimálny   právny   rámec   pre   zachovanie   kontaktu   medzi   rodičom,   ktorému   nie je dieťa zverené a dieťaťom. Najideálnejším riešením otázky styku rodiča s dieťaťom je jej úprava dohodou rodičov. Pokiaľ sa ale rodičia nie sú schopní na stretávaní dohodnúť, rozhodne autoritatívne súd s tým, že presne vymedzí čas a miesto odovzdania a prevzatia dieťaťa oprávneným rodičom a povinnosť druhého rodiča dieťa na stretávanie riadne pripraviť.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,   na ktorých   je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   (ako   aj   pred   ním   okresný   súd) sa dostatočne vyrovnali so základnými námietkami sťažovateľa, teda s námietkou vo vzťahu k úprave styku   s maloletým. Podľa   názoru   ústavného súdu   nemožno dospieť   k   názoru, že by napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny ani vo vzťahu k jednej, ani vo vzťahu k druhej námietke. Bolo   nepochybne   v   právomoci   krajského   súdu   vyložiť   príslušné   zákonné   ustanovenia spôsobom,   akým   sa   to   v tejto   veci   stalo.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého zo sťažovateľom označených práv. Krajský súd sa postupne a presvedčivo vyrovnal s návrhom sťažovateľa vo všetkých jeho bodoch, ako aj so všetkými jeho námietkami, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde; toto posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   preto neprislúcha   posudzovať   vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd pri interpretácii   a   aplikácii   zákona   dospel.   Ústavný   súd   však   musel   zaujať   stanovisko k tomu,   či   rozhodnutie   o   odvolaní   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   (odôvodnenie   majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným   a účinným   zákonom   (procesnými   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v predmetnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha,   pričom   pri   hľadaní   tejto   rovnováhy   musí   byť   osobitný   význam   venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Je   v   prvom   rade   v   záujme   maloletého,   aby   sa   vzťahy   rodičov   stabilizovali   tak, aby boli   schopní   dohody   o   širšom   rozsahu   styku   sťažovateľa   s   maloletým,   prípadne aj dohody o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Tiež je v záujme maloletého dieťaťa, aby bolo zverené do osobnej starostlivosti matky, a to napriek tomu, že adaptačná porucha,   ktorou   maloletý   trpí,   je   podľa   znaleckých   posudkov   zapríčinená   sčasti aj správaním   matky,   keďže   odstránenie   adaptačnej   poruchy   je   možné   podľa   vyjadrenia znalcov okrem iného intenzívnejším stykom maloletého s matkou.

V   tom   treba   vidieť „výchovný“ vplyv   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu na účastníkov konania a osobitne na matku, ktorého naplnenie je nepochybne v záujme maloletého.

Na   psychiku   dieťaťa   veľmi   pôsobí   nekomunikatívnosť   rodičov.   Ide   o   výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého dieťaťa. Preto   treba v záujme   dieťaťa   tento   negatívny   stav   zmeniť.   Pokiaľ   zlyhanie   v   podobe   nedostatku vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je potrebný v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. novembra 2010).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav takmer ideálny. To je však iluzórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím správaním   k   takémuto   stavu   približovali,   teda,   aby   rodičia   opustili   svoje   egoistické, mnohokrát   dokonca   „nízke   záujmy“   (napr.   v   podobe   trýznenia   druhého   rodiča prostredníctvom   dieťaťa).   Každý   rodič   by si   mal byť vedomý   toho,   že   priorita   záujmu dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako v   živote   rodiča   ako   človeka   dospelého;   dieťa   totiž   nie   je   „hotová“   silná   osobnosť a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. augusta 2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   napadnutom rozsudku zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletého, preto ich nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne. Nemožno   preto   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   neposkytol   primeranú ochranu jeho základným právam a slobodám.

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   považuje závery   vyjadrené   v   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

V   závere   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   §   26   zákona   o   rodine   ak   sa   zmenia pomery,   súd   môže   aj   bez   návrhu   zmeniť   rozhodnutie   o   výkone   rodičovských   práv a povinností   alebo   dohodu   o   výkone   rodičovských   práv   a   povinností.   Napokon zo samotného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že „v   čase pracovného   voľná   matky   maloletého,   je   táto   povinná   venovať   osobnú   starostlivosť maloletému a podriadiť nielen svoje povinnosti, ale i záujmy potrebám maloletého dieťaťa v intenzívnom dennom kontakte zameranom na emocionálnu podporu a rozvoj potenciálu maloletého dieťaťa, nakoľko v opačnom prípade by bolo možné zváženie zmeny výchovného prostredia maloletého dieťaťa.“. To znamená, že sťažovateľ môže pri zmene pomerov, resp. pri nezáujme matky podriadiť svoj život záujmom maloletého, opätovne požiadať súd o zverenie maloletého do svojej starostlivosti, resp. do striedavej starostlivosti, a teda môže ďalej uplatňovať svoje rodičovské práva.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaným v čl. 41 ods. 1 ústavy.

Relatívna   voľnosť   pri   formulovaní   ustanovení   o   úprave   styku   rodičov s ich maloletými deťmi poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa na styku so svojimi maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy (PL. ÚS 26/05).

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   príslušné   ustanovenia   zákona   o   rodine upravujúce   výkon   rodičovských   práv   a   povinností   nemožno   vnímať   izolovane, ale v kontexte   celej   právnej   úpravy   styku   rodičov   s   ich   maloletými deťmi   umožňujúcej pri zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností.

Rodičovské   práva   a   povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Iná   situácia   vzniká   v   prípade   rodičovstva   detí,   ktoré sa narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. Zákon o rodine   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   rieši   aj   v   týchto   prípadoch, čo nielen umožňuje čl. 51 ods.   1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone   rodičovských   práv   a   povinností,   rozhodne   o   ich   výkone   súd,   vždy   však   s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

V   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   dosiaľ   neustálila jednotná a všeobecná definícia pojmu rodinný život, ktorý je obsahovou súčasťou čl. 8 ods. 1 dohovoru. Jedným z prvoradých cieľov rodinného života je však výchova detí, ktorá patrí   do   výkonu   rodičovských   práv.   Do   tohto   výkonu   je   treba   zaradiť   aj   problematiku zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy výkonu styku s ním.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou   sťažnosti   (čl.   8   dohovoru),   pretože   závery   prijaté v   časti   sťažnosti   namietajúcej porušenie   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy   sa   v   celom   rozsahu   vzťahujú aj na záver   vo   vzťahu   k   ďalšiemu   označenému   právu,   ktoré   už   preto   nie   je   potrebné podrobnejšie zdôvodňovať.

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu   označených základných práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Rodičia   alebo   v   zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obsahom   pozitívneho   záväzku   štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v   ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02, IV. ÚS 291/07).

Podstatou   sťažovateľovho   problému   vo   vzťahu   k   označeným   právam   Dohovoru o právach dieťaťa bolo jeho tvrdenie, že krajský súd namietaným rozsudkom v podstate nerešpektoval   a   nebral   ohľad   na   výkon   jeho   rodičovských   práv.   Ústavný   súd   sa   však nestotožnil   s   daným   názorom   sťažovateľa   s   poukazom   na   zistenie,   že   uvedeným rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu   zásad   spravodlivého   procesu, a tým logicky ani k porušeniu týchto práv.

Zároveň je potrebné poukázať na to, že Dohovor o právach dieťaťa chráni základné práva a slobody zaručené maloletým deťom, pričom sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nevystupuje ako zástupca svojho syna.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy neobsahuje garanciu základných práv   alebo   slobôd,   pretože   je   súčasťou   všeobecných   ustanovení   zakotvených   v   prvom oddiele   druhej   hlavy   ústavy   pojednávajúcej   o   základných   právach   a   slobodách. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Iné   ustanovenie   uvedených právnych   aktov   síce   možno   namietať,   ale vždy   len v spojení   s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoj   opakovane   prezentovaný právny názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v čl. 12 ústavy nemôžu byť zásadne priamo samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady vyjadrené   v   uvedenom   článku   ústavy   majú   univerzálny   charakter,   preto   ich   aplikácia neprichádza do úvahy bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu verejnej   moci   na   základné   právo   alebo slobodu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby (obdobne napr. I.   ÚS   34/96, I. ÚS   8/97). Preto,   pokiaľ ústavný súd nevysloví zároveň porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie ani čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013