znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny Mochnáčovej, zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka na neverejnom zasadnutí 21. marca 2012 prerokoval podanie JUDr. H. S., predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. KP 4/2011-81 z 18. novembra 2011 označené ako „Námietka predpojatosti   proti   sudom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislavovi Oroszovi,   JUDr.   Ľudmile   Gajdošíkovej   a   JUDr.   Jánovi   Lubymu“ vo   veci   vedenej   na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 449/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislav   Orosz,   Ľudmila Gajdošíková   a   Ján   Luby n i e   s ú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 449/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. decembra 2011 doručené podanie JUDr. H. S., predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 4/2011-81 z 18. novembra 2011 označené ako „Námietka predpojatosti proti sudom Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislavovi Oroszovi, JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej a JUDr. Jánovi Lubymu“ vo veci sťažnosti Nataše Petrovej (ďalej len „sťažovateľka“) proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 449/2011. Navrhovateľ   v   tomto   konaní   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   10/2010   z 20. januára   2011   ako   aj   jemu predchádzajúcim postupom.

Uvedené podanie navrhovateľa bolo na hlavičkovom papieri predsedu najvyššieho súdu, ktorý bol na ňom podpísaný v zastúpení navrhovateľa.

V súvislosti   s námietkou   predpojatosti   vznesenej   proti   sudcovi   ústavného   súdu Ladislavovi Oroszovi navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že «sa vecne prostredníctvom médií opakovane negatívne vyjadril k odbornosti a kvalifikovanosti JUDr. Š. H. – najmä v súvislosti s legitimitou zastávania funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z mnohých jeho vyjadrení je možno uviesť napríklad správu vydanú S. dňa 15. októbra 2000. L. Orosz uviedol, že „spôsob konania predsedu NS SR H. je podľa neho taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe S. uviedol: „H. mieša jablká s hruškami, a to nielen v podaní na ÚS SR, ale aj pri písaní   svojich   výhrad   osobitnému   úradníkovi   OSN   P.   C.   H.   možno   odvolať   aj   podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou SR, zdôraznil Orosz.“

Okrem odborných schopností sudca JUDr. L. Orosz spochybnil aj osobnostné kvality JUDr. Š. H. V rozhovore pre denník S. 6. novembra 2002 uviedol: „Ja som už počas svojho pôsobenia v ústavnej funkcii poukázal na to, že na čele Najvyššieho súdu by bola vhodnejšia iná osoba, než je Š. H. K tomuto názoru som dospel na základe činnosti ústavnoprávneho výboru, keď sme veľmi často prichádzali do styku s pánom H.

Niektoré črty jeho osobnosti spôsobujú problémy pri riadení takej závažnej ústavnej inštitúcie, akou je Najvyšší súd, a vyslovil aj mnoho pochybných právnych názorov, čo, samozrejme, nie je dôvod na jeho odvolanie z funkcie. Pri výkone tejto funkcie však treba mať určité osobnostné predpoklady a tieto podľa mňa pán H. nespĺňa.“».

Svoju námietku predpojatosti proti sudkyni ústavného súdu Ľudmile Gajdošíkovej navrhovateľ v podstatnom odôvodnil tým, že „v súvislosti s rozhodovaním o ústavnosti voľby predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako členka senátu sa bez využitia opozitného kvóra   vyjadrovala   aj k   jeho   odborným   schopnostiam   pri vedení   tejto   voľby Súdnou   radou   Slovenskej   republiky.   Bola   členkou   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   ktorý   vydal   rozhodnutie   č.   II.   ÚS   5/03.   V   ňom   sa   na   viacerých   miestach spochybňuje jeho odbornosť a kvalifikovanosť. Z toho vyplýva dôvodná obava, že JUDr. Ľudmila Gajdošíková má vytvorené vnútorné presvedčenie o nedostatočných odborných schopnostiach a morálnych hodnotách JUDr. Š. H.“.

Námietku   predpojatosti   vznesenú   proti   sudcovi   ústavného   súdu   Jánovi   Lubymu odôvodnil navrhovateľ skutočnosťou, že vzhľadom na kolegiálnu previazanosť s ostatnými členmi IV. senátu ústavného súdu „možno mať pochybnosť aj o nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Lubyho. Tento sudca sa bežne, minimálne v rámci plnenia pracovných povinností stýka s oboma označenými sudcami senátu, vníma ich postoje k subjektom zúčastneným v konaní, teda aj k osobe JUDr. Š. H. a je ich postojmi ovplyvňovaný. Daný vzťah už nemožno považovať za neutrálny, či spoločenský, keď jeho povaha sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti a nestrannosti.“.

V   závere   svojho   podania   navrhovateľ   uviedol,   že „JUDr.   Š.   H.   je   predsedom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   je   v   procesnom   postavení   porušovateľa v danej veci.   Negatívny vzťah menovaných sudcov k JUDr.   Š.   H.   existuje nielen ako k fyzickej osobe, ale aj ako k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – teda k štatutárnemu   orgánu   sťažovateľa.   Opodstatnenosť   tejto   obavy   akcentuje   aj   rozhodnutie ústavného súdu SR z 20. 10. 2010, I. ÚS 352/2010, ktorým senát ústavného súdu vylúčil sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom SR pod sp. zn. IV. ÚS 345/2009 vo vzťahu k JUDr. Š. H. – ako účastníkovi sťažnosťou napadnutého konania...“.

Predsedníčka   ústavného   súdu   v   zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   platného od 1. marca 2011 do 28. februára 2012 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   I.   senátu   ústavného   súdu   na   jeho prerokovanie a rozhodnutie.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2011 (platného v rozhodnom čase, pozn.) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudca   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   k   námietke   predpojatosti   podanej navrhovateľom   uviedol,   že «1.   JUDr.   Š.   H.   námietky   predpojatosti   proti   mojej   osobe odôvodňuje v zásade identickým spôsobom ako v iných veciach vedených ústavným súdom (napr. sp. zn. IV. ÚS 75/09, sp. zn. IV. ÚS 345/09, sp. zn. PL. ÚS 92/2011, sp. zn. PL. ÚS 93/2011), pričom podstata jeho námietky spočíva v tvrdení, že som sa v minulosti (ako poslanec   Národnej   rady   Slovenskej   republiky)   viackrát   negatívne   vyjadroval prostredníctvom médií k jeho odbornosti a osobnostným kvalitám, čo zakladá jeho obavy z toho, že aj v konaniach pred ústavným súdom budem k jeho osobe, resp. najvyššiemu súdu,   ktorý   ako   štatutárny   zástupca   reprezentuje,   pristupovať   negatívne.   Vo všetkých uvedených   veciach   som   na   ním   uplatnené   námietky   predpojatosti   reagoval   svojimi vyjadreniami, na ktoré v podrobnostiach odkazujem aj v týchto prípadoch. Pre ilustráciu uvádzam podstatné časti môjho vyjadrenia k námietke uplatnenej v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, v rámci ktorého som v liste z 10. mája 2011 okrem iného uviedol: „V súvislosti s mojím názorom, že námietka predpojatosti uplatnená JUDr. Š. H. je nedôvodná, považujem za vhodné poukázať na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Dôvodom na vylúčenie (sudcu, pozn.) nie sú okolnosti, ktoré spočívajú... v jeho rozhodovaní v iných veciach“ v spojení s § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Ak sa námietka týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada...“, ktoré treba podľa môjho názoru vzhľadom na § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj podstatu a účel citovanej časti § 14 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   primerane   uplatniť   aj   na   posúdenie   námietky predpojatosti vznesenej v konaní vedenom pod sp. zn... Podstata a účel citovanej časti § 14 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   podľa   môjho   názoru   spočíva   v požiadavke vylúčiť, aby rozdielne právne názory sudcu a účastníka konania, ktorý zaujatosť tohto sudcu namieta,   k   určitým   právnym   problémom,   ku   ktorým   sa   vyjadrovali   v minulosti,   a   ktoré nemajú priamy či nepriamy vzťah k veci, v rámci ktorej bola námietka zaujatosti vznesená, zakladali dôvod na vylúčenie sudcu z rozhodovania predmetnej veci.

Zároveň považujem za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že dôvody, ktoré JUDr. Š. H. uvádza ako dôvody mojej predpojatosti vo veci vedenej pod sp. zn... v konečnom dôsledku spochybňujú kontrolnú právomoc Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), na ktorej realizácii som sa v rozhodnom čase podieľal ako poslanec a predseda jej ústavnoprávneho výboru vo vzťahu k výkonu štátnej správy na najvyššom súde, za ktorý v tomto období zodpovedal JUDr. Š. H. ako vtedajší predseda najvyššieho súdu. Dôvody,   pre   ktoré mám   byť   vylúčený   z rozhodovania veci   vedenej pod   sp.   zn..., uvádzané JUDr. Š. H., zasahujú podľa môjho názoru aj do Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) garantovaného práva poslancov národnej rady vyjadreného v jeho čl. 78 ods. 1 (nestíhateľnosť za výroky pri výkone funkcie poslanca), aj keď uznávam, že ide o výklad extenzívny, ale pritom zodpovedajúci podstate a účelu tohto ustanovenia ústavy. Rovnako   tak   považujem   dôvody   mojej   predpojatosti   uvádzané   JUDr.   Š.   H.   aj   ako neprimeraný zásah do článkom 26 ústavy garantovanej slobody prejavu ako základného politického práva, ktoré v podmienkach parlamentnej demokracie požíva zvýšenú ochranu zvlášť vo vzťahu k poslancom parlamentu.“

2.   Na   rozdiel   od   námietok   predpojatosti   uplatnených   JUDr.   Š.   H.   v niektorých ďalších veciach považujem vo vzťahu k aktuálnym námietkam predpojatosti (uplatneným vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 449/2011 a sp. zn. Rvp 3307/2011, pozn.) za potrebné navyše uviesť, že v týchto veciach nie je menovaný účastníkom (ani vedľajším účastníkom) sťažnosťami napadnutých súdnych konaní, resp. súdnych rozhodnutí, t. j. je na nich len „pracovne zainteresovaný“, keďže ich neuplatňuje osobne, ale len z pozície štatutárneho orgánu (predsedu) najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú. Táto skutočnosť len   posilňuje   moje   tvrdenie,   že   ide   o   také   námietky   predpojatosti,   ktorá   sú   zjavne nedôvodné.».

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   k   námietke   vznesenej   navrhovateľom   uviedla,   že «Ide o opakovane uplatňovanie dôvodu predpojatosti vznesené JUDr.   Š.   H.   voči mojej osobe, a preto k argumentom, ktoré uplatňuje v námietke predpojatosti voči mojej osobe, považujem za potrebné opakovane uviesť:

Nazdávam sa, tak ako som sa už v zásade k obdobnej námietke JUDr. Š. H. o mojej predpojatosti voči jeho osobe opakovane v iných veciach vyjadrila, že takto formulovaná námietka predpojatosti nemá opodstatnenosť.

Ja osobne som sa k odborným kvalitám a morálnym hodnotám predsedu najvyššieho súdu nikdy nevyjadrovala a neviem, z akého zdroja získal tieto informácie a použil ich ako argument   mojej   predpojatosti   voči   jeho   osobe.   Napokon,   v   rozhodnutí   označenom predsedom najvyššieho súdu sa žiadne hodnotenie jeho odborných schopností a morálnych hodnôt,   na   ktoré   poukazuje,   nenachádza.   Toto   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   verejne prístupné a každý sa o tom môže presvedčiť.

Rovnako   neviem,   z   akého   zdroja   získal   predseda   najvyššieho   súdu   v   súvislosti s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 5/03 informácie o výsledku tajného hlasovania jednotlivých členov   senátu.   Je   nepochopiteľné,   prečo   chápe   predseda   najvyššieho   súdu   využitie separátneho vóta (v námietke používa termín opozitného kvóra) a jeho zverejnenie ako moju povinnosť, a nie ako právo, ktoré je mi priznané podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a jeho nevyužitie používa ako argument pri uplatnení mojej predpojatosti voči nemu.

Vzhľadom na to,   že mám vo veci vedenej pod sp.   zn.   Rvp 449/2011 ako členka IV. senátu   rozhodovať,   oznamujem,   že   námietku   predpojatosti   uplatnenú   predsedom najvyššieho súdu považujem za nedôvodnú a oznamujem, že som spôsobilá a pripravená rozhodovať v predmetnej veci objektívne a nezaujato.».

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení uviedol, že ich považuje „so zreteľom na § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov za nedôvodné a nie je mi známa ani žiadna   iná   skutočnosť,   pre   ktorú   by   mohli   v   danej   veci   vzniknúť   pochybnosti   o   mojej nepredpojatosti (nemám žiadny vzťah k predmetnej veci, jej účastníkom, ani ich právnym zástupcom).

Napokon   dodávam,   že   samotný   kolegiálny   vzťah   voči   ostatným   členom   senátu vyplývajúci z funkcie sudcu, ktorý má byť v okolnostiach danej veci hlavným dôvodom na moje vylúčenie, nemôže podľa môjho názoru predstavovať relevantný dôvod na takýto postup   a   nemožno   z   neho   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   by   bol   spôsobilý   ovplyvniť   moje nestranné rozhodovanie.“.

Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom je ochrana individuálnych   subjektívnych   práv   (tak tomu   je napr.   pri abstraktnej   kontrole právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).

V   okolnostiach   danej   veci   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011 a postupu predchádzajúcemu jeho   vydaniu.   Uvedenú   vec   v   rámci   dovolacieho   konania   prerokoval   a   rozhodol   o   nej dovolací senát, ktorému predsedala sudkyňa JUDr. D. S. a ďalšími členmi tohto senátu boli JUDr. E.   F.   a JUDr.   E.   S. (členom uvedeného senátu nebol predseda   najvyššieho súdu JUDr.   Š.   H.,   pozn.).   Predmetom   rozhodovacej   činnosti   tohto   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu bolo rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca 2009, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní proti   rozsudku   Okresného   súdu   Košice I sp. zn.   26   C   78/2004   z 23.   júna 2008   vo   veci určenia neplatnosti výpovede a iné.

Z   tohto   pohľadu   je   potrebné   vnímať   aj   oprávnenie   „zástupcu   účastníka“ (identifikovaného   až   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 22.   februára   2012   v odpovedi predsedu najvyššieho súdu doručenej 9. marca 2012) podať námietku predpojatosti proti vec prejednávajúcim sudcom ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 449/2011, najmä pokiaľ   ide   o dôvody   uvádzané v   tejto   námietke.   Postavenie   predsedu   najvyššieho   súdu JUDr. Š. H. v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. Rvp 449/2011, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené v podaní navrhovateľa výlučne týkajú, je prima facie iné/slabšie ako je postavenie vec prejednávajúceho dovolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu (prípadne jeho zástupcom), ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov   ústavného súdu   k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu   najvyššieho   súdu   totiž   nie   je   účastníkom   pôvodného   pred   ústavným   súdom napadnutého   konania,   nebol   ani   členom   dovolacieho   senátu,   ktorý   o   veci   rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potencionálne mohli nejakým spôsobom súvisieť s predpojatosťou sudcov Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho (členov IV. senátu) vo veci ústavného prieskumu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011.

Po   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   I.   senát   ústavného   súdu   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli   k   vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod   sp.   zn.   Rvp   449/2011.   Ústavný   súd   aj   v   iných   prípadoch   nepripustil   námietky navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 449/2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012